Nutná obrana a krajná núdza: Politicko-právne východiská a ich dôsledky v trestnom práve

Tento článok sa zameriava na tému politicko-právnych východísk krajnej núdze a nutnej obrany. Skladá sa z dvoch relatívne samostatných kapitol, z ktorých každá sa venuje východiskám jednej z dvoch spomenutých okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. Cieľom je pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze a nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva.

Pojem a definícia trestného činu

Rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006 síce pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu obsahuje, avšak ho vôbec nedefinuje. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať, majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu. Protiprávnosť je však iba jedným z definičných znakov trestného činu. Uvedené teda znamená, že nie každý protiprávny čin je aj činom trestným.

Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami, prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu. Spomedzi protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň napĺňajú znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.

V praxi však môže prísť k situácii, kedy síce čin vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak za splnenia istých zákonných podmienok je tento dovolený a z toho dôvodu mu chýba prvok protiprávnosti. Trestný zákon takéto zákonné podmienky označuje ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje.

Trestný zákon v § 8 definuje, čo znamená pojem trestný čin, kde sa uvádza, že: „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Inými slovami je trestný čin protiprávne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky uvedené v trestnom zákone pri jednotlivých definíciách trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Len na vysvetlenie uvedieme, že prečin, zločin a obzvlášť závažný zločin sú všetko trestné činy, ktoré sa líšia len v spôsobe zavinenia, prípadne v hraniciach sadzieb odňatia slobody.

Prečinom sa rozumejú všetky nedbanlivostné (spáchané neúmyselne) trestné činy ako aj úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Krajná núdza

Krajná núdza bola už v teórii prirodzeného práva (ius naturale) odôvodnená pudom sebazáchovy.

Filozofické východiská krajnej núdze

• I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval za nezmyselné a neplniace svoj účel.
• Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka.

Nemecká právna náuka i úprava odlišujú činy ospravedlňujúce a ospravedlniteľné. Zatiaľ čo činy ospravedlňujúce právny poriadok schvaľuje (napr. umelé prerušenie tehotenstva z medicínskych dôvodov), tak činy ospravedlniteľné iba toleruje ako nevyhnutnú súčasť fungujúcej spoločnosti (napr. čin vykonaný k záchrane života druhého).

Teórie hodnotenia záujmov v krajnej núdzi

V súvislosti s hodnotou záujmu chráneného a záujmu obetovaného sa v nemeckej právnej teórii vyskytujú predovšetkým tri druhy základných teórií:

1. Objektívne teórie: Dovoľujú obetovať cennejší záujem chránený zákonom za účelom ochrany záujmu menej cenného. Tie totiž porovnávajú hodnoty statku ohrozeného a statku obetovaného (princíp menšieho zla, princíp rovnakého zla). Konajúca osoba totiž napriek poškodeniu závažnejšieho záujmu, ako bol záujem chránený, koná službu v prospech celej spoločnosti.
2. Kolízne teórie: Podľa kolíznej teórie ide naopak o kolíziu dvoch právom chránených záujmov a z toho dôvodu nie je čin protiprávnym iba za splnenia podmienky rovnocennosti, resp. nižšej hodnoty záujmu obetovaného.
3. Subjektívne teórie: Sa zaoberajú predovšetkým psychickým stavom osoby konajúcej v krajnej núdzi. Právni teoretici v rámci subjektívnych teórií odôvodňovali konanie v krajnej núdzi nedostatkom úmyslu na strane obrancu. Napríklad podľa Hold-Fernecka nejde pri krajnej núdzi o stret dvoch záujmov chránených zákonom, ale o stret dvoch motívov páchateľa, tj. motívu hroziaceho trestu a núdze. Pokiaľ by v postavení páchateľa konal každý rovnako ako páchateľ, má byť tento zbavený viny. Z toho dôvodu nie je možné podmienku proporcionality chápať ako pomer medzi ohrozeným a obetovaným záujmom, ale práve ako pomer medzi páchateľovým stavom núdze a trestom, ktorý by inak podľa zákona hrozil. Iní teoretici naopak odôvodňujú beztrestnosť konania v krajnej núdzi neúčinnosťou (absencia odstrašujúceho účinku trestu) a neúčelnosťou uloženého trestu (absencia obavy zo spáchania ďalšieho útoku).

Krajná núdza v angloamerickom právnom systéme

Podľa angloamerického právneho systému je oprávnenosť konania v krajnej núdzi postavená na ustanoveniach tzv. modelových trestných zákonníkov. Samotné konanie v krajnej núdzi nie je zhrnuté pod jedným ustanovením, ale priamo pričlenené k určitému druhu trestnej činnosti. Vplyvom čoho je aj výklad tohto inštitútu trestného práva odlišný od nášho trestného poriadku. Ako už bolo totiž v úvode príspevku spomenuté, podľa nášho právneho poriadku je dôvodom beztrestnosti nedostatok nebezpečnosti činu pre spoločnosť, čo má za dôsledok, že takýto čin nie je protiprávny, ale je naopak v súlade so zákonom.

Nutná obrana

Nutná obrana je starobylým inštitútom, ktorý je v práve uznávaný už od pradávna. Patrí k najstarším ľudským právam, právnu podobu jej však dal až vznik štátu. Rozširovanie tejto inštitúcie nastalo najmä vplyvom talianskych právnikov v neskorom stredoveku, kedy sa nutná obrana a jej hranice netýkali už len útokov na život samotný, ale aj na útoky iného druhu.

Filozofické východiská nutnej obrany

• Ako prvý nutnú obranu právne vyjadril Cicero, ktorý ju označil za nepísaný prírodný zákon (nata lex) a je teda prirodzeným právom každého človeka. Právo na nutnú obranu tak nemá základy v pozitívnom práve, ale vychádza z podstaty človeka. Úlohou práva je však zabezpečiť, aby osoba konajúca v nutnej obrane nemusela útočníkovi hradiť obranným konaním vzniknutú škodu.
• Odôvodnením konania v nutnej obrane sa zaoberal aj J.J. Rousseau. Ten videl v nutnej obrane navrátenie prirodzeného práva na obranu človeku, ktorý toto právo mal aj v predštátnej spoločnosti a prostredníctvom spoločenskej zmluvy ho len dočasne prenechal štátu. Z Rousseauovej teórie vychádzali aj ideológovia Francúzskej revolúcie, ktorí videli v povstaní ľudu oprávnené obranné konanie proti nezákonnému konaniu predstaviteľov štátnej moci. Uvedené je v príkrom rozpore s nahliadaním na danú tému zo strany predstaviteľov nemeckej idealistickej filozofie, z čoho vyplýva aj odmietanie konania v nutnej obrane proti akýmkoľvek zásahom zo strany štátnych orgánov.
• Hegel odôvodňoval beztrestnosť nutnej obrany tzv. teóriou ničotnosti bezprávia. Podľa tejto teórie je právo skutočné, pretože je rozumné. Protiprávne konanie je naopak nerozumné, pretože vystupuje proti existencii práva a je z toho dôvodu neskutočné a tým pádom samo o sebe ničotné. Existuje len vo vôli páchateľa, ktorá je ale v rozpore s vôľou všeobecnou a preto musí byť táto vôľa zničená a právo obnovené.
• Iní autori predpokladajú u konajúceho duševnú poruchu (von Pufendorf), nedostatok zavinenia či morálne donútenie.
• Feuerbach odôvodňoval konanie v nutnej obrane tým, že útočník konaním zla stratil právo, aby bol jeho záujem rešpektovaný. Všeobecne sa uvádza, že nutná obrana je uplatnenie práva proti bezpráviu. Uvedené však neznamená, že bezprávie musí právu ustúpiť za akýchkoľvek okolností a to aj v prípade, že neboli dodržané podmienky nutnej obrany a obranné konanie tým pádom vystúpilo z medzí tohto inštitútu.
• Podľa Kostina je nutná obrana právom patriacim každému jedincovi, ktorý jeho prostredníctvom môže ochrániť seba samého alebo aj tretie osoby v prípade, že bezprávie nemôže byť odvrátené štátom, resp. jeho orgánmi.

Definícia a podmienky nutnej obrany

Nutnú obranu môžeme chápať tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin.

Dôležité je uviesť, že obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.

Pojmy „priamo hroziaci alebo trvajúci útok“

• Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom.
• Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Útočník sa napríklad nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom. Vtedy je dôležité útočníka upozorniť, že ak bude pokračovať, napr. v konaní.

Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka.

Kritériá posudzovania oprávnenosti nutnej obrany

Základným kritériom hodnotenia nutnej obrany a zároveň požiadavky oprávnenosti nutnej obrany je § 25 ods. Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na:

• Spôsob útoku: Kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia.
• Miesto útoku: Menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia.
• Čas útoku: Na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka: Zdravotný stav útočníka, ovláda bojové umenia a poznám ho, je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu: Obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi.

Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napr. utiekol.

Putatívna (domnelá) obrana

Pre úplnosť je nevyhnutné ešte minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.

Na príklade si je možné putatívnu obranu vysvetliť tak, že obranca sa skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu, za ktorým sa obranca skrýva niekto prišiel a na toho obranca spoza rohu použije drevenú palicu, avšak následne zistí, že sa nebráni voči útočníkovi, ale obranu smeruje voči náhodnému okoloidúcemu.

tags: #nutna #obrana #krajna #nudza #vysvetlenie