Mentálne postihnutie v predškolskom veku: Včasná diagnostika a komplexná podpora

Mentálne postihnutie v predškolskom veku predstavuje komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje včasnú diagnostiku a intervenciu. Správne rozpoznanie príznakov a prejavov môže výrazne ovplyvniť ďalší vývoj dieťaťa a jeho integráciu do spoločnosti.

Mentálna retardácia, alebo inak povedané mentálne postihnutie, je tiež označované ako duševná zaostalosť. Pod týmito pojmami rozumieme zníženie rozumových schopností, zastavenie, oneskorenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu.

Definícia a charakteristiky mentálneho postihnutia

Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• Funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom.
• Znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika sa prejavuje oslabenou koncentráciou, krátkodobou pamäťou, problémami s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika zahŕňa zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj prípady do 18. roku života. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Ide o označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu a nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa.

Stupne mentálnej retardácie

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od roku 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna (majú problémy napr. s naučením sa výnimiek z gramatických pravidiel). V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často vedie ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Stredná mentálna retardácia (IQ 35-49)

Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Sú schopní osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré však používajú bez pochopenia ich obsahu. Ako zistil už dávno psychológ Kainz (1943), aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Našťastie toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad (Matulay, 1986). Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Najčastejšie príčiny mentálneho postihnutia sú zhrnuté v nasledujúcich oblastiach:

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy, sú zväčša podmienené geneticky. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Môže ísť o poruchu v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu (napr. Downov syndróm).
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola).
• Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností môže nastať aj po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne faktory: Ide o prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných formách dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Diagnostika mentálneho postihnutia v predškolskom veku

Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Dôležité je sledovať, či dieťa:

• často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu,
• je neustále smutné,
• nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo,
• izoluje sa,
• nechce vstať z postele,
• ignoruje kamarátov či blízkych.

Tieto signály môžu indikovať depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Diagnóza nie je jednoduchá a patrí do rúk klinickým psychológom, neurológom a psychiatrom.

Možnosti terapie a výchovy

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Psychoterapia a lieky

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Optimálna výchova mentálne postihnutých detí

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.

Špecifiká vo vzdelávaní mentálne postihnutého dieťaťa

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia),
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú),
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga).

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie,
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP). Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.

Špeciálnopedagogickú a ostatnú odbornú starostlivosť deťom s identifikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a ich rodičom poskytujú centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Odbornú pedagogicko-psychologickú činnosť pre deti predškolského veku a ich rodičov poskytujú centrá poradenstva a prevencie. Pri rozvíjaní niektorých oblastí osobnosti dieťaťa sa uplatňujú aj individuálne podporné programy.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Školský zákon neumožňuje žiakom s mentálnym postihnutím, bez ohľadu na ich individuálne schopnosti, dosiahnuť úplné základné vzdelanie, čím priamo bráni v prístupe k vzdelávaniu. Aj v prípade, že takýto žiak absolvuje so svojimi rovesníkmi vzdelávanie v bežnej triede a za stanovených podmienok úspešne absolvuje všetkých deväť ročníkov základnej školy, môže dosiahnuť len ukončenie primárneho vzdelávania, to je absolvovanie prvého stupňa základnej školy. S takýmto vzdelaním následne nemôže byť prijatý na ktorúkoľvek strednú školu, ale len na úzku časť odborných škôl v dvojročných až trojročných vzdelávacích programoch a získať tak maximálne nižšie stredné odborné vzdelanie. Vylúčenie prístupu k vzdelaniu, čiže získať úplné základné vzdelanie, či minimálne absolvovať prijímacie skúšky na strednú školu, z dôvodu zdravotného postihnutia, je v priamom rozpore s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý Slovenská republika ratifikovala už v roku 2010. Pretrvávanie diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím v prístupe k vzdelávaniu, ktorá je v tomto prípade daná priamo školským zákonom, je neprijateľná. Veľký problém je aj to, že v zákone stále nie je definované inkluzívne vzdelávanie. Deti so zdravotným postihnutím sú často vyraďované zo spádových škôl, lebo škola povie, že nemá vytvorené podmienky pre vzdelávanie týchto detí. Mnohé deti, najmä tie s autizmom, vzdelávajú v rodinách.

Osobitosti edukácie telesne postihnutých

Hoci sa téma zameriava na mentálne postihnutie, je dôležité spomenúť aj súvislosti s telesným postihnutím, keďže sa tieto často prelínajú. Špecifické postavenie u detí s detskou mozgovou obrnou (DMO) má pohybová výchova, ktorá vychádza z kinezioterapie. Pohybová výchova je zameraná na:

• Rozvoj jemnej motoriky (rúk, prstov, manipulačná schopnosť)
• Rozvoj hrubej motoriky (sedenie, lezenie, otáčanie, státie, chôdza)
• Koordináciu pohybových návykov

Zásady pohybovej výchovy:

• Zásada vývinu: Rešpektovať prirodzený rozvoj hybnosti (napr. nenútime dieťa stáť a chodiť, ak ešte nevie sedieť, nenútiť ho do rôznych činností rukami kým nevie podávať, chytať predmety všetkými prstami atď.).
• Zásada reflexnosti: Pri nácviku pohybových zručností treba upraviť polohu dieťaťa tak, aby bolo pri všetkých úkonoch uvoľnené. Ak má dieťa ťažkosti pri nácviku pohybu v stojacej polohe, treba ho cvičiť v sedacej polohe a ležmo.
• Zásada rytmizácie: Rytmus má priaznivý vplyv pri nácviku pohybových aj rečových zručností. Je vhodné rytmizovať pohyby aj reč pomocou riekaniek, spevu, hudby a pod. Odporúča sa podávať tenisové loptičky, tlieskať, rytmicky kráčať podľa riekaniek, pesničiek.

Ďalšími dôležitými aspektmi edukácie sú:

• Rozvoj poznávacích procesov - pociťovanie, vnímanie.
• Rozvoj psychických procesov - pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie, reč.
• Rozvoj sebaobslužných návykov a manipulačných schopností - sebaobsluha pri stolovaní (jedenie, pitie), sebaobsluha pri obliekaní, hygienické návyky (napr. umývanie, utieranie rúk, tváre), manipulačné schopnosti - uchopiť, položiť predmet, ukladať predmet, presýpať, vysýpať drobný materiál, prelievať tekutinu.
• Výchova rozvíjania hudobných schopností - má zdravotný význam (pomáha uvoľňovať svalové napätie, aktivizuje dieťa k pohybu) a výchovný význam (umožňuje rozvíjať hudobnosť dieťaťa, sluchové vnemy, pozornosť).
• Rozvoj výtvarných schopností - rozvíja spontánnu tvorivosť, vyvoláva radosť z výtvarného prejavu. Súbežným cieľom je rozvoj vnímania, myslenia a motoriky ruky. Uplatňuje sa čmáranie, maľovanie, modelovanie.
• Výchova k citovej a sociálnej adaptácii dieťaťa - posilňovať pocit istoty, rozvíjať vzťah k deťom, ku kolektívu, pestovať lásku a sympatiu k človeku.
• Výchova k akceptovaniu telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie - akceptovanie postihnutia vedie postihnutého k praktickému využitiu všetkých zostávajúcich životných možností a obmedzení. V rodinách s postihnutým dieťaťom sa veľmi často uplatňuje nadmerne ochranný štýl výchovy. Dieťa z takejto rodiny je nesamostatné, ťažko prispôsobivé a pasívne. Najvhodnejšie je, ak rodičia dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a primerane vyžadujúci prístup.

tags: #mentalne #postihnutie #predskolsky #vek