Spôsobilosť na právne úkony je kľúčovým predpokladom pre plnohodnotné uplatňovanie všetkých práv a slobôd jednotlivca. V súvislosti s ľuďmi s postihnutím, najmä s mentálnym postihnutím, predstavuje táto oblasť častokrát výzvu, ktorá si vyžaduje citlivý a komplexný prístup. Medzinárodné dohovory a národné legislatívy sa snažia zabezpečiť, aby boli práva týchto osôb plne rešpektované a aby mali možnosť rozhodovať o svojom živote v čo najväčšej miere.
Článok 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím: Nový pohľad na spôsobilostné práva
Jedným z najvýznamnejších článkov Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je Článok 12, ktorý sa dotýka spôsobilosti na právne úkony. Prijatie tohto článku zásadným spôsobom mení chápanie schopností ľudí s postihnutím. Zakotvuje podporované rozhodovanie, známe aj ako asistované rozhodovanie alebo rozhodovanie s podporou poradcov, ktoré otvára možnosti na postupné zrušenie náhradného rozhodovania, teda rozhodovania opatrovníkmi.
Model náhradného rozhodovania a zásahy do spôsobilosti na právne úkony v podobe obmedzenia alebo pozbavenia boli dlhodobo spájané s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Dohovor však prináša nové chápanie ich schopností tak, že rešpektuje individuálne zvláštnosti každého človeka. Autoritatívne zásahy do spôsobilosti na právne úkony a poskytovanie neobmedzenej moci opatrovníka sú už prekonané. Hľadajú sa nové spôsoby k doterajšiemu opatrovníctvu s cieľom postupne zrušiť pozbavovanie a obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony.
Uplatňovanie spôsobilosti na právne úkony je totiž zásadnou podmienkou realizácie všetkých ostatných práv, ktoré Dohovor garantuje. Dohovor hovorí, že ľudia s postihnutím majú právo byť uznaní ako osoby pred zákonom rovnako ako iné osoby. Znamená to, že všetky osoby s postihnutím majú spôsobilosť na práva ako aj spôsobilosť konať. Základné princípy pre ľudí s mentálnym postihnutím sú slobodné rozhodovanie a občianske práva. Tieto princípy sú dôležité pre potenciálne uplatňovanie ľudských práv. Spôsobilosť na právne úkony je predpokladom, ktorý umožňuje uplatňovať slobodné rozhodovanie a plné občianske práva.
Spôsobilosť na právne úkony v slovenskom právnom poriadku
V Slovenskej republike v súčasnosti existuje právny stav, ktorý predpokladá, že niektorí ľudia nemajú spôsobilosť prijímať právne záväzné rozhodnutia, čo je upravené v Občianskom zákonníku o opatrovníctve. Každý človek je nositeľom práv a povinností, čo označujeme ako právnu subjektivitu. Spôsobilosť fyzickej osoby nadobúdať práva a povinnosti vzniká narodením (§ 7 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na vek a rozumovú vyspelosť, a to bez prejavenia vôle, t.j. bez urobenia právneho úkonu. Právo dediť je napríklad pre všetkých rovné a nemôže byť obmedzené. Aj človek, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, má plnú právnu subjektivitu.
Spôsobilosť na právne úkony predstavuje spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou, ktorá sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku (§ 8 Občianskeho zákonníka). Úplná spôsobilosť na právne úkony znamená právne zaručenú možnosť vlastným konaním, ktoré je v súlade s právnymi normami, zakladať, meniť alebo rušiť subjektívne práva (oprávnenia), resp. právne povinnosti, t.j. uskutočňovať všetky právne úkony. Spôsobilosť na právne úkony predpokladá dosiahnutie právne významného stupňa intelektuálnej a vôľovej vyspelosti konajúcej osoby.
Maloletí (do 18 rokov) majú len obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Nespôsobilosť na právne úkony vzniká vtedy, keď je právna spôsobilosť určitej osoby znížená alebo obmedzená. Osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony má úplné právne postavenie (status), má právo robiť rozhodnutia, schopnosť robiť právne platné úkony a schopnosť vstupovať do právne platných dojednaní. Pri právnej nespôsobilosti dochádza k zníženiu alebo vylúčeniu právnej zodpovednosti, vrátane zodpovednosti za záväzky a za protiprávne konanie. Ak znížime spôsobilosť na právne úkony určitej osoby, zbavujeme ju práva vstupovať do právnych vzťahov, robiť právom garantované rozhodnutia a zasahujeme do právneho statusu, ktorý má každý občan.
Právne úkony a ich platnosť
Človek denne zakladá, mení alebo ruší rôzne vzťahy, pričom širokým okruhom sú práve právne vzťahy. Človek sa rozhoduje, čo si kúpi na obed, aké noviny si kúpi v trafike, či bude reklamovať topánky, kde si otvorí účet, či požiada o sociálnu podporu alebo sociálnu službu a pod. Tieto vzťahy vznikajú na základe tzv. právnych úkonov.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka je právnym úkonom prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právny úkon spočíva v určitom správaní ľudí, a to v správaní vedomom a vôľovom. Účasť vedomia a vôle v správaní býva v jednotlivých druhoch úkonov rôzna. Nie každé ľudské správanie je úkonom v právnom zmysle. Právne normy spájajú právne následky len so spoločensky najzávažnejšími prejavmi ľudského správania.
Na rozlíšenie, či ide o právny úkon, s ktorým právo spája určité dôsledky, je potrebné poznať základné znaky právnych úkonov:
- a) prejav vôle - je základným pojmovým znakom, reprezentuje dve zložky - vôľu a prejav.
- b) zameranie prejavu vôle - cieľ právneho úkonu.
- c) uznanie prejavu vôle právnym poriadkom.
- d) nastúpenie právnych následkov, ktoré konajúci sledoval, t.j. najmä vznik, zmena a zánik práv a povinností.
Vôľa je vnútorným psychickým prejavom konajúceho človeka, ktorú prezentuje svojím prejavom. Vôľa sa prejavuje akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje spoznanie jej obsahu, rečou (hovorenou, posunkovou alebo písanou). Zisťovanie skutočnej vôle pri každom jej prejave nie je možné. Preto občianske právo vychádza z princípu dobromyseľnosti účastníkov a predpokladá súlad vôle s určitým prejavom vôle.
Ak však posúdený prejav vyvolá závažné pochybnosti o existencii skutočnej vôle, bude sa skúmať, kto vôľu prejavil a čia vôľa sa prezentuje. Pravidlom je, že vôľa prejavená právnym úkonom, je vôľou toho, kto ju prejavuje. Neplatí to však bez výnimky. Osoby, ktoré buď vôbec nemajú spôsobilosť na právne úkony alebo ich spôsobilosť je obmedzená, majú zákonného zástupcu, ktorý v ich mene robí právny úkon. V skutočnosti v takomto prípade zákonný zástupca prejavuje svoju psychickú vôľu. V záujme ochrany týchto osôb sa však z hľadiska občianskeho práva na vec hľadí tak, akoby zástupca prejavoval vôľu zastúpeného.
Cieľom právneho úkonu je výsledok, ktorý konajúca osoba chce právnym úkonom dosiahnuť. Zákon niektoré právne úkony uznáva, ak spĺňajú zákonom predpísaný alebo zmluvou dohodnutý prejav vôle, napr. právny úkon musí byť urobený písomne alebo vo forme notárskej zápisnice.
Občianske právo neuznáva každý prejav vôle za platný právny úkon, a preto nespája s každým prejavom vôle príslušné právne následky. Na to, aby sa právny úkon považoval za platný, musí ho urobiť osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony. Ak maloletá osoba alebo osoba, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená rozhodnutím súdu, urobí právny úkon, na ktorý nebola spôsobilá, tento právny úkon bude neplatný.
Neplatný bude aj právny úkon osoby s mentálnym postihnutím, ktorá síce nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo jej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená rozhodnutím súdu, ale rozsah mentálneho postihnutia ju robí na tento právny úkon nespôsobilou. Ide o nedostatok spôsobilosti na právne úkony, ktorý môže nastať najmä v prípadoch, keď súdne rozhodnutie doposiaľ nebolo vydané. Že ide o taký prípad, je potrebné vždy dokazovať.
Neplatnosť právneho úkonu podľa tohto ustanovenia vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania. Ak fyzická osoba v dôsledku svojho mentálneho postihnutia je spôsobilá posúdiť závažnosť konaní a právnych vzťahov, do ktorých vstupuje, jej právne úkony sú platné, ak majú všetky náležitosti predpísané zákonom.
Podmienkou platnosti právneho úkonu je, že vôľa, ktorá je prejavená, musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Ak neexistuje vôľa, nevzniká ani právny úkon, resp. je neplatný.
Prejavená vôľa nie je slobodná, ak konajúca osoba je zbavená voľnosti sa rozhodnúť, či prejav urobí. Jej vôľa môže byť pod vplyvom pôsobenia fyzického alebo psychického donútenia, ktoré vzbudzujú dôvodný strach. Prejavená vôľa nie je vážna, ak ten, kto ju prejavil, nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak z jeho prejavu nastali. Prejavená vôľa je pod vplyvom omylu, ak vôľa toho, kto prejav robí, vznikala pod vplyvom omylu úmyselne vyvolaného druhým účastníkom.
Neplatnosť právneho úkonu môže spôsobiť aj to, že právny úkon nemá požadovanú zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch aj formu (napr. písomnú formu).
Súdne konanie o spôsobilosti na právne úkony
Konanie o spôsobilosti na právne úkony je upravené v Občianskom súdnom poriadku. Deklarovaným zmyslom pozbavenia spôsobilosti na právne úkony je ochrana osôb s mentálnym postihnutím, ako aj ochrana ich majetkových práv.
Podľa § 10 Občianskeho zákonníka, ak fyzická osoba pre duševnú poruchu (duševnú chorobu, mentálne postihnutie) nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony. Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu (duševnú chorobu, mentálne postihnutie) je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí.
Posudzovanie schopnosti osoby robiť právne záväzné úkony, resp. robiť len určité druhy právnych úkonov jednoduchšej povahy, môže vykonať iba súd v rámci súdneho konania o spôsobilosti na právne úkony.
Priebeh súdneho konania
Konanie môže začať na návrh alebo z podnetu súdu, ak sa dozvie o skutočnosti, ktorá môže súdu signalizovať, že takéto konanie by mal začať (napr. z informácie o účastníkovi konania v inom súdnom konaní). Návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony (pozbavenie, obmedzenie alebo vrátenie spôsobilosti na právne úkony) môže podať aj zdravotnícke zariadenie, ktoré je v takom prípade účastníkom konania.
Na konanie je príslušný okresný súd, v ktorého obvode má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v ktorého obvode sa zdržuje. Súd nie je viazaný návrhom, môže rozhodnúť aj inak, ako je podaný návrh, prípadne nad rámec návrhu.
Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je zásahom do integrity osobnosti do jej nedotknuteľnosti. Nedotknuteľnosť osoby je zaručená v čl. 7 Listiny základných práv a slobôd. Obmedzenie spôsobilosti alebo pozbavenie spôsobilosti sa vykoná tak, že súd by mal konať v takom rozsahu, aby došlo k zásahu do ústavného práva človeka v čo najmenšej miere.
Preto do konania súd ustanovuje znalca, ktorý vypracuje znalecký posudok a súd ho vždy musí vypočuť. Znalecký posudok nie je jediným dôkazným prostriedkom v tomto konaní.
Ak nepodal návrh na začatie konania štátny orgán alebo zdravotnícke zariadenie, nemožno vylúčiť, že by mohlo byť začaté konanie aj v celkom neodôvodnenom prípade. Pritom nejde len o rozhodnutie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony (a určenie rozsahu tohto obmedzenia). Už samotné konanie by mohlo nepriaznivo ovplyvniť postavenie dotknutého človeka. Preto je na mieste náležitá ochrana ľudí pred neodôvodneným zásahom do ich osobnej slobody, prípadným podávaním neodôvodnených alebo dokonca šikanóznych návrhov.
Preto môže súd uložiť navrhovateľovi, ak to nie je zdravotnícke zariadenie alebo štátny orgán, aby do primeranej lehoty predložil lekárske vysvedčenie o duševnom stave občana, o ktorého spôsobilosti sa koná; ak sa v tejto lehote nepredložilo lekárske vysvedčenie, súd zastaví konanie. Vždy je však vecou súdu, aby zvážil okolnosti prípadu, či má byť uložená povinnosť predloženia lekárskeho vyšetrenia, alebo nie. Súd nebude požadovať lekárske vysvedčenie tam, kde by sa zdala podľa okolností prípadu takáto požiadavka zbytočná, alebo keď by iné okolnosti nasvedčovali, že je vo všeobecnom záujme, aby konanie bolo vykonané.
V takom prípade, ak to okolnosti vyžadujú, ustanoví predseda senátu opatrovníka pre konanie. Tento opatrovník je ustanovený len pre toto jediné konanie a nazývame ho kolízny opatrovník. Obvykle je ním pracovník okresného súdu alebo okresného úradu.
Pri výbere osôb pre ustanovenie opatrovníka pri konaní o spôsobilosti na právne úkony niektorí poukazujú na nevýhodu, ak sa za opatrovníkov ustanovujú pracovníci súdu, najmä súdni tajomníci a justiční čakatelia. Na druhej strane však treba poukázať na to, že je možno ešte nevhodnejšie za takýchto opatrovníkov ustanoviť blízkych príbuzných, ktorí dali podnet na začatie konania. Hrozí tu nebezpečenstvo kolízie záujmov medzi takýmito príbuznými a občanom, o ktorého spôsobilosti sa koná. Môže totiž dôjsť k ovplyvneniu priebehu konania a ohrozeniu jeho nestrannosti. V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani určitý osobný záujem príbuzných na rozhodnutí.
Voči uzneseniu o ustanovení kolízneho opatrovníka môže ten, o koho spôsobilosti sa bude konať, podať odvolanie; toto uznesenie mu musí byť doručené. Konanie začína prijatím návrhu alebo vydaním uznesenia súdu o začatí konania o spôsobilosti na právne úkony.
Predseda senátu nariadi na prerokovanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Toto ustanovenie vyjadruje zásadu ústnosti súdneho konania. Výnimočne môže súd rozhodnúť, že vec prerokuje aj bez nariadenia pojednávania, musí však tento svoj postup v konečnom rozhodnutí riadne odôvodniť. Nenariaďovať pojednávanie možno zásadne len vtedy, keď by sa človek, o ktorého spôsobilosti sa koná, nemohol zúčastniť na pojednávaní vzhľadom na svoj zdravotný stav, ktorý vyplýva zo znaleckého posudku, a ak nie je ani iný dôvod na nariadenie pojednávania.
Vplyv na vzdelávanie a ranú starostlivosť
Problematika spôsobilosti na právne úkony úzko súvisí aj s prístupom k vzdelávaniu a rannej starostlivosti, najmä u detí so zdravotným znevýhodnením.
Vzdelávanie a starostlivosť v ranom detstve
Systém vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve vo väčšine krajín zahŕňa starostlivosť o deti od narodenia až po nástup do školského vzdelávania. Vo verejnom diskurze rezonuje téma tzv. detských jaslí, ktorá reflektuje rastúci záujem rodičov o inštitucionálnu starostlivosť. Kapacity materských škôl v niektorých mestách a obciach ledva stačia na pokrytie potrieb starších detí a verejných detských jaslí je málo.
Raná starostlivosť je definovaná ako sociálna služba. Európska rada vyzvala členské štáty EÚ na to, aby začlenili minimálne tretinu detí do 3 rokov do programov rannej starostlivosti. Mnohé krajiny tento cieľ v súlade so stratégiou zvyšovania pôrodnosti naplnili. O vnímaní otázky rannej starostlivosti o deti do 3 rokov ako okrajovej témy možno usudzovať aj na základe obmedzenej dostupnosti programov pre tie najzraniteľnejšie skupiny detí - deti so zdravotným či sociálnym znevýhodnením. Tieto služby sú však v dôsledku nízkej finančnej, regionálnej, ako i informačnej dostupnosti pre mnohé rodiny neprístupné.
Materské školy a deti so špeciálnymi potrebami
Len málo štátnych škôlok je pripravených pre deti so zdravotným znevýhodnením. Zvážiť škôlku môžete približne od troch rokov (nastúpiť možno aj skôr v prípade, že súhlasí riaditeľ) a môžete požiadať o zaradenie do bežnej škôlky alebo špeciálnej materskej škôlky - súčasťou môže byť dohoda zaradenia do týchto zariadení aj na skrátený čas.
Za najväčšie problémy pri vzdelávaní detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa považujú nedostatočné podmienky pre individuálny prístup v dôsledku vysokých počtov detí v triedach, nedostatok pedagogických asistentov a odborných zamestnancov, fyzické bariéry v budove školy, nedostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb detí so zdravotným znevýhodnením a nepripravenosť učiteľov pre prácu s týmito deťmi. Špeciálne materské školy pri vzdelávaní detí so špeciálnymi potrebami zápasia s podobnými problémami ako bežné.
Viac ako polovica detí so zdravotným znevýhodnením zostáva v súčasnosti za bránami materských škôl. Ich podiel na celkovej populácii detí v materských školách je desaťnásobne nižší ako v prípade základných škôl. Z nich dve tretiny smerujú do špeciálnych materských škôl. Väčšinou za to môže nedostupnosť alebo obsadenosť škôlok. Na Slovensku je situácia ovplyvnená aj geografickou polohou, pretože iba 60 % okresov na Slovensku má aspoň jednu špeciálnu materskú škôlku, ktorá má svoje obmedzené kapacity.
Je však veľmi dôležité riešiť inkluzívne vzdelávanie čo najskôr, ideálne už od druhého roku života dieťaťa alebo podľa zdravotného stavu.
Výhody a nevýhody špeciálnych materských škôl
Hlavnou výhodou špeciálnej škôlky je množstvo asistentov v prepočítanom množstve na dieťa (častokrát v pomere 1:2 - jeden učiteľ na dve deti). Druhou výhodou je špeciálne upravený program s možnosťou canisterapie, fyzioterapie, logopédie a podobne. Nevýhodou, najmä pre deti s miernejšou mentálnou poruchou, môže byť brzdiaci kolektív.
Štatistiky a realita detí so zdravotným znevýhodnením v materských školách
Presný údaj o počte detí so zdravotným znevýhodnením v predškolskom veku absentuje. Na základe kvalifikovaných odhadov je na Slovensku približne 14 000 detí so zdravotným znevýhodnením vo veku do 7 rokov. V školskom roku 2018/2019 dochádzalo do MŠ 2 221 detí s diagnostikovaným zdravotným znevýhodnením. To znamená, že podľa odhadov až 60 % detí so zdravotným znevýhodnením vo veku od troch rokov do začiatku plnenia povinnej školskej dochádzky v súčasnosti MŠ nenavštevuje.
Kým v školskom roku 2018/2019 tvorili deti so zdravotným znevýhodnením len 1,35 % všetkých detí v materských školách, v základných školách bol ich podiel takmer desaťnásobne vyšší a dosahoval 11,07 % všetkých žiakov. Nízke zastúpenie detí so zdravotným znevýhodnením v predškolskom vzdelávaní môže byť čiastočne vysvetlené administratívnymi dôvodmi, keďže zriaďovatelia bežných materských škôl na ich vzdelávanie nedostávajú navýšené normatívne prostriedky, a teda nie sú motivovaní oficiálne vykazovať ich počty. Štatistiky môžu byť do istej miery skreslené aj tým, že nie všetky deti, ktoré majú zdravotné znevýhodnenie, majú už v tomto veku stanovenú diagnózu. Bežné materské školy navštevuje len tretina (33,7 %) detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré sú zapojené do predškolského vzdelávania.
Bariéry v prístupe k vzdelávaniu pre deti so zdravotným znevýhodnením
Neschopnosť zabezpečiť podmienky pre deti so zdravotným znevýhodnením môže viesť k odmietaniu ich prijímania do materských škôl. Rozhodnutie o prijatí dieťaťa je v právomoci riaditeľa/riaditeľky. Ministerstvo školstva prijímanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami neukladá ako povinnosť. Voči rozhodnutiu riaditeľa sa rodičia nemôžu odvolať, keďže sa naň nevzťahuje zákon o správnom konaní. Ministerstvo pritom nešpecifikuje, ako by „vytvorenie vhodných podmienok“ malo vyzerať v praxi.
Za najväčšie problémy sa považujú nedostatočné podmienky pre individuálny prístup kvôli vysokému počtu detí v triedach, nedostatok pedagogických asistentov a odborných zamestnancov, fyzické bariéry v budove školy, nedostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb detí so zdravotným znevýhodnením, ako aj nepripravenosť učiteľov pre prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími prostriedkami (ŠVVP).
Prítomnosť fyzických bariér v budove materskej školy považuje za problém 35,2 % respondentov z materských škôl. Nepripravenosť učiteliek na prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je veľmi rozsiahla. Až 40 % slovenských okresov nemá aspoň jednu špeciálnu materskú školu (ŠMŠ). Dokonca jednotlivé ŠMŠ sú väčšinou určené pre deti s konkrétnym druhom postihnutia.
Prečo je dôležité dať dieťa do škôlky?
Vylučovanie nemalej časti detí so zdravotným znevýhodnením z možnosti navštevovať materskú školu má nepriaznivý vplyv nielen na deti samotné, ale aj na ich rodiny. Deťom je odopieraná jedna z významných možností na rozvoj ich schopností, zručností, ako aj sociálnych vzťahov. Materská škola ako vstupná brána do inštitucionalizovaného vzdelávania má za cieľ podporiť nielen socializáciu detí, ale prostredníctvom vlastnej aktivity detí podporovať poznávanie sveta okolo seba. Materská škola ako prvý stupeň inštitucionalizovaného vzdelávania je aj vstupom do rozvoja kompetencií.
Štátny vzdelávací program pre predprimárne vzdelávanie upozorňuje, že dieťa po absolvovaní materskej školy nedisponuje rozvinutými kompetenciami v daných oblastiach. Dosiahnutie základných cieľov jednotlivých vzdelávacích oblastí tohto programu vytvára predpoklady na ich plné rozvinutie v budúcnosti. Platný štátny vzdelávací program pre materské školy upozorňuje na to, že dieťa by malo mať vytvorené podmienky na aktívny kontakt s rovesníkmi, ale aj dospelými a pri poznávaní sveta a vzťahov využívať hru, priamu skúsenosť aj bádanie.
Metódy a formy výučby v špeciálnych materských školách
Medzi špeciálnymi a bežnými materskými školami sú len minimálne rozdiely vo využívaní metód a foriem výučby, dominuje rozhovor o téme. Výsledky prieskumov indikujú, že spôsoby osvojovania si vedomostí aj kompetencií detí v špeciálnych materských školách sú podobné tým, ktoré využívajú materské školy s prevahou detí bez špeciálnych potrieb.
Vyučovanie (prostredníctvom umenia) v sebe zahŕňa nielen hudobné a pohybové aktivity, ale aj rôzne riekanky pri rozvoji komunikačných kompetencií detí alebo obrazové materiály na podporu vnímania a orientácie. Dôležitou metódou výučby v špeciálnych materských školách je rozhovor alebo diskusia o téme.
Učiteľky a učitelia v špeciálnych materských školách deklarujú individuálne vyučovanie a prácu v malých skupinách. Toto zistenie potvrdzujú aj analyzované správy, v ktorých sa opakovane objavuje pozitívne hodnotenie prístupu učiteliek špeciálnych materských škôl najmä v súvislosti s diferenciáciou práce podľa potrieb detí. Individuálne vyučovanie v špeciálnej materskej škole je posudzované dvomi spôsobmi: jednak rešpektovaním potrieb detí - predovšetkým prispôsobením dĺžky činnosti alebo zaťaženia podľa postihnutia dieťaťa, a tiež rešpektovaním času, počas ktorého sa dieťa dokáže sústrediť.
Pri práci vo dvojici sa rozvíjajú nielen komunikačné kompetencie detí, rozširuje sa ich slovná zásoba, podporuje sa učenie sa navzájom, ale rozvíja sa aj schopnosť akceptovať druhého a kontrolovať svoju agresiu. Vzájomná pomoc detí počas práce v skupinách alebo pri práci vo dvojiciach im tak pomáha rozvíjať nielen svoje zručnosti a schopnosti, ale aj podporuje pocit samostatnosti a spolupatričnosti.
Podpora pre rodiny a jednotlivcov
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je jednou z foriem podpory pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Osobná asistencia je pomoc osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri činnostiach, ktoré nedokáže vykonávať samostatne, napr. nevyhnutné životné úkony, úkony súvisiace so starostlivosťou o domácnosť, s mobilitou alebo dorozumievaním. Má možnosť vybrať si osobného asistenta, ktorý mu s týmito úkonmi pomôže, čo mu umožňuje mať kontrolu nad svojím životom a zvyšovať jeho kvalitu.
Osobný asistent nepotrebuje mať žiadnu kvalifikáciu, vzdelanie, kurz ani školenie. Rozsah osobnej asistencie sa posudzuje podľa činností, ktoré si osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemôže vykonávať sama, a počtu hodín potrebných na ich vykonanie. Určuje sa na obdobie kalendárneho roka a je najviac 7 300 hodín ročne.
Osobná asistencia môže byť poskytnutá na sprevádzanie do školského zariadenia. Osobný asistent môže vykonávať osobnú asistenciu najviac desať hodín denne. Rodinní príslušníci môžu vykonávať osobnú asistenciu najviac štyri hodiny denne.
Osobný asistent dostáva za vykonávanie osobnej asistencie odmenu. Z tejto odmeny platí daň z príjmu fyzických osôb. Výkon osobnej asistencie nie je náhradnou dobou pre účely dôchodkového poistenia, osobný asistent je však povinný platiť si sám zdravotné poistenie (pokiaľ nie je poistený z iného titulu).
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa poskytuje vo výške zodpovedajúcej ročnému rozsahu osobnej asistencie určenej v eurách. Výška príspevku sa znižuje o sumu zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť. Sadzba za 1 hodinu osobnej asistencie na účely výpočtu výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu je 1,39% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Ak príjem osoby s ŤZP presahuje štvornásobok sumy životného minima, výška príspevku sa zníži alebo sa príspevok neposkytne.
Žiadosť o priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu sa podáva písomne na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Konanie o priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu sa začína na základe písomnej žiadosti a úrad má 90 dní na vypracovanie posudku a rozhodnutia.
tags: #opatrovatelsky #vychovno #vyucny #list