Komplexný pohľad na jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím: Príčiny, prejavy a možnosti podpory

Jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) čelí značným výzvam v oblasti komunikácie s ostatnými ľuďmi. V dôsledku jeho obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa často prejavuje agresívnym správaním. Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sú rôzne a treba ich spolu s týmto jedincom identifikovať.

Definícia a terminológia mentálneho postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Tento pojem sa využíva na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej takejto definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé. Treba však uviesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Je dôležité zdôrazniť, že terminológia v oblasti mentálneho postihnutia sa neustále vyvíja s cieľom minimalizovať stigmatizáciu a uprednostňovať rešpektujúci jazyk. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard", ktorej cieľom je zvýšiť povedomie spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a presvedčiť všetkých, aby prestali používať toto slovo.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnohí dospelí sú ale schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2. ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov.

Príčiny vzniku mentálneho postihnutia

Viaceré faktory vonkajšieho a vnútorného prostredia sa podieľajú na vzniku mentálneho postihnutia. Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca.

• Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Medzi endogénne faktory patria vrodené príčiny mentálnej retardácie, ktoré sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky (dedičné faktory). Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu.
• Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
• Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Agresívne správanie u jedincov so SŤMP

V dôsledku obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím často prejavuje agresívnym správaním. Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom, ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu agresívneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný. Väčšina jedincov s touto diagnózou však nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).

Agresívne správanie môžeme podľa Vágnerovej (1999, s. 266) definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť podľa Powersa (2005) namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením.

Príčiny agresívneho správania

Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP:

• Organické alebo funkčné poškodenie mozgu: Jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie (Čadilová a kol., 2007).
• Neschopnosť vysvetliť príčiny úzkosti: Môže sa prejavovať sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997).
• Pridružená duševná porucha: Môže spôsobiť, že jedinec so SŤMP je agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný (Buddicombe, Lumsky, 2007).
• Nepohodlné prostredie: Hluk (Nursing Management of Agression, 2011) alebo vysoký počet klientov v zariadení môže spôsobiť väčšiu agresiu (Čadilová a kol., 2007).
• Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí: Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013).
• Tlak a nutnosť podriadiť sa systému: Prísne pravidlá v rámci zariadenia môžu viesť k agresívnemu správaniu (Pörtner, 2009).
• Neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať: Jedinec so SŤMP môže využívať násilie ako odpoveď (Prouty, in Pörtner, 2009; Reuve, Welton, 2008).
• Nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov: Tieto faktory významne ovplyvňujú vznik agresívneho správania (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).

Komunikácia a podpora jedinca so SŤMP

Komunikácia s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy. Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované. U jedincov so SŤMP je v dôsledku nerovnomernosti ich psychomotorického vývoja narušená i komunikácia. Existujú však vhodné spôsoby ako rozvíjať komunikačné schopnosti týchto jedincov (Vančová, 2005).

Efektívne komunikačné stratégie

Hauser a Silka (1997) zdôraznili, aké komunikačné zručnosti využívať pri komunikácii s jedincom so SŤMP. Podľa ich zistení treba hovoriť s jedincami so SŤMP čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá ich úrovni porozumenia. S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vágnerová (1999), podľa ktorej majú jedinci s mentálnym postihnutím ťažkosti s porozumením bežného verbálneho prejavu v dôsledku ich obmedzenej slovnej zásoby a rovnako aj s porozumením celkového kontextu.

Pri komunikácii s jedincami so SŤMP sa osvedčilo:

• Spomaliť rýchlosť reči.
• Používať krátke vety a otázky.
• Všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia.
• Pozorovať jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť.
• Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho.

Metóda preterapie

Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.

Zvládanie krízových situácií a agresie

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je podľa Čadilovej a kol. (2007) nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru. Pörtner (2009) vychádza z predpokladov, že je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho. Okrem týchto tvrdení sa skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme.

Intervencie a reštriktívne opatrenia

V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné, ako uvádza Čadilová a kol. (2007), využiť reštriktívne opatrenia. Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov. Správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu.

Treba, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007). Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania. S týmto názorom sa stotožňuje aj Powers (2005) a podporuje identifikáciu príčiny vzniknutého agresívneho správania a nastavenie liečby, ktorá znižuje mieru rizikového správania. Treba však konštatovať, že lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale je úlohou personálu, ktorému je tento jedinec zverený, aby efektívne posúdil príčinu správania, zhodnotil podstatné problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznal varovné príznaky krízovej situácie a navrhol opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).

Prevencia agresívneho správania

Podľa Pörtner (2009) treba konzultovať agresívne prejavy jedinca so SŤMP s ním samotným, jeho rodinou a ďalšími odborníkmi. Powers (2005) na základe svojej štúdie navrhuje zaoberať sa preskúmaním životných okolností klienta, a aj vplyvom stresujúcich situácií, ktoré sa vyskytli a mohli vyvolať agresívne správanie.

Sobek (2008) odporúča zaznamenávať rôzne problematické situácie, ktorým je jedinec so SŤMP vystavený. Zmapovanie týchto okolností (kedy, kde, s kým a pri čom prebehli), čo im predchádzalo, ako prebiehali, a čo po nich nasledovalo, vo významnej miere ovplyvňuje možnosti ako predísť podobným situáciám v budúcnosti a na základe nadobudnutých skúseností vhodnejšie reagovať. Adekvátnemu správaniu sa podľa Čadilovej a kol. (2007) jedinec so SŤMP môže naučiť. Ak dokáže zareagovať iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť tým, čo je pre neho skutočnou odmenou. Odmeny môžu redukovať množstvo problematického správania a počet agresívnych prejavov, a zároveň zvyšovať pravdepodobnosť žiaduceho správania (Nursing Management of Agression, 2011). Ďalšou z intervencií pri prevencii vzniku agresívneho správania je učiť jedinca so SŤMP vhodnému spôsobu vyjadrovania. Pörtner (2009) podporuje príležitosť nechať voľnosť vyjadreniam jedinca so SŤMP, vďaka čomu môže vyjadriť emócie, ktoré vznikajú, prijať ich a nepotláčať.

Viacnásobné postihnutie (VNP)

V kontexte mentálneho postihnutia je dôležité venovať pozornosť viacnásobnému postihnutiu (VNP). Ide o prítomnosť dvoch alebo viacerých hlavných postihnutí, ktoré vznikli súčasne a neboli rozvinuté sekundárne. Podľa Márkusovej, za viacnásobné postihnutie označujeme len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.

Podľa Vaška, viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako "multifaktoriálny, multikauzálny a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení". Ich interakciou a prekrývaním vzniká synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení. Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Vašek rozlišuje ľahké a ťažké viacnásobné postihnutie:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Pričom najzávažnejšie VNP sú väčšinou vyvolané príčinami pôsobiacimi v štádiu prenatálneho vývinu: infekcia alebo intoxikácia, indikácie psychického charakteru, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, vplyvy sociálneho prostredia, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy.

Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti - komunikácia, motorika, emocionálne a sociálne schopnosti.

Vzdelávanie mentálne postihnutých detí

Jedným z dôležitých kritérií pri posudzovaní stupňa postihnutia intelektu je hodnotenie správania jednotlivca. Častokrát až zmeny v správaní upozornia rodičov, vychovávateľov a učiteľov na možnosť zníženia intelektových schopností jedinca. Ľudia s ľahkým a stredne ťažkým stupňom mentálneho postihnutia sa v bežných situáciách správajú obdobne ako bežná populácia. Rodičia a vychovávatelia hodnotia často svoje dieťa ako rozbehané, s malou výdržou pri činnosti, so zníženou dávkou koncentrácie alebo ako tvrdohlavé či neposlušné. Až dôkladné psychologické vyšetrenie môže ukázať, že vonkajšie prejavy správania dieťaťa sú dôsledkom nerovnomerného vývinu dieťaťa.

Špecifiká vo vzdelávaní

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

tags: #mentalne #postihnuty #jedinec