Život kňazov na dôchodku: Nové výzvy a možnosti pokračovania služby

Kňazská služba je celoživotným povolaním, ktoré si vyžaduje oddanosť, obetu a neustále vzdelávanie. Pre mnohých kňazov však prichádza čas, keď musia z dôvodu veku, zdravia alebo vyčerpania ukončiť aktívnu pastoračnú službu. Napriek tomu sa väčšina z nich zapája do duchovného života, slúži sväté omše a spovedá. Otázka dôstojného a plnohodnotného života kňazov na dôchodku sa v posledných rokoch stala čoraz aktuálnejšou. Aké sú možnosti a podmienky pre kňazov, ktorí ukončili svoju aktívnu službu?

Ustanovizne pre kňazov na odpočinku

Jedným z riešení pre kňazov, ktorí ukončili svoju pastoračnú službu, sú špecializované zariadenia. V Dome pokojnej staroby Františka Majocha vo Veľkom Šariši pri Prešove žije desať kňazov, ktorých spája dlhoročná kňazská služba. Dôvodom ich presunu sú zdravotné problémy, pokročilý vek či vyčerpanosť. Toto útočisko pre kňazov zriadil v roku 1999 arcibiskup Alojz Tkáč. O celý domov sociálnych služieb, spolu 80 klientov vrátane kňazov, sa stará košická arcidiecézna charita.

Kňaz, ktorý má záujem o sociálnu službu, podáva písomnú žiadosť na košický arcibiskupský úrad, spravidla šesť mesiacov pred plánovaným nástupom. Pre kňazov patrí celý trakt na prízemí za kaplnkou, každý z nich má k dispozícii veľkú izbu s kuchynkou aj chodbu s vlastným sociálnym zariadením. Ubytovanie rozmermi pripomína malú garsónku. Kým ostatní klienti bývajú po dvaja-traja na izbách, kňazi žijú bez spolubývajúceho. Je to dôležité a pomáha im to lepšie sa adaptovať, pretože kňaz žije celú svoju duchovnú službu sám, a preto by pre neho bolo ťažké prispôsobovať sa úplne novým podmienkam v penzijnom veku.

Rozhodnúť sa pre toto zariadenie nebýva zo strany kňazov vôbec ľahké. Je to pre nich ťažké rozhodnutie. Je iné žiť na fare, spravovať farnosť a potom prísť sem. Aj keď bývajú sami na izbách, musia sa prispôsobovať spoločenstvu. Avšak, prichádzajú do domova v dobrom mentálnom stave, čo je výhoda, aby pokračovali vo svojej duchovnej službe. Za stravu, ubytovanie, pranie či obslužné činnosti platia rovnako ako iní klienti. Už pri príchode vedia, akú sumu za to zo svojho dôchodku dajú. V jedálni majú vyhradenú svoju časť, aby sedeli spolu, rozprávali sa a navzájom sa povzbudzovali.

Aktívny život aj na dôchodku

Väčšina kňazov na dôchodku zostáva aktívna. Ako uvádza vedúca zariadenia Terézia Júdová, asi šiesti z nich vypomáhajú v kaplnke domova, v kostole vo Veľkom Šariši alebo aj v iných farnostiach. Najstarší kňaz, ktorý má 90 rokov, ešte chodí do Prešova spovedať či slúžiť omše.

Stretávame sa tu s kňazom a profesorom Pavlom Drábom, rodákom z Belej nad Cirochou. Má 81 rokov, ale jeho pracovný stôl je aj teraz zavalený rozčítanými knihami, zápiskami a počítačom. Za kňaza ho vysvätili už ako 22-ročného, a pôsobil najdlhšie v Lipanoch. Na Teologickej fakulte v Košiciach pôsobil ešte ako sedemdesiatnik. Svoje akademické pôsobenie si preniesol aj do súčasnosti, aj v domove aktívne prednáša, využíva svoje staré materiály, ktoré prispôsobuje aktuálnym témam. Do Veľkého Šariša sa dostal po tom, čo začal mať problémy s vysokým tlakom a návštevy nemocnice sa začali kopiť. Pochvaľuje si starostlivosť personálu aj dobrú kuchyňu a oceňuje, že kňazi majú v zariadení vyčlenené priestory a každý má svoju samostatnú izbu.

Denná rutina kňazov v domove je spojená s modlitbami a svätými omšami. Obyčajne vstávajú tak, aby boli o pol ôsmej na svätej omši, ale nikto nie je nútený. Popoludní je druhá svätá omša pre tých, ktorí si chcú ráno dlhšie pospať. Aj keď tu žijú kňazi pokope, každý má svoj zaužívaný program, a všetci sa stretnú len v jedálni. Povzbudzujú sa navzájom a občas sa rozprávajú o športe alebo o veciach, ktoré ich čakajú v kaplnke. Niektorí kňazi vrátane profesora Drába chodievajú aj na stretnutia duchovných do farností, ktoré sa konajú po celej diecéze.

Príbeh Pátra Jozefa Čeľovského

Páter Jozef Čeľovský má 72 rokov a dlhé roky žil rehoľným životom ako piarista. V päťdesiatke mal mozgovú porážku, rok nevedel rozprávať, ale pomohla mu rehabilitácia. Potom zatúžil po kňazskom živote a ako kaplán pre nemocnicu aj hospic začal pôsobiť v Bardejove. Priznáva, že do zariadenia ísť najskôr nechcel, mal predsudky, ale teraz vie, že nikde by mu nebolo lepšie. Piarista slúži v miestnej kaplnke, ale pomáha aj v iných farnostiach. Hoci stále vládal, bol už na hrane. Rozhodnutie prísť sem však nebolo ľahké, a myslí si, že to tak majú aj iní kňazi. Dôvodom je, že je iné žiť na fare, spravovať farnosť a potom prísť sem. Napriek tomu si chváli starostlivosť a perfektnú kuchyňu.

Páter Jozef je stále aktívny, zaskakuje za kolegov, spovedá a nesedí so založenými rukami. Hovorí, že na návštevy niekedy ani nemá čas. Vedúca zariadenia je podľa neho prísna aj na kňazov, ale nezazlieva jej to, rozumie tomu. Sociálni pracovníci, ako Zuzana Zálehová, sú kňazom nápomocní hlavne pri praktických veciach - niekedy s nákupmi, úradmi, ale aj s prácou s počítačom či s mobilom. Považuje za veľké plus, že vo Veľkom Šariši žijú kňazi vedľa ďalších seniorov, hoci vie, že si stále zvykajú na to, že ich život je už iný ako na fare.

Podpora kňazov na dôchodku v diecézach

Stretnutia s kňazmi na dôchodku sú dôležitou súčasťou podpory, ktorú im diecézy poskytujú. V Prešovskej archieparchii je sviatok Stretnutia Pána každoročne spájaný so stretnutím prešovského arcibiskupa metropolitu Jána Babjaka SJ s kňazmi na dôchodku, s ich manželkami a s vdovami po zosnulých kňazoch. Arcibiskup Babjak počas homílie vyzdvihol vytrvalosť starca Simeona, ktorý dennodenne zotrvával v chráme, a prirovnal ju ku kňazskej službe, ktorú po dlhé desaťročia vykonávali kňazi Gréckokatolíckej cirkvi v neľahkom období komunizmu. Emotívne poďakoval kňazom za ich nezaplatiteľný dar služby a vyzdvihol aj ich manželky za ich obetavosť a pomoc v pastorácii. Vladyka zároveň adresoval všetkým kňazom na odpočinku list, v ktorom ich povzbudil k vytrvalosti v modlitbe.

Spišský biskup Mons. František Trstenský sa rovnako stretáva s kňazmi - dôchodcami, ktorí pôsobia a žijú na Orave (v Krivej), v Liptove a na Spiši. Program je spojený so svätou omšou, počas ktorej biskup spolu s kňazmi ďakuje Bohu za dar kňazstva, za roky ich vernej služby vo farnostiach a za ovocie ich modlitieb, obetí a pastoračnej práce. Po svätej omši nasleduje bratské stretnutie, ktoré poskytuje priestor na rozhovory, spomienky a zdieľanie životných skúseností. Biskup vyjadruje hlbokú vďaku za ich celoživotné dielo a oddanosť. Podobné stretnutia biskup Trstenský organizuje pravidelne, aby vyjadril úctu, vďačnosť a spolupatričnosť voči tým, ktorí dlhé roky verne slúžili v diecéze a dnes prežívajú svoju službu v dôchodku.

Projekt Cesta 121: Iné možnosti pre starnúcich kňazov

V Českej republike už vyše 15 rokov nie je jediným riešením pre chorých či starnúcich kňazov odchod do kňazského domova. Projekt Cesta 121, ktorý sa venuje pomoci starnúcim duchovným, priniesol zmeny v prístupe diecéz. Na začiatku projektu existovala pre starnúceho kňaza len jediná možnosť: odchod do kňazského domova, kde mali kňazi zabezpečenú kompletnú starostlivosť. Avšak, kňazi boli z toho nešťastní a hovorili: „Toto my nechceme. Strácame domov, sociálne väzby a náš život už bude o ničom.“ Starostlivosť bola síce super, no kvalita života, ktorú im ponúkala Cirkev, nezodpovedala ich predstavám.

S myšlienkou, aby kňaz vo farnosti mohol slúžiť čo najdlhšie bez nejakej prekážky, začal projekt meniť zaužívané zvyky. Dnes sa už hovorí o tom, že by mohli mať na staré kolená nejaké byty. Kňazský domov už teda nie je jediná možnosť. Je to veľmi individuálne. Niektorí kňazi idú do kňazského domova a nevadí im to. Sú to väčšinou spoločenské povahy, také šťastné duše, ktorým je jedno, kde sú, a stále sa na svet usmievajú.

Druhým fenoménom sú kňazi, ktorí prešli komunistickými kriminálmi. Tí nikdy nechceli ísť do žiadneho dôchodku a ich služba sa mala skončiť až po tom, keď definitívne zavrú oči. Táto výrazná skupina kňazov však dnes už odchádza a tá, ktorá prichádza do dôchodkového veku, si už dokáže predstaviť, že nebude tráviť dôchodok v plnej službe. Vidia ako správne to, že niekde trochu pomôžu. Je pre nich lepšie, keď pokojne žijú niekde v paneláku, chodia si s igelitkou nakupovať kefír a rožky, a ak je záujem, prídu na pomoc do služby. Závisí to aj od osobnosti kňaza: ak máte takého, ktorý je taký mystický, až nevie oslovovať davy, veľmi často je výborný v spovednici. Na druhej strane sú tí „one man show“, ktorí s poďakovaním idú, kam treba.

Financovanie a zabezpečenie kňazov na dôchodku

Kňazi majú za sebou náročné vysokoškolské vzdelanie, rovnako dlhé ako štúdium medicíny - teda šesť rokov. Musia prejsť formáciou a zaoberať sa štúdiom netradičných, no nie jednoduchých jazykov. Priemerný plat kňaza na Slovensku v roku 2022 bol 756 eur v hrubom. Minimálna mzda za rok 2023 podľa stupňa práce primeranému vzdelaniu a výkonu kňaza je stanovená Ministerstvom práce a sociálnych vecí na 1164 eur, v roku 2024 dokonca stúpne na 1214 eur - tie však kňazi od štátu nedostanú. Pravdou však je, že sú kňazi, ktorí si privyrábajú učením náboženstva na školách alebo prednášaním odborných predmetov na vysokých školách, či publikačnou prácou.

Bývanie majú kňazi zabezpečené vo farských priestoroch. No výška príspevku na bývanie, ktorý platia za ubytovanie, sa líši. Otázkou je aj vek budovy a náklady na jej prevádzku, keďže mnohé farské budovy sú historickými pamiatkami s hrubými múrmi a je ich náročné vykúriť. Často totiž tieto náklady, ako aj prácu na údržbe a oprave farských budov hradí kňaz zo svojho. Rovnako si kňaz zo svojho platu hradí benzín či naftu do auta, ak potrebuje ísť v rámci svojej služby na filiálky, čo nie je len záležitosť svätých omší, ale aj pohrebov, spovedania chorých, zaopatrovania umierajúcich či vysluhovania sviatostí. Taktiež sa potrebuje aj obuť, obliecť, najesť, zaplatiť lieky, telefón (aj služobný) a internet.

Pravdou však je, že sú farnosti na dedinách, kde ľudia vedia kňazom vypomôcť tým, čo sa im urodí alebo čoho majú navyše. Rovnako však platí, že mnoho kňazov tieto dary posúva do rodín, ktoré sú v náročnej sociálnej alebo finančnej situácii.

Omšové milodary a zbierky

Milodary veriacich sú osobitnou kapitolou. Za ne sa dane neplatia, keďže sú to peniaze veriacich, ktoré už raz zdanené boli. Vyberanie do „zvončeka“ vzniklo počas 11. storočia, keď sa v rámci prinášania obetných darov vyberali aj prostriedky na podporu chudobných a chorých a prinášali sa rovnako ako dar k oltáru. Dnes sa tieto financie používajú na potreby kostola: teda na jeho údržbu, čistiace prostriedky, výzdobu, opravy. Výška súm z tejto zbierky do „zvončeka“ sa však líši naprieč farnosťami. Veľmi závisí nielen od toho, či je kostol v meste a či na dedine, ale aj od ekonomickej situácie farníkov. V Bratislave vo Farnosti Svätej rodiny je priemerná výška zo zbierky do „zvončeka“ v nedeľu okolo 1 200 eur, väčšina z toho ide na prevádzkové a bohoslužobné výdavky, úhrady energií pre kostol a pastoračné centrum, starostlivosť o areál kostola a kancelársku prevádzku.

Náročnejšie je to napríklad vo farnosti na Luníku IX v Košiciach - sú týždne, keď vo zvončeku nie je nič, niekedy len dvoj- či päťcentovky. Podobne náročnú situáciu majú aj farnosti v malých okrajových dedinách na „konci sveta“, kde je problém s prácou. Vo zvončeku teda vôbec nebýva žiadna tučná suma. Navyše, ak by farnosť nemala žiadny iný príjem, napríklad z prenájmu pôdy alebo budov, asi ťažko by dokázala prežiť.

Tabuľka: Priemerné mesačné príjmy a výdavky kňazov (2022)

Omšový milodar a sviatosti

Omšový milodar je dobrovoľný príspevok v prípade, ak si veriaci želá odslúžiť svätú omšu na nejaký úmysel. Pravidlá dávania a prijímania milodarov za omše sú uvedené v kánonoch 945 - 958 Kódexu kánonického práva. Čo sa týka výšky príspevku omšového milodaru, Konferencia biskupov Slovenska odporúča sumu päť eur. Mnohí veriaci sa však stretli s priamymi požiadavkami na výšku omšového milodaru presahujúceho túto odporúčanú výšku, a to priamo od kňazov. V takom prípade stále platí: ide o milodar, teda dar daný z milého srdca, dobrovoľne.

Neexistuje žiadny „cenník výkonov“ Katolíckej cirkvi za poskytnutie sviatostí. Teda nie je možné a je neetické, ak sa to niekde deje, pýtať za vyslúženie sviatosti krstu, birmovania, sviatosti manželstva či pohrebu nejakú presnú finančnú sumu. Čo je možné a vítané, ale na báze dobrovoľnosti, je milodar pre kňaza alebo farnosť. Je jednoduché si uvedomiť, že ak má výzdoba do svadobnej sály nejaké financie, v kostole sa kvety a ich aranžovanie neurobia samy a zadarmo. Taktiež je nutné ich kúpiť, pripraviť, naaranžovať, čo chce financie a čas. Udeľovanie sviatostí je skutočne v Cirkvi zadarmo.

tags: #knazi #na #dochodku #ziju