Princíp, že každý môže robiť to, čo mu zákon výslovne nezakazuje, je jedným zo základných pilierov právneho štátu. V latinčine ho môžeme vyjadriť ako "Quod non est prohibitum, licitum est." Tento princíp zabezpečuje slobodu jednotlivca a obmedzuje moc štátu, ktorý môže zasahovať do života občanov len vtedy, ak to zákon výslovne umožňuje. V slovenskom právnom poriadku je tento princíp zakotvený v Ústave Slovenskej republiky a v ďalších právnych predpisoch.
Historický kontext: Od Zákona dvanástich tabúľ po súčasnosť
Myšlienka obmedzenia štátnej moci a ochrany slobody jednotlivca má hlboké korene v histórii práva. Už Zákon dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum) z polovice 5. storočia pred Kr., ktorý kodifikoval rímske zvykové právo, obsahoval ustanovenia, ktoré chránili občanov pred svojvôľou štátnych úradníkov. Hoci dosky s textom boli zničené, ich obsah sa zachoval a ovplyvnil vývoj práva v Európe.
Zákon dvanástich tabúľ predstavoval významný krok k právnej istote a obmedzeniu svojvôle patricijov, ktorí predtým často interpretovali právo vo svoj prospech. Kodifikáciou zvykového práva sa vytvoril základ pre spravodlivejšie a predvídateľnejšie súdne procesy. Príklady z tohto zákona, ako napríklad pravidlá pre predvolanie na súd, riešenie sporov a vymáhanie dlhov, ilustrujú snahu o zabezpečenie práv občanov a obmedzenie moci štátu. Hoci niektoré ustanovenia, ako napríklad trestanie dlžníkov, sa nám dnes môžu zdať kruté, v kontexte svojej doby predstavovali pokus o vytvorenie právneho rámca pre fungovanie spoločnosti.
Ústavné základy princípu slobody v Slovenskej republike
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. je základným prameňom práva v slovenskom právnom poriadku. Ústava SR sa člení na preambulu, deväť hláv a má 156 článkov. V čl. 2 ods. 2 Ústavy SR sa priamo uvádza, že "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Toto ustanovenie predstavuje základný kameň princípu slobody v slovenskom právnom poriadku.
Ústava SR a Listina základných práv a slobôd tvoria právny základ celého zákonodarstva. Z nich vychádzajú zákony a ďalšie právne predpisy, ktoré s nimi musia byť v súlade.
Hierarchia prameňov práva a princíp "čo nie je zakázané, je dovolené"
V slovenskom právnom poriadku existuje hierarchia prameňov práva, ktorá určuje, ktorý právny predpis má prednosť pred iným. Na vrchole tejto hierarchie stoja ústavné zákony, nasledované medzinárodnými zmluvami s prednosťou pred zákonom, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, zákony, medzinárodné zmluvy so silou zákona a výsledky referenda so silou zákona.
Princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" sa uplatňuje v rámci celého právneho poriadku, ale je dôležité si uvedomiť, že tento princíp nie je absolútny. Existujú určité obmedzenia, ktoré vyplývajú z iných právnych predpisov a z potrieb ochrany práv a slobôd iných osôb, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, ochrany zdravia a morálky.
Zákony a ich implementácia
Zákony konkretizujú ústavné normy a upravujú rôzne oblasti spoločenského života. Musia byť v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami. Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou alebo nariadením vlády.
Medzinárodné zmluvy
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne akty Európskej únie
Právne záväzné akty ES/EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Medzi právne akty EÚ patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenia sú všeobecne záväznými právnymi aktmi, majúcimi priamu účinnosť vo všetkých členských štátoch. Smernice sú záväzné pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej sú adresované vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý. Rozhodnutia sú právne záväznými aktmi vydanými príslušným orgánom, ktoré sú záväzné len pre ten konkrétny subjekt, ktorému sú určené.
Tabuľka: Právne akty Európskej únie
| Typ aktu | Záväznosť | Účinnosť | Transpozícia |
|---|---|---|---|
| Nariadenia | Všeobecne záväzné | Priama účinnosť vo všetkých členských štátoch | Nevyžaduje sa |
| Smernice | Záväzné pre členskú krajinu, ktorej sú adresované (cieľ) | Vyžaduje implementáciu členskými štátmi | Áno |
| Rozhodnutia | Záväzné len pre konkrétny subjekt, ktorému sú určené | Priama účinnosť pre určený subjekt | Nevyžaduje sa |
| Odporúčania a stanoviská | Nie sú právne záväzné | Nie sú právne záväzné | Nevyžaduje sa |
Legislatívny proces: Ako vznikajú zákony
Proces prijímania zákonov má niekoľko štádií:
- Podanie návrhu na vydanie zákona: Návrh zákona môžu predložiť poslanci, vláda SR alebo výbory Národnej rady SR.
- Prerokovanie návrhu: Návrh zákona sa prerokúva v troch čítaniach. V prvom čítaní sa uskutočňuje všeobecná rozprava o zmysle zákona. V druhom čítaní rokujú výbory Národnej rady SR a plénum. V treťom čítaní prebieha len v pléne a poslanci môžu iniciovať iba opravu legislatívno-technických a jazykových chýb.
- Hlasovanie o návrhu: Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Inak je na platné uznesenie Národnej rady SR potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
- Signácia: Návrh prijatého zákona podpisuje prezident SR, predseda parlamentu, predseda vlády. Prezident má právo odmietnuť podpísať schválený zákon a vrátiť ho Národnej rade s pripomienkami.
- Vyhlásenie: Ústava SR, ústavné zákony a ostatné zákony NR SR, nariadenia vlády SR a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR, iných orgánov štátne správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, rozhodnutia Ústavného súdu SR o nesúlade medzi právnymi predpismi, návrhy prijaté v referende a medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov. Vyhlásením nadobúda zákon platnosť a stáva sa súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Aplikácia princípu slobody v rôznych oblastiach práva
Princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" sa uplatňuje v rôznych oblastiach práva, napríklad:
- Občianske právo: Každý môže uzatvárať zmluvy, nakladať so svojím majetkom a vykonávať iné právne úkony, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje.
- Správne právo: Občania majú právo na slobodný prístup k informáciám, slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania, pokiaľ to zákon výslovne neobmedzuje.
- Trestné právo: Nikto nemôže byť stíhaný za čin, ktorý nebol v čase jeho spáchania zákonom definovaný ako trestný čin.
Obmedzenia princípu slobody
Ako už bolo spomenuté, princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" nie je absolútny. Existujú určité obmedzenia, ktoré vyplývajú z iných právnych predpisov a z potrieb ochrany práv a slobôd iných osôb, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, ochrany zdravia a morálky.
Napríklad, sloboda prejavu je obmedzená zákazom hanobenia národa, rasy a presvedčenia, podnecovania k nenávisti a násiliu, a šírenia poplašných správ. Právo na zhromažďovanie je obmedzené povinnosťou oznámiť zhromaždenie príslušnému orgánu a zákazom zhromažďovania, ktoré by ohrozovalo verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu.
Význam princípu slobody pre právny štát
Princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" je základným pilierom právneho štátu. Zabezpečuje slobodu jednotlivca a obmedzuje moc štátu, ktorý môže zasahovať do života občanov len vtedy, ak to zákon výslovne umožňuje. V právnom poriadku platí pre občanov a firmy princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Toto pravidlo vyjadruje základnú slobodu každého v rozhodovaní sa napríklad o tom, či vstúpi do zmluvného vzťahu s inou osobou a aký obsah takýto zmluvný vzťah bude mať. V občianskom práve platí aj obmedzujúce pravidlo, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ani nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných.
Iné pravidlo platí pre štátne orgány. Tie môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Znamená to, že celé fungovanie ktoréhokoľvek štátneho orgánu, ale tiež orgánov mesta, obcí a vyšších územných celkov musí byť vo vzťahu k občanom (fyzickým osobám) a firmám zákonné. Teda ak štátny orgán mieni uložiť občanovi či firme nejakú povinnosť alebo vykonať nejaké opatrenie, musí to byť uskutočnené na základe zákona. Štátny orgán teda môže konať, len ak mu to zákon umožňuje a zároveň musí konať takým spôsobom, ako zákon vyžaduje.