Dôležitosť duchovného oddelenia: Najprv telesné, potom duševné

Inšpirovaný reálnymi skutočnosťami sa zamýšľame nad významom duchovného oddelenia a jeho vplyvom na život človeka. Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť, ktorá okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Túžba po Bohu a jeho prítomnosti je hlboko zakorenená v ľudskom duchu. Preto, tak ako má telo potrebu jedla, má aj duch potrebu Slova Božieho.

Čo je to duchovné oddelenie a ako ho rozpoznať?

Ľudia, ktorí skutočne uveria v Ježiša Krista, teda tí, ktorí sa úprimne začnú modliť a čítať Slovo Božie, začnú pod vedením Ducha Božieho postupne prechádzať premenou. Začnú vnímať seba samých, ale aj svoje okolie v úplne inom „svetle“. Toto poznanie však neprichádza naraz, ale pomaly, postupne, spolu s riešením každodenných situácií.

Modlitbou a sústavnou konfrontáciou s Božím Slovom sa jedinci ustavične obrusujú a zdokonaľujú. Keďže sme hriešni, nechápaví a nedokonalí, Boží rast sa nedá unáhliť. Prekážky, najmä duchovného charakteru, sa zvládajú ťažko, aj keď správne riešenie podľa litery často poznáme. Zavedenie Slova Božieho do praxe je iná káva, pretože diabol ustavične hádže „polená“ pod nohy.

Takto to postupom času s duchovným budovaním pokračuje až do bodu, keď človek vnútorne pocíti, že telesné veci ho už vôbec nenapĺňajú, ale len duchovné. Nastane vnútorný „zlom“, ktorý možno nazvať bodom duchovného oddelenia. To, po čom niekedy človek túžil, zrazu stráca zmysel. Dosiahnutie tohto bodu sa prejaví aj zhoršením vzťahov s tými, ktorí sa stále radi „plnia“ telesnými, teda pominuteľnými žiadosťami.

V mnohých prípadoch sú to aj členovia rodín. Neveriaci či vlažní domáci proste Božiemu „podivínovi“ prestanú rozumieť. Naopak, on im bude rozumieť, len im svoju premenu nebude vedieť dostatočne vysvetliť, pretože s rozlišovaním týchto duchovných vecí zostali „pozadu“. Všetky tieto veci totiž zjavuje len Duch Boží, a preto ich treba posudzovať duchovne. (1 Korintským 2, 10-16)

Domáci nebudú chápať, prečo zrazu nechce povedzme ich syn oslavovať narodeniny, keď predtým robieval veľkolepú oslavu. To neznamená, že duchovne oddelený človek už nemôže nič také robiť. Práveže všetko môže, len sa mu zmenia priority a bude viac premýšľať, či má zmysel pokračovať v starých zvykoch. Pán Boh mu skrátka zjaví, že všetko je síce dovolené, ale zďaleka už nie pre jeho život všetko aj prospešné a že nie všetko z toho, ho bude aj duchovne budovať. (1 Korintským 10, 23) Preto sa už bude snažiť veci posudzovať duchovne.

Tí, ktorí skutočne uveria, zatúžia po tom, aby ich Duch Boží zbudoval na pravých nefalšovaných kresťanov. Stane sa to postupom času a vždy to príde do fázy, že si tí Duchom zbudovanejší „prestanú“ vo veciach sveta a Ducha rozumieť s tými druhými. Vznikne medzi nimi akási duchovná priepasť, ktorá vyústi k mnohým konfliktom. Múdre vyriešenie daných situácií bude závisieť od duchovnej vyspelosti veriacich.

Dokonalý príklad Ježišovho oddelenia

Ježiš, ktorý bol oddelený už od počiatku, prišiel medzi neoddelených, aby nám ukázal, ako má žiť ten, ktorý je skutočne Duchom oddelený. Ten, ktorý je Duchom oddelený, musí zákonite vždy prebývať medzi neoddelenými, aby im mohol ísť príkladom a ukázať im, čo to duchovná oddelenosť vlastne je.

Duchovná oddelenosť prichádza až vtedy, keď je už človek vo viere dostatočne vyspelý a Duchom Božím zbudovaný. Keď sa nenechá ovplyvňovať rôznymi názormi a postojmi ľudí, hoci aj v Slove Božom veľmi vzdelaných. Nikdy sa nemôže človek duchovne oddeliť, ak mu určité veci sám Duch Boží neujasní.

Ten, ktorý je oddelený, hovorí veci Božie, len Pán Boh je pre neho autoritou a len Jeho vyvyšuje. Seba však naopak ponižuje, lebo vie, že bol poslaný do služby druhým. A preto sa bude za každú cenu snažiť o to, aby napodobňoval Ježiša. Jeho spravodlivosť musí byť väčšia, ako len obyčajná ľudská. (Ev. Matúša 5, 46)

Ježiš si prišiel svojich duchovne oddeliť. A tí, čo sú Jeho, nebudú chcieť byť len anonymne oddelení, ale budú chcieť tú svoju oddelenosť prejaviť k tým druhým napríklad aj svojou trpezlivosťou, milostivosťou či láskavosťou, aby skrátka ich oddelenosť pre Boha bola všetkým zjavná. Ak je niekto oddelený, tak to znamená, že nechce mať účasť na veciach tohto sveta, ale neznamená to odchod od hriešnikov. Veď, kto by poukazoval na Boha, keby všetci tí oddelení odišli nevedno kam?

Silené telesné neuvedomelé oddelenie

Pre všetkých tých, ktorí cítia, že v Božom Slove podrástli, alebo sú už ďaleko „vpredu“, je to vskutku veľmi lákavé a dobre znejúce Slovo. Po jeho prečítaní sa nejeden kresťan začne cítiť byť tým, pre Krista oddeleným a zrejme aj spravodlivejším, ako tí ostatní hriešnici okolo. A tak si povie: „Títo nie sú podľa mojich predstáv, lebo ani po rokoch nežijú presne podľa učenia toho, ktorého vyznávajú. Odídem teda od nich preč a dám sa dokopy s tými, ktorí majú na túto vec podobný názor ako ja.“

Jedni nedokonalí, teda kvôli nedokonalosti druhých od nich odchádzajú a dávajú sa dokopy s tretími nedokonalými. Vskutku zvláštne počínanie. Aj takto nejako vznikajú odnože cirkví a sekty. Každý jeden si len to svoje hľadí a na podstatu Božiu, teda že on sám má ísť tým príkladom, aby sa aj tí iní mohli na jeho príklade zbudovať, zabúda.

Takýto silení „oddelovači“ si ale dostatočne neuvedomujú, že aj medzi nich raz príde rozdelenie. Ani oni predsa nebudú vždy všetci rovnako duchovne vyspelí. Ľudia akosi podceňujú diablovu moc a nevidia, že to, čo im podsúva, možno nie je až tak duchovné, ale telesné, keď takéto rozhodnutia činia. A teda, ak nie sú ešte dostatočne zbudovaní, tak to môže viesť k ich pýche. „Ja už veľa o Bohu viem, ja poznám veršíky, ja si čítam Bibliu, a teda môžem kadekoho posudzovať.“ Nezabúdajme, že kto beží unáhlene a nepremyslene, tak si zmýli cestu. (Príslovia 19, 2) Kto unáhlene posudzuje, sám seba odsudzuje.

Pochopenie konceptu milosrdenstva

V dnešnej dobe existuje veľa falošných poňatí milosrdenstva, ktoré sa často stotožňujú so zhovievavosťou, ľútosťou a pokrivením spravodlivosti. Svätá sestra Faustína vnímala ľudské milosrdenstvo ako úzko späté s Božím milosrdenstvom, ktoré je preň zdrojom, vzorom a motívom. Takéto milosrdenstvo predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, ktorá je základným meradlom lásky, a má za následok konkrétny skutok.

V živote a spisoch svätej sestry Faustíny prejavovanie milosrdenstva blížnym musí v prvom rade brať do úvahy dôstojnosť núdzneho človeka a potom jeho telesné a duchovné potreby. Dôstojnosť každého človeka, ktorú mu dal Boh už skrze stvorenie a vykúpenie, je hodnota, ktorá je spoločná núdznemu i človeku, ktorý koná dobro. Uznanie dôstojnosti núdzneho človeka, ktorú mu dal Boh a zdôraznil Kristus, malo zásadný význam pre praktizovanie milosrdenstva.

Takto chápané milosrdenstvo - ktoré svoj zdroj, vzor a motív má v Bohu a ktoré sa zameriava na dôstojnosť človeka - u sestry Faustíny tvorí životný štýl. Preto to nie sú iba sporadické alebo príležitostné milosrdné skutky pre ľudí v núdzi, ale kresťanský postoj k druhému človeku vo všetkých jeho dimenziách, ktorý sa riadi výlučne milosrdnou láskou.

Telesné a duchovné potreby človeka

Život človeka sa nezačína iba fyzickým narodením, ale aj duchovným prebudením. Ako hovorí Biblia, človek má žiť nielen z chleba, ale aj z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Táto myšlienka nás vedie k hlbšiemu zamysleniu sa nad významom duchovného pokrmu a jeho vplyvom na náš život.

Potreba sýtiť telo i dušu je základná pre každého človeka. Všetci sme povolaní sýtiť telo aj dušu. Avšak, nie všetci majú rovnaké podmienky na uspokojenie svojich základných potrieb. Alarmujúce je, že jeden z deviatich ľudí na svete trpí nedostatkom potravy, čo im bráni viesť zdravý a aktívny život.

Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť. Okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Ktosi povedal, že človek má v sebe prázdne miesto, ktoré nevie vyplniť nik iný iba Boh. Každý človek vrátane neveriaceho má aj duchovné potreby.

Biblický pohľad na obživu

Biblia nám poskytuje hlboký vhľad do problematiky obživy. Marek v jednom zo svojich evanjelií opisuje situáciu, keď sa pri Ježišovi zhromaždil veľký zástup ľudí, ktorí nemali čo jesť. Ježiš, plný súcitu, prežíva empatiu s týmito ľuďmi a túži im pomôcť. Jeho súcit nie je len myšlienková účasť, ale aj aktívna snaha zmierniť ich utrpenie.

Ježiš sa pýta svojich učeníkov, koľko majú chlebov. Odpovedajú, že sedem. Ježiš prikáže zástupu usadiť sa na zem, vezme chleby, vzdá vďaky, rozláme ich a dáva učeníkom, aby ich predkladali zástupu. Následne požehná aj niekoľko rýb a prikáže ich predkladať. Všetci sa najedia dosýta a ešte zostane sedem košov zvyškov.

Šťastie a ľudské potreby

Phil Bosmans prirovnal šťastie k motýľovi, ktorý náhodne prelieta z kvetu na kvet. Portugalské príslovie hovorí, že veslovanie je práca a šťastie je vietor opierajúci sa do plachiet lode. Čím je podmienené ľudské šťastie? Je možné ho dosiahnuť? Presná definícia šťastia neexistuje.

Vo všeobecnosti za šťastného človeka považujeme takého, ktorý má naplnené potreby. Z hľadiska psychológie neuspokojovanie potrieb vyvoláva reakcie smútku, strachu a hnevu. Ak takýto stav negatívnych emócií pretrváva dlhšie, vedie to k vzniku psycho-somatických ochorení.

Asi najznámejšia je teória Abrahama Maslowa s hierarchickým usporiadaním potrieb. Základňou sú fyziologické potreby, potom nasleduje potreba bezpečia, potreba milovať a byť milovaný, potreba uznania a potreba sebarealizácie.

Duchovné potreby človeka

Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť. Okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Ľudský duch túži po Bohu, po Jeho prítomnosti. Na základe Biblie a osobnej životnej skúsenosti som pevne presvedčená, že človek nemôže žiť šťastný život, ak osobne nespozná Darcu života, svojho Stvoriteľa, Pána vesmíru.

Život zo Slova Božieho

Tak, ako má telo potrebu jedla, má aj duch potrebu Slova. Ježiš Kristus povedal, že človek nebude živý len na samom chlebe, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Božie slovo - Biblia - je pre ľudského ducha pokrmom. Duch Boží je pripodobnený k živej vode, pretože bez vody nie je možný život. Prítomnosť Svätého Ducha v živote každého človeka je nenahraditeľná. Tak, ako je vitálne dôležitý vzduch pri dýchaní, je dôležitá i modlitba u kresťana.

Ako prakticky žiť zo Slova Božieho?

Ann Voskamp zdôrazňuje dôležitosť "dennej výživy" Slovom Božím. Ponúka niekoľko tipov, ako sa živiť z Biblie:

• Pomaly: Vychutnávať si len niekoľko veršov Písma naraz, meditovať nad nimi a modliť sa Slovami Písma k Bohu.
• V spoločenstve: Tráviť spoločný čas pokoja s rodinou a navzájom sa povzbudzovať v čítaní a pochopení Božieho slova.
• Počúvanie Slova na Audio nahrávkach: Počúvať Bibliu počas bežných činností, ako je upratovanie alebo cestovanie.
• Počas roka: Prečítať celú Bibliu za rok podľa plánu.
• Opakovanie: Vybrať si kratšiu stať z Biblie a opakovane ju čítať, aby sa Slovo Božie hlboko zakorenilo v srdci.

Nebojte sa ťažkostí

Nie vždy je ľahké žiť zo slova Božieho. Sú dni, keď je krik, je bitka detí nad Bibliou. Keď čítame príliš rýchlo, je plač a nikto nedáva pozor na čítanie. Niektoré Slová jedla sú ťažšie na pamätanie, no neprestaneme jesť. Skúšame znova, možno zmeníme spôsob, niekedy je to iba úsmev, jednoducho iba sedíme pri stole so sviečkami a nabudúce skúsime znova. Slová pokrmu vždy začíname jesť, znova a znova.

Ježiš - Chlieb života

Ježiš Kristus sa predstavuje ako "chlieb života", čím nadväzuje na starozákonnú skúsenosť so zázračným sýtením mannou na púšti. Na rozdiel od manny, ktorá bola len pre jeden národ a neprinášala večný život, Ježiš je chlieb pre každého človeka, ktorý prináša život večný.

Hlad po živote a Ježišova odpoveď

V našom svete, plnom reklám a prospektov, ktoré sľubujú šťastie prostredníctvom materiálnych vecí, často zabúdame na naše hlbšie potreby. Reklamy nás presviedčajú, že "dobrý nákup" utíši náš hlad po živote. Avšak, tento pocit je len krátkodobý. Skutočný hlad po láske, bezpečí, nádeji, radosti, po porozumení s inými a vnútornom pokoji môže utíšiť len Ježiš Kristus.

Dôležitosť duchovnej výživy

Tak ako je dôležitá správna fyzická výživa pre naše telo, je dôležitá aj duchovná výživa pre našu dušu. Lekári a odborníci na výživu prízvukujú, že zlá strava spôsobuje choroby. Kto sa chce správne stravovať, má si nájsť na jedlo čas. Správne jesť neznamená jesť všetko a orientovať sa zásadne na FAST - FOOD. To isté platí aj v duchovnej oblasti. Aj tu je potrebný dobrý výber výživy a čas na ňu. Ježiš sa predstavuje ako chlieb, ktorý dáva život v plnosti, život večný.

Jesť Jeho telo a piť Jeho krv

Ježiš nabáda, aby sme jedli Jeho telo a pili Jeho krv. Tieto slová znejú šokujúco nielen nám, ale zneli tak aj Ježišovým súčasníkom. Ľudia zo starovekých pohanských národov žijúcich okolo Izraela jedli telo a pili krv obetných zvierat v presvedčení, že božstvo prebýva práve v obeti, ktorá mu bola zasvätená. Ježiš nadviazal na tieto názory - hoc aj pohanské - a keď nabáda k jedeniu svojho tela a pitiu svojej krvi, zjavuje tým, že v Ňom prebýva Boh, že On je jedinou pravou obeťou za hriechy celého sveta. Iba to, čo bolo obetované, sa dalo požívať. Ježiš musel zomrieť, aby sme sa mohli nasýtiť chlebom života - chlebom Večere Pánovej a žiť večne. Jesť Kristovo telo a piť Kristovu krv znamená prijímať Jeho obeť. A kto ju prijíma, je s Kristom nerozlučne spojený a bude žiť naveky.

Proti individualistickému ponímaniu viery

Ježišovo hovorenie o sebe ako o chlebe života je rečou proti individualistickému ponímaniu viery, proti individualistickému chápaniu kresťanstva - proti životu bez spoločenstva, bez pravidelného prijímania Večere Pánovej. Ak je dnes častou mienka: Boh áno, ale cirkev nie, nik menší ako sám Ježiš Kristus zdôrazňuje dôležitosť spoločenstva. Viera sa posilňuje a obnovuje v cirkvi, v spoločenstve, kde nám Kristus slúži slovom a sviatosťami.

Ja som živý chlieb

Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale tento chlieb je pre každého človeka. My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často vnútorný nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote. A tu - ponad hranicu časov - nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).

Príď k Ježišovi taký, aký si

Prísť k Ježišovi môžem taký, aký som. So svojím smädom, hladom, so svojím nešťastím, so svojimi pochybnosťami a nepokojom, so svojimi prehrami a hriechmi. Nie som pre Neho bremenom, ale darom od Otca: „Všetko, čo mi dáva otec, príde ku mne“ (J 6,37a). K Ježišovi nikdy neprídeme nevhod: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (v. 37b). A tak príď, jedz a pi, ži z Krista a pre Krista - ži z Ježišovej spasiteľnej obete. Nech nás sprevádza istota, že Pán Boh nám žičí - praje - chce dobre, že nás má rád a sme pre Neho vzácni - bez toho, aby sme sa museli pred Ním pyšne predvádzať svojimi „zásluhami“.

Jesť, lámať a ctiť - tri rozmery Eucharistie

Z liturgie slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi nám utkveli v pamäti tri slovesá: jesť, lámať a ctiť. Ony totiž naznačujú, čo máme robiť s Eucharistiou.

1. Jesť: Eucharistiu máme jesť. To je prvá vec, na ktorú našu pozornosť upriamuje Ježiš v dnešnom evanjeliu: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky," hovorí. V prvom čítaním počúvame o manne, ktorou Boh živil Izraelitov, keď putovali púšťou. Eucharistia je chlieb na cestu púšťou tohto sveta do večného života. Izraeliti dostávali mannu každý deň, iné jedlo nemali.
2. Lámať: V druhom čítaní hovorí Pavol o Eucharistii, že je to "chlieb, ktorý lámeme". Robíme to tak ako Ježiš, ktorý vzal, lámal a dával, a potom povedal: "Toto robte…!" Druhá vec, ku ktorej nás Ježiš nabáda a ktorá bola pre prvotnú Cirkev takou samozrejmosťou, že sa stala menom pre Eucharistiu, je lámanie. Keď starovekí kresťania slávili svätú omšu, hovorili, že sa stretli pri lámaní chleba. Lámať chlieb (vtedy ho lámali, my dnes chlieb krájame, pretože náš chlieb je iný, než ten, ktorý bežne používali prví kresťania) znamená deliť sa s chlebom. Eucharistiu dostávame preto, aby sme sa delili o milosti, ktoré ňou získavame. Vďaka svätému prijímaniu máme silu a odvahu deliť sa…
3. Ctiť: Tretí rozmer nie je priamo biblický a Ježiš nás k nemu ani priamo nenabáda. No je logickým dôsledkom. Pretože Eucharistia je Telo Kristovo, chceme si ju uctiť. Veď Eucharistia nie je to, ale ten - živí Kristus. V priebehu dejín vzniklo mnoho foriem eucharistickej úcty. Dnes zase chodíme na sväté prijímanie. A uctievame Pána v Eucharistii.

Potrebujeme pamätať na všetky tri rozmery svätého prijímania: jesť, lámať a ctiť. Je to ako trojnožka, ak jedno z toho vynecháme, nášmu kresťanskému životu bude chýbať stabilita.

Chlieb od Boha je nezaslúžený, hojný a životodarný

Z Božieho slova sme počuli o izraelskom národe, ktorý Pán Boh zázračne vyviedol z egyptského otroctva. Ale miesto vďaky a oslavy Boha, ktorú by sme právom očakávali, sme svedkami nespokojnosti a reptania. Obráťme však svoju pozornosť na samých seba. Či aj my nie sme rovnakí? Jeden deň sme nadšení tým, ako sa o nás Boh stará a o deň neskôr sa sťažujeme, pretože nemáme to, čo má náš sused. Jeden deň sme povzbudení tým, ako otvorene vieme hovoriť o svojom Pánovi Ježišovi a ďalší deň sme schopní škaredo ohovoriť svojho blížneho. Sme rovnakí ako Izraelci na púšti. Keď prišli prvé problémy, chovali sa tak, akoby predtým ani neboli otrokmi. Človek je už taký. Keď prechádza zložitým obdobím, má tendenciu idealizovať si minulosť. Presne toto sa stalo i Izraelcom. Nevedome ubrali niečo z toho zlého a pridali niečo dobré. Aj keď boli slobodní, neustále bojovali s putami svojej minulosti. Stále jedli to, čo si priniesli z Egypta. Ale ďalej to tak už nešlo. Boh mal pre nich pripravené nové „jedlo“.

• Chlieb od Boha je nezaslúžený: Máme tu reptajúcich Izraelcov, ktorí si zaslúžia trest a miesto toho dostávajú dary. Aj keď si zaslúžime trest, pretože sme hriešnici, Boh nám dáva svoje požehnanie. Nie, nežehná nášmu hriechu, ale dáva nám milosť a ďalšiu šancu. Na Izraelčanov mohol poslať cudziu armádu, krupobitie alebo iný trest. Ale namiesto toho nezaslúžene zosiela mannu.
• Chlieb od Boha je hojný: Hospodin sa nepostaral o Izraelčanov len nezaslúžene, ale tiež hojne. Nikomu nechýbalo. Mali dosť na najbližších 40 rokov. Bývalí otroci, ktorí sa chceli vrátiť do otroctva, dostali „anjelský chlieb“. Miesto egyptskej stravy, ktorú si niesli so sebou, im Boh ponúkol nebeské menu. Bývalí otroci reptajúci na púšti dostali jedlo najlepšej kvality. A mali ho dostatok.
• Chlieb od Boha je životodarný: Božie zaopatrenie nespokojných hriešnikov je životodarné. Hospodin milostivo naplnil ich fyzické potreby, ale dokonca viac než to. Hospodin milostivo naplnil aj ich duchovné potreby. To, že jedli mannu, im nezabezpečilo večný život. Manna však bola spojená so slovami zasľúbenia. Boh im sľúbil, že vďaka daru manny spoznajú, že On je „Hospodin, Boh“. Izraelčanom je teda zasľúbené, že budú poznať Hospodina a že budú žiť Jeho slovom. Ak jedli mannu, žili fyzicky, a ak poznali Pána a kŕmili sa Jeho slovom, žili aj duchovne.

Ježiš je tvojou mannou

Keď Ježiš hovoril o manne, povedal: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky.“ Ježiš je tvojou mannou. Ježiš, ktorý žil a zomrel kvôli tvojim hriechom, ktorý na golgotskom kríži zaplatil za tvoju nespokojnosť a reptanie. Ježiš pozná tvoje fyzické i duchovné potreby a Jeho zaopatrovanie je nezaslúžené, hojné a životodarné. On pozná tvoje sklamanie, On pozná tvoje túžby, On pozná tvoje prehry a On ťa milostivo zaopatruje.

Duchovné a telesné zmýšľanie podľa listu Rimanom

V liste Rimanom 8:4-13 Pavol opisuje tých, ktorí „chodia v súlade s telom“, a tých, ktorí „chodia v súlade s duchom“. Nejde tu o rozdiel medzi ľuďmi, ktorí nepoznajú pravdu, a kresťanmi, ale o protiklad medzi kresťanmi, ktorí chodili v súlade s telom, a kresťanmi, ktorí chodili v súlade s duchom.

Význam výrazu „telo“

Výraz „telo“ sa v Biblii používa na označenie viacerých vecí. Niekedy sa vzťahuje na naše fyzické telo. (Rim. 2:28; 1. Kor. 15:39, 50) Môže sa tiež použiť na vyjadrenie príbuzenského vzťahu. Napríklad Ježiš „podľa tela pochádzal z Dávidovho semena“ a Pavol sa pozeral na Židov ako na „svojich príbuzných podľa tela“.

Kľúč k pochopeniu výrazu „telo“ z Rimanom 8:4-13 nachádzame v siedmej kapitole. Pavol napísal, že niektorí kresťania „boli v súlade s telom“, lebo podliehali „hriešnym vášňam, ktoré pôsobili v [ich] údoch“. (Rim. 7:5) „Tí, ktorí sú v súlade s telom“, teda „zameriavajú svoju myseľ na veci tela“. Pavol tu hovoril o ľuďoch, ktorí sa v živote sústreďujú na svoje nesprávne túžby a sklony a dajú sa nimi ovládať.

Nebezpečenstvo telesného zmýšľania

Hrozí podobné nebezpečenstvo aj dnešným kresťanom, ktorých Boh prijal za svojich priateľov a pozerá sa na nich ako na spravodlivých? Áno, lebo každému sa môže stať, že začne chodiť v súlade s hriešnym telom. Napríklad Pavol napísal, že niektorí kresťania v Ríme boli otrokmi „vlastného brucha“, čiže žiadostí. Mohlo ísť o sexuálne žiadosti alebo túžby po jedle, pití a iných veciach. Niektorí z nich „zvádzali srdcia dôverčivých“. (Rim. 16:17, 18; Fil. 3:18, 19; Júda 4, 8, 12)

Táto výstraha je aktuálna i dnes. Aj keď niekto slúži Bohu už veľa rokov, časom by sa mohol začať v mysli zameriavať na telesné veci. Teraz nehovoríme o kresťanovi, ktorý príležitostne premýšľa o jedle, zamestnaní, zábave alebo dokonca o romantickom vzťahu. Všetky tieto veci patria k životu. Sám Ježiš si vedel vychutnať jedlo a nasýtil i ostatných. Uvedomoval si tiež potrebu odpočinku.

Čo mal teda Pavol na mysli, keď hovoril o „telesnom zmýšľaní“? Grécke slovo, ktoré je tu preložené slovom „zmýšľať“, znamená „zamerať sa na niečo v mysli alebo v srdci, premyslene niečo naplánovať s ohľadom na skrytý sklon alebo postoj“. Tí, ktorí žijú „v súlade s telom“, dovoľujú, aby hriešne sklony mali rozhodujúci vplyv na ich život.

Sebaskúmanie je veľmi dôležité. Prečo? Pavol napísal: „Telesné zmýšľanie znamená smrť.“ (Rim. 8:6) To je naozaj vážna vec! Telesné zmýšľanie vedie dnes k duchovnej smrti a v budúcnosti k strate života. Pavol však nehovorí, že ak niekto začal „zameriavať svoju myseľ na veci tela“, musí to nevyhnutne viesť k jeho smrti. Je možné sa zmeniť.

Duchovné zmýšľanie znamená život a pokoj

Pavol nás najprv varoval pred „telesným zmýšľaním“ a potom nás uistil o niečom pozitívnom: „Duchovné zmýšľanie znamená život a pokoj.“ To je úžasná vyhliadka!

„Duchovné zmýšľanie“ neznamená, že človek stratí kontakt s realitou. Od duchovne zmýšľajúceho človeka sa nevyžaduje, aby stále premýšľal a hovoril len o Biblii, o láske k Bohu a o nádeji do budúcnosti. Veď Pavol a iní kresťania v prvom storočí, ktorí sa páčili Bohu, viedli normálny život. Vedeli sa tešiť z jedla a pitia. Mnohí boli v manželstve, vychovávali deti a zarábali si na živobytie.

Pavol a iní však nedovolili, aby sa ich život točil iba okolo bežných vecí. Z biblickej správy sa dozvedáme, že hoci sa Pavol živil ako výrobca stanov, sústreďoval sa na zvestovateľskú a vyučovaciu činnosť. (Prečítajte Skutky 18:2-4; 20:20, 21, 34, 35.) Áno, Pavol využíval všetky duchovné opatrenia od Jehovu a zameriaval sa na službu. A práve k tomu povzbudzoval bratov a sestry v Ríme. Mali napodobňovať jeho príklad a to by sme mali robiť aj my. (Rim.)

K čomu to povedie, ak sa budeme stále zameriavať na službu Jehovovi? Odpoveď nachádzame v Rimanom 8:6: „Duchovné zmýšľanie znamená život a pokoj.“ Zmýšľať duchovne znamená dovoľovať svätému duchu, aby ovplyvňoval a ovládal naše uvažovanie. Potom sa budeme na veci pozerať rovnako ako Boh. Keď sa zameriavame na duchovné veci, už dnes sa môžeme tešiť z uspokojujúceho a zmysluplného života.

Rozoberme si teraz sľub, že „duchovné zmýšľanie znamená... pokoj“. Dnes mnoho ľudí zúfalo túži nájsť vnútorný pokoj, ale nedarí sa im to. No my sme ho už našli. Z takého pokoja sa tešíme okrem iného aj preto, lebo sa usilujeme o pokojné vzťahy s členmi rodiny a zboru. Uvedomujeme si, že všetci sme nedokonalí. Preto občas vzniknú medzi nami nezhody. Keď sa to stane, riadime sa Ježišovou radou: „Zmier sa so svojím bratom.“ (Mat. 5:24) Túto radu ľahšie uplatníme, keď si uvedomíme, že bratia a sestry tiež slúžia „Bohu, ktorý dáva pokoj“. (Rim.)

Keď si zachovávame „duchovné zmýšľanie“, môžeme sa tešiť aj z pokojného vzťahu k nášmu Stvoriteľovi, čo má pre nás nesmiernu hodnotu. Izaiáš zapísal o Jehovovi slová, ktoré platili už v jeho dňoch, ale dnes sa spĺňajú v ešte väčšom rozsahu: „Ľudí oddanej mysle zachováš v pokoji a šťastí, lebo dôverujú tebe.“ (Iz.)

Bez ohľadu na to, či sme pomazaní alebo máme nádej na večný život na zemi, všetci môžeme mať úžitok z inšpirovanej rady v ôsmej kapitole listu Rimanom. Sme veľmi vďační za povzbudenie, aby sme nedovolili svojim žiadostiam, čiže „telu“, aby mali rozhodujúci vplyv na náš život. Uvedomujeme si, aké múdre je žiť v súlade s uistením: „Duchovné zmýšľanie znamená život a pokoj.“ Keď budeme zameraní duchovne, prinesie nám to trvalú odmenu, lebo Pavol napísal: „Mzda, ktorú platí hriech, je smrť, ale dar, ktorý dáva Boh, je večný život prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána.“ (Rim.)

tags: #najprv #je #telesne #potom #duchovne