Nemecko, krajina s bohatou a komplexnou históriou, prešlo od svojho zjednotenia v roku 1871 niekoľkými dramatickými zmenami politického režimu, vrátane masívnych zmien svojho teritória. Tento príbeh sa začal písať v Nemeckom cisárstve, ktoré existovalo od zjednotenia Nemecka v roku 1871 až do abdikácie cisára Viliama II. v roku 1918. Nemecká ríša, oficiálne Deutsches Reich, bola nemecký národný štát založený vo Versailles pri Paríži počas prusko-francúzskej vojny 18. januára 1871. Cisárstvo bolo založené v Zrkadlovej sále Versailleského paláca, kde pruský kráľ Viliam I. bol vyhlásený za „nemeckého cisára“. Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu, a tak budúcnosť Nemecka rozhodujúcim spôsobom závisela od osoby cisára.
Nemecká ríša sa skladala z 26 štátov, z ktorých väčšine vládli kráľovské rody, vrátane štyroch kráľovstiev, šiestich veľkovojvodstiev, piatich vojvodstiev (šesť pred rokom 1876), siedmich kniežatstiev, troch slobodných hanzovných miest a jedného cisárskeho územia. Prusko, hoci bolo jedným z niekoľkých kráľovstiev, tvorilo približne dve tretiny nemeckej populácie a územia, a jeho dominancia bola ústavne zaručená. Nemecké cisárstvo zahŕňalo 25 spolkových krajín (vrátane troch hanzových miest Hamburg, Brémy a Lübeck).
Budovanie sociálneho štátu v Nemecku pred rokom 1914
V druhej polovici 19. storočia, pod vplyvom rastúcej industrializácie a masívnej urbanizácie v Európe, sa začalo šíriť revolučné myslenie, inšpirované Karlom Marxom, namierené proti politickému systému cisárstiev a monarchií, ako aj za zlepšenie sociálnej situácie a boj proti „kapitalistickému vykorisťovaniu“. Nemecko sa menilo z poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú, rozvíjal sa obchod aj bankovníctvo. S rozvojom hospodárstva rástol aj počet obyvateľov, vnútorná migrácia a urbanizácia. Industrializácia priniesla nové sociálne problémy a spoločnosť si na konci 19. storočia uvedomila potrebu spravodlivejšieho spoločenského poriadku.
V reakcii na tieto nálady sa Otto von Bismarck, prvý a najdlhšie vládnuci ríšsky kancelár (1867 až 1878/9), rozhodol priniesť v Nemecku prvý korporatívny systém sociálneho štátu. Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. Nemecko začalo budovať systém sociálneho zabezpečenia prostredníctvom kolektívneho sociálneho zabezpečenia, čo malo za cieľ zvýšiť produktivitu práce. Tento systém bol dôležitý ako opatrenie na znižovanie sociálneho napätia aj kvôli tomu, že Nemecko bolo v tom čase autoritárskym štátom, a toto opatrenie malo za cieľ utíšiť volania po zmenách tohto systému.
Sociálne zákonodarstvo pred prvou svetovou vojnou
V roku 1883 Bismarck spustil systém sociálneho poistenia, ktorý bol stratifikovaný na základe povolania a spoločenskej vrstvy. Išlo o priebežný systém financovaný z povinných príspevkov zamestnancov, ktoré týmto zamestnancom neskôr zaručovali prístup k benefitom. Toto sociálne poistenie malo poskytovať robotníkom a od roku 1911 tiež úradníckym zamestnancom kompenzáciu v prípade choroby či pracovného úrazu, ale najmä vytvorilo systém nároku na dôchodok vychádzajúci zo zaplatených príspevkov do systému počas aktívneho pracovného života. Postupne sa rozšírilo na všetky skupiny pracujúceho obyvateľstva a vytvorilo kostru súčasného systému. Prvé zákony sociálneho zabezpečenia boli zavedené ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914. Kľúčové charakteristiky tohto systému boli:
- Povinné poistenie: Sociálne poistenie bolo povinné pre väčšinu zamestnancov.
- Príspevky zamestnancov a zamestnávateľov: Financovanie sociálneho poistenia bolo zabezpečené príspevkami zamestnancov a zamestnávateľov.
- Štátna kontrola: Štát dohliadal na fungovanie systému sociálneho poistenia a garantoval jeho stabilitu.
- Zameranie na pracujúcu triedu: Sociálne zabezpečenie bolo primárne určené pre pracujúcu triedu a jej rodiny.
- Obmedzený rozsah: Systém sociálneho zabezpečenia mal v roku 1914 ešte obmedzený rozsah a nezahŕňal všetky skupiny obyvateľstva.
Okrem tohto existoval aj minimálny systém sociálnej podpory, ktorú už reformou v 80-tych rokoch 19. storočia spravovali obce. Zadefinovalo sa tým vládou spravovaný priebežný systém financovania sociálneho zabezpečenia. V ňom zamestnanci povinne a pravidelne odovzdávajú príspevky, z ktorých sú financované súčasné nároky iných, najmä dôchodcov alebo chorých. Týmto spôsobom zároveň súčasným pracujúcim vzniká nárok na takéto dávky v budúcnosti z príspevkov, ktoré bude platiť ďalšia generácia zo svojich príjmov. Pôvodné nastavenie zadefinovalo nemecký model sociálneho štátu ako korporatívny model konzervatívneho sociálneho štátu, ktorý sa vyznačuje diferencovaným systémom sociálnych práv a záruk podľa postavenia človeka v spoločnosti. Od svojich počiatkov bol nemecký systém definovaný finančnými transfermi obyvateľstvu a do dnešného dňa neprešiel na systém masovejšieho poskytovania verejných služieb. Namiesto toho je systém postavený na prepájaní širšej siete aktérov, ktoré nie sú priamo riadené štátom.
Jednou z charakteristík korporatívneho systému v Nemecku bolo aj koordinovanie sociálnych partnerov v podobe zástupcov zamestnancov (odbory) a zamestnávateľov. Dôležitú úlohu tak zohrávali aj neformálne inštitúcie ako rodina, najmä v oblasti starostlivosti, čo viedlo k dlhodobo nízkej miere zapájania žien do pracovného života. Dlhodobou charakteristikou nemeckého sociálneho štátu bolo tiež striktné rozdelenie medzi sociálnym poistením na federálnej úrovni a sociálnou podporou na úrovni jednotlivých spolkových krajín. Napriek devastačným dôsledkom dvoch svetových vojen sa Nemecko stalo v posledných dvoch desaťročiach dominantným ekonomickým gigantom Európy. Tento model začal vo výrazne menšom meradle a jeho ambícia bola podstatne skromnejšia než dominantnejší škandinávsky model. Krajiny, ktoré ho zaviedli, prešli viacerými krízami, na ktoré museli reagovať pustením nohy z plynu rozširovania tohto systému a návratmi ku kapitalistickým opatreniam, ktoré ich znova hospodársky ozdravili.
Vplyv prvej svetovej vojny na sociálny štát
Prvá svetová vojna (1914 - 1918) znamenala významný zlom v európskych dejinách a výrazne ovplyvnila aj vývoj sociálneho štátu v Nemecku. Pôvodné plány Nemecka na rýchle obsadenie Paríža do jesene roku 1914 zlyhali a vojna na západnom fronte sa stala patovou situáciou. Spojenecká námorná blokáda spôsobila vážny nedostatok potravín, čo malo ničivý efekt na nemecké vojnové hospodárstvo a zásobovanie civilného obyvateľstva. Vojnové výdavky viedli k vysokej inflácii, ktorá znižovala životnú úroveň obyvateľstva. Nemecké vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny začiatkom roka 1917 prispelo k zapojeniu Spojených štátov amerických do vojny. Vrchné velenie armády na čele s Paulom von Hindenburgom a Erichom Ludendorffom stále viac ovládalo štát, ale v roku 1918 začala po neúspešnej jarnej ofenzíve nemecká armáda ustupovať, spojenci Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša sa zrútili a Bulharsko sa vzdalo. Nespokojnosť s hospodárskou a sociálnou situáciou viedla k sociálnym nepokojom a štrajkom.
V dôsledku týchto problémov sa vláda rozhodla rozšíriť systém sociálneho zabezpečenia a zaviesť nové opatrenia, ako napríklad podpora v nezamestnanosti. Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľkých málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4. novembra prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik nemeckej republiky. Dňa 11. novembra 1918 Nemecko podpísalo prímerie, čím sa skončila prvá svetová vojna. Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu.
Po prvej svetovej vojne pokračovalo budovanie moderného sociálneho zákonodarstva vo Weimarskej republike. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. Weimarská ústava. Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, ktorej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územia okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov.
Sociálna práca a jej úloha
Sociálna práca sa v priebehu 20. storočia zamerala na riešenie problémov ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi a nevedeli si sami pomôcť. Zahrňuje:
- Identifikáciu príčin problémov klientov: Sociálni pracovníci sa snažia zistiť, čo spôsobilo ťažkú situáciu jednotlivcov a rodín.
- Poskytovanie sociálnej pomoci: Sociálna práca zabezpečuje pomoc prostredníctvom rôznych foriem, ako sú finančné dávky, poradenstvo a podpora.
- Vytváranie systémov pomoci: Sociálni pracovníci sa podieľajú na vytváraní a zlepšovaní systémov pomoci, ktoré sú dostupné pre ľudí v núdzi.
Sociálna politika a jej ciele
Sociálna politika je súhrn opatrení a programov, ktoré štát prijíma s cieľom zabezpečiť sociálnu spravodlivosť a istotu pre svojich občanov. Medzi hlavné ciele sociálnej politiky patrí:
- Zabezpečenie základných životných potrieb: Sociálna politika sa snaží zabezpečiť, aby všetci občania mali prístup k základným životným potrebám, ako sú bývanie, strava a zdravotná starostlivosť.
- Zmierňovanie sociálnych nerovností: Sociálna politika sa snaží zmierniť sociálne nerovnosti a zabezpečiť rovnaké príležitosti pre všetkých občanov.
- Ochrana pred sociálnymi rizikami: Sociálna politika poskytuje ochranu pred sociálnymi rizikami, ako sú nezamestnanosť, choroba, invalidita a staroba.
Zdroje financovania sociálneho štátu
Sociálny štát je financovaný z rôznych zdrojov, medzi ktoré patria:
- Dane: Dane sú hlavným zdrojom príjmov pre sociálny štát.
- Sociálne poistenie: Príspevky na sociálne poistenie od zamestnancov a zamestnávateľov.
- Štátny rozpočet: Štátny rozpočet prispieva na financovanie sociálnych programov.
Starostlivosť o chudobných bola v minulosti zverená obciam, ktoré za tým účelom zriaďovali obecné útulky. Na začiatku 20. storočia sa s vytvorením národných organizácií vytvorila dvojitá štruktúra, v ktorej sa verejné orgány podieľali na spolufinancovaní príslušnej pomoci a ponúkaných služieb, so zaručením určitej miery autonómie tohto tretieho sektora. Napriek nástupu fašizmu bol tento štrukturálny vzorec charakteristický aj pre väčšinu zdravotníckych a sociálnych služieb neskôr v povojnovom Nemecku. Dnes zhruba 50 % organizácií sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti spravujú neziskové organizácie. Tento systém sa v priebehu zjednotenia začiatkom 90-tych rokov „vyviezol“ do nových spolkových krajín Nemecka a implementoval sa aj do nich.