Mentálne postihnutie predstavuje výzvu v oblasti vzdelávania a rozvoja detí. Našťastie, existuje množstvo pomôcok a prístupov, ktoré môžu výrazne podporiť ich napredovanie. Tento článok sa zameriava na rôzne typy komunikačných pomôcok a technológií, od digitálnych hier a interaktívnych nástrojov až po terapeutické metódy, ktoré môžu deťom s mentálnym postihnutím pomôcť rozvíjať ich schopnosti a zručnosti.
Porozumenie mentálnemu postihnutiu
Mentálne postihnutie, známe aj ako intelektuálne postihnutie, ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie. Deti s mentálnym postihnutím môžu mať ťažkosti s učením, riešením problémov, komunikáciou a sociálnou interakciou. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a miera postihnutia sa môže výrazne líšiť. Preto je nevyhnutné prispôsobiť prístup a komunikačné pomôcky individuálnym potrebám každého dieťaťa.
Autizmus ako súčasť spektra
Autizmus je neurologická porucha, ktorá ovplyvňuje spôsob, akým autista komunikuje a prežíva pocity k iným ľuďom. Taktiež môže zasahovať do spôsobu, ktorým autisti vnímajú svet. Ľudia s autizmom mávajú problém komunikovať, vyhýbajú sa očnému kontaktu, hlasné zvuky a silné svetlo ich znepokojuje až silno rozrušuje. Sú citliví na dotyk, chute, vône aj farby. Mnoho autistov obľubuje predvídateľnosť, opakovanie úkonov, poriadok a dodržiavanie pravidiel či predpisov. Pre deti s autizmom je dôležité vytvoriť predvídateľné a štruktúrované prostredie, ktoré minimalizuje senzorické preťaženie a podporuje pocit bezpečia.
Ťažké a viacnásobné postihnutie
Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím tvoria len malé percento populácie, ale napriek tomu si ich podpora a vzdelávanie vyžaduje vysokú mieru nasadenia a je veľkou výzvou pre špeciálnych pedagógov. V anglickej literatúre sa stretávame s termínom „profound intellectual and multiple disabilities“ / „profound and multiple learning difficulties“ (hlboké mentálne a viacnásobné postihnutie). Tento termín označuje skupinu jednotlivcov s hlbokým mentálnym postihnutím a viac ako jedným postihnutím (zmyslovým, telesným, epilepsiou, autizmom, duševnou poruchou alebo inými zdravotnými komplikáciami). Tieto osoby majú IQ 24 alebo menej. Úroveň ich kognitívnych funkcií bežne zodpovedá senzo-motorickému štádiu vývinu. Na validné zistenie ich intelektovej kapacity nie je možné aplikovať bežné štandardizované testy. V dôsledku mentálneho postihnutia majú problémy spracovať prichádzajúce informácie a porozumieť svetu okolo seba. Značne obmedzené alebo pozmenené sú aj kognitívne, fyzické, emocionálne, ale aj sociálne a komunikačné zručnosti. Postihnuté sú spravidla všetky možnosti prežívania a výrazové možnosti.
Bdelosť, ako jeden z najdôležitejších predpokladov pre učenie a vývin, môže byť popísaná ako úroveň interakcie s prostredím. Úroveň bdelosti býva u jednotlivcov s ťažkým postihnutím narušená. Majú značné ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím. Bežne sa vyskytujú prejavy stereotypného správania, ako je dávanie rúk do úst, škriabanie rúk alebo hryzenie predmetov. Títo jednotlivci majú problémy s dosahovaním, uchopovaním, udržaním predmetov a manipuláciou s nimi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo až žiadne a tiež nie je u nich evidentná symbolická interakcia s objektmi. Vysielajú len slabé komunikačné signály (vokalizácia, pohľad, reč tela, zmena výrazu tváre alebo svalového tonusu), aby sa vyjadrili. Tieto signály ostávajú často nepovšimnuté a je náročné ich správne interpretovať. Bez ohľadu na vek títo jednotlivci žijú v zmenšenom svete a mnohé sa sústredí na priamy kontakt človeka s človekom.
Napriek závažnosti a kombinácii jednotlivých druhov postihnutí a dôsledkov z toho vyplývajúcich je aj u tejto skupiny jednotlivcov potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností. Aby mohol byť tento potenciál naplnený, je nevyhnutné dať týmto jednotlivcom príležitosť na interakciu s prostredím. Tiež je možné v určitých oblastiach a v určitej miere pozitívne ovplyvniť úroveň závislosti na pomoci druhých. To môžeme dosiahnuť dôsledným pozorovaním a správnou interpretáciou všetkých (aj minimálnych) prejavov konkrétneho jednotlivca a primeranými reakciami na ne.
Digitálne hry a vzdelávanie
Digitálne hry sa stávajú čoraz populárnejším nástrojom na vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím.
Kritériá pre výber digitálnych hier
Aby digitálne hry vyhovovali väčšine detí s mentálnym postihnutím musia spĺňať rôzne kritériá. V zozname určenom pre pedagógov a rodičov detí s autizmom a inými formami mentálneho postihnutia sa uvádza, že treba prihliadať na to, aby hra obsahovala zrozumiteľné inštrukcie, aby bolo možné vypnúť jej zvuk, aby sa dala nastaviť úroveň obtiažnosti, počet obrázkov na obrazovke či displeji. Pokiaľ hra obsahuje časové limity, je nutné, aby bola zakomponovaná možnosť vypnúť ich. Použité obrázky a fotografie či animácie by mali byť realistické. Rizikom býva zábavný rozmer digitálnych hier. Nájsť rovnováhu medzi zábavou a učením sa nie je až také ľahké ako by sa mohlo zdať. Dieťa môže hra natoľko pohltiť, že zábavný efekt prevýši vzdelávací účinok. Táto nástraha číha predovšetkým v komplexnejších hrách - dobrodružných alebo simulačných. Práve tu je dôležitá úloha rodičov, vychovávateľov a pedagógov - dohliadať na to, aby dieťa okrem pôžitku z hry nadobudlo aj nové poznatky. Obzvlášť deti s ľahšími formami postihnutia mávajú tendenciu pochopiť vzorec riešení, a minimalizovať námahu na učenie sa, užívať si len rozptýlenie.
Sociálny Express: Príklad úspešnej hry
Kalifornský hudobník Marc Zimmerman v roku 2009 zložil pieseň Language Express (Jazykový rýchlik) o svojich autistických synoch. Otec dvojičiek postihnutých autizmom bol dlhší čas frustrovaný z prístupu školy. Podľa Zimmermana to nefungovalo a jeho chlapci potrebovali podporu predovšetkým v rozvoji sociálnych a emocionálnych zručností. Používateľov prevedie súhrnom zážitkov nazvanými webizódy, ktoré pomáhajú pochopiť rôzne druhy sociálnych situácií. Každá animovaná webizóda je vlastne výletom, počas ktorého dieťa spolu s rodičom, učiteľom či vychovávateľom rozhoduje, čo sa udeje. Jednotlivé príbehy v hre na seba nadväzujú. Najťažšie však bolo presvedčiť rodičov a pedagógov, že hra naozaj pomôže ich deťom a študentom ľahšie si osvojiť sociálne zručnosti. Mnoho ľudí potenciálu Sociálneho Express neverilo. Zimmerman hru najskôr vyskúšal so svojimi synmi. „Sedeli sme na gauči, naše nohy aj ramená sa dotýkali, hra ich zaujala a rozprávali sme sa,” opísal ich prvú skúsenosť s hrou Zimmerman. Hru sa možno hrať na počítači, no je dostupná aj ako aplikácia pre iPady a tiež sa používa aj na interaktívnych tabuliach v školách.
Základná škola pre deti s autizmom
Pinf Hry: Slovenský úspech
Vylepšenia a novinky v oblasti vzdelávacích hier pre deti s mentálnym postihnutím však možno nájsť aj u nás doma. Ondrej Vrábel zo Sobotišťa začal s vymýšľaním hier pre deti s mentálnym postihnutím, keď mal desať rokov. Koncom januára získal vo svojich 15-tich rokoch ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2016. Ako prvú hru s názvom Pinf (imaginárne slovíčko z jeho detských čias) navrhol pre maminu sesternicu Dášku, ktorá je od neho staršia a trpí mozgovou obrnou. Vo svojich 20-tich rokoch je na mentálnej úrovni 5 - 6-ročného dieťaťa. Ondrejova hra je pomalšia, jednoduchšia a obsahuje menej farieb než bežné počítačové hry. Ovládanie aj grafika sú nekomplikované, hráčov bez postihnutia nudia. Pinf neobsahuje hodnotenia ani skóre, pretože tie môžu pôsobiť na postihnuté deti demotivujúco. Úlohy v hre na seba priamo nenadväzujú, nasledujú po sebe náhodne. Deti viac rozmýšľajú a viac sa naučia. Ak by sa zadania v hre pravidelne opakovali, dieťa by sa naučilo ich riešenia naspamäť. K dnešku Ondrej vytvoril vyše tucta hier, a tieto sú v rôznych jazykoch. Preklady zabezpečujú dobrovoľníci. K dispozícii sú pre užívateľov počítačov, tabletov aj smartfónov. Pinf Hry môžu byť jednoducho prispôsobené a nastavené tak, aby vyhovovali potrebám dieťaťa. Domácnosti môžu využívať obmedzenú verziu Pinf Hier (9 hier, bez prispôsobení, vylepšení a aktualizácií) zadarmo. Plná verzia (26+ hier, vylepšenia, aktualizácie, prispôsobenie) stojí 2 € mesačne, bez viazanosti. Inštitúcie (školy, centrá, DS, DSS, lekári, organizácie…) majú nárok na bezplatnú skúšobnú licenciu. Plná verzia pre inštitúcie je k dispozícií od 16€ za inštaláciu ročne. Ondrej Vrábel (18) je najmladší držiteľ ocenenia Krištáľové krídlo. Jeho jedinečné Pinf Hry s logom prasiatka už roky pomáhajú pedagógom v špeciálnych školách a sociálnych zariadeniach.
Robot Leka: Interaktívny spoločník
Koncom minulého roka zaujal verejnosť príbeh robotickej hračky Leky. Deti s autizmom a Downovým syndrómom sa vďaka robotovi v tvare gule s tváričkou meniacou výrazy učia a rozvíjajú. Ako interaktívny robot je Leka predvídateľná a jej reakcie sú stále tie isté, čo deťom nielen s vyššie uvedenými poruchami poskytuje pocit bezpečia a vyrovnanosti, upokojuje, pomáha spracovávať pocity úzkosti a zlepšuje vnímanie senzorických podnetov. Zároveň tento guľatý robot umožňuje autistom zvyknúť si na hmatové podnety, keďže deti s diagnózou autizmu sa neradi objímajú a maznajú. Užívatelia Leky budú mať k dispozícii jednoduché aj zložitejšie hry na zlepšovanie motorických a rozumových zručností. Ich opakovaním si zlepšujú komunikačné schopnosti a učia sa zapájať do diania vo svojom prostredí. Taktiež sa dá vybrať si, aké impulzy bude robot vysielať - zvuky, svetlá aj farby možno vypnúť. Počas hrania sa sleduje, ako dieťa napreduje a podľa jeho reakcií sa dá zvoliť náročnejšia úroveň.
Terapeutické a vzdelávacie pomôcky
Okrem digitálnych hier existuje množstvo ďalších pomôcok, ktoré môžu podporiť rozvoj detí s mentálnym postihnutím.
Špeciálne edukačné potreby pre predškolákov
Deti už od mala potrebujú pozornosť od dospelého, aby sa vo svojej fáze vyvíjania sa a naučili všetko potrebné. O to viac je potrebné sa venovať deťom s mentálnym postihnutím alebo znevýhodnením, pre ktoré môžu byť všetky aktivity aj učenie ťažšie. Je potrebné, aby sa deti pri učení cítili pohodlne a nebáli sa riskovať a objavovať nové veci. Ponúkame rôzne zatĺkačky, manipulačné kocky a senzorické hry a pomôcky, aby sa deti naučili logickejšie a sústredenejšie premýšľať nad rozuzlením daného problému. Okrem toho si nacvičia ostatné základné druhy zapínania ako pomocou gombíkov, zipsov a šnúrok. Taktiež ponúkame kvalitné stavebnice z dreva - farebné, geometrické prvky, z ktorých možno poskladať veľa zaujímavých tvarov. S našou ponukou hračiek, hier a pomôcok pre deti s mentálnym postihnutím sa deti môžu naučiť počítať, napríklad s produktami ako Drevené korálky na prevliekanie na špagát v dvoch veľkostiach, Dotykové čísla a Množiny čísla. A môžu si aj rozvíjať dôležitú senzoricko - manipulačnú schopnosť napríklad pomocou Senzorickej húsenice, ktorá sa skladá z viacerých článkov a každý z nich sa líši. Prvý obsahuje guľôčky a druhý je vyplnený molitanom, tretí prvok je zo šušťavej fólie (príjemná na dotyk), štvrtý a piaty je z látky príjemnej na dotyk a šiesty je vyplnený hrachom. Ďalšími prvkami sú napr. šnurovanie čo je ďalším lákadlom pre deti. Húsenička aktívne rozvíja zmysel pre dotyk a aj vizuálne vnímanie okolia a detailov. V našej ponuke sú aj produkty, ktoré rozvíjajú grafomotoriku a zrakovo-pohybovú koordináciu rovnako ako aj naučia dieťa počítať, chápať čas a rozvíjať svoju myseľ presne tým spôsobom, aký je najvhodnejší.
Technologické pomôcky pre ťažké a viacnásobné postihnutie
Článok poukazuje na to, akým spôsobom možno využívať technologické pomôcky na všestranný rozvoj schopností detí s postihnutím. Zameriava sa na možnosti adaptovaných pomôcok s ovládačmi, komunikátorov a tiež rôznych interaktívnych pomôcok v Snoezelen miestnosti.
Ovládače
Jedným z najpoužívanejších prostriedkov sú ovládače. Sú to technické prostriedky, ktoré sú navrhnuté tak, aby umožnili týmto jednotlivcom dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie. Tiež sú schopní naučiť sa pracovať s jedným ovládačom alebo aj s viacerými ovládačmi naraz a vyberať si preferované stimuly. Aby sme úspešne žiakom sprístupnili prostredie a umožnili im kontrolovať veci okolo seba, musíme vybrať vhodný ovládač. Treba si premyslieť, aký typ ovládača zvolíme a ako ho bude môcť konkrétny žiak aktivovať. V súčasnosti je na trhu mnoho druhov ovládačov. Majú rôzne veľkosti a farby. Aktivujú sa stlačením plochy ovládača buď jednou alebo obidvomi rukami, poprípade potiahnutím páky alebo dlhším podržaním. Tiež majú rôznu úroveň citlivosti. Pri žiakoch, ktorí majú značne obmedzené pohybové schopnosti treba myslieť aj na to, ako ho žiak môže aktivovať. Stimuly, ktoré žiak prostredníctvom ovládača vyvolá, musia byť pre neho dostatočne motivujúce, teda musia byť dostatočne preferované a obľúbené. Pomocou ovládačov môžeme rozšíriť možnosti hry u týchto detí a voľnočasových aktivít, keďže je možné spájať ich aj s rôznymi hračkami alebo predmetmi bežnej potreby. Na to, že videá, ktoré majú pre jednotlivca osobný význam, môžu byť vhodným prostriedkom na učenie sa pracovať s ovládačom, poukazujú výsledky štúdie, ktorú uskutočnila Mechling (2006). Môže nastať situácia, že učitelia majú k dispozícii napríklad len jednu alebo dve hračky alebo musia používať ten istý software dlhú dobu. To môže mať za následok znížený záujem žiakov o aktiváciu hračiek alebo prácu s daným softwarom.
Komunikátory
Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností u jednotlivcov, ktorí majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Ide o jednotlivcov s autizmom, mentálnym, telesným alebo viacnásobným postihnutím. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie (ako je stlačenie obrázka alebo iného symbolu na klávesnici) do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Existujú rôzne typy komunikátorov. Niektoré majú podobu adaptovaného tlačidla a je možné na ne nahrať jeden odkaz alebo sekvenciu odkazov a stlačením tlačidla zaznie nahraný odkaz. Iné komunikátory pozostávajú z viacerých tlačidiel (2, 4, 9, 20 alebo 32 tlačidiel) s rôznymi obrázkami a symbolmi. Komunikátory nielen rozšíria možnosti komunikácie, ale komunikačné prejavy (najmä jednotlivcov s ťažkým postihnutím) sa stanú zrozumiteľné, keďže hovorená správa sa dá jasne interpretovať, na rozdiel od neverbálnych, prelingvistických prejavov týchto jednotlivcov. Lancioni et al. (2007) vypracoval prehľad výskumov, ktoré sledovali efektivitu systému PECS (Picture Exchange Communication System - výmenný obrázkový komunikačný systém) a komunikátorov na schopnosť žiakov s mentálnym postihnutím prezentovať svoje požiadavky a želania. Pre ilustráciu uvedieme výsledky niektorých z nich. Traja žiaci s autizmom a ťažkým mentálnym postihnutím sa naučili prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu. Iný výskum staršieho dáta, ktorý uskutočnili Shepis a Reid (1995 in Ware, 2003), popisuje mladé dievča s hlbokým mentálnym postihnutím (Megan), ktorá komunikovala prostredníctvom vokalizácie a gest, ktoré nebolo jednoduché interpretovať. Učila sa používať komunikátor, aby mohla požiadať o konkrétnu vec stlačením príslušnej fotografie (koláč, kakao, klavír, časopis). Výsledkom bolo, že keď mala Megan k dispozícii komunikátor, počet interakcií medzi ňou a opatrovateľmi sa viac ako zdvojnásobil.
Základná škola pre deti s autizmom
Snoezelen miestnosti
Pôvodne boli určené jednotlivcom s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím ako miesto na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Všetko vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom na stimuláciu všetkých zmyslov. V súčasnej dobe sú neodmysliteľným prostriedkom podpory uvedenej skupiny jednotlivcov. Možno konštatovať, že dnes je potenciál a možnosti využitia týchto miestností vyšší, a to aj z toho dôvodu, že sa do nich zakomponovali rôzne interaktívne prvky. To znamená, že dieťa s ťažkým a viacnásobným postihnutím nemusí len pasívne sledovať a prijímať rôzne podnety, ale môže ich samo vyvolať a získať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Viaceré klasické komponenty ako napríklad bublinkové valce alebo optické vlákna môžu byť teraz prepojené špeciálnymi ovládačmi s veľkými tlačidlami. Pomocou nich môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca. Ovládanie je jednoduché a nevyžaduje veľké úsilie zo strany jednotlivca. Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ktoré sa bežne nachádzajú v multisenzorických prostrediach, ale niektoré sú využiteľné aj v bežnom prostredí. Ide o rôzne interaktívne panely, pomôcky alebo hračky, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Verbálna komunikácia alebo v prípade našej cieľovej skupiny vokalizácia môže byť podporená inštaláciou komponentov, ktoré reagujú na zvuk napríklad zmenou farby. Svoje miesto majú aj pomôcky reagujúce aj na nepatrný pohyb. Interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Pomocou interaktívneho zariadenia kontrolujú prostredie tým, že spôsobia, aby sa niečo udialo a zažijú pocit, že robia niečo samostatne bez pomoci druhej osoby. Spätná väzba prichádza okamžite, dáva jednotlivcovi zmysel a zároveň je pre neho odmenou za prejavenú aktivitu. Vedú jednotlivcov k tomu, aby porozumeli vzťahu medzi príčinou a následkom. Často sa využíva zvukovo-svetelný panel. Hlavnou myšlienkou je, že dieťa s postihnutím dostáva spätnú väzbu na vlastné zvuky v podobe svetelných efektov. Soundbeam, ktorý možno popísať ako neviditeľný hudobný nástroj, tzv. ,,neviditeľnú klaviatúru v priestore“, vysiela ultrazvukový lúč rôznej dĺžky. Senzor v prístroji zachytí akýkoľvek pohyb v rámci lúča alebo jeho prerušenie. Získané údaje sa spracujú tak, že výsledkom je široká škála zvukov alebo hudba vyvolaná pohybom tela. Má svoj význam aj pre špeciálnopedagogickú alebo terapeutickú prax. Jeho prínos spočíva v tom, že aj ten najmenší pohyb vyvolá nejaký zvuk. Umožňuje sebarealizáciu aj osobám s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Soundbeam je veľmi vhodnou motiváciou pre jednotlivcov, ktorí sú pasívni a je ťažké ich stimulovať.
Integrácia a počítačové vzdelávanie
Výskumy zaoberajúce sa hendikepovanými ľuďmi (ľuďmi so špeciálnymi potrebami) hovoria o tom, že najmä úroveň vzdelania ovplyvňuje ich schopnosť úspešne sa začleniť do spoločnosti. Preto aj šanca počítačovo sa vzdelávať je cestou k začleňovaniu postihnutých ľudí do normálneho chodu spoločnosti. „Informačné a komunikačné technológie majú práve u postihnutých ľudí najväčšie opodstatnenie. Kým nepostihnutý jedinec ovládaním počítača a multimediálnej technológie získava takzvanú druhotnú gramotnosť, mentálne a viacnásobne postihnutý človek získava často prvú a jedinú možnú gramotnosť,“ uviedla Monika Šulovská, špeciálna pedagogička zo Špeciálnej ZŠ Mórica Beňovského vo Vrbovom.
Prínos IKT pre deti s mentálnym postihnutím
Počítače počas školského roka využívali každý deň mentálne postihnuté deti s pridruženými chybami reči (dyslália, anartria) a s telesným postihnutím, ako je detská mozgová obrna, neuromotorická retardácia. Skúsenosti učiteľov zo školy potvrdili, že práca s počítačom je pre deti veľmi motivujúcim prvkom a prínosom v rehabilitácii reči i sluchu. Zároveň nenásilným spôsobom zdokonaľuje u detí vizuálno-motorickú koordináciu a jemnú motoriku pri cielenom usmernení myši počítača. Počítačové programy, ktoré majú k dispozícii napomáhajú rozvoju psychických funkcií, zúčastňujúcich sa na vývine reči, pamäte, pozornosti, myslenia a schopnosti komunikovať. Počítače sa zároveň využívajú ako edukačná pomôcka pri konkrétnych vyučovacích predmetoch - hudobnej, estetickej a výtvarnej výchove. Svoje počítačové kresby prezentovali deti na 4. výtvarnom salóne znevýhodnených detí, ktorý sa uskutočnil v júni 2004. Žiaci Odborného učilišťa pre telesne postihnutú mládež a Špeciálnej základnej školy pre telesne postihnutých z Novej Bane využívajú informačné a komunikačné technológie (IKT) vo všetkých predmetoch počas vyučovania. Počítače sú pre viacnásobne postihnutých žiakov školy aj kompenzačným prostriedkom smerom k ich postihnutiu. To zohráva významnú úlohu v procese ich začleňovania do spoločnosti.
Prípadová štúdia: Dávidko Valocký a integrácia v bežnej škole
Dávidko Valocký (11) s Downovým syndrómom je piatak v cirkevnej základnej škole vo Vajnoroch. Jeho mama Beata dnes tvrdí: „Vyplatilo sa to.“ Integrácia detí s ľahkým mentálnym postihnutím je na Slovensku podložená zákonom. Rodič má právo prihlásiť takéto dieťa do základnej školy - buď do bežnej triedy, alebo do špeciálnej, ak ju škola má. O prijatí dieťaťa rozhoduje riaditeľ, ktorý ho však môže odmietnuť. Najčastejším dôvodom sú „nevhodné podmienky na integráciu“. Škola napríklad nemôže vytvoriť miesto asistenta učiteľa, na ktorého má postihnuté dieťa nárok. Neoficiálne sú však hlavnými dôvodmi nechuť pedagógov robiť nezaplatenú prácu navyše, neochota špeciálnych škôl spolupracovať na integrácii a žiadne vypracované učebné osnovy pre takéto deti. Často to bývajú aj odpor a strach ostatných rodičov i pedagógov z prítomnosti mentálne postihnutého dieťaťa v „normálnom“ detskom kolektíve. Aj preto je integrovaných detí čoraz menej. V ZŠ Jána Pavla II. vo Vajnoroch majú tri takéto deti začlenené v bežných triedach už niekoľko rokov. Podľa riaditeľky Márie Kováčikovej za to patrí vďaka všetkým učiteľom, spolužiakom detí aj ich rodičom. Otvorene však priznáva: „Ešte minulý rok som mala pocit, že Dávid sem nepatrí.“
Dávidko Valocký má ľahký, mozaikový typ Downovho syndrómu. Jeho rodičia majú ešte dvoch starších zdravých synov. Dávidova mama je láskavá, ale aj prísna. Presne vie, čo Dávid zvládne, a žiadnu z jeho povinností mu neodpustí. „Keby som si ja povedala, že toto nedorobím, lebo sa mi nechce, tiež by som nič neurobila. V špeciálnej škole som zbadala, že deti nie sú motivované, aby počas celej hodiny pracovali. Mohli jesť alebo len sedieť v lavici... Dávida podľa posudku dokonca zaradili do skupiny B - medzi deti s ťažším postihnutím. Špeciálni pedagógovia ho každý rok odporúčajú na špeciálnu školu, na základnej škole je podľa ich vyjadrenia iba ‚z rozhodnutia rodiča‘. Každoročne mu tiež do posudku píšu, že sa nedokáže sústrediť,“ konštatuje Beata Valocká. Dávidkova asistentka Margita Zemánková s tým rozhodne nesúhlasí. „Dávid pracuje celú hodinu - číta, píše, počíta, tvoríme vety. Do školy sa teší a veľmi ho baví. So spolužiakmi má po rokoch v spoločnej triede výborný vzťah. Pri učení sa nevyrušujú, ale cez prestávky a po vyučovaní sa rozprávajú, hrajú spolu futbal…“
Pani Zemánková je zároveň vychovávateľkou v školskom klube a Dávida dokonale pozná - sprevádza ho už od druhej triedy. S jeho mamou denne komunikujú písomne. Ona napíše, aké má úlohy, čo s ním treba doma precvičiť, ako sa počas vyučovania správal a akú mal náladu. Mama v písanke zreferuje, čo doma zvládli, a pýta sa, čo potrebuje od asistentky vedieť. Dávid postupuje podľa individuálneho učebného plánu a učí sa z učebníc pre špeciálne školy. Ostatní spolužiaci majú iné tempo učenia, učiteľky známkujú Dávida podľa iných kritérií - ako integrované dieťa. To má napísané aj na vysvedčení. „Minule dostal z matematiky ‚svoju‘ štvorku z písomky. Schoval zošit do skrine, aby ho mama nevidela,“ smeje sa jeho asistentka.
Riaditeľka vajnorskej základnej školy Mária Kováčiková (vpravo) integráciu podporuje. S riaditeľkou sa zhodujú, že pripraviť osnovy pre Dávida nie je jednoduché. „Nie je to dostatočne pripravené, potrebovali by sme intenzívnejšie spolupracovať so špeciálnymi školami,“ konštatuje Mária Kováčiková. Je pochopiteľné, že špeciálne školy nechcú prichádzať o svojich žiakov. Na druhej strane, pre učiteľov „zédéešiek“ integrácia znamená veľa samoštúdia a práce, ktorá vôbec nie je finančne ohodnotená. Nie každý pedagóg je ochotný okrem ďalších povinností v triede venovať sa takýmto deťom. Mária Kováčiková do školy nastúpila minulý rok a Dávida nepoznala. „Stretli sme sa na chodbe. Za niečo som ho napomenula a on na mňa skríkol, aby som mu dala pokoj. Vtedy som si hovorila, čo tu taký chlapec robí? Potom sa prišiel ospravedlniť a časom som musela zmeniť názor. Dávid robí veľké pokroky. Ostatné deti ho ťahajú vpred. Učí sa síce iným tempom s asistentkou, ale stačí už jeho stála prítomnosť v triede a na školských akciách. Kde by sa mohol naučiť s inými deťmi vychádzať, pohybovať sa medzi bežnou populáciou?“ pýta sa riaditeľka. Dávid je šampiónom v stolnom futbale.
Dávidova mama sa snažila syna integrovať odmalička. „Dali sme ho do bežnej materskej školy. Neboli tam žiadne problémy, Dávid mal iba o rok odloženú školskú dochádzku. Chcela by som všetkých rodičov povzbudiť, aby sa nebáli integrovať svoje dieťa. Stojí to za to. Keď Dávid nastúpil do prvej triedy do Vajnor, pol roka som mu robila asistentku ja. Za ten čas som spoznala aj ostatné deti. Ak niektoré prišlo s tým, že Dávid k nim do triedy nepatrí, väčšinou som tušila, že taký názor nemá z vlastnej hlavy. Beata Valocká si spomína, ako spolu s riaditeľkou školy minulý rok riešili problém. Rodičia poslali na vedenie školy delegáciu so žiadosťou, aby Dávid išiel do školy v prírode s asistentkou, a nie sám. Rok predtým totiž izba, v ktorej býval, údajne kvôli nemu nevyhrala súťaž v udržiavaní poriadku. „Zistila som, že deti si navzájom vyhadzovali kufre. Potom vyhadzoval kufre ostatným aj Dávid. Lenže to už bolo podľa ich rodičov niečo iné. Povedala som im - Dávid sa učí od vašich detí to dobré aj to zlé. Sú preňho vzorom, čo robia ony, robí aj on.“
Riaditelia špeciálnych škôl však majú často na integráciu detí s ľahkým mentálnym postihnutím iný názor. Riaditeľka špeciálnej školy v Žiline Miroslava Jančová tvrdí: „Ja s integráciou nesúhlasím, hoci, samozrejme, záleží to aj na postihnutí dieťaťa. Podľa môjho názoru sú tieto deti v základných školách často preťažované a nešťastné. Mnohé boli až u nás pochválené, vyzdvihnuté, dostali rôzne diplomy, stali sa úspešnými. Stretla som sa s prípadmi, keď takéto deti pred príchodom k nám doslova vyhoreli. Rodičia sa často domnievajú, že ich deti dokážu to, čo tie zo základných škôl. Ich potenciál žiť spoločensky však býva väčší než ich schopnosť učiť sa. My sa tu venujeme len im, nič iné nemusíme riešiť.“ Diplomy z táborov, pohár za golf. Pre Dávida majú veľkú cenu. Vo vajnorskej základnej škole však vidia u ich integrovaných detí pravý opak. „Dávid vie teraz oveľa viac, ako keby chodil do špeciálnej školy. Vie lepšie počítať, má bohatšiu slovnú zásobu. Stretávame sa s inými deťmi s podobným stupňom postihnutia, ktoré nie sú integrované, a viem to porovnať. Navyše, keby chodil do triedy s ťažšie postihnutými deťmi ako on, nemohol by napredovať,“ tvrdí Dávidova mama. Podľa riaditeľky vajnorskej základnej školy je integrácia detí s ľahkým mentálnym postihnutím dôležitá aj pre zdravé deti. „K ľuďom s telesným postihnutím vieme byť ohľaduplní. Tých, ktorí majú mentálne postihnutie, sa však často obávame. Nevieme, čo od nich môžeme čakať, nepoznáme ich. Naši žiaci však takúto skúsenosť do života budú mať, a to im nikto nevezme.“ Dávid veľmi rád obsluhuje iných. Chcel by byť čašníkom.
Základná škola pre deti s autizmom
tags: #komunikacne #technologie #a #mentalne #postihnute #deti