Vzdelávanie sluchovo postihnutého dieťaťa: Komplexný sprievodca pre rodičov a pedagógov

Narodenie dieťaťa je vždy prelomovou udalosťou v živote rodiny. Ak sa však narodí dieťa s poruchou sluchu, rodičia čelia špecifickým výzvam a potrebujú adekvátnu podporu a informácie. Vzdelávanie detí so sluchovým postihnutím na Slovensku je komplexná téma, ktorá si vyžaduje individuálny prístup a zohľadnenie špecifických potrieb každého dieťaťa. Všeobecným cieľom je vytvoriť deťom a mládeži vyžadujúcej špeciálnu starostlivosť čo najoptimálnejšiu ponuku vzdelávania so zreteľom na individuálne záujmy, schopnosti a predpoklady a umožniť im v najširšej možnej miere prístup k výchovno-vzdelávaciemu procesu.

Tento článok slúži ako komplexný sprievodca, ktorý rodičom a ďalším záujemcom poskytne základné a aktuálne informácie o deťoch so sluchovým postihnutím, o sluchovom postihnutí samotnom, o tom, ako ovplyvňuje život dieťaťa, o typoch a stupňoch sluchových porúch, príčinách ich vzniku a o ich diagnostikovaní.

Porozumenie sluchovému postihnutiu

Sluchové postihnutie zahŕňa široké spektrum stavov, od miernej nedoslýchavosti až po úplnú hluchotu. Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi. Nedoslýchavosť je ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom. Úplná hluchota je prípad, keď jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Hluchota je jedno z najťažších zmyslových poškodení. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota.

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Jedná sa však o postihnutie kompenzovateľné, pretože ak dieťa dostane správnu liečbu, starostlivosť a pomôcky, obvykle aj pri úplnej strate sluchu má šancu počuť zvuky a naučiť sa komunikovať s okolím.

Typy a stupne sluchových porúch

Porúch sluchu je niekoľko typov. Podľa toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá, ich môžeme zjednodušene rozdeliť na:

• Prevodové poruchy
• Percepčné poruchy
• Centrálne poruchy

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1980) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch: ľahká sluchová porucha 26-40 dB stredná sluchová porucha 41-55 dB stredne ťažká sluchová porucha 56-70 dB ťažká sluchová porucha 71-90 dB veľmi ťažká sluchová porucha - nad 91 dB úplná strata sluchu

Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie nespôsobuje.

Príčiny sluchových porúch

Sluchové poruchy môžu mať rôzne príčiny, ktoré sa delia na prenatálne, perinatálne a postnatálne:

• Prenatálne príčiny: Dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota), choroby matky počas tehotenstva, najmä v prvom trimestri (osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes).
• Perinatálne príčiny: Komplikácie počas pôrodu, nízka pôrodná hmotnosť, nedonosenosť, nízke Apgar skóre a mechanická ventilácia viac ako 5 dní.
• Postnatálne príčiny: Infekcie (meningitída, osýpky), úrazy hlavy, nadmerný hluk, ototoxické lieky. Sluch sa dá stratiť po celý život.

Frekvencia výskytu niektorých príčin sa mení vďaka novým možnostiam prevencie (rubeola, bakteriálna meningitída). Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených.

Diagnostika sluchu

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Zodpovedný rodič si na dieťati rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku. Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnety reaguje atypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod.

Dieťa, ktoré má identifikovanú poruchu sluchu ešte pred nástupom reči, t.j. v tzv. prelingválnom veku, má najlepšie vyhliadky na odbornú pomoc a následné osvojenie si hovoreného jazyka a komunikácie. Prvá liečebná intervencia by mala ideálne nastať už v období okolo 6. mesiaca života. Tri roky je už hranica, kedy je dieťa schopné naučiť sa ešte plnohodnotne komunikovať. Čím skôr dôjde k sluchovej stimulácii dieťaťa, tým lepšie sú jeho vyhliadky.

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram.

Metódy vyšetrenia sluchu

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu stredoušného svalu.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.

Novorodenecký skríning sluchu

Skríningové vyšetrenia sluchu sa dokonca u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení. Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Pomôcky pre osoby so sluchovým postihnutím

Osoby so sluchovým postihnutím používajú rôzne prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety alebo ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje. Medzi základné pomôcky patria:

• Individuálne načúvacie prístroje: Zosilňujú zvuk a umožňujú deťom lepšie počuť. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách. Je dôležité, aby boli správne nastavené odborníkom.
• Kochleárny implantát (KI): Nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi stimuluje sluchový nerv. Je určený pre deti s ťažkou až hlbokou hluchotou.
• Manuálne pomôcky: Prstová abeceda, fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky), ústno-ručný systém.
• Ďalšie pomôcky: Slúžia pre zlepšenie praktického života. Sú to napr. FM systémy, pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý má pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja, vibračné budíky, svetelné signalizácie.

Dobrou správou je, že zdravotné poisťovne začnú už od októbra preplácať načúvacie prístroje sluchovo postihnutým deťom a mladým v oveľa vyššej sume ako tomu bolo doteraz. Dôležité je, aby sa postihnutie odhalilo čo najskôr. „Ideálne je, ak dieťa s poruchou sluchu dostane od 6. mesiaca špeciálno-pedagogickú starostlivosť a kvalitné načúvacie prístroje. Ani tie nie sú vždy rovnaké. Za modely, ktoré sú vhodné pre deti, musia rodičia doplácať aj stovky eur za jeden prístroj,“ upozorňuje František Majtán, predseda OZ Nepočujúce dieťa, ktorý je zároveň otcom sluchovo postihnutého chlapčeka. „Načúvacie prístroje predpisujem od roku 1993. Za tú dobu som sa často stretla so situáciou, že rodičia nemohli deťom doplatiť na lepší načúvací prístroj,“ hovorí foniatrička Dagmar Volmutová.

Rozhodnutie ministerstva prišlo po takmer rok trvajúcej snahe rodičov z občianskeho združenia a lekárov. Iba dostupnosť kvalitných načúvacích prístrojov však nestačí. Je potrebné, aby pediatri, ORL lekári, foniatri, klinickí logopédi, špeciálni pedagógovia a iní odborníci s rodičmi detí úzko spolupracovali, bez toho to nejde. Je dôležité, aby boli načúvacie prístroje správne nastavené. „Na Slovensku sú stále prípady detí, ktoré nikdy neabsolvovali vyšetrenie s nasadenými načúvacími prístrojmi, ktorým sa zisťuje, čo s nimi v skutočnosti počujú a vylepšuje sa ich nastavenie pre potreby dieťaťa,“ dodáva Majtán.

Kochleárny implantát - nádej pre nepočujúce deti

Kochleárny implantát (KI) je elektronické zariadenie, ktoré umožňuje vnímanie zvuku ľuďom s ťažkou až hlbokou hluchotou. Skladá sa z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov.

Kochleárny implantát je vhodný pre jedincov s úplnou stratou sluchu a tiež pre tých, ktorí disponujú v sluchovom vnímaní menej využiteľnými alebo vôbec nevyužiteľnými zvyškami sluchu. Mnohí rodičia sluchovo postihnutých detí očakávajú, že ich deti budú s kochleárnym implantátom počuť a rozprávať tak, ako tí, ktorí ohluchli už ako dospelí. Neuvedomujú si, že rehabilitácia ohluchnutých predstavuje vcelku jednoduché hľadanie spojenia medzi sluchovými vnemami sprostredkovanými implantátom a medzi zvukmi uloženými v dlhodobej sluchovej pamäti.

Faktory ovplyvňujúce úspešnosť KI:

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluchu následkom pôsobenia cytomegalovírusu majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochley.
• Vek v čase implantácie: Výskumy jednoznačne dokazujú, že úspešnosť rehabilitácie u prelingválne nepočujúcich detí je podmienená aj faktorom veku. Táto úspešnosť v rozvoji reči a v sluchových schopnostiach je vysoká u detí, ktorým sa kochleárna neuroprotéza implantuje vo veku do 3 rokov. Deti implantované po 3. - 4. roku života zväčša zaostávajú vo výsledkoch za deťmi implantovanými v mladšom veku. Ešte menej uspokojivé výsledky dosahujú deti implantované v mladšom školskom veku.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje tzv.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka). Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. V zahraničí sa v súčasnosti upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu pre všetky deti a nevylučuje sa, ak má dieťa kochleárny implantát a zároveň s ním rodina posunkuje. Dôležité však je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválno-...

Metódy komunikácie a vzdelávania detí s poruchou sluchu

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tento článok poskytuje prehľad metód, ktoré sa používajú na Slovensku, pričom každá z nich má vlastné pravidlá a postupy pri rozvoji reči. Cieľom je priblížiť rodičom základné informácie a pomôcť im pri výbere najvhodnejšieho prístupu pre ich dieťa.

Orálna metóda

Dieťa sa učí komunikovať jazykom spoločnosti pomocou zvyškov sluchu, načúvacích prístrojov alebo kochleárneho implantátu a odzerania. Dôležitá je logopedická terapia a globálne čítanie. Dieťa navštevuje logopéda, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od útleho veku sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, pričom prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snažia viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu.

Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky a iné. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov.

Posunkovaná slovenčina (kontaktné posunkovanie)

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi.

Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Dôležitosť posunkového jazyka

Posunkový jazyk je pre nepočujúce deti prirodzený a plnohodnotný jazyk, ktorý im umožňuje efektívne komunikovať a rozvíjať kognitívne schopnosti. Je dôležité, aby sa rodičia nepočujúcich detí naučili posunkový jazyk, aby mohli so svojimi deťmi komunikovať na hlbšej úrovni a budovať silné citové puto. Tlmočníčka Katarína Vidová, ktorá sa dlhé roky venuje tlmočeniu pre nepočujúcich, zdôrazňuje: "Keď sa do rodiny narodí nepočujúce dieťa počujúcim rodičom, prosím vás, rodičia, naučte sa posunkovú reč, to dieťa nikdy počuť nebude - ono za to nemôže, ani vy za to nemôžete, ale vy sa posunkovať môžete naučiť - naopak sa to nedá."

Špecifiká vo vzdelávaní

Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Potom sa môže učiť aj cudzí jazyk - angličtina sa začína učiť z tohto dôvodu až vo 4. ročníku, druhý cudzí jazyk je voliteľný a jeho výuka závisí od individuálnych schopností žiaka. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. skupina predmetov:

• Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií
• Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania
• Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností

2. skupina predmetov:

• Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie)
• Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie)

Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.). Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Prístupy k vzdelávaniu detí so zdravotným postihnutím

Vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím na Slovensku prešlo v posledných desaťročiach výraznými zmenami. Do úzadia ustupujú ekonomické a rôzne "racionálne" dôvody viac-menej automatického zaraďovania postihnutých detí do špeciálnych škôl a zaslúžená pozornosť sa dostáva právu dieťaťa vyrastať v prostredí vlastnej rodiny a v prirodzenom prostredí svojich rovesníkov v podmienkach škôl bežného typu, ako aj právu rodičov môcť rozhodnúť o spôsobe vzdelávania vlastného dieťaťa.

Integrácia vs. Segregácia

Zmeny vo vzdelávaní smerom k integrácii postihnutých detí sa zrodili v škandinávskych krajinách. Samotná snaha rodičov a ochota príslušných pedagógov vzdelávať handicapované deti v podmienkach škôl bežného typu sa ukázali ako veľmi pozitívny trend.

Formy vzdelávania

• Výchova v predškolských zariadeniach formou individuálnej integrácie v špeciálnych triedach alebo v špeciálnych materských školách.
• Vzdelávanie formou sociálnej integrácie v špeciálnych triedach bežných škôl. Pri školách možno zriaďovať špeciálne triedy pre žiakov so špecifickými vývinovými chybami učenia a správania, pre zrakovo, sluchovo, mentálne a telesne postihnutých žiakov alebo pre žiakov s chybami reči.
• Vzdelávanie v špeciálnych školách - segregované vzdelávanie.

Špeciálnopedagogické poradenstvo

Skúsenosti z mnohých krajín, ale aj naše skúsenosti podporené výsledkami viacerých výskumov realizovaných v tejto oblasti úplne jednoznačne potvrdili, že úspešnosť integrovaného vzdelávania je priamo podmienená dosiahnutou úrovňou špeciálnopedagogického poradenstva. Špeciálnopedagogické poradne významne participujú na procese diagnostiky v oblasti vývinu. Výsledkom tejto diagnostiky je často odporúčanie navštevovať zariadenie (školu) s vhodným programom pre to - ktoré dieťa. Odporučiť, aby rodičia sluchovo postihnutého dieťaťa konzultovali otázky kochleárnej implantácie na pracovisku, kde sa implantácia realizuje, neznamená ukončiť špeciálnoporadenský proces s rodinou a dieťaťom. Naopak, v prípade implantácie sa dieťa opäť vracia do prostredia špeciálnopedagogických, logopedických poradní, či materských škôl.

Život s nepočujúcim dieťaťom

Život s nepočujúcim dieťaťom si vyžaduje trpezlivosť, lásku a odhodlanie. Rodičia by mali byť aktívni v procese vzdelávania a výchovy svojho dieťaťa a hľadať podporu u odborníkov a v komunitách nepočujúcich.

Dôležité aspekty:

• Skorá intervencia: Začatie špeciálno-pedagogickej starostlivosti a logopedickej terapie čo najskôr.
• Komunikácia: Naučiť sa posunkový jazyk a používať vizuálne pomôcky.
• Vzdelávanie: Vybrať vhodnú školu alebo zariadenie, ktoré podporuje rozvoj dieťaťa.
• Socializácia: Podporovať dieťa v kontaktoch s počujúcimi aj nepočujúcimi deťmi.
• Podpora: Hľadať podporu u odborníkov (audiológ, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg) a v komunitách rodičov nepočujúcich detí.

Sociálna integrácia a podpora

Sociálna interakcia je pre vývin dieťaťa kľúčová. Katarína Vidová, tlmočníčka pre nepočujúcich, sa stará o socializáciu nepočujúcich rodičov tým, že ich sprevádza na rodičovské stretnutia a pomáha im zapojiť sa do rôznych aktivít v škole a škôlke. „Nepočujúci si hovoria, načo tam pôjdem, je to strata času, keď nerozumiem, a majú pravdu. Potrebujú tlmočníka, nepočujúcim je potrebné vysvetliť a komunikovať s nimi, aby sa cítili rovnocenní v spoločnosti," vysvetľuje.

tags: #kde #vzdelavat #sluchovo #postihnute #dieta