Rozvoj hrubej motoriky u detí s mentálnym postihnutím

Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje život jednotlivcov a ich rodín. V minulosti sa používali rôzne pojmy, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na mentálne postihnutie a možnosti rozvoja hrubej motoriky u detí s týmto postihnutím.

Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia, ako sa v minulosti mentálne postihnutie označovalo, pochádza z latinských slov „mens“ (myseľ, rozum) a „retardatió“ (oneskorenie). Mentálna retardácia sa vyskytuje s inými psychickými či somatickými poruchami, alebo aj bez nich.

Zaostávanie možno definovať dvoma spôsobmi. Niektorí autori uvádzajú, že je pri nej zasiahnutý len jeden aspekt osobnosti, a tou je inteligencia. Iní odborníci však tento koncept ďalej rozvíjajú a udávajú, že popri ohraničenej inteligencii je zasiahnutá aj iná zložka osobnosti, a síce schopnosť adaptácie, čo znamená nižšiu schopnosť orientácie v životnom prostredí. Na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Inakosť mentálne postihnutého človeka nespočíva v horšom životnom prežívaní.

Druhou hlavnou charakteristikou mentálnej retardácie je znížená schopnosť adaptability. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Pri mentálnej retardácii sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne (poznávacie), rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi.

Stupne mentálneho postihnutia

Stanovenie diagnózy „mentálna retardácia“ vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií. Je dôležité si uvedomiť, že číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby.

Rozlišujeme nasledujúce stupne mentálnej retardácie:

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú. Títo jedinci navštevujú variant A, bývalá OŠ; po 9 ročnej dochádzke sa pripravujú na povolanie do OU, nadobúdajú vzdelanie (všeobecné predmety: slovenský jazyk, matematika + odborný výcvik). Povolanie - murár, záhradkár, maliar. Splývajú so zdravými deťmi.
• Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Títo jedinci navštevujú ŠMŠ, ŠZŠ, nervovo-psychický vývin vyšší. V súčasnosti ŠZŠ (PŠ) variant B; navštevujú títo jedinci od 1.9.2000 sa premenovali z PŠ, OŠ = ŠZŠ, vznikol variant A,B. Majú tam 10 ročnú školskú dochádzku, obsah ten istý. Nižší stupeň a stredný stupeň - (úroveň sa zisťuje diagnosticky) má 3 roky. Vyšší a pracovný stupeň - má po 2 roky. Prognóza: základy písania, čítania, rozvoj reči, vie sa podpísať. Pre B variant je po skončení základnej školy pripravená praktická škola (domáce práce). Po skončení môžu pracovať na chránených pracoviskách pod dohľadom.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo sa dá rozpoznať už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Môžu byť mobilní, nadmerne reagujú na pocity hladu, chlad, teplo, podráždenie, neadekvátne. Nemajú zábrany, vyjadrujú sa agramaticky (jednoslovne); echoália - (opakuje čo počuje); sú sociálne neupotrebiteľní; umiestnení v domove sociálnych služieb. Dokážu vykonávať pomocné drobné práce, terapeutické práce - nie všetci.
• Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20): Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa sa nedokáže samo pohybovať, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Sú imobilní (na lôžku), kde ich ošetruje ďalšia osoba (rodič, zdravotník). Preležia celý život, prijímajú potravu, nereagujú na teplo, chlad, hlad. Sexuálne pudy sú vyhasnuté, nerozprávajú iba škriekajú. Môžu pociťovať (analyzátory), ale nespájajú do vnemov.

Typy mentálnej retardácie

Typy mentálnej retardácie vychádzajú z procesu podráždenia a útlmov mozgovej kôry.

• Eretický (hyperkinetický/veľa pohybu/, verzatilný): Nestabilný, pohyblivý, deti sú nebezpečné, kopú, hryzú, nevedia dlho vydržať pri jednej činnosti, pozornosť je prelietavá.
• Apatický (hypokinetický, torpidný) nepohyblivý: Útlm nad podráždeným, pomaly hovoria, myslia, chodia, presedia celé hodiny, nič ich nezaujíma, pre seba nechcú nič, sú neaktívni.
• Nevyhradený typ: Vyvážení, týchto detí je najviac.

Príčiny mentálneho postihnutia

Keďže mentálna retardácia nie je choroba, nedá sa vyliečiť cielenou terapiou. Príčiny tohto stavu môžu byť rôzne, odborníci sa v etiologických príčinách rozchádzajú.

Medzi najčastejšie príčiny patria:

• Prenatálne poškodenie mozgu: Teratogénne vplyvy v prenatálnom období, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Faktory, ktoré ohrozujú dieťa v maternici, môžu súvisieť s funkciou placenty, do úvahy však prichádzajú aj genetické, infekčné a metabolické príčiny a v približne 20 % je dokonca príčina neznáma.
  • Vrodené faktory: Dedičné faktory pochádzajú od predkov a prejavujú sa už pred počatím. Patrí sem mutácia, zmena génov, aberácia chromozómov.
  • Infekčné choroby: rubeola, syfilis.
  • Chemické látky, žiarenia.
• Perinatálne poškodenie mozgu: Poškodenie mozgu počas pôrodu. Pôrod patrí medzi vysoko rizikovú etapu v živote dieťaťa. Prerušenie krvného zásobenia a nedostatok kyslíka pre mozog dieťaťa môžu však znamenať aj zvýšené riziko perinatálnej asfyxie (dusenie z nedostatku vzduchu), ktorá môže spôsobiť poškodenie neurónov s rozvojom hypoxicko-ischemickej encefalopatie s nepriaznivou prognózou dieťaťa. Výskyt asfyxie sa vo vyspelých krajinách odhaduje asi na 1,6 prípadov na tisíc pôrodov.
  • Abnormalita pôrodu, priečna poloha, zúžená panva, cyanóza, zúžené pôrodné cesty, ťažký pôrod - cisársky rez.
• Postnatálne poškodenie mozgu: Poškodenie mozgu po narodení.
  • Úrazy, zápal mozgových blán, ochorenia.
  • Demencia: Získaná mentálna retardácia po 2 roku života. Dieťa sa narodí zdravé, vyvíja sa, až následkom úrazu, choroby sa stalo slabomyseľné. Príčiny: epileptické záchvaty (časté); úrazy mozgu; choroby žliaz s vnútornou sekréciou (kretenizmus); poruchy metabolizmu; degeneratívne poruchy CN. Priebeh: má progresívny charakter - zhoršuje sa, je pozvoľný, až k rozpadu osobnosti, alexia, agrafia, akalkúlia, strata schopnosti naučiť sa písať, počítať. Sú to pekné deti, lebo sa vyvíjali ako zdravé, tým sa odlišujú od oligofrenikov.

Nezrelosť a nízka pôrodná hmotnosť patria medzi rizikové faktory nepriaznivej prognózy. Komplikácie vyplývajúce z nezrelosti, ako je krvácanie a poruchy prekrvenia spojené s hypoxiou (stav spojený s nedostatkom kyslíka) v mozgu, nedostatočná výživa, infekcie, zmyslové poruchy, to všetko môže spôsobiť DMO, deficit v oblasti kognitívnych schopností, ale aj poruchy pozornosti s hyperaktivitou.

Detská mozgová obrna (DMO)

Za detskú mozgovú obrnu (DMO) sa považuje skupina trvalých porúch hybnosti a držania tela, vedúcich k obmedzeniu činnosti. V mnohých prípadoch sa pridávajú aj senzorické poruchy. Vznikajú na podklade neprogredujúceho postihnutia vyvíjajúceho sa mozgu plodu a dieťaťa. Ide o poškodenie mozgu, ktoré je najčastejšou príčinou postihnutia detí.

Ako sme už spomínali, DMO je ochorenie, ktoré postihuje hybnosť, ovplyvňuje aj mentálny vývoj a zmyslové orgány. Epilepsia sa pridružuje v 20 až 40 % prípadov. Rozvinutý obraz DMO pozorujeme vo veku minimálne 12 mesiacov. Podľa neurologickej klasifikácie DMO delíme na spastické formy (kvadru-, hemi-, diparézy), dystonicko-dyskinetické a ataktické. Deti so spastickou hemiplégiou majú závažnejšie postihnutie v oblasti manuálnych funkcií.

Príčiny vzniku DMO sú v poslednom období predmetom prehodnocovania. Medzi rizikové faktory vzniku DMO patria v 40 až 60 % nezrelosť a rastová retardácia plodu, asfyxia a pôrodný traumatizmus v 25 až 30 %, perinatálne infekcie, cerebrálny infarkt, chromozómové anomálie a vrodené metabolické poruchy tvoria asi 5 až 10 %. Mnoho takto postihnutých detí sa narodí bez identifikovanej príčiny - ide pravdepodobne o genetické vplyvy. Podľa najnovších vedeckých odhadov až 30 % DMO vzniká na podklade genetických a epigenetických faktorov. DMO sa môže týkať rovnako donosených, ako aj nedonosených detí. Dôsledky sú však rôzne.

V prípade predčasne narodených detí napr. v dôsledku menšieho objemu mozgu dochádza k zníženiu kognitívneho skóre alebo k vzniku ADHD. Závažnejšie zmeny v zmysle periventrikulárnej lézie bielej hmoty mozgu možno spoľahlivo zachytiť pomocou MRI v termíne pôrodu nedonoseného dieťaťa, resp. ak je dieťa donosené, lézie v hypotalame a bazálnych gangliách po asfyxii sa dajú zachytiť na piaty či šiesty deň po pôrode. V prípade donosených detí po asfyxii alebo pri vrodených chybách mozgu vzniká kvadruparetická forma DMO. Prejavuje sa najzávažnejším postihnutím, obvod hlavy sa nezväčšuje, pridávajú sa zmyslové chyby a motorický vývin stagnuje. Dieťa nechodí, nehovorí, chýba mu schopnosť úchopu na rukách a vyvíja sa kvadruspasticita, častá je epilepsia. V prípade nedonosených detí je častá spastická diparéza. Jej ľahká forma môže viesť k minimálnym problémom vo vývoji motoriky, manuálne schopnosti a mentálny vývoj bývajú v pásme priemeru. Pri spastickej diparéze závažného stupňa s postihnutím dolných končatín dieťa nechodí, zaostávajú aj manuálne funkcie, reč a mentálny vývin. Môže byť postihnutie zraku v zmysle retinopatie, strabizmu až refrakčných chýb.

Diagnostika DMO

Diagnostika DMO spočíva predovšetkým v hodnotení klinických prejavov. Základom sú anamnéza a neurologické vyšetrenie, v prvom roku života však stanovenie diagnózy DMO nie je jednoduché. Zobrazovacie metódy môžu zachytiť vrodené chyby mozgu už prenatálne, po narodení sú z hľadiska prognózy významné hlavne zmeny svedčiace pre poškodenie bielej hmoty mozgu, kôry mozgu a jeho podkôrových štruktúr. V prípade predčasne narodených detí napr. v dôsledku menšieho objemu mozgu dochádza k zníženiu kognitívneho skóre alebo k vzniku ADHD. V prípade nevyjasnených príčin prichádzajú do úvahy špeciálne genetické a metabolické vyšetrenia. DMO nie je možné vyliečiť, ale vhodnými intervenciami je možné zlepšiť funkčné schopnosti jedinca.

Ľahká mozgová dysfunkcia a ADHD

Ľahká mozgová dysfunkcia bol termín, ktorým sa v minulosti označovali ľahšie poruchy funkcie mozgu, ktoré sa prejavujú poruchami pozornosti, schopnosti sústrediť sa, nadmernou roztržitosťou, ale aj poruchami pamäti a myslenia, poruchami reči, impulzívnosťou, citovou labilitou. V novšej literatúre sa tento neurovývojový syndróm označuje ako ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder - porucha pozornosti s hyperaktivitou, resp. hyperkinetická porucha, HKP). Rozlišujeme typy: hyperkineticko-impulzívny, typ s poruchou pozornosti a kombinovaný typ. V literatúre sa výskyt v školskej populácii uvádza v prípade 3 až 5 % detí. Chlapci majú výraznú prevahu vo všetkých vekových kategóriách. Netýka sa však len detí, ale niektoré prejavy sa vekom môžu zmierniť, pričom v dospelosti môžu vzniknúť iné prejavy ako vnútorný nepokoj, neschopnosť dodržať časový plán, zabúdanie, emočná labilita s rýchlym striedaním nálad. ADHD v prípade dospelých a adolescentov zvyšuje riziko zneužívania návykových látok.

Psychomotorická retardácia

Schopnosti dieťaťa sa vyvíjajú v niekoľkých základných oblastiach. Prvou je jemná a hrubá motorika - ovládanie malých svalových skupín v oblasti ruky, napríklad úchop predmetov a manipulácia s nimi a veľkých svalov pre pohyby tela, ako sed, chôdza, neskôr skákanie, jedenie, obliekanie a hygienické návyky. Ďalšou oblasťou je rozvoj reči a schopnosť komunikácie, čo sa začína džavotom, vyslovovaním slabík, schopnosťou porozumieť a správne používať slová. Medzi kognitívne schopnosti patrí schopnosť učiť sa, rozmýšľať a riešiť úlohy. Dieťa spočiatku objavuje svet okolo seba najmä prostredníctvom zraku, sluchu a hmatu. No a poslednou zo základných oblastí sú sociálne a emocionálne schopnosti - schopnosť komunikovať s inými ľuďmi, vyjadrenie a ovládanie svojich emócií.

Hoci jednotlivé míľniky vo vývoji dojčiat môžu mať určitú variabilitu, ak dieťa nedosiahne predpísané schopnosti v jednotlivých prelomových vývinových štádiách, hovoríme o psychomotorickej retardácii. Ak má dieťa vo veku tri až päť rokov na základe psychomotorických testov podpriemerné intelektové schopnosti, hovoríme o mentálnej retardácii. Býva aj deficit v niektorých z uvedených adaptívnych schopností: komunikácia, sebestačnosť, sebakontrola, sociálne a medziľudské schopnosti, organizácia práce, voľného času, bezpečnosť a vzdelávanie. Psychomotorická retardácia (PMR) nie je vždy spojená s mentálnou retardáciou. Príčina mentálnej retardácie je rôznorodá, vzniká na podklade vnútorných alebo vonkajších faktov, z časového hľadiska pred pôrodom, počas pôrodu alebo v priebehu života.

Cvičenia na rozvoj hrubej motoriky

Cvičenia zamerané na rozvoj hrubej motoriky sú kľúčové pre deti s mentálnym postihnutím, pretože im pomáhajú zlepšovať koordináciu, rovnováhu, silu a celkovú pohyblivosť. Tieto cvičenia by mali byť prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam každého dieťaťa.

Základné princípy cvičenia

• Individualizácia: Každé dieťa je jedinečné, preto je dôležité prispôsobiť cvičenia jeho individuálnym schopnostiam a potrebám.
• Postupnosť: Začnite s jednoduchými cvičeniami a postupne zvyšujte náročnosť.
• Motivácia: Cvičenia by mali byť zábavné a motivujúce, aby dieťa malo chuť sa do nich zapájať.
• Opakovanie: Opakovanie je kľúčové pre upevnenie nových zručností.
• Pozitívna spätná väzba: Povzbudzujte a chváľte dieťa za každý pokrok, aj ten najmenší.

Príklady cvičení

• Hádzanie a chytanie lopty: Pomáha zlepšovať koordináciu oko-ruka a celkovú koordináciu tela.
• Chôdza po čiare: Zlepšuje rovnováhu a koordináciu.
• Skákanie: Posilňuje svaly nôh a zlepšuje koordináciu.
• Lezenie po prekážkach: Rozvíja silu, koordináciu a priestorovú orientáciu.
• Hojdanie: Zlepšuje rovnováhu a vestibulárny systém.
• Tancovanie: Rozvíja rytmus, koordináciu a celkovú pohyblivosť.
• Plávanie: Posilňuje svaly celého tela a zlepšuje koordináciu.

Špeciálne terapie

Okrem bežných cvičení môžu byť pre deti s mentálnym postihnutím prospešné aj špeciálne terapie, ktoré sa zameriavajú na rozvoj hrubej motoriky.

• Fyzioterapia: Fyzioterapeut pomáha deťom zlepšovať ich pohybové schopnosti prostredníctvom špeciálnych cvičení a techník. Využívajú sa dve metódy - Bobathova a Vojtova. Bobathov koncept sa zameriava na neurovývojové poruchy, Vojtova aktivačná metóda podporuje nácvik správnych pohybov prostredníctvom reflexného cvičenia. Uzdravenie pri DMO nie je možné.
• Ergoterapia: Ergoterapeut pomáha deťom rozvíjať zručnosti potrebné pre bežné denné činnosti, ako je jedenie, obliekanie a hygiena. Ergoterapia sa podieľa aj na skvalitnení spoločenského života PSS a zabezpečuje aktívny odpočinok.
• Hipoterapia: Hipoterapia (liečba pomocou koňa) je rehabilitačná metóda, ktorá využíva komplexné pôsobenie koňa na človeka. Pomáha pri liečení rôznych fyzických, duševných i mentálnych ochorení, rozvíja osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej a sociálnej stránke. Je to terapia zameraná na prítomnosť a jedinečnosť klienta.
• Snoezelen: Kazuistika zachytáva priebeh Snoezelen jednotky s chlapcom s ťažkým viacnásobným postihnutím (DMO v kombinácii so zmyslovým postihnutím). Dieťa sa tu necíti byť ohrozené neúspechom. Počas pobytu sa zistilo, že je potrebné prispôsobiť sa prianiam dieťaťa a venovať pozornosť jeho neverbálnej komunikácii a snažiť sa zachovávať vzájomnú dobrú pohodu v miestnosti. Ďalej je dôležité podnecovať iniciatívu dieťaťa, podporovať jeho prirodzenú zvedavosť a túžbu spoznávať nové vnemy. Vzhľadom na zistené skutočnosti je doporučené pokračovať v stimulácii motorického vývoja, ktorým je podmienený rozvoj poznávacích schopností.

Kazuistika Snoezelen terapie

Kazuistika zachytáva priebeh Snoezelen jednotky s chlapcom s ťažkým viacnásobným postihnutím (DMO v kombinácii so zmyslovým postihnutím). Opis terapie:

• Hrubá motorika: Na úrovni 20 týždňov. Vie sa otočiť z bruška na chrbát aj opačne, v ľahu na brušku sa opiera spontánne o predlaktie a udrží zdvihnutú hlavu. Pivotuje, na tvrdej podložke začína s plazivými pohybmi.
• Jemná motorika: Snaží sa o uchopenie predmetov a ich vloženie do úst, nie je však koordinácia oko-ruka vzhľadom k organickému postihnutiu. Ruky sú už viac uvoľnené, lepšie sa darí vložiť mu predmet do dlane. Dotýka sa okolitých predmetov, škriabe podložku. Aktívnejšia je ľavá ruka.
• Reč: Prevažujú neartikulované zvuky, ktorými vyjadruje pocity príjemný a nepríjemný. Hlasno sa smeje, začína vokalizovať. Doteraz nereaguje na svoje meno. Zaujíma ho kontakt s deťmi.
• Sociálne správanie: Krátkodobo sleduje druhé osoby. Reaguje úsmevom na sociálne hry, hojdanie, doteraz nerozlišuje známe a cudzie osoby. Hlasová stimulácia - reaguje sociálnym úsmevom.

Priebeh terapie s Ondřejom, chlapcom s DMO a zmyslovým postihnutím, ukázal význam individualizovaného prístupu. Terapia v Snoezelen miestnosti, ktorá bola intímne nasvietená a mala optimálnu teplotu prostredia i vodného lôžka, bola zahájená priateľským privítaním s dieťaťom a matkou. Ondřej sa nechal bez problémov prezliecť a prebaliť a následne bol odovzdaný terapeutke. Po pomalom presunutí na vodné lôžko nasledovalo hladenie horných končatín sprevádzané slovným sprievodom: „Pohladíme jednu ručičku a druhú ručičku“. Následne bolo zdvíhanie hornej končatiny za hlavu so slovným sprievodom: „Ako je veľký Ondrášek?“. Potom nasledovalo hojdanie horných končatín, ktoré boli držané, a opäť prichádza na rad hladenie horných končatín. Teraz sa prechádza k dolným končatinám, sú hladkané jedna po druhej niekoľkokrát po sebe, potom sú mu niekoľkokrát priložené ruky na dolné končatiny. Na jeho tvári sa objavil úsmev. Teraz leží na chrbte a je mu poklepávané na chodidlá so sprievodnou riekankou „kovej, kovej, kováříčku“. Nasleduje podloženie dolných končatín, za ruky je pomaly zdvíhaný do sedu a potom je pomaly spúšťaný na vodné lôžko. Tento cvik bol opakovaný trikrát. Po odstránení valca na podloženie sa snaží s pomocou kotúľať. Vie sa otočiť z bruška na chrbát. Potom mu bol podopretý hrudník a akonáhle sa ocitol v polohe, kedy mal „voľné ruky“, bol úplne spokojný. Svoje uspokojenie sprevádzal zvukmi: „agm agm eja eja“. V tejto pozícii mu tiež boli ruky pokladané na gumový valček, ktorý hrkal. Táto činnosť sa mu nepozdáva a začína nevôľou vrieskať. Následne bol položený na brucho na vodné lôžko, bola tu zaznamenaná snaha o otočenie sa, s dopomocou sa otočil a ocitol sa vedľa optických vlákien, chvíľu sa dotýkal vlákien. Z nenazdania sa dostavil plač. Terapeutka sa Ondřeja snažila upokojiť, nasleduje hladenie, maznanie spoločne so spevom „houpy, houpy“. Masíruje mu holé bruško. Ondřej má žalúdočné ťažkosti. Plač ustáva. Opäť sú mu hladkané dolné končatiny, jedna po druhej. Je držaný za ruky, ktorými hladí dolné končatiny. Potom začína precvičovanie prstov. Začína sa hladením rukou s pomocou riekanky „to je otec, to je mama, to je dedo, to je babka, to je chlapček“. Ondřej má pri opakovaní riekaniek veľkú radosť a sprevádza ju výkrikmi. Pokračuje sa tým, že si hladí s pomocou pravú ruku ľavou rukou a opačne. Ďalej niekoľkokrát po sebe opakovanie cviku „ako je veľký“. Potom nasleduje cvik, ktorým o seba plieska dlaňami. Tento cvik je so sprievodnou riekankou „paci, paci, pacičky“. Pri tlieskaní sa smeje a mľaská. Po vložení hrkačky do ruky ju malý okamih udrží, ale nevníma, že ju má. Pri hrkaní hrkačkou nad jeho hlavičkou je vidieť záujem o predmet, snaha o uchopenie. Ondrášek sa snaží pretočiť na brucho, potom sa pretáča opäť na chrbát a je hladený štetčekom. Táto činnosť ho viditeľne zaujala. Snaží sa zamerať pohľad na daný predmet. Po opakovanom pohladení je tu snaha o uchopenie. S pomocou sa dostáva z ľahu do sedu, terapeutka sa nad neho nakláňa, objíme ho a zostávajú okamih dohromady v klbku. Potom je opäť položený na chrbát a je pomaly hladený po vlasoch a tvári. Niekoľkokrát zopakované. Následne ruka Ondřeja s pomocou hladí vlasy a tvár terapeutky. Pije z fľaše čaj a po dopití je držaný a čaká sa až si odgrgne. Držanie v náručí má veľmi rád. Opäť sú mu hladkané dolné končatiny. Plač ustáva a dieťa sa upokojuje. Aj naďalej prebieha hladenie dolných končatín. Z polohy na chrbte sa Ondřej snaží pretočiť do polohy na bruchu. Po pretočení s pomocou je mu hladený chrbát. Prechádza znovu do polohy na chrbte a s pomocou plieska dlaňami o seba opäť so sprievodnou riekankou „paci, paci, pacičky“, nastáva pozitívna reakcia v podobe smiechu. Potom sú mu ruky pokladané na kolienka, opakovane sa ich dotýka, čo mu robí neobyčajnú radosť. Zostáva v rovnakej pozícii, ku ktorej je pridané hojdanie. Pomalými pohybmi sa telo nakláňa zo strany na stranu. Tieto dve procedúry sa opakujú niekoľkokrát po sebe. Akonáhle Ondřej vykonáva cviky, v ktorých je mu umožnený súčasný kontakt horných končatín s dolnými končatinami je to pre neho príjemné nové poznanie, ktoré mu pôsobí neobyčajnú radosť. Neskôr sa precvičujú horné končatiny, „ako je veľký?“, cvik prebieha trikrát po sebe. Potom nasleduje naťahovanie horných končatín do strán. Pravá horná končatina vpravo a ľavá horná končatina vľavo. Ondřej má obe ruky neustále pokrčené v predlaktí a prekrížené cez seba. Tento cvik je pre neho značne namáhavý. Cvičenie pokračuje hladením štetčekom. Ondřejova reakcia na túto časť cvičenia je kladná. Snaží sa chytiť štetec, niekoľkokrát do neho búcha. Na záver terapie je ešte niekoľkokrát pohladený štetčekom a terapia končí. Dieťaťu pobyt na vodnom lôžku evidentne prospieva, zároveň pomáha k rozvoju pohybových schopností. Dieťa sa tu necíti byť ohrozené neúspechom. Počas pobytu sa zistilo, že je potrebné prispôsobiť sa prianiam dieťaťa a venovať pozornosť jeho neverbálnej komunikácii a snažiť sa zachovávať vzájomnú dobrú pohodu v miestnosti. Ďalej je dôležité podnecovať iniciatívu dieťaťa, podporovať jeho prirodzenú zvedavosť a túžbu spoznávať nové vnemy. Vzhľadom na zistené skutočnosti je doporučené pokračovať v stimulácii motorického vývoja, ktorým je podmienený rozvoj poznávacích schopností.

Diferenciálna diagnostika: ako rozlíšiť mentálne postihnutie od iných stavov

Rozlíšenie mentálneho postihnutia od iných stavov, ktoré môžu mať podobné prejavy, je kľúčové pre správnu diagnostiku a následnú intervenciu. Medzi stavy, ktoré treba zvážiť pri diferenciálnej diagnostike, patria:

• Poruchy učenia: Deti s poruchami učenia majú ťažkosti v špecifických oblastiach, ako je čítanie, písanie alebo matematika, ale ich celková inteligencia je v norme.
• Poruchy autistického spektra (PAS): PAS sú charakterizované problémami v sociálnej interakcii, komunikácii a opakujúcimi sa vzorcami správania. Hoci niektorí jedinci s PAS majú aj mentálne postihnutie, mnohí majú priemernú alebo nadpriemernú inteligenciu.
• Poruchy reči a jazyka: Tieto poruchy ovplyvňujú schopnosť porozumieť a používať jazyk. Môžu byť spojené s mentálnym postihnutím, ale aj existovať samostatne.
• Emocionálne a behaviorálne poruchy: Problémy s emóciami a správaním, ako je ADHD, úzkosť alebo depresia, môžu ovplyvniť kognitívne funkcie a imitovať mentálne postihnutie.
• Zmyslové postihnutia: Problémy so zrakom alebo sluchom môžu ovplyvniť vývin a učenie, čo môže viesť k mylnej diagnóze mentálneho postihnutia.

Diferenciálna diagnostika si vyžaduje komplexné hodnotenie, ktoré zahŕňa anamnézu, fyzikálne vyšetrenie, psychologické testy a hodnotenie adaptívneho správania.

Terapia a podpora

Čím skôr sa začne s terapiou, tým lepšie. Ako vidno z predchádzajúcich kapitol, existuje viacero schém vypracovaných na sledovanie optimálneho vývinu motoriky. Pri každom podozrení na oneskorenie vývinu motoriky, zmien v pohyblivosti, alebo pri podozrení na zmeny v svalovej sile a tónuse by mal ošetrujúci pediater poukázať dieťa na odborné neurologické a fyziatrické vyšetrenie. Schémy vývinových škál platných pre zdravé deti sú uvedené v predchádzajúcich kapitolách. Väčšina detí s mentálnym postihnutím zaostáva v pohybovom vývoji. Preto je veľmi dôležité sledovať pohybové reakcie hneď po narodení. Týmto spôsobom možno docieliť podnecovanie vývinu cez pohyb a neskôr cielenú výchovu pohybom. Včasnými systematickými psychomotorickými cvičeniami možno odstrániť motorické disharmónie, zlepšiť vizuálno - motorickú koordináciu, ako aj neúplnú predstavu o telesnej schéme a nedostatočné priestorové vnímanie. Osvojenie potrebných schém vnímania a pohybov sa uskutočňuje učením, ktoré možno charakterizovať ako pokračujúci adaptačný proces. Ľudské správanie vyzrieva neustálym prispôsobovaním sa na dané podmienky, pričom ide o aktívny dej vzájomného ovplyvňovania - druhá osoba, prihováranie sa, spev, hračky alebo sa využíva emocionalita dieťaťa. Podľa Piageta sa dieťa učí vnímať svoje telo cez vlastnú senzomotoriku, prežívaním vlastného tela pri dotyku a pohybe. Preto treba vývinu dieťaťa napomáhať tým, že vníma vlastné telo v pohybe. Pri nácviku motoriky zdravých batoliat možno postupovať podľa viacerých osvedčených schém. U nás sa s obľubou používa schéma podľa Kocha (Výchova kojence v rodině, 1986). Podnecovanie bohato zastúpených taktilných receptorov v koži využívame hneď po narodení dieťaťa pomocou dotykov a hmatom. Pre dotyk využívame každý možný okamih, ako je prebaľovanie, kŕmenie, alebo hra. Vhodná je kombinácia taktilných podnetov s prihováraním sa dieťaťu, spevom, alebo počúvaním príjemnej hudby. Podnetnými sú masáže dieťaťa - uterákmi alebo kefovaním. Tým sprostredkovávame dieťaťu rozmanité pocity vnímané povrchom tela. Dieťa sa naučí rozlišovať príjemné od nepríjemných podnetov.

Pre podporu detí s mentálnym postihnutím existujú aj špecializované pomôcky a softvéry, ako napríklad Pinf Hry. Pinf Hry sú jednoducho prispôsobiteľné a môžu byť nastavené tak, aby vyhovovali potrebám dieťaťa. Pre ľudí s autizmom, detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, poruchami učenia a ostatnými mozgovými dysfunkciami. Je to individuálne. Domácnosti môžu využívať obmedzenú verziu Pinf Hier (9 hier, bez prispôsobení, vylepšení a aktualizácií) zadarmo. Plná verzia (26+ hier, vylepšenia, aktualizácie, prispôsobenie) stojí 2 € mesačne, bez viazanosti. Inštitúcie (školy, centrá, DS, DSS, lekári, organizácie…) majú nárok na bezplatnú skúšobnú licenciu. Plná verzia pre inštitúcie je k dispozícii od 16€ za inštaláciu ročne. Bezplatné pracovné listy k Pinf Hrám, tzv. Hravé listy, sú pracovné listy zamerané na abecedu, písmená, farby, matematiku, hodiny, precvičovanie si slovnej zásoby a ďalšie zručnosti či vedomosti.

tags: #motorika #mentalne #postihnutych