Každé dieťa má právo vyrastať v rodine a zaslúži si patriť do nejakej rodiny. V prípade, ak dieťaťu nie je umožnené vyrastať v jeho biologickej rodine, osvojenie predstavuje pre takéto dieťa možnosť, aby vyrastalo v rodinnom prostredí v kruhu blízkych osôb. Pri adopcii manželia, ktorí si dieťa adoptujú, alebo jednotlivec nadobúdajú k dieťaťu rovnaké práva a povinnosti, tak ako by boli oni biologickými rodičmi dieťaťa. Takto nadobudnutý vzťah, ktorý je medzi rodičmi a adoptovaným dieťaťom, sa považuje za príbuzenský vzťah, tak ako je to medzi biologickými rodičmi a ich biologickým dieťaťom. Takýto vzťah nadobúdajú aj osvojenci so všetkými príbuznými osvojiteľa.
Práve osvojenie sa považuje za najvhodnejšiu formu náhradnej starostlivosti. Najvhodnejšia sa javí z viacerých hľadísk. Nadobudnutý príbuzenský vzťah je jedným z príkladov, ktoré toto tvrdenie potvrdzujú. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa mu dostane lásky, podpory, pozornosti, je to ideálne prostredie pre jeho fyzický, mentálny a všeobecný rozvoj. Treba však mať na mysli, že za základný účel adopcie sa považuje dať rodinu dieťaťu, nie dieťa rodine.
Podmienky osvojenia a rola súdu
Pre úspešné osvojenie si dieťaťa je potrebné splniť zákonom stanovené predpoklady a podmienky. Zákon č. 36/2005 Z.z. (zákon o rodine) vo svojej štvrtej časti, druhej hlave s názvom „Osvojenie“ práve tieto podmienky a predpoklady stanovuje. Všade, kde zákon hovorí o deťoch, rozumejú sa nimi tak deti manželské, nemanželské, ako aj osvojenci. O osvojení rozhoduje vždy súd na návrh osvojiteľa.
Osvojiteľom sa vždy môže stať iba fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, ktoré sú najmä zdravotné, osobnostné a morálne. Táto osoba musí byť tiež zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, musí zaručovať, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Splnené musí byť tiež, že medzi osvojiteľom a osvojencom musí byť primeraný vekový rozdiel. Osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme. Ak je maloleté dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia, je potrebný aj jeho súhlas. V zákone o rodine nachádzame vymedzené aj prípady, kedy je a kedy nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa. Zákon o rodine zakotvuje aj tzv. predosvojiteľskú starostlivosť najmenej na deväť mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení. V prípade osvojenia zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou rodinou.
Konanie o osvojiteľnosti
Konanie o osvojiteľnosti je inštitút, ktorý nadväzuje na novú právnu úpravu osvojenia zakotvenú v zákone o rodine a upravuje ho aj Civilný mimosporový poriadok. Osvojiteľnosť dieťaťa je podmienka k tomu, aby dieťa mohlo byť osvojené a rozhoduje o nej súd. Účastníkmi konania sú dieťa a jeho rodičia. Je ním aj maloletý rodič dieťaťa, ktorý dosiahol vek šestnásť rokov, a to aj keď nie je zákonným zástupcom dieťaťa. Rodičia nie sú účastníkmi konania, ak sú pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, alebo nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia. V týchto prípadoch je účastníkom konania poručník. Rodičia nie sú účastníkmi konania ani v prípade, ak dali súhlas na osvojenie dieťaťa vopred. O osvojiteľnosti rozhodne súd najneskôr do troch mesiacov odo dňa začatia konania. Túto lehotu možno predĺžiť najviac o tri mesiace, ak rozhodnutiu súdu bránia vážne dôvody a objektívne príčiny.
Osvojené môže byť podľa zákona o rodine len maloleté dieťa, a to len v prípade, že osvojenie je v jeho záujme a na základe osobného písomného súhlasu rodičov. S osvojením musia súhlasiť obaja rodičia, pokiaľ neboli pozbavení spôsobilosti na právne úkony, osobne a písomnou formou. Na tento účel slúži vyhlásenie „Privolenie na osvojenie dieťaťa“. Svojim podpisom rodičia okrem súhlasu s osvojením a inými náležitosťami osvojenia potvrdzujú aj oboznámenie sa s tým, že právoplatným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti bude ich privolenie neodvolateľné.
Konanie o osvojení
Konanie o osvojení upravuje § 143 až 150 Civilného mimosporového poriadku. Začína len na návrh. Účastníkmi konania sú osvojované dieťa, jeho rodičia, prípadne poručník, osvojiteľ a jeho manžel. Ak je rodič dieťaťa maloletý, má postavenie účastníka konania s ohľadom na jeho čiastočnú spôsobilosť na právne úkony. Súd sa v konaní zameria na preukázanie základných vecno-právnych podmienok pre vznik, resp. zrušenie osvojenia so zreteľom na všetky predpoklady na zabezpečenie riadnej výchovy osvojenca a vytvorenie primeraného rodinného prostredia. Osvojované dieťa súd vypočuje, len ak toto dieťa je schopné pochopiť význam osvojenia a výsluch nie je v rozpore s jeho záujmom.
Kolízia záujmov pri osvojení
Pri procese osvojenia dochádza ku kolízii záujmov troch strán: dieťaťa, budúcich osvojiteľov a biologického rodiča dieťaťa. Každopádne, osvojiteľ má právo osvojiť si dieťa, zároveň však má právo na ochranu svojho súkromného života. A súčasná právna úprava mu to viac než umožňuje, čím sa zase dostávame k problému kolízie práv. Dieťa má právo na svoj rodinný život, či už s biologickými rodičmi alebo ako osvojenec v novej rodine. Má právo poznať svojich rodičov a svoj pôvod. Tieto posledné práva sa dostávajú do častej konfrontácie s právami rodičov, ktorí si neželajú, aby ich dieťa niekedy v živote spoznalo; alebo osvojiteľov, ktorí nechcú, aby dieťa vedelo, že nie je ich biologickým potomkom. Dieťa má tiež možnosť, rovnako ako osvojiteľ, navrhnúť zrušenie osvojenia (ak sa nejedná o osvojenie nezrušiteľné). Nie je možné dosiahnuť stav, kedy by boli práva všetkých zúčastnených v harmónii.
Postavenie a práva dieťaťa v konaní
Ako bolo vyššie spomenuté v konaní o osvojiteľnosti aj v konaní na osvojenie sú účastníkmi konania okrem iných aj samotné deti. Účastníci majú vždy v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Účastníci majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej.
Dieťa ako účastník konania má aj iné práva, medzi ktoré zaraďujeme napríklad právo dieťaťa byť vypočuté. V záujme objektívneho posúdenia veci vo všetkých konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté dieťa, je dôležité zistiť názor dieťaťa, ktorému musí byť venovaná náležitá pozornosť, vychádzajúc z Dohovoru o právach dieťaťa, ako i zo zákona o rodine. Zmluvné štáty Dohovoru nemôžu predpokladať, že dieťa nie je schopné vytvoriť si vlastné názory, ale práve naopak, že dieťa si je schopné svoje názory vytvoriť. A nielen vytvoriť, ale ich aj vyjadrovať bez potreby dokazovať túto schopnosť. Vypočuť si názory dieťaťa však nestačí. Článok 12 stanovuje povinnosť názory dieťaťa aj náležite zvážiť, ak ich dieťa vie samo vytvoriť. Úroveň chápania dieťaťa nie je vždy priamo úmerná úrovni veku dieťaťa. Každé dieťa je potrebné posudzovať individuálne, pretože na úroveň chápania pôsobia rôzne faktory akými sú informácie, úroveň podpory, sociálne a kultúrne očakávania.
Na základe vyjadrenia Výboru pre práva dieťaťa má byť dieťa vypočuté v každom súdnom, alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka. Pre objasnenie pod pojmom každé súdne konanie rozumieme každé súdne konanie bez obmedzenia. Máme na mysli teda zverenie do opatrovníctva či adopcie, rozluky rodičov a iné. V súlade s Dohovorom upravuje Civilný mimosporový poriadok zisťovanie názoru dieťaťa.
Zisťovanie názoru dieťaťa
Názor dieťaťa, ktoré je účastníkom konania, sa zisťuje prostredníctvom zástupcu dieťaťa, alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, teda sprostredkovane. Súd zisťuje názor dieťaťa spravidla prostredníctvom orgánu sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, pričom je potrebné mať na zreteli vek dieťaťa a jeho rozumovú vyspelosť. Zisťovanie názoru dieťaťa priamo súdom je skôr výnimočné, a v prípade, že súd sám vypočúva dieťa, je dôležité, aby takéto vypočutie dieťaťa bolo neformálne. Vtedy väčšinou zisťuje názor dieťaťa mimo pojednávacej miestnosti, otázky kladie spôsobom, aby boli pre dieťa čo najprijateľnejšie, samozrejme s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Názor dieťaťa môže súd zistiť aj prostredníctvom zástupcu dieťaťa. Ak súd považuje za potrebné vypočuť dieťa priamo na súde, rozhodne o forme a spôsobe jeho vypočutia.
Naskytuje sa aj otázka od akého veku môžu súdy prihliadať k názorom detí. Odpoveď na otázku možno považovať za veľmi jednoduchú a zložitú zároveň. Prakticky sa dá prihliadať na názor dieťaťa od každého veku. Je však veľmi individuálne, že v akom veku dieťa dosahuje ktorú úroveň rozumovej vyspelosti a preto je na posúdení súdu, či si dieťa dostatočne uvedomuje následky svojho rozhodnutia a chápe závažnosť otázky. V rôznych krajinách sa pomyselná hranica pohybuje mnohokrát ešte nižšie. Pre porovnanie napríklad v Nórsku majú už 16-roční ľudia plnú autonómiu k vyjadrovaniu sa a rozhodovaniu o svojom zdravotnom stave a medicínskom postupe, v niektorých krajinách je táto hranica dokonca len 14 rokov.
Kolízny opatrovník
Keďže maloleté deti majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku, nie sú oprávnené ani spôsobilé vystupovať v konaní pred súdom samostatne, ale vyžaduje sa, aby boli zastúpené zástupcom. Právna úprava rozlišuje zákonného zástupcu a kolízneho opatrovníka, pričom zákonným zástupcom býva spravidla rodič maloletého dieťaťa, resp. osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti (opatrovník, poručník) a za kolízneho opatrovníka sa ustanovuje spravidla príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (orgán sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately).
Kolízny opatrovník, aj keď nie je účastníkom konania, v konaní pred súdom má postavenie účastníka konania. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Z procesného postavenia kolízneho opatrovníka vyplýva povinnosť kolízneho opatrovníka vždy uplatňovať procesné práva dieťaťa v konaní pred súdom. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené a musí konať v najlepšom záujme dieťaťa.
Pozitívny dopad zmien v právnej úprave
Zmeny, ktoré nastali v právnom poriadku Slovenskej republiky, konkrétne Civilným mimosporovým poriadkom, prispeli k efektívnejšiemu, rýchlejšiemu a tiež k hospodárnejšiemu konaniu o osvojiteľnosti a o osvojenie. Popri týchto však netreba zabúdať na najlepší záujem dieťaťa v týchto konaniach. Zmeny Občianskeho súdneho poriadku premietnuté do Civilného mimosporového poriadku na tento princíp nezabudli tak, ako to dokazujú prijaté zmeny. Preto je možné túto rekodifikáciu považovať za pozitívnu ako z hľadiska princípov konania, ako aj z ohľadu na dieťa ako účastníka týchto konaní. V rámci danej úpravy je potrebné považovať za veľmi pozitívne skutočnosť, že Slovenská právna úprava do svojej úpravy premieta princípy stanovené vo významných európskych dokumentoch ako je Dohovor o právach dieťaťa.
tags: #kolizny #opatrovnik #english