Matica slovenská, založená v roku 1863, je významnou inštitúciou slovenskej kultúry, vedy a umenia. Počas svojej existencie prešla rôznymi obdobiami, stretávala sa s politickým prenasledovaním a bola aj predmetom kritiky. Finančná podpora zohrávala kľúčovú úlohu v jej rozvoji, pričom významným podporovateľom bol aj Tomáš Garrigue Masaryk. Tento článok sa zaoberá históriou Matice slovenskej, jej vzťahom s T. G. Masarykom, kritikou, kontroverziami a súčasným postavením v slovenskej spoločnosti.
História Matice slovenskej a jej finančná podpora
Matica slovenská vznikla v období silnejúcej maďarizácie s cieľom podporovať slovenskú kultúru, vedu a umenie. Bola založená podľa spolkového zákona za čias Rakúskej ríše a nebola založená štátom. V počiatkoch jej existencie zohrávali dôležitú úlohu finančné príspevky od jednotlivcov a spolkov. Slováci sa skladali na jej existenciu v prvej veľkej úspešnej kampani. Prispievali na ňu aj Česi. V roku 1863 na MS prispievali konkrétni prispievatelia, niekto dal menej, niekto viac. Je dôležité zdôrazniť, že Matica slovenská bola založená podľa spolkového zákona za čias rakúskej ríše a nebola založená štátom, štátu nepatrila a bola i dodnes je vo svojej podstate organizáciou sui generis, pričom postavenie verejnoprávnej ustanovizne je iba prepožičané zákonom.
Masarykova podpora a čechoslovakizmus
Tomáš Garrigue Masaryk, významná osobnosť československých dejín, bol jedným z najštedrejších podporovateľov Matice slovenskej. V rozhovore sa uvádza, že najväčším podporovateľom bol T. G. Masaryk a inštitúcia bola až do sfašizovania prodemokratická a nadstranícka. Prezident T. G. Masaryk zásadne pomohol matičnej ustanovizni, ale Matica dala československému štátu taktiež mnoho. Jeho podpora svedčí o dôležitosti, ktorú pripisoval rozvoju slovenskej kultúry a vzdelanosti. Aj on patril k tisícke zakladajúcich členov Matice slovenskej v období prvej Československej republiky, čo znamenalo, že prispel finančnou čiastkou 1 000 Kč na činnosť Matice slovenskej.
Napriek tomu, že Masaryk bol významným podporovateľom, neskoršie napätie medzi štátom a Maticou vzniklo v dôsledku radikálneho nástupu politického čechoslovakizmu, ktorý začal naberať kontúry nielen štátno-politické, ale i jazykové. Matica slovenská sa z podstaty pochopiteľne nemohla stotožniť s ideou, že Slováci sú iba časťou československého národa. S tým nesúhlasil Škultéty, ale ani Štefan Krčméry. Ktovie, o čom sa zhovárali na fotografii Krčméry a Masaryk, uverejnenej v SME, ale Krčméry v týchto otázkach bol rovnako neústupčivý ako baťko Škultéty. Tomáš Garrigue Masaryk, sám koreňmi Slovák i Moravan, pretláčal neživotnú koncepciu československého národa, čo bol paradoxne variant panslavistickej koncepcie československého kmeňa Ján Kollára z druhej vlny slovenského národného obrodenia. V rozhovore v SME sa uvádza, že „sa to dalo vecne vyriešiť inak“. Matica reagovala v roku 1932 pomerne umiernene, ale musela sa jasne vyjadriť v zásadnej otázke Slovákov ako samostatného národa s vlastným svojbytným jazykom. Toto napätie nesúvisí s údajným ovládnutím Matice slovenskými ľudákmi, ktoré v tom období ani nebolo na programe dňa!
Kritika a kontroverzie okolo Matice slovenskej
Matica slovenská sa v priebehu svojej existencie stretávala aj s kritikou. Podľa kritikov je reliktom z čias dávno minulých a s minimálnou sebareflexiou. Zlyhala v najtemnejších obdobiach našich dejín, dodnes oživuje tiene nacionalizmu, podlieza politikom a nedokáže komunikovať s moderným Slovenskom a jeho potrebami. Niektorí jej vyčítajú zlyhania v obdobiach slovenského štátu a mečiarizmu, ako aj šírenie proruskej propagandy v súčasnosti. Tieto obvinenia súvisia s jej postojmi v rôznych historických obdobiach a s jej súčasnou orientáciou.
Historik Lukáš Krajčík hovorí: „Konštruktívna diskusia o jej mieste chýbala už pri obnovení matice v roku 1919. Odvtedy prešlo ďalších sto rokov a v spoločnosti sa objavujú kritické ohlasy na jej pôsobenie v 21. storočí.“
Aj keď s Maticou Masaryk nesúhlasil, nikdy proti nej neorganizoval pohon, aký sa robí dnes. Štátna podpora Matici slovenskej sa znížila už za prvej republiky, ale nie na rozsah, ako to urobila nenávistná úderka za ministerky kultúry Natálie Milanovej. Boli síce pokusy vytvoriť ďalšie alternatívne čechoslovakistické ustanovizne, ale neskončilo sa to úspešne.
Matica slovenská počas Slovenského štátu a SNP
Nie je pravda, ako sa uvádza v rozhovore, že „ľudáci ju ovládli v 30. rokoch“. Jozef Cíger Hronský sa stal tajomníkom v roku 1933, ale správcom až v roku 1940. Hronský, vnútorne skôr silný introvert, má zásluhy najmä v slovenskej literatúre, umení a modernom prístupe k vydavateľskej činnosti. Ako správca (čo je manažérska funkcia) nebol nikdy ideológ matičného hnutia, keďže táto úloha vždy pripadala predsedom Matice slovenskej. V tom čase bol napríklad niekdajší prvý generálny dozorca ECAV Ján Vanovič predsedom a stál na čele matičnému výboru. Po väčšinu tridsiatych rokov trvala v ustanovizni rovnováha, keďže v roku 1937 napriek širokej kandidátke siedmich nominantov z HSĽS napokon z nich zvolili iba jedného - vedca Štefana Hrušovského. Predsedom MS bol aj Marián Blaha, rímskokatolícky cirkevný hodnostár, ktorý sa rozišiel s ľudovou stranou dávnejšie a bol kritikom pomerov po roku 1939. Rovnaké to bolo s Vavrom Šrobárom, ktorý sa odmlčal v Matici po roku 1939. Napriek tomu, že bol známy opozičník Slovenského štátu, k jeho odvolaniu z postu predsedu MS nedošlo, čo o vtedajších pomeroch v Matici o niečom svedčí. Neskôr sa stal predsedom povstaleckej SNR a mohol byť pri tom, keď Alexander Hirner, matičný funkcionár v SNP, odrazil výpad voči Matici od radikálnych zástupcov komunistickej strany, ktorí žiadali zrušenie Matice.
Silnejší vplyv jedinej vládnucej strany (HSĽS) s dosadením jej exponentov nastal po vzniku Slovenského štátu. Tiež to malo háčik - v ustanovizni ste ich mohli narátať na prstoch jednej ruky. Atmosféra v Matici slovenskej bola po roku 1939 jednoznačne protivojnová a bolo ťažko udržať pod pokrievkou, že bola aj proti nacistickému Nemecku a fašistickej ideológii. Príčinou bol prirodzený demokratizmus v ustanovizni, tiež zakorenená idea slovanskej vzájomnosti, šok z brutality nacizmu, zničenie slovanských štátov, masové vyhladzovanie židovských občanov či obava z pangermanizmu.
Propagandistom unikla ešte jedna zásadná vec. Ako je možné, že po údajnej fašizácii Matice (v skutočnosti nikdy nestala) sa ukázalo, že v matičných štruktúrach pôsobilo množstvo odbojárov, z ktorých mnohí zohrali v SNP kľúčovú úlohu! Aj démonizácia Hronského pláva na vode. Mohol byť aj odvážnejší. S mnohými jeho vyjadreniami sa nedá súhlasiť, nedá sa s viacerými stotožniť, ale koľko z nich bolo povinnou jazdou oficiálnych vyjadrení? Hronský bol hromozvodom názorov i výpadov voči Matici. Nežil v slobodnom čase, ale veľmi dobre si uvedomoval svoju zodpovednosť pri záchrane ustanovizne a jej podstaty. Možnosti Hronského boli obmedzené, bol iba správcom spolku, a nie súdnej, či vojenskej organizácie, to nech si každý uvedomí. Hronský veľmi dobre vedel o protifašistických názoroch svojich kolegov a mnohokrát aj o ich činnosti. Ako je možné, že v Matici, kde sa traduje, že „v nej všetci vedia o obsahu listu, ktorý sa má ešte len napísať“, nikto neudal kolegov vtedajšej ÚŠB? Veď s pričinením Hronského by bolo možné vybrať všetkých odbojárov jedným šmahom? Udavačmi mohli byť aj iní, a predsa tak nekonali. V Matici slovenskej pracoval Bohuš Žingor, brat Viliama Žingora, napojený na Jána Ursínyho a občiansky odboj, alebo Ján Štefánik, ktorý využíval služobné cesty na zakladanie odbojových buniek, často práve s pomocou radových matičiarov v regiónoch. Ako je možné, že členmi MS počas vojny sa stali vyslovení odbojári. Radovým členom bol trebárs búrlivák kapitán Ján Nálepka, ktorého knižnica bola plná matičných titulov. Ten by nikdy nevstúpil do sfašizovanej kultúrnej inštitúcie. Matica slovenská sa aktívne zapojila do SNP a do boja s nemeckým nacizmom sa zapojili viacerí vedúci funkcionári, vedeckí zamestnanci, aktivisti a mnohí jej radoví členovia. Pre obmedzený rozsah uvediem iba známejšie mená: tajomník MS Ján Marták, pracovník Členského ústredia MS Ján Štefánik, synovec M. R. Štefánika, odborní matiční funkcionári a pracovníci Július Barč-Ivan, Ján Bodenek, Alexander Hirner, ktorý pôsobil v povstaleckej SNR v Banskej Bystrici, či celá redakcia Národných novín, ktorá na čele s Antonom Augustínom Baníkom odišla do povstania. Ale aj člen matičného výboru a predstaviteľ povstaleckej SNR Ján Ursíny a mnohí ďalší. Akosi sa zabúda, že Matica počas prvej Slovenskej republiky odmietla vyradiť zo svojej bibliotéky zakázaných autorov alebo sovietskych spisovateľov. Aj keď v tomto prípade by niektorí pseudoliberálni spisovatelia z Bratislavy možno neodolali pokušeniu aktívne participovať pri vatre na pálení sovietskej a ruskej literatúry… Matica počas vojny odrazila vážny nátlak, keď odmietla automaticky spojiť členstvo v MS s členstvom v HSĽS. Siedmeho mája 2020 ocenila Matica slovenská zlatou cenou in memoriam siedmich matičiarov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne v boji proti fašizmu: známeho matičného kultúrneho a rozhlasového pracovníka Antona Prídavka, aktívneho matičiara, povereníka povstaleckej SNR Viliama Paulinyho, matičného funkcionára, prvého hlásateľa Slobodného povstaleckého vysielača Ladislava Sáru, predsedu Miestneho odboru MS v Lučenci Juraja Janošku ml., ktorý bol synom predsedu MS Jura Janošku. Matica slovenská dlhé roky od ústredia po regióny spolupracuje so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov.
Matica slovenská v období komunizmu
Ak v sedemdesiatych rokoch boli matičiari „odmenení“ prenasledovaním a vyhadzovaním z práce, v neslávnych päťdesiatych rokoch zaplatili viacerí matiční funkcionári za svoje postoje životom a väzením! Komunistická moc po roku 1948 vyhodila z matičného výboru osobnosti, ako boli Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Viliam Žingor, ktorý verejne vystúpil proti režimu. Od roka 1950 už v ére gottwaldovských čistiek a komunistických monsterprocesov sa ich obeťou stali viacerí matiční aktivisti. Po prvom kole, zameranom na demokratov, nasledovalo druhé na zvyšných zo slovenskej ľavicovej generácie. Predsedu MS Ladislava Novomeského uväznili v roku 1950, člena matičného výboru Vladimíra Clementisa roku 1952 popravili. V roku 1950 bol popravený aj významný účastník SNP a matičiar Viliam Žingor, obvinený z juhoslovanského titoizmu. V roku 1953 z Matice vylúčili vedeckú prácu, ktorú zaradili do SAV v Bratislave - napriek ambicióznemu plánu A. Hirnera na prebudovanie vedeckých odborov MS na ústavy. Osvetovú činnosť v MS násilne v roku 1953 prevzal Osvetový ústav v Bratislave. Totalitná komunistická moc schválila 27. apríla 1954 prvý zákon o MS a poštátnila paradoxne nezávislý spolok Maticu slovenskú, čo bolo úplne v rozpore s právnym poriadkom. Bohužiaľ, zodpovedalo to plne marxisticko-leninským praktikám doby. V roku 1954 musel abdikovať posledný riadne zvolený predseda MS Jur Hronec, ktorý spolupracoval s MS už za prvej republiky. Pomsta padla i na bývalého účastníka SNP a matičiara Alexandra Hirnera a tzv. matičných encyklopedistov. Posledný vykonštruovaný monsterproces sa na Slovensku uskutočnil v rokoch 1958 až 1969 práve s úplne nevinnými matičnými vedeckými pracovníkmi Alexandrom Hirnerom, Františkom Oktavcom, Jánom Olexom a Jozefom Telgárskym.
Matica nezlyhala ani počas socializmu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa úplne postavila za demokratizáciu pomerov, pričom mnohí matičiari patrili medzi presvedčených dubčekovcov. Len čo sa v roku 1968 obnovili v roku 1951 zrušené miestne odbory Matice slovenskej, konalo sa v slobodnejšej atmosfére 10. až 11. augusta 1968 valné zhromaždenie. Dlho sa však matiční delegáti netešili, keďže už 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy do Československa, čím fakticky zastavili obrodnú politiku Alexandra Dubčeka, ktorý bol aj čestným členom MS. Zaplatili za to vysokú cenu, keďže neskôr prišli o zamestnanie podpredseda MS a vedecký pracovník Imrich Sedlák, ale i Tomáš Winkler. A z mnohých ďalších spomeniem aspoň Ivana Kadlečíka. Na východnom Slovensku si dokonca niektorí matičiari posedeli aj vo väzení. Za trest boli utiahnuté ustanovizni skrutky a členská základňa bola v roku 1974 opäť zákonom zrušená a reálne obnovená až valným zhromaždením 10. až 11. septembra 1990.
V roku 1973 zazneli hlasy o definitívnom vyrovnaní s Maticou, pričom niektorí komunistickí činitelia považovali „zachovanie“ MS v päťdesiatych rokoch za poľutovaniahodnú nedôslednosť. Zdalo sa, že dni Matice sú spočítané. V roku 1974 bol vymenovaný za jej predsedu spisovateľ a tiež aktívny účastník SNP, niekdajší väzeň koncentráku Vladimír Mináč. Nebolo to povýšenie a vyznamenanie, skôr odsun a vyhnanstvo. Napokon však búrlivácka energia a naturel osobnosti Mináča urobila pravý opak. Mináč, i keď nemal politickú silu navrátiť Matici členskú základňu, samosprávu a úplnú nezávislosť, zastavil prepúšťania z práce a po čase sa do vedeckých ústavov vrátili niekdajší perzekvovaní. Mináč sa, mimochodom, zásadne prihovoril za M. Lasicu a J. Satinského, ktorí mali dištanc účinkovania od režimu. Ozvenou bola účasť Mináča v ich legendárnej relácii Ktosi je za dverami v roku 1978.
Súčasnosť Matice slovenskej
V súčasnosti sa Matica slovenská opäť dostáva do pozornosti, podporuje vládu Roberta Fica, ktorá jej navýšila dotáciu. Na jednej strane, táto podpora môže zabezpečiť finančnú stabilitu a umožniť realizáciu matičných projektov. Na druhej strane, môže to viesť k otázkam o jej nezávislosti a politickej angažovanosti.
Zahraničné aktivity a podpora Slovákov v Amerike
Na prelome 19. a 20. storočia za Slovákov žijúcich v Uhorsku čoraz viac hovorili a do politického, hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku, aj keď väčšinou nepriamo, zasahovali lepšie organizovaní Slováci v Amerike. Už roku 1893 nadväzujú na zlikvidovanú Maticu slovenskú a zakladajú Maticu slovenskú v Amerike, ktorej programom mala byť podpora slovenských národných záujmov v Uhorsku, ako aj slovenského života v USA. Slovenská liga v Amerike prijala poverenie a vymenovala memorandový výbor. V dňoch 26. a 27. mája 1914 na osobitnej schôdzke memorandového výboru, v ktorom zasadali Albert Mamatey, Ivan Daxner, Karol Belohlávek, Pavel Jamárik, Ján Kulamer, Albert Tholt-Veľkoštiavnický, Ján Kadlečík a Ivan Bielek rokovali o návrhu Memoranda.
Pittsburská dohoda a Matica slovenská
V roku 2018 usporiadala Matica slovenská až dve podujatia na pripomenutie si Pittsburskej dohody. Referáty z nich prináša publikácia MULÍK, Peter - PAVELCOVÁ, Zuzana (zost.). PITTSBURSKÁ DOHODA. 100 rokov od podpísania Česko-slovenskej dohody v Pittsburghu. Martin: Matica slovenská, 2019, 167 strán, fotografie v texte, resumé, o autoroch. Zborník príspevkov o Pittsburskej dohode je výsledkom dvoch akcií k 100. výročiu vzniku tohto významného dokumentu. Obidve usporiadala v máji a júni 2018 Matica slovenská, jedno v Bratislave a druhé v Martine. Autori príspevkov rozobrali tento dokument, okolnosti a súvislosti jeho vzniku, význam a miesto v zápasoch Slovákov o autonómiu, federáciu a vlastnú štátnosť po každej stránke, ale nie všetci sa zhodujú v jeho interpretácii.
Slováci v USA premietli do tohto dokumentu, ktorého originál napísal Tomáš Garrigue Masaryk rukou a ceruzkou, svoje predstavy o postavení Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. To, čo sa aj na obálke publikácie prezentuje ako „originál zmluvy“, nie je ani originál, ale dodatočne zhotovená kaligrafická kópia, a nie je to ani zmluva, ale dohoda. Väčšina príspevkov rozoberá neskoršie postoje prezidenta Masaryka a jeho názor na túto dohodu, pričom dáva za pravdu autonomistickému táboru, že Masaryk mal morálnu povinnosť, napriek tomu, čo on a aj iní politici tvrdili, dohodu dodržať, resp. zasadiť sa o jej realizáciu.
Ako konštatuje vo svojom príspevku o legitimite Pittsburskej dohody a jej historických súvislostiach Ján Štefanica (ss. 6 - 15), dokument možno v podstate označiť za zmluvný právny akt, ktorým predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného združenia, Zväzu českých katolíkov spoločne s T. G. Masarykom ako predsedom Česko-Slovenskej Národnej Rady vyjadrili svoj súhlas so vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov založenom na základných programových bodoch uvedených v dohode. Aj sto rokov od jej vzniku však vyvoláva polemiky o jej záväznosti či právnej relevantnosti.
Je veľmi zaujímavé, že ani viacerí autori príspevkov sa nevedia zjednotiť na terminológii - raz hovoria o zmluve, inokedy o dohode, raz píšu československý, inokedy zase česko-slovenský, pričom kladú dôraz na spojovník (nie pomlčku!), ale nie sú pritom dôslední. Napríklad aj Štefanica používa striedavo pojmy dohoda a zmluva, raz píše Československá národná rada, hoci v oficiálnych dokumentoch tento vrcholný orgán nášho prvého odboja je uvádzaný ako Česko-Slovenská Národná Rada. Je veľmi zaujímavé, že na rozdiel od Masaryka, Štefánik počas svojho pobytu v USA dohodu odmietol podpísať a argumentoval pritom podobne ako neskôr Masaryk, ktorému bol a dodnes je vyčítaný politický kalkul a dvojtvárnosť. Pritom málo sa zdôrazňuje, že v podstate všetky body Pittsburskej dohody (až na výslovnú autonómiu a snem) sa v Československej republike splnili a dohoda vlastne tieto pojmy ani neobsahuje. Vcelku sa stále ignoruje nebezpečenstvo, že ak by sa bola priznala autonómia Slovákom, musela by sa priznať aj Maďarom a Nemcom a to by viedlo k rozpadu mladého štátu obkľúčeného - až na krátky úsek hraníc s Rumunskom - nepriateľmi. Veľmi zaujímavé je aj to, že v zápasoch o slovenskú autonómiu v rokoch prvej Československej republiky sa poukazovalo len na Pittsburskú dohodu z mája 1918, hoci v roku 1915 prijatá Clevelandská dohoda zakotvovala právne vyššie postavenie Slovenska v budúcom spoločnom štáte s Čechmi ako „len“ autonómiu - totiž federatívne usporiadanie spoločného štátu. Tento aspekt oboch dokumentov rozobral Ferdinand Vrábel vo svojom príspevku K storočnici Pittsburskej dohody 30. - 31. mája 1918 - 2018 (ss. 109 - 116). Napokon, ako sa to neskôr aj stalo, autonómia nebola konečným cieľom slovenského autonomistického tábora, ale viedla k rozpadu spoločného štátu.
A ďalším paradoxom je aj to, že Slovenská liga, hoci dvadsať rokov podporovala hnutie za autonómiu a v lete 1938 usporiadala na Slovensku aj veľké zhromaždenia pri príležitosti dvadsiateho výročia prijatia Pittsburskej dohody, sa v marci 1939 vyslovila proti vyhláseniu samostatného štátu a zostala na stanovisku spoločného štátu, v ktorom malo mať Slovensko autonómiu. Takýto postoj dokázali zaujať len niekoľkí bývalí československí legionári slovenskej národnosti vo svojom známom memorande - výzve Slovenskému snemu, aby nevyhlasoval samostatnosť a neoddeľoval Slovákov od Čechov, lebo tým by zradil odkaz M. R. Štefánika. V niektorých príspevkoch sú nielen diskusné postoje, ale niekedy aj faktografické omyly. Napríklad Marta Dobrotková vo svojom referáte Pittsburská dohoda a Slováci v Amerike (ss. 16 - 35) sa mýli, ak tvrdí, že Slováci v Amerike ako prví začali národnooslobodzovací boj Slovákov, pretože prví boli Slováci v Rusku, ktorí vstúpili do Českej družiny a tak isto aj Slováci vo Francúzsku, ktorí sa prihlásili do Roty Nazdar. Podobne diskusné sú aj niektoré tvrdenia Roberta Letza o postojoch Masaryka k Pittsburskej dohode a k Slovákom vôbec, kde sa opakuje nie celkom presné tvrdenie o tom, že prezident Slovákov „neuznával“ (s. 55). Názory na význam Pittsburskej dohody a autonomistické hnutie boli medzi politikmi, právnikmi, historikmi a publicistami rozdielne v minulosti, pretrvávajú aj v dnešných časoch a zrejme tak bude aj v budúcnosti. Možno však oprávnene pochybovať o korektnosti zhrnutia na zadnej strane obálky publikácie, kde sa o autonomistickom hnutí tvrdí: „Nebyť tohto hnutia, nebol by sa sformoval moderný slovenský národ, nebol by schopný deklarovať politickú autonómiu Slovenska, Slovenský štát v prelomovom období európskych dejín, federatívne usporiadanie v socialistickom Československu a dnes by sme nežili v samostatnej Slovenskej republike.“ Je naopak nepopierateľným faktom, že nie všetci Slováci boli na strane autonómie a Československá republika v rokoch 1918 - 1938, napriek viacerým problémom, aj bez autonómie poskytla Slovákom možnosti na to, aby sa aj s pomocou Čechov doformovali v historicky krátkom čase v moderný európsky národ.
Medzinárodná vedecká konferencia a kongres matíc
V dňoch 11. - 12. septembra 2025 sa pod spoločnou organizáciou Matice slovenskej a Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky uskutočnila v Martine Medzinárodná vedecká konferencia - II. vlna národného obrodenia v nadväznosti na už šiesty Kongres matíc a inštitúcií slovanských národov. Podujatie sa uskutočnilo v kontexte 230. výročia narodenia P. J. Šafárika.
Štvrtok 11. septembra o 10.00 hod. sa v Zasadacej miestnosti MSÚ Martin uskutočnilo slávnostné otvorenie, na ktorom vystúpili: JUDr. Marián Gešper, PhD., MSc. - predseda Matice slovenskej (Slovensko), MUDr. Mojmír Vrlík, CSc. - honorárny konzul Konzulátu Srbskej republiky (Srbsko), prof. RNDr. Peter Chrastina, PhD. - podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Mgr. Ľubica Strážayová - riaditeľka odboru štátneho jazyka Ministerstva kultúry slovenskej republiky, prof. Dragan Stanič - Matica srbská (Srbsko), doc. PhDr. Václav Štěpánek, Ph.D. - Matica moravská a FF Masarykovej univerzity v Brne (Česko), Dr. Aleš Gabrič - Matica slovinská (Slovinsko), Anna Konderlová - Matice slezská (Česko), Juraj Červenák, Zuzana Lenhartová, Olinka Gloziková-Jonášová, David Francisty - Matica slovenská v Srbsku, PhDr. Branislav Kulík, DPA. - Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika, Slov. evanjelický a. v. cirk. zbor v Novom Sade (Srbsko), Ivan Jovović - Matica čiernohorská (Čierna Hora), doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc. - Matica slovenská, Dr. Nebojša Kuzmanović, PhD. - Archív Vojvodiny (Srbsko), Assoc. prof. Dr. Jozef Pallay - Katedra slavistiky FF Univerzity v Ľubľane (Slovinsko), Alena Kulíková - Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika (Srbsko).
Delegáti zo Srbska, Moravy, Slovinska a Čiernej Hory, ktorí zastupovali zahraničné Matice a ďalšie kultúrne inštitúcie v úvode informovali o aktuálnom dianí vo svojich ustanovizniach a venovali sa aj ich historickému vývoju. Vyjadrili sa i k širším dejinným otázkam a prítomnosti slovanskej otázky v európskom kontexte. V rámci programu konferencie vystúpili aj poprední slovenskí, českí, srbskí, čiernohorskí a slovinskí historici, literárni kritici, teda vedci zaoberajúci sa nielen životom a dielom P. J. Šafárika, ale aj širšími súvislosťami druhej vlny národného obrodenia.
V medzinárodnej konferenčnej časti následne od 15.00 hod. vystúpili: PhDr. Lukáš Perný, PhD. - Matica slovenská, doc. PhDr. Václav Štěpánek, PhD. - Matica moravská a FF Masarykovej univerzity v Brne (Česko), prof. dr. Andrej Rozman a doc. dr. Špela Sevšek Šramel - Katedra slavistiky FF Univerzity v Ľubľane (Slovinsko), Ivan Jovović a Petar Lekić - Matica čiernohorská (Čierna Hora), Dunja Andrić - Archív Vojvodiny (Srbsko), Tatjana Cavnić a Boris Bulatović, PhD. - Archív Vojvodiny (Srbsko), Dušan J. Ljuboja, PhD. - Archív Vojvodiny (Srbsko).
Piatok 12. septembra sa v slovenskej časti konferencie predstavili so svojimi príspevkami predseda Matice slovenskej JUDr. Marián Gešper - Matica slovenská, PhD., MSc., PhDr. Viktor Timura, CSc., Dr. H. c. prof. Rudolf Dupkala, CSc. - Prešovská univerzita v Prešove, PhDr. Branislav Kulík, DPA. - Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika, Slov. evanjelický a. v. cirk. zbor v Novom Sade (Srbsko), prof. PhDr. Peter Káša, CSc. - Prešovská univerzita v Prešove, doc. PhDr. Peter Podolan, PhD. - Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave a doc. Marián Ambrózy, PhD. - Matica slovenská.
Hlavným zámerom konferencie bolo interdisciplinárne (kulturologické) vedecké spracovanie kontextu druhej vlny národného obrodenia, ktorú reprezentujú najmä Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár. Napriek tomu, že časť tejto generácie spolupracovala s bernolákovcami (Herkeľ, Koiš, Hamuljak, Hollý), podporila alebo sa snažila zmieriť so štúrovcami (Šafárik - Štúr, Tomášik, Kuzmány, Dobriansky, Jurkovič), či sa voči nim vyhranila (Kollár, Palacký), je potrebné vnímať ju ako generáciu medzi bernolákovcami a štúrovcami. Vplyv druhej generácie sa prejavil zakladaním matíc a inštitúcií slovanských národov - srbskej, českej, ilýrskej, slovenskej, slovinskej a ďalších. Tento odkaz presiahol až do integračnej roviny Slovanov vznikom Československej republiky či Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávie, ktorej hymnou sa stala Tomášikova pieseň Hej Slováci. Druhá vlna obrodenia mala svoje prínosy i limity. Ovplyvnila pozitívne aj negatívne čechoslovakizmus, významne zasiahla do politických a kultúrnych dejín a formovala aj osobnosti ako Masaryk, Beneš, Štefánik, Dérer, Šrobár, Clementis či Novomeský. Cieľom konferencie je vedecky spracovať odkaz tejto generácie a jej medzinárodný vplyv v rámci integračných procesov slovanských krajín (Srbsko, Slovinsko, Česko, Chorvátsko, Bulharsko, Poľsko, Macedónsko, Rusíni, Lužickí Srbi a ďalší). Ide o praktické uskutočnenie Kollárovsko-Šafárikovskej vízie kultúrnej a vedeckej spolupráce slovanských národov, ktorá presahuje až do súčasnosti prostredníctvom kongresov matíc a inštitúcií slovanských národov. Delegáti šiesteho Kongresu matíc a inštitúcií slovanských národov a účastníci medzinárodnej konferencie o P. J. Šafárikovi.