Slovenská republika prešla po svojom vzniku rozsiahlymi zmenami v oblasti práva, ktoré boli nevyhnutné pre prispôsobenie sa novým spoločenským a ekonomickým podmienkam a pre integráciu do Európskej únie. Občianske právo, ktoré upravuje vzťahy medzi občanmi a inými subjektmi, je jednou z kľúčových oblastí, ktorá prešla transformáciou. Tento článok sa zameriava na vývoj a súčasný stav občianskeho práva na Slovensku, s dôrazom na nárok na vydanie veci v objektívnej lehote a jeho rozšírenie o zaplatenie, ako aj na relevantnú judikatúru a súvislosti s daňovým poriadkom.
I. Historický kontext občianskeho práva na Slovensku
Po vzniku Slovenskej republiky bolo potrebné vytvoriť nový právny rámec, ktorý by nahradil staré predpisy. Občiansky zákonník z roku 1964, prijatý ešte za socializmu, niesol vo svojej koncepcii a obsahu pečať vtedajšej doby. Tento zákonník upravoval občianskoprávne vzťahy na báze uspokojovania tzv. základov a ignoroval existenciu súkromného vlastníctva. Hospodárske vzťahy boli upravené v Hospodárskom zákonníku, ktorý preferoval tzv. štátne vlastníctvo.
Vzhľadom na tieto nedostatky bolo potrebné vykonať rozsiahlu novelizáciu Občianskeho zákonníka. Popri novelizácii Občianskeho zákonníka sa pripravoval aj Obchodný zákonník, ktorý bol prijatý zákonom č. 513/1991 Zb. a nadobudol účinnosť 1. januára 1992. Cieľom bolo odstrániť ustanovenia diskriminačnej povahy v oblasti vlastníckeho práva a dať do stredobodu záujmu novej úpravy všetky subjekty občianskeho práva, t. j. štát, občanov a právnické osoby.
II. Vývoj záväzkového práva
Záväzkové právo, ktoré upravuje vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom, prešlo na Slovensku významnými zmenami. Pôvodná úprava, ktorá vychádzala z Občianskeho zákonníka z roku 1964, už nevyhovovala potrebám trhového hospodárstva. Preto sa uvažovalo o dvoch alternatívach: buď zakotviť celé záväzkové právo do jedného kódexu (Občianskeho zákonníka), alebo ponechať niektoré zmluvy (napr. obchodné kúpne zmluvy) v Obchodnom zákonníku.
Prevládol názor, že jednotná úprava záväzkového práva je pre prax najvhodnejšia. V súčasnosti sa v Občianskom zákonníku nachádzajú osobitné ustanovenia o predaji tovaru v obchode, ako aj osobitný oddiel s názvom "Osobitné ustanovenia obchodnej kúpnej zmluvy".
III. Vplyv Európskeho práva
Slovenská republika má snahu dostať sa perspektívne do Európskej únie, a preto je potrebné zohľadňovať Európske súkromné právo. Do nového Občianskeho zákonníka sa implementujú viaceré smernice Európskeho parlamentu a Rady, ako napríklad Smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Smernica Rady č. 85/577/EHS o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov a Smernica č. 97/7/ES o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách na diaľku.
Tieto smernice majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu zmluvného vzťahu a zabezpečiť, aby mal spotrebiteľ dostatok informácií a možností na odstúpenie od zmluvy. Okrem smerníc sa zohľadňujú aj medzinárodné dohovory a dohody, ako napríklad Dohovor o otroctve (1930), Európsky dohovor o ľudských právach a slobodách (1950) a Dohovor OSN o právach dieťaťa (1989).
IV. Súčasné výzvy a perspektívy
V súčasnosti sa v Slovenskej republike skúma, čo v existujúcej právnej úprave nie je dobré, čo nevyhovuje, resp. kde sú medzery v právnej úprave. Je potrebné prispôsobiť právne predpisy potrebám slobodného trhu a moderného trhového hospodárstva. Moderní zákonodarcovia v druhej polovici 20. storočia uprednostňovali preberanie ucelených a komplexných úprav cudzích občianskych zákonníkov, namiesto vytvárania vlastných úprav.
Dôležité je, aby bol Občiansky zákonník zrozumiteľný a prístupný pre všetkých občanov. Pri tvorbe nového Občianskeho zákonníka sa zohľadňujú požiadavky zakotvené v tzv. acquis communautaire, čo zabezpečuje integráciu do vnútorného trhu únie. Bude potrebné prispôsobiť sa viacerým smerniciam, ktoré sa dotýkajú oblasti občianskoprávnych vzťahov.
V. Nárok na vydanie veci v objektívnej lehote a jeho rozšírenie o zaplatenie
Nárok na vydanie veci v objektívnej lehote je základným právom veriteľa v záväzkovom vzťahu. Ak dlžník nesplní svoju povinnosť vydať vec včas, veriteľ má právo domáhať sa vydania veci súdnou cestou. Judikatúra postupne rozšírila tento nárok aj o právo na zaplatenie. Toto rozšírenie nároku na vydanie veci o zaplatenie má za cieľ posilniť postavenie veriteľa a motivovať dlžníka k včasnému plneniu svojich povinností. Objektívna lehota sa posudzuje individuálne v každom prípade, pričom sa zohľadňujú všetky relevantné okolnosti, ako napríklad povaha veci, účel, na ktorý má slúžiť, a možnosti dlžníka.
29 - Povinnosť na vydanie, odňatie, prevzatie zaistenej veci, úschova vydaných, odňatých vecí
VI. Zásady občianskeho práva
Nový Občiansky zákonník by mal byť poňatý dôsledne ako všeobecný predpis súkromného práva. Mal by platiť ako lex generalis aj voči Zákonníku práce, pričom špecifická úprava zostane naďalej vyhradená Zákonníku práce ako špeciálnemu zákonu. Cieľom je zjednotenie a zjednodušenie právnej úpravy, aby sa odstránila zbytočná duplicita.
Pri výklade a aplikácii občianskoprávnych predpisov je potrebné vychádzať zo základných zásad, ako napríklad zásada rovnoprávnosti subjektov, zásada zmluvnej slobody a zásada ochrany dobrej viery. Zakotvia sa zásady výkonu občianskych práv, ako aj zásady zneužívania výkonu práva na ujmu verejného záujmu a záujmu jednotlivca.
VII. Ochrana občianskych práv
Občiansky zákonník musí zabezpečiť účinnú ochranu občianskych práv. Každý má právo domáhať sa svojho práva na súde alebo inom orgáne. Súd spravuje poskytovanie ochrany občianskym právam. Je potrebné prevziať doterajšiu úpravu spôsobov ochrany občianskoprávnych vzťahov a občianskych práv.
VIII. Fyzické a právnické osoby
Občiansky zákonník obsahuje všeobecnú úpravu fyzických a právnických osôb. Fyzickou osobou sa rozumie človek. Nová úprava vychádza z doterajšej úpravy. Upraví sa meno a priezvisko fyzickej osoby. Občiansky zákonník bude obsahovať všeobecnú úpravu právnických osôb. Osobitnými zákonmi budú upravené právne formy právnických osôb.
IX. Podnikateľ
Potrebné je v zákone zakotviť a vymedziť pojem podnikateľ. Tento pojem nekryje napríklad niektoré tzv. slobodné povolania. Každý podnikateľ je povinný pri svojom konaní dbať na poctivý obchodný styk.
X. Zastúpenie
V Občianskom zákonníku sa upravuje zastúpenie. Pri zastupovaní opatrovníkom sa upraví súdny dozor nad jeho činnosťou. Zastúpenie vzniká splnomocnením. Zastúpenie vzniká zmluvou o zastúpení. Zástupca má povinnosť konať za zastúpeného.
XI. Veci a majetok
Občiansky zákonník zakotví aj pojem vec. Veci sú ovládateľné hmotné predmety a slúžia ľuďom na ich potreby. Majetkom sú všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty. Veci sa delia na hnuteľné a nehnuteľné. Pojem nehnuteľnosť bude totožný s pojmom podľa doterajšej právnej úpravy.
XII. Právne skutočnosti a právne úkony
Na základe právnych skutočností vznikajú, menia sa a zanikajú práva a právne vzťahy. Právne skutočnosti sú udalosti, ktoré nastávajú nezávisle od vôle subjektov práva, a úkony orgánu a prejavy tvorivej duševnej činnosti fyzickej osoby. Právne úkony sú prejavy vôle, s ktorými právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Rozlišujú sa jednostranné a viacstranné právne úkony.
XIII. Neplatnosť právnych úkonov
Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je neplatný. Dôvodom neplatnosti je aj nedostatok vôle, omyl, podvod a tieseň. Upraví sa absolútna, tak aj relatívna neplatnosť.
XIV. Daňový poriadok a súvisiace zmeny
Daňový poriadok, schválený zákonom č. 563/2009 Z. z., s účinnosťou od 1. januára 2012 ruší doteraz platný a účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Nová úprava základnej procesnej normy v podmienkach správy daní zavádza niektoré nové inštitúty, už upravené inštitúty zákonom o správe daní spresňuje, dopĺňa, resp. z dôvodu ich neaktuálnosti alebo neosvedčenia sa v doterajšej praxi vypúšťa.
Daňový poriadok je rozdelený na 7 častí. Prvá časť, „Základné a všeobecné ustanovenia“, platí pre celý daňový poriadok. Druhá časť upravuje činnosti správcu dane, ktorými sú vyhľadávacia činnosť, miestne zisťovanie a daňová kontrola. Tretia časť daňového poriadku upravuje platenie daní. Vo štvrtej časti je upravené daňové konanie rozdelené podľa jednotlivých druhov daňového konania vrátane všeobecných ustanovení, ktoré sa týkajú všetkých daňových konaní. V tejto časti daňového poriadku sú upravené aj ustanovenia o vyrubení dane, opravných prostriedkoch, ustanovenia o daňových preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Piata časť daňového poriadku upravuje ukladanie sankcií, ako aj ich úľavu alebo odpustenie. V šiestej časti daňového poriadku sú osobitné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii. Posledná siedma časť upravuje prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia.
V komentári k jednotlivým ustanoveniam daňového poriadku sú zapracované novely, ktoré schválila NR SR zákonom č. 331/2011 Z. z., zákonom č. 332/2011 Z. z. a zákonom č. 384/2011 Z. z. V súlade s článkom III zákona č. 384/2011 Z. z. sa komentované ustanovenie doplnilo o odsek 3, v zmysle ktorého sa ustanovenia daňového poriadku primerane použijú na osobitný odvod vybraných finančných inštitúcií, ak tak ustanovuje osobitný zákon.
Definície a zásady
Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje v podstate celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. Daňový poriadok rozlišuje pri pojme správa daní úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie priebehu a účelu správy daní, činnosti správcu dane, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po nútený výkon spočívajúci v daňovom exekučnom konaní.
Definícia dane sa spresnila aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Daňový poriadok v definícii dane jednoznačne hovorí o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Definícia daňového konania sa nezmenila, aj podľa daňového poriadku je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.
Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi.
Zrušený zákon o správe daní upravoval základné zásady daňového konania, čo v praxi viedlo k aplikačným problémom vzhľadom na definíciu daňového konania. V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú.
Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.
V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. Táto zásada súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie.
Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom. Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti.
Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku. Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov po jeho poslednej novelizácii zákonom č. 204/2011 Z. z. zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu.