Komplexná kazuistika sluchového postihnutia u dieťaťa: Príčiny, diagnostika a metódy intervencie

Narodenie dieťaťa je vždy prelomovou udalosťou v živote rodiny. Ak sa však narodí dieťa s poruchou sluchu, rodičia čelia špecifickým výzvam a potrebujú adekvátnu podporu a informácie. "Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom," konštatuje Strnadová (1995). Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Tento článok slúži ako komplexný sprievodca, ktorý rodičom poskytne potrebné vedomosti a praktické rady, ako zabezpečiť pre svoje nepočujúce dieťa plnohodnotný život.

Porozumenie sluchovému postihnutiu

Sluchové postihnutie zahŕňa široké spektrum stavov, od miernej nedoslýchavosti až po úplnú hluchotu. Tento závažné zmyslové poškodenie má výrazné následky na psychiku človeka, preto je dôležité venovať mu patričnú pozornosť. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou).

Zriedkavo im sluchová schopnosť úplne chýba (Leonhardtová, 2001). Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava. Úplne odlišné od odborných definícii môže byť sebauvedomovanie samotného sluchovo postihnutého. Ich vlastné organizácie (u nás napr. Združenie Nepočujúcich Slovenska) sa snažia o zvýšenie informovanosti a podporu. Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. Dôležité je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválny prístup.

Typy sluchových porúch

1. Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
2. Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
3. Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Stupne sluchovej poruchy

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia.

Táto klasifikácia má len relatívny význam, lebo u ľudí s rovnakým typom a stupňom poruchy nemusia byť rovnaké ani príznaky, ani následky sluchového postihnutia.

Príčiny sluchových porúch

Sluchové poruchy môžu mať rôzne príčiny, ktoré sa delia na prenatálne, perinatálne a postnatálne:

• Prenatálne príčiny: Dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota), choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri (osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes).
• Perinatálne príčiny: Komplikácie počas pôrodu, nízka pôrodná hmotnosť (pod 1500g), nízke Apgar skóre a mechanická ventilácia viac ako 5 dní.
• Postnatálne príčiny: Infekcie (meningitída, osýpky), úrazy hlavy, nadmerný hluk, ototoxické lieky.

Frekvencia výskytu niektorých príčin sa mení vďaka novým možnostiam prevencie (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia). Na druhej strane pribúda vďaka rozvoju intenzívnej novorodeneckej starostlivosti viac rizikových novorodencov.

Diagnostika sluchu

Skorá diagnostika je kľúčová pre úspešný vývin dieťaťa so sluchovým postihnutím. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov by malo viesť k audiologickému vyšetreniu. Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram.

Metódy vyšetrenia sluchu:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu stredoušného svalu.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.
• Novorodenecký skríning sluchu: Celoplošné vyšetrenie sluchu u novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov.

Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu (Jakubíková, 2006). Iný údaj hovorí, že na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Metódy komunikácie a vzdelávania detí s poruchou sluchu

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tento článok poskytuje prehľad metód, ktoré sa používajú na Slovensku, pričom každá z nich má vlastné pravidlá a postupy pri rozvoji reči. Cieľom je priblížiť rodičom základné informácie a pomôcť im pri výbere najvhodnejšieho prístupu pre ich dieťa.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, v ktorej žije. Využívajú sa zvyšky sluchu, podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa navštevuje logopéda, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od útleho veku sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, pričom prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom.

Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snažia viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu.

Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Totálna komunikácia je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky a iné. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov.

Posunkovaná slovenčina (kontaktné posunkovanie)

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich. Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi.

Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Dôležitosť posunkového jazyka

Posunkový jazyk je pre nepočujúce deti prirodzený a plnohodnotný jazyk, ktorý im umožňuje efektívne komunikovať a rozvíjať kognitívne schopnosti. Je dôležité, aby sa rodičia nepočujúcich detí naučili posunkový jazyk, aby mohli so svojimi deťmi komunikovať na hlbšej úrovni a budovať silné citové puto.

Tlmočníčka Katarína Vidová, ktorá sa dlhé roky venuje tlmočeniu pre nepočujúcich, zdôrazňuje: "Keď sa do rodiny narodí nepočujúce dieťa počujúcim rodičom, prosím vás, rodičia, naučte sa posunkovú reč, to dieťa nikdy počuť nebude - ono za to nemôže, ani vy za to nemôžete, ale vy sa posunkovať môžete naučiť - naopak sa to nedá."

Posunkový jazyk je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Zvyšovaním vzdelanostnej úrovne sluchovo postihnutých sa samozrejme rozvíja i posunkový jazyk. Cieľom vzdelaných sluchovo postihnutých je vytvoriť kodifikovaný posunkový jazyk.

Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takžeby mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Posunkový jazyk sa sluchovo postihnuté deti obvykle učia neskôr, v kolektíve, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali.

Pomôcky pre osoby so sluchovým postihnutím

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje (Habšudová, 2001).

Individuálne načúvacie prístroje

Majú zdroj energie z batérií. Robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nie len pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie. Načúvací prístroj nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. je pre dieťa náročné rozlišovať dôležité zvuky.

Kochleárny implantát (KI)

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska.

Od počiatkov vzdelávania detí so sluchovým postihnutím zameriavali odborníci svoju snahu okrem iného na rozvíjanie metód, ktoré približujú sluchovo postihnutému svet zvukov - na sluchovú výchovu. Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie. Do roku 2005 bolo na Slovensku evidovaných 110 užívateľov KI. Až odvtedy sa začali získavať prvé skúsenosti s metódou, ktorá skutočne sprostredkuje nepočujúcemu dieťaťu či dospelému človeku sluchové vnímanie.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha.

Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov. KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku.

Riziká kochleárnej implantácie

Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiaduce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe.

Faktory ovplyvňujúce úspešnosť kochleárneho implantátu:

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluch následkom pôsobenia cytomegalovírusu, majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochley.
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje implantáciu aj v týchto prípadoch.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka).

Manuálne pomôcky

• Prstová abeceda
• Fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky)
• Ústno-ručný systém

Ďalšie pomôcky

Slúžia pre zlepšenie praktického života. Sú to napr. FM systémy, pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý ma pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja. Patria sem aj svetelné alebo vibračné signalizácie.

Život s nepočujúcim dieťaťom

Život s nepočujúcim dieťaťom si vyžaduje trpezlivosť, lásku a odhodlanie. Rodičia by mali byť aktívni v procese vzdelávania a výchovy svojho dieťaťa a hľadať podporu u odborníkov a v komunitách nepočujúcich. Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Pediater Vás odporučí na foniatrické vyšetrenie. Vyhľadáte najbližšie Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva (bývalé DIC alebo ŠPP), ktoré prevezme špeciálno-pedagogickú starostlivosť o Vaše dieťa. Dieťa absolvuje psychologické a špeciálno-pedagogické vyšetrenia, na základe ktorých mu bude odporučená ďalšia starostlivosť a neskôr zaškolenie.

Dôležité aspekty:

• Skorá intervencia: Začatie špeciálno-pedagogickej starostlivosti a logopedickej terapie čo najskôr. „Sluchové postihnutie je jedným z mála hendikepov, s ktorým sa dá plnohodnotne žiť, ak sa u dieťaťa odhalí ešte v ranom veku a dostane starostlivosť, akú potrebuje,“ hovorí František Majtán, predseda OZ Nepočujúce dieťa.
• Komunikácia: Naučiť sa posunkový jazyk a používať vizuálne pomôcky.
• Vzdelávanie: Vybrať vhodnú školu alebo zariadenie, ktoré podporuje rozvoj dieťaťa.
• Socializácia: Podporovať dieťa v kontaktoch s počujúcimi aj nepočujúcimi deťmi.
• Podpora: Hľadať podporu u odborníkov (audiológ, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg) a v komunitách rodičov nepočujúcich detí.

Katarína Vidová - klenot v komunite nepočujúcich

Katarína Vidová je tlmočníčka pre nepočujúcich s 44-ročnou praxou, ktorá si za svoju prácu odniesla ocenenie Sociálny čin roka. Narodila sa do rodiny, kde boli súrodenci jej mamy nepočujúci, a od začiatku ju fascinovalo "šibrinkovanie rukami". Hoci vyštudovala niečo odlišné, ako devätnásťročná sa rozhodla venovať tlmočníctvu. Katarína Vidová bojuje s predsudkami voči sebe, pretože nebola ako väčšina tlmočníkov - dieťa nepočujúcich rodičov. Bola považovaná za čiernu ovcu, no nevzdala sa. Pre nepočujúcich robí všetko, čo je v jej silách - chodí s nimi do škôlok, k lekárom, na IVF kliniky, do nemocníc, väzníc, na súdy aj úrady. Dokonca fičí za sanitkou, aby mohla byť k službám tým, ktorí to skutočne potrebujú. Jej práca je pre ňu poslaním a zdrojom energie. V rozhovore prezradila, ako sa dostala k posunkovej reči a tlmočníctvu, s akými náročnými situáciami sa stretáva, ako sa stará o svoje duševné zdravie a čo je dôležité pre počujúcich rodičov, ak sa im narodí nepočujúce dieťa. Katarína Vidová je klenotom v komunite nepočujúcich a jej práca je neoceniteľná. Svojou prácou pomáha nepočujúcim prekonávať bariéry a žiť plnohodnotný život.

Občianske združenie Nepočujúce dieťa

Občianske združenie Nepočujúce dieťa bolo založené v roku 2015 rodičmi detí so sluchovým postihnutím. Jeho cieľom je vytvoriť na Slovensku prostredie, vďaka ktorému bude mať každé sluchovo postihnuté dieťa šancu na plnohodnotný život vo väčšinovej počujúcej spoločnosti. Združenie vzdeláva a obhajuje práva rodín sluchovo postihnutých detí. Snaží sa o zlepšenie dostupnosti kvalitných načúvacích prístrojov a celoplošnej siete odborníkov, ktorí sa budú o deti so sluchovým postihnutím a ich rodičov starať. OZ Nepočujúce dieťa vydáva Sprievodcu pre rodičov detí so sluchovým postihnutím, ktorý poskytuje informácie o rôznych aspektoch života s nepočujúcim dieťaťom. Rodičia, ktorí si prešli mnohými ťažkosťami - od nedostatku informácií, po hľadanie správnych odborníkov a rodičov, ktorí sa pasujú s podobným problémom. „Načúvacie prístroje predpisujem od roku 1993. Za tú dobu som sa často stretla so situáciou, že rodičia nemohli deťom doplatiť na lepší načúvací prístroj,“ hovorí foniatrička Dagmar Volmutová. Preto sa OZ Nepočujúce dieťa s pomocou lekárov snažili dosiahnuť, aby kvalitné načúvacie prístroje, ktoré bez doplatku predpisujú deťom v Rakúsku, Nemecku alebo Veľkej Británii, boli samozrejmosťou aj pre slovenské deti. TIP: načúvacie prístroje musia byť správne nastavené, aby dieťaťu pomohli, prečítajte si odporúčaný postup v článku Nastavenie načúvacích prístrojov. Rozhodnutie ministerstva prišlo po takmer rok trvajúcej snahe rodičov z občianskeho združenia a lekárov.

„Na Slovensku potrebujeme celoplošnú sieť odborníkov, ktorí sa budú o deti so sluchovým postihnutím a ich rodičov starať. Je potrebné, aby pediatri, ORL lekári, foniatri, klinickí logopédi, špeciálni pedagógovia a iní odborníci s rodičmi detí úzko spolupracovali, bez toho to nejde,“ vysvetľuje Irina Šebová, prednostka Detskej otorinolaryngologickej kliniky Lekárskej fakulty a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Centrum je jedno z viacerých, ktoré na Slovensku v najbližších rokoch vzniknú. „Zriadenie viacerých centier pre diagnostiku a riešenie poruchy sluchu u detí, ktoré pripravujeme, bude dôležitou zmenou v starostlivosti o sluchovo postihnuté deti na Slovensku,“ zdôrazňuje foniatrička Dagmar Volmutová.

Význam kazuistiky a jej využitie

Kazuistika - z lat. slova casus, t.j. prípad, udalosť, náhoda. V sociálnej práci v kazuistických štúdiach považujeme za priekopníčku Mary Richmond. Kazuistika je vedeckým spracovaním konkrétneho prípadu. Je to štúdium všetkých dostupných písomných a iných materiálov postihnutého jedinca v smere diagnostického ohodnotenia a sformovania záverov. Je to vlastne:

• štúdium prípadu, klinické údaje o vývine a súčasnom stave jedinca
• údaje o okolnostiach, ktoré mohli vývin a súčasný stav ovplyvniť
• osobný kontakt s klientom, rozhovor, pozorovanie

Kazuistika sa používa v psychológii, pedagogike, sociálnej práci:

• v poradenskom systéme (základné poradenstvo, odborné poradenstvo, špecializované poradenstvo)
• vo vzdelávaní sociálnych pracovníkov (bakalárske, diplomové práce, supervízia, sociálne poradenstvo)
• v pomáhajúcich profesiách (sociológia, psychológia, pedagogika, právo, medicína)
• v terapiách (pracovná terapia, terapia hrou, muzikoterapia, arteterapia, dramatoterapia, psychomotorická terapia, terapia realitou, činnostná terapia)
• vo vedeckom výskumnej činnosti (výskumné ústavy, vysoké školy, konferencie, semináre)
• na ilustráciu (odborné knihy, skriptá, filmy, odborné časopisy, počítačové výstupy)

Štruktúra kazuistiky v sociálnej práci:

1. Základné údaje:
   • osobné údaje
   • diagnostika
   • diagnóza
2. Anamnéza:
   • rodinná
   • osobná (zdravotná, školská, profesijná, sociálna)
3. Status praesens:
   • analýza problému
   • momentálny stav, aký je stav v súčasnosti
4. Prognóza: je to odborná predpoveď sociálneho pracovníka.
5. Katamnéza: spätné sledovanie môže, ale nemusí byť. Je to sledovanie priebehu problému od doby skončenia nápravy, sociálneho pôsobenia. Jej cieľom je informovať sa o tom, ako sa darí klientovi. Kontakt môže byť osobný, písomný, telefonický.

Druhy kazuistiky:

Kazuistiky delíme z viacerých možných hľadísk:

1. Z hľadiska zamerania: sociálna, medicínska, psychologická, sociologická, právna, pedagogická, kriminologická.
2. Z hľadiska spracovania a prezentovania: opis histórie prípadu, štúdium a rozbor prípadu, komplexná kazuistika.
3. Z hľadiska komplexnosti informácií: čiastková, parciálna (týka sa iba niektorých stránok osobnosti), celková, komplexná (obsahuje všestranný opis).
4. Z hľadiska spracovania: voľná (nemá vopred určený plán), štrukturovaná (je vypracovaná v súlade s prijatou dispozíciou podľa schém).

Funkcie kazuistiky:

• Heuristická funkcia: objavovacia, výskumná. Ide o získavanie prvých informácií.
• Verifikačná funkcia: overovacia, dokumentačná. Overuje postupy, metódy, správnosť získavania informácií.
• Ilustračná funkcia: uvádza názorné príklady na objasnenie prípadu.
• Poznávacia, metodická funkcia: sa zaoberá javmi, vzťahmi a hypotézami.
• Hodnotová, postojová a morálna funkcia: orientuje sa na kritické skúmanie morálnych aspektov pri rozhodovaní o jednotlivcovi.
• Aplikačná a formatívna funkcia: spracúva návrhy a hodnotenia.
• Koordinačná a integračná funkcia: sa zameriava na hľadanie zákonitostí a podstatných vzťahov.

Štýl kazuistiky:

Je to náučný literárny útvar - náučný štýl. Kazuistika má byť písaná stručne a jasne, má poučiť a informovať. Jej vlastnosťami sú objektívnosť, verejnosť, pojmovosť, presnosť, zreteľnosť a odbornosť. Kazuistický prístup je profesionálny, systematický, analytický postup odborníka. Cieľom je získať systematický opis všetkých dostupných údajov o danom prípade.

tags: #kazuistika #sluchovo #postihnuteho #dietata