Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje v slovenskom obchodnom práve významný nástroj ochrany veriteľov pred negatívnymi dôsledkami oneskorených platieb v obchodnoprávnych vzťahoch, najmä vo vzťahoch medzi podnikateľmi. Jej právny základ vyplýva z ustanovenia § 369c Obchodného zákonníka.
Mnohé platby v obchodných transakciách medzi hospodárskymi subjektmi alebo medzi hospodárskymi subjektmi a orgánmi verejnej moci sa uskutočňujú neskôr, než ako sa dohodlo v zmluve alebo stanovilo vo všeobecných obchodných podmienkach. Hoci bol tovar dodaný alebo služby poskytnuté, mnohé zodpovedajúce faktúry sú zaplatené dlho po termíne splatnosti. Takéto oneskorené platby negatívne ovplyvňujú likviditu a komplikujú finančné hospodárenie podnikov. Takisto ovplyvňujú konkurencieschopnosť a ziskovosť podnikov v prípade, keď veriteľ z dôvodu oneskorenej platby musí získať finančné prostriedky z externých zdrojov. S cieľom odradiť od oneskorených platieb je potrebné, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby.
Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola zavedená novelou Obchodného zákonníka s účinnosťou od 1. februára 2013 zákonom č. 9/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Predmetná Novela transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách.
Nárok na paušálnu náhradu nákladov
Podľa ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka platí: „Omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia.“
Ak dlžník neplní po upozornení veriteľa, ku ktorému došlo po splatnosti, upozornením sa dostáva do omeškania. Veriteľ peňažnej pohľadávky má v prípade omeškania dlžníka, ktorý nie je spotrebiteľom, navyše nárok na zaplatenie paušálnej sumy vo výške 40 eur. To platí aj vtedy, ak v prípade peňažnej pohľadávky ide o zálohovú platbu alebo inú platbu splátky.
Článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur z titulu náhrady nákladov na vymáhanie. Okrem toho tento článok v odseku 2 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby táto minimálna paušálna suma bola splatná automaticky, a to aj bez upozornenia dlžníka, a aby bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.
Pojem „oneskorená platba“, na základe ktorého vzniká veriteľovi voči dlžníkovi nielen nárok na úroky z omeškania podľa článku 3 ods. 1 smernice 2011/7, ale aj nárok na minimálnu paušálnu sumu vo výške 40 eur podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice, je vymedzený v článku 2 bode 4 uvedenej smernice ako akákoľvek platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti.
Nárok na úroky z omeškania stanovený v článku 3 ods. 1 smernice 2011/7, ako aj nárok na minimálnu paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1 tejto smernice, ktoré vznikajú z „oneskorenia platby“ v zmysle článku 2 bodu 4 uvedenej smernice, sa vzťahujú na individuálne posudzované „obchodné transakcie“. Na druhej strane sa tieto úroky, rovnako ako táto paušálna suma, stanú splatnými automaticky po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v článku 3 ods. 3 až 5 tej istej smernice, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 tohto článku.
Výška paušálnej náhrady a jej vzťah k iným nákladom
V zmysle § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. je výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky suma 40,- eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania dlžníka. Ak ste podnikateľ a Váš odberateľ - iný podnikateľ Vám nezaplatil načas faktúru, môžete od neho okrem sumy faktúry a úrokov z omeškania požadovať aj jednorazovú sumu vo výške určenej nariadením vlády Slovenskej republiky.
Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či paušálna náhrada nákladov kryje všetky náklady spojené s uplatnením pohľadávky, alebo či je možné popri týchto nákladoch uplatňovať aj ďalšie náklady spojené s vymáhaním pohľadávky, ako napr. náklady na právne služby v súvislosti s vypracovaním predžalobnej výzvy. Súdny dvor konštatoval, že paušálna náhrada nákladov kryje všetky náklady spojené s vymáhaním pohľadávky (tak interné ako aj externé) s tým, že pokiaľ tieto náklady prevýšia sumu 40 EUR, môže si túto prevyšujúcu sumu nákladov veriteľ v primeranej výške uplatniť popri paušálnej náhrade nákladov. Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou.
V slovenskom právnom prostredí nemožno náklady na právne služby spojené s predsúdnym vymáhaním pohľadávok považovať za trovy súdneho konania. Tieto náklady však možno zahrnúť pod príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Veriteľ by si mal tieto náklady uplatňovať len v primeranej výške (teda vo výške, ktorá spolu s ostatnými nákladmi vynaloženými na uplatnenie pohľadávky prevyšuje sumu 40 EUR), a mal by tento svoj nárok riadne preukázať (napr. dokladom o úhrade faktúry za právne služby).
Účelom smernice 2011/7/EÚ nie je len odradiť od oneskorených platieb tým, že sa zabráni tomu, aby boli v dôsledku nízkych alebo žiadnych úrokov z omeškania účtovaných v takejto situácii pre dlžníka finančne atraktívne, ale aj dosiahnuť účinnú ochranu veriteľa pred takýmto omeškaním tým, že sa mu zabezpečí čo najúplnejšia náhrada nákladov na vymáhanie, ktoré vynaložil.
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑370/21
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C‑370/21 z 1. 3. 2023 sa zaoberal otázkou, či má veriteľ nárok na paušálnu náhradu 40 eur pri jednej zmluve, ktorá upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb len raz (t. j. bez ohľadu na počet oneskorených platieb), alebo za každú jednotlivú oneskorenú platbu.
Spoločnosť Domus postupne vystavila na základe zmluvy faktúry za september 2019 (133,04 eura), za október až december 2019 (399,13 eura) a za január až marec 2020 (399,13 eura). Súd vyhovel spoločnosti Domus, pokiaľ ide o dlžnú istinu. Spoločnosti MBI však uložil len povinnosť zaplatiť spolu s úrokmi jednu paušálnu sumu vo výške 40 eur.
Súd dospel k záveru, že rozhodujúca je každá samostatná obchodná transakcia, resp. každá jednotlivá platba. Z tohto hľadiska nahromadenie niekoľkých oneskorených platieb za opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb v rámci plnenia jednej a tej istej zmluvy zo strany dlžníka nemôže mať za následok zníženie minimálnej paušálnej sumy splatnej ako náhrada nákladov na vymáhanie za každé omeškanie platby na jedinú paušálnu sumu.
Toto zníženie by v prvom rade viedlo k tomu, že článok 6 smernice 2011/7, ktorého cieľom je nielen odradiť od oneskorených platieb, ale aj týmito sumami poskytnúť náhradu „za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie“, by bol zbavený potrebného účinku, keďže tieto náklady sa zvyšujú v pomere k počtu platieb a súm, ktoré dlžník neuhradí načas. Uvedené zníženie by tak znamenalo, že sa dlžníkovi priznáva výnimka z nároku na paušálnu sumu podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice bez toho, aby bola táto výnimka odôvodnená akýmkoľvek „objektívnym dôvodom“ v zmysle článku 7 ods. 1 druhého pododseku písm. c) uvedenej smernice.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
Na európsku judikatúru nadviazal aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí z 30. novembra 2022 vo veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/59/2021 potvrdil, že nárok na paušálnu náhradu vo výške 40 eur vzniká za každú jednotlivú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry alebo rovnocennej výzvy na zaplatenie. To platí aj v prípade, ak veriteľ uplatňuje viacero pohľadávok spoločne v jednom súdnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ).
Z praktického hľadiska má tento inštitút výrazný preventívny aj sankčný charakter. Dlžník si musí uvedomiť, že každé omeškanie so zaplatením záväzku zvyšuje jeho finančné zaťaženie nielen o úroky, ale aj o ďalšie fixné náklady. Z uvedeného vyplýva, že právna úprava aj súdna prax jednoznačne smerujú k posilneniu ochrany veriteľov a k zvýšeniu platobnej disciplíny v obchodných vzťahoch.
Paušálne výdavky v podnikaní
Paušálne výdavky predstavujú zjednodušený spôsob uplatňovania výdavkov pre niektorých podnikateľov. V kontexte obchodných vzťahov a prípadného vymáhania pohľadávok je dôležité poznať pravidlá a možnosti, ktoré s tým súvisia.
Kto si môže uplatniť paušálne výdavky?
Nie každý podnikateľ má možnosť uplatňovať paušálne výdavky. Táto možnosť je obmedzená pre fyzické osoby - podnikateľov, ktorí:
- Dosahujú príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov).
- Dosahujú príjmy z vytvorenia diela a umeleckého výkonu (§ 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov).
- Nie sú registrovaní pre daň z pridanej hodnoty podľa § 7 alebo § 7a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
Uplatňovanie a výška paušálnych výdavkov
Paušálne výdavky, čiže výdavky percentom z príjmov, sú upravené v § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Podmienkou pre ich uplatnenie je dodržanie stanovených pravidiel počas celého zdaňovacieho obdobia. Výška paušálnych výdavkov je ohraničená maximálnou sumou 20 000 €. Podnikateľ si môže uplatniť 60 % zo súčtu svojich zdaniteľných príjmov, pričom je povinný platiť odvody do Sociálnej a zdravotnej poisťovne.
Výhody a nevýhody paušálnych výdavkov
Paušálne výdavky prinášajú niekoľko výhod:
- Jednoduchosť: Podnikateľ nemusí viesť zložitú evidenciu skutočných výdavkov.
- Časová a finančná úspora: Uplatňovanie paušálnych výdavkov môže znamenať časovú i finančnú úsporu, najmä ak sú skutočné výdavky minimálne.
- Predvídateľnosť: Podnikateľ si môže jednoducho vypočítať výšku daňovej povinnosti.
Na druhej strane, paušálne výdavky nemusia byť vždy finančne výhodné.
Príklady z praxe
Tu sú príklady, ktoré ilustrujú, kedy sú paušálne výdavky výhodné a kedy nie:
Príklad 1: Výhodnosť skutočných výdavkov
Pán Peter pracuje ako lektor anglického jazyka. V roku 2022 dosiahol zdaniteľné príjmy vo výške 33 300 €. Viedol evidenciu svojich skutočných výdavkov, ktorých výška bola 12 500 €. Okrem toho platil odvody do zdravotnej poisťovne v celkovej výške 2 700 €. V roku 2022 nebol pán Peter platiteľom DPH. V tomto prípade sa pánovi Petrovi neoplatí uplatniť paušálne výdavky.
Príklad 2: Výhodnosť paušálnych výdavkov
Pán Roman pracuje ako živnostník, montér. V roku 2022 začal vykonávať túto činnosť a nie je platiteľom DPH. V roku 2022 pán Roman dosiahol príjem 19 500 €. Ak by si uplatnil paušálne výdavky, jeho daň by bola o 195 € nižšia ako pri skutočných výdavkoch. V tomto prípade sa mu oplatí uplatniť paušálne výdavky.
Príklad 3: Zohľadnenie nákladov na spracovanie daňového priznania
Pani Anna v roku 2022 dosiahla príjem 22 000 €. Zistila, že skutočne vynaložené výdavky sú v hodnote 13 300 €. Pre zostavenie daňového priznania platí svojej účtovníčke 150 €. V tomto prípade je pre ňu výhodnejšie zvoliť uplatňovanie paušálnych výdavkov, pretože ušetrí na dani vo výške 15€.