Nezábudka, drobný kvet s nebesky modrými okvetnými lístkami, je v mnohých kultúrach symbolom spomienok, vernosti a lásky, ktorá pretrváva. Avšak, tento krehký kvet má aj hlbší význam, ktorý sa dotýka sveta duševného zdravia a mentálneho postihnutia. V tomto článku sa pozrieme na symboliku nezábudky a jej prepojenie s art brut, tvorbou osôb s mentálnym postihnutím a celkovým vnímaním duševného zdravia v spoločnosti.
Stupne mentálneho postihnutia a ich meranie
Stupeň duševnej zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).
Hlboká duševná zaostalosť podľa medzinárodnej klasifikácie je stav, kedy IQ je pod 20. Tento stav zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku menej ako 3 roky a vyžaduje plnú podporu spoločnosti. Pri hlbokej mentálnej retardácii život v dospelosti prináša závažné obmedzenie samostatnosti, komunikácie aj pohyblivosti.
Art brut: Hľadanie autenticity v tvorbe
Termín art brut, v preklade "surové umenie", prvýkrát použil francúzsky výtvarník Jean Dubuffet v roku 1945 na označenie tvorby autorov stojacich mimo bežnej spoločenskej normy, najmä duševne chorých, rôznych excentrikov, vizionárov a pod. Záujem o výtvarné prejavy týchto ľudí však existoval už skôr. Vzrástol najmä po tom, čo v roku 1922 nemecký psychiater a kunsthistorik Hans Prinzhorn vydal svoj spis Bildnerei der Geisteskranken (Tvorba duševne chorých). Prinzhorn pri interpretácii diel týchto ľudí kládol dôraz predovšetkým na nevedomú tvorivosť, inštinktívnosť, nezámernosť, autentickosť.
Podľa Vladimíra Kordoša na art brut fascinuje primárnosť a základ, ktorý tvorbu robí tvorbou. Zdá sa, že v tvorbe mnohých týchto ľudí sa nachádza ten prvotný impulz, akési tvorivé „obnaženie“. Peter Breier vníma výtvarný prejav pacientov ako cestu do ich vnútorného života, pomocou ktorého sa snaží pochopiť, čo sa asi tak deje v ich nevedomí. Daniela Heviera fascinoval nezámerný proces tvorby, ktorý spredmetňuje skryté zákutia ľudského vnútra. Proces, ktorý privádza autorov k tvorivej extáze alebo ku kontemplácii. Ján Šuba tvrdí, že ozajstné umenie vyviera z autentickej, vnútornej potreby tvoriť, je zbavené manipulácií a kalkulácií. Dušan Nágel si pri bližšom kontakte s autormi art brut všimol, že aj ich tvorba je mnohokrát o trápení, neistote, hľadaní.
Katarína Čierna hovorí, že niektorí autori ceruzkou alebo štetcom ventilujú svoje problémy, iní hľadajú vo svojich kresbách či maľbách vnútorný mier, ďalší tvoria obsesívne. Z akéhosi nutkania a bez vedomej kontroly rozumu vyjadrujú nečakané výtvarné predstavy. Každý z nich vydáva správu o sebe. Stopu. A to netradičným výtvarným jazykom a neformálnymi vyjadrovacími postupmi. Ján Šuba dodáva, že napríklad u ľudí trpiacich infantilným autizmom sa nedá hovoriť o zištnosti, nezištnosti, tieto kategórie sú im neznáme. Títo ľudia tvoria z najvnútornejšej potreby. Nevieme, čo spôsobuje taký tvorivý pretlak. Podstatou je pravdepodobne ich nadmerná schopnosť vizualizovať, fascinácia detailom a niekedy až fotografická pamäť. Možno sa len takto vedia zmocniť reality, zo svojsky vnímaných fragmentov reflektovať okolitý svet.
Art brut stojí na pohyblivom pomedzí. Jeho protipólom je umenie „vysoké“, profesionálne, akademické. Neraz to však boli práve profesionálni výtvarníci, ktorí v tvorbe duševne chorých nachádzali inšpiráciu (dadaisti, surrealisti, expresionisti…).
Rozdiely medzi tvorbou školených autorov a autorov art brut
Vladimír Kordoš hovorí, že snaha zbaviť sa rozumovej kontroly je niečo, o čo sa vo výtvarnom umení mnohí usilovali. Peter Breier dodáva, že technika je často obranou pred vyjadrením vlastných pocitov. Katarína Čierna tvrdí, že art brut nie je prúd, nemôže byť ani imitované a ani nemôže súvisieť s nejakou školou. Je to viac menej územie, existencionálny výraz, ktorý sa nevzťahuje na kultúrnu a umeleckú kreativitu alebo módnu reprezentáciu. Každý autor je jedinečný. A aký je rozdiel medzi „kultúrnym“ (tzv. vysokým) umelcom a autorom art brut? Ten prvý sa usiluje, aby bolo jeho dielo prezentované a známe. „Artbrutista“ sa o to nezaujíma. On „len“ tvorí. To je všetko.
Dušan Nágel vidí rozdiely napríklad v koncentrácii pri práci. Pre „artbrutistov“ je koncentrácia pri tvorbe niekedy limitujúcim faktorom v zápornom zmysle slova. Ďalším momentom je racionalita ako formotvorný prvok. Akoby v niektorých situáciách absentovala a bola prítomná len intuícia, plytšia alebo hlbšia. Tým nastávajú určité obmedzenia v prehĺbení daného námetu. Takisto v sústredenom pokračovaní na danej téme v dlhšom časovom intervale.
Duševné zdravie a kreativita: Mýtus alebo realita?
Dušan Nágel má pocit, že psychické problémy sa veľmi často objavujú práve medzi umelcami a medzi tvorivými ľuďmi všeobecne. Vladimír Kordoš súhlasí a dodáva, že koľko bolo umelcov, ktorí boli sentimentálni, náladoví, jedovití, depresívni a niekedy zrejme aj chorí. Nielen medzi výtvarníkmi, ale veľmi často aj medzi básnikmi či spisovateľmi. Peter Breier si nie je istý, či je to len mýtus. Nepozná žiadnu odbornú prácu, ktorá by zisťovala, či je medzi umelcami viac ľudí s duševnými problémami ako v bežnej populácii. Možno, že naozaj citliví ľudia sa potrebujú vyjadrovať umeleckými prostriedkami. Katarína Čierna tvrdí, že áno, určite to súvisí s mimoriadnou senzibilitou umelcov. Boli to predovšetkým lekári a psychiatri, ktorí sa koncom 19. storočia a v 20. storočí začali zaujímať o tému „génius a šialenstvo“, objavili umeleckú tvorbu pacientov ústavov a emancipovali ju. Ján Šuba si myslí, že toto zjednodušenie je trošku zavádzajúce. Aj keď napríklad psychodynamické psychologické smery tvrdia, že na pozadí každej tvorivej činnosti je vlastne vždy emocionálny, existencionálny alebo erotický konflikt. Dušan Nágel hovorí, že štatistický prehľad nepozná, jeho súkromný poznatok je iný. Umelci všeobecne sú pod väčším dohľadom verejnosti, sú viac sprítomňovaní. Samozrejme, súvisí to s ich tvorbou. Široká anonymná vrstva spoločnosti je chránená pred stratou svojho súkromia.
Arteterapia ako nástroj sebavyjadrenia a komunikácie
Peter Breier hovorí, že my všetci máme asi mnoho oblastí, v ktorých sme talentovaní a nikdy ich v sebe neobjavíme. Katarína Čierna tvrdí, že často je tvorba ľudí s duševnými problémami akousi kompenzáciou absentujúcej verbálnej komunikácie. Niektorí objavia svoj talent až pri arteterapii. A náš výtvarník zostáva v úžase, že jeho ruka dokáže zaznamenať predstavy, pocity, sny a túžby. Ján Šuba si nie je istý, či sa vždy dá vystopovať táto následnosť. Alebo či sa dá táto situácia interpretovať ako nejaký kompenzačný mechanizmus.
Arteterapia je forma expresívnej terapie, ktorá využíva tvorivý proces - maľovanie, kreslenie, modelovanie, prácu s hlinou a inými materiálmi - na zlepšenie fyzického, mentálneho a emočného blahobytu človeka. Arteterapeutická miestnosť a služby, ktoré poskytuje, sú kľúčové pre podporu žiakov.
Nezábudka ako symbol spolupatričnosti a nádeje
Nezábudka, so svojou symbolikou spomienok a trvalej lásky, sa stala aj symbolom spolupatričnosti a nádeje pre ľudí s duševnými problémami. Dni nezábudiek sú zbierkou, ktorá šíri povedomie o duševnom zdraví a ukazuje, že nezábudka nie je len kvet, ale aj symbol spolupatričnosti a nádeje.
Žiarsky platan ako symbol spojenia neba a zeme
Špecifiká vo vzdelávaní a podporné aktivity
Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program.
Deti s takýmto stupňom mentálneho postihnutia sa obvykle vzdelávajú v školách pre žiakov s mentálnym postihnutím podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s ťažkým a hlbokým stupňom mentálneho postihnutia podľa Variantu C. V prípade, že je vzdelávanie kontraindikáciou k ich zdravotnému stavu, môžu byť oslobodení od povinnosti dochádzať do školy, nie však oslobodení od povinnej školskej dochádzky.
Školy na Slovensku sa aktívne zapájajú do rôznych aktivít na podporu duševného zdravia žiakov. Tento projekt vzniká v rámci rozvoja komplexnej špeciálnopedagogickej starostlivosti o deti a mládež s viacnásobným postihnutím z regiónu horný Liptov a na základe dlhoročných praktických skúseností z práce s viacnásobne postihnutými a ich rodinami.
Spoločnosť a ľudia s mentálnym postihnutím
Narodenie dieťaťa je očakávané vždy s veľkou radosťou a napätím. Dieťa zdravé, silné, duševne a telesne zdatné, je pýchou a šťastím rodičov. Na svet ale prichádzajú aj deti fyzicky a mentálne postihnuté, ktoré sú pre rodičov od chvíle narodenia zdrojom bolesti, sklamania a starostí. Taký je už kolobeh života a prírody, na ktorom ani najvyspelejšia lekárska veda dodnes mnoho nezmenila. V súčasnosti sa postihnutým ľuďom venuje väčšia pozornosť, poskytuje sa im pomoc a viac možností ako v minulosti. Je však pravda, že v tomto smere sú stále nedostatky.
Základnou podmienkou ľudskej existencie je schopnosť vytvárať vzťahy s okolitým svetom. Pri ich nedostatku človek nie je schopný vyjadrovať svoje potreby, zostáva sám. Stráca tak možnosť aby niekomu patril, aby si ho niekto všimol a ocenil jeho úsilie. Dnes je toto všetko už pre odborníkov zaoberajúcich sa postihnutými zrejmé. Je im zrejmé tiež to, čo pred pár desiatkami rokov zapierali, že totiž existuje možnosť aj s ťažko postihnutými komunikovať, pracovať, dosahovať pokroky a vytvárať tak vzťahy. Je potrebné na to vytvoriť podmienky. Vzťah spoločnosti k postihnutým je ukazovateľom jej základného smerovania, priorít a hodnotového systému. V modernom svete sa vyspelosť spoločnosti posudzuje aj podľa úrovne starostlivosti o postihnutých spoluobčanov.
V bežnom živote sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú iní ako väčšina z nás. Majú problémy, ktoré my nepoznáme a nezaobídu sa bez našej pomoci. Sú to ľudia s viac či menej výraznou telesnou, zmyslovou alebo duševnou odchýlkou. Týchto ľudí bez ohľadu na vek a ich osobitosti označujeme ako občanov so zdravotným postihnutím. Umožniť takýmto osobám využívať rovnosť príležitostí je podstatou dlhodobej stratégie Európskej Únie na zabezpečenie ich aktívnej účasti v spoločnosti. V roku 2007 potvrdilo európske spoločenstvo a členské štáty presvedčenie, že téma postihnutia je otázkou ľudských práv a potrebuje právny základ. Stal sa ním Akčný plán pre osoby so zdravotným postihnutím na roky 2006 - 2015. Plán je nástrojom toho, aby sa presadili stratégie a slúži k tomu, aby sa otázky týkajúce sa postihnutia zohľadnili vo všetkých relevantných politických oblastiach. Jeho cieľom je okrem iného integrovať ľudí so zdravotným postihnutím do spoločnosti. (Disability Action Plan; DAP, 2006) Organizácia spojených národov prijala dlhodobú stratégiu na implementáciu Svetového akčného programu týkajúceho sa ľudí s postihnutím. Dňa 3. mája 2008 vstúpil do platnosti Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Tento Dohovor siaha nad rámec otázky prístupu k okolitému fyzickému prostrediu a zaoberá sa rozsiahlejšími problémami akými sú rovnosť a odstraňovanie právnych a sociálnych bariér účasti na živote v spoločnosti, sociálne príležitosti, zdravie, vzdelanie, zamestnanie a osobný rozvoj. Dohovor podporuje štandard ľudských práv a ich aplikáciu z „hľadiska postihnutia“, pričom sa po dlhých desaťročiach diskriminácie zasadzuje za rovnocenné občianske postavenie.
Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný, mocný. Koľko obmedzení majú ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich porovnávame s týmito ideálmi? Väčšina zdravotných postihnutí prináša aj určité fyzické znaky. Limity vo vzdelaní, kariére či úspechu znamenajú odlišovať sa.
Viacnásobné postihnutia a komplexná rehabilitácia
Medzi postihnutými existuje skupina osôb, u ktorej sa prejavujú príznaky viacerých postihnutí. V posledných desaťročiach sa táto skupina dostáva do popredia širokého záujmu. Problematike viacnásobne postihnutých osôb sa v súčasnosti venuje zvýšená pozornosť. Dôvodom je i stúpajúce percento viacnásobne postihnutých v populácii postihnutých. Každý z nich je osobitý subjekt s charakteristickými osobnými rysmi, ale aj napriek tomu sa u značnej časti z nich, najmä mentálne postihnutých, prejavujú určité spoločné znaky, ktorých individuálna modifikácia závisí od druhu mentálnej retardácie, jej hĺbky, rozsahu, na tom, či sú rovnomerne postihnuté všetky zložky psychiky a v neposlednom rade na počte a závažnosti pridružených postihnutí.
Podľa Inclusion Europe (Európskeho združenia spoločnosti osôb s mentálnym postihnutím a ich rodín) sú to ľudia, ktorí majú ťažké postihnutie, často viacnásobné, spájajúce ťažké mentálne postihnutie s telesným alebo systémovým postihnutím, čo má za následok mimoriadne obmedzenie autonómie a možnosti vnímania, vyjadrovania a vzťahov. Vedúca katedry špeciálnej pedagogiky Prof. PaedDr. Alica Vančová, CSc, zaoberajúc sa vo svojej vedecko-výskumnej, publikačnej a pedagogickej činnosti odbornými otázkami z oblasti pedagogiky mentálne postihnutých a pedagogiky viacnásobne postihnutých, na základe viacerých prístupov k definovaniu a charakterizovaniu viacnásobných postihnutí, vyvodzuje nasledovné závery: „Problematika viacnásobných postihnutí je v špeciálnej pedagogike výraznejšie pertraktovaná až v posledných rokoch, hoci špeciálnopedagogické intervencie u takto postihnutých patria medzi najnáročnejšie.
Pojem rehabilitácia v súčasnosti nie je chápaný ako výhradne zdravotnícka aktivita v zmysle fyzioterapie, ale ako interdisciplinárny odbor, ktorý zahŕňa starostlivosť nielen zdravotnícku, ale tiež sociálno-právnu, pedagogicko psychologickú a pracovnú. Je potrebné rozlišovať rehabilitáciu krátkodobú (prechodnú), ktorá má za cieľ skôr návrat ku zdraviu, upevnenie celkovej kondície alebo nadviazanie na liečenie menej závažného ochorenia alebo úrazu od rehabilitácie dlhodobej, ktorá sa týka jednotlivcov, ktorí sa s postihnutím už narodili, prípadne s ním žijú od raného veku. Komplexnou rehabilitáciou jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami sa rozumie súhrn aktivít multidisciplinárneho charakteru, zameraný na predchádzanie, zmiernenie alebo odstraňovanie nepriaznivých dôsledkov postihnutia (defektu) alebo narušenia, a to najmä v prospech optimálnej socializácie. Základnou úlohou komplexnej rehabilitácie je profylaxia a eliminácia negatívnych javov sprevádzajúcich život postihnutého jednotlivca v spoločnosti.
Vychádzajúc zo spomenutých skutočností a na základe trinásťročných praktických skúseností z práce s viacnásobne postihnutými a ich rodinami sa členovia Občianskeho združenia Nezábudka rozhodli vytvoriť denné centrum, ako prvú zložku v rámci dlhodobého projektu s názvom Centrum komplexnej špeciálnopedagogickej starostlivosti o ľudí s viacnásobným postihnutím.
Podpora a poradenstvo
Ocitli ste sa v psychicky náročnej životnej situácii Vy alebo niekto blízky? Dlhodobý tlak sa pre Vás stáva psychicky neúnosný? Náš tím profesionálov s dlhoročnou praxou je tu pre Vás 24 hodín denne. Kvalifikované poradenstvo poskytujú vyškolení odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie a sociálnej práce, ktorí sa pravidelne odborne školia na aktuálne témy z poradenskej praxe. Okrem toho poradcovia absolvujú pravidelné supervízie, tímové aj individuálne, pod vedením skúsených akreditovaných supervízorov: PhDr. Helena Grófová, PhD., prof. PaedDr. Vladimír Labáth, PhD., prof. PhDr.
Napíšte našim odborným poradcom. Sú tu, aby Vám pomohli. Mgr. Mgr. PhDr.
Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu
Väčšina definícií vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom, znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika - oslabená koncentrácia, krátkodobá pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika - znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.
tags: #nezabudka #mentalne #postihnutie