Vo svete práva a spravodlivosti existujú situácie, keď sa človek ocitne pod tlakom a musí konať spôsobom, ktorý by za normálnych okolností bol protiprávny. Na tento účel bol vytvorený systém okolností, za splnenia ktorých čin, ktorý by bol inak trestný, trestným nie je. Tieto ustanovenia sú zhrnuté pod názvom Okolnosti vylučujúce protiprávnosť v štvrtom oddiele I. hlavy všeobecnej časti Trestného zákona (TZ), a to ustanoveniami § 24 až § 30. Jedným z takýchto inštitútov je krajná núdza.
Čo je krajná núdza?
Krajná núdza je právny pojem, ktorý umožňuje osobe vyhnúť sa priamemu hroziacemu nebezpečenstvu, a to aj za cenu spôsobenia škody na cudzej veci alebo práve, pokiaľ odvracaná škoda je omnoho väčšia ako škoda spôsobená. Kľúčové je, že nebezpečenstvo nesmie byť možné odvrátiť inak, teda neexistuje iná rozumná možnosť záchrany.
Trestný zákon v ustanovení § 24 definuje krajnú núdzu spôsobom, že čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. To znamená, že krajná núdza je stretom dvoch ohrozených právnych záujmov, ktorý sa má vyriešiť tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni zničením alebo poškodením záujmu menej významného. Dochádza teda ku konfliktu dvoch ohrozených právnych záujmov chránených trestným právom - záujmom chráneným a záujmom obetovaným. Chránenému záujmu hrozí porucha, ktorá môže byť odvrátená len poruchou obetovaného záujmu. Táto kolízia sa rieši tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni obetovaním rovnako významného alebo menej významného záujmu.
Predstavte si to takto: Stojíte pred dilemou, kde menšie zlo je nevyhnutné na odvrátenie väčšieho. Napríklad, ak vodič zrazu zbadá na ceste dieťa a jediný spôsob, ako sa vyhnúť nehode, je strhnúť volant a naraziť do plota pri ceste.
Príklady uplatnenia krajnej núdze
V praxi sa inštitút krajnej núdze uplatňuje najmä v prípadoch:
- Ochrany života a zdravia (napr. zabitie agresívne útočiaceho zvieraťa).
- Slobody a ľudskej dôstojnosti (napr. rozbitie dverí v prípade obmedzovania osobnej slobody v uzavretej miestnosti).
- Majetkových vzťahov (napr. pri lúpežnom prepadnutí obchodu vydanie majetku, ktorý nepatrí obeti - predávajúcemu).
- Všeobecnej bezpečnosti (napr. prebúranie vodnej hrádze v obytnej oblasti, aby ju nezaplavila voda).
Veľký spoločenský význam môže mať nielen v konkrétnych prípadoch, ale aj v rámci spolupráce osôb na odvrátenie hrozby nebezpečenstva, ktoré hrozí určitému veľkému spoločenskému záujmu (napr. pri požiaroch či povodniach).
Tipy na dokumentáciu pre urgentný príjem, aby ste sa právne chránili | Kurz urgentného príjmu pre vysoko rizikových pacientov
Podmienky konania v krajnej núdzi
Aby bolo vaše konanie v krajnej núdzi považované za legálne a nebolo trestné, musia byť kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:
- Odvracanie nebezpečenstva: Musí existovať priame, reálne a bezprostredne hroziace nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo možno chápať ako stav, v ktorom hrozí porucha záujmu chránenému Trestným zákonom.
- Nebezpečenstvo hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom: Okruh ohrozených záujmov je rovnaký ako pri nutnej obrane.
- Nebezpečenstvo hrozí priamo: Musí ísť o bezprostredne hroziace nebezpečenstvo.
- Nebezpečenstvo za daných okolností nemožno odvrátiť inak (princíp subsidiarity): Toto je jedna z najdôležitejších podmienok. Musí ísť o jedinú možnosť, ako odvrátiť hroziacu škodu. Na zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu musia byť najprv vyčerpané všetky iné prostriedky, pri ktorých by neprišlo k obetovaniu iného chráneného záujmu. Ak existuje viac alternatívnych spôsobov, ktorými možno nebezpečenstvo odvrátiť a všetky zároveň prinášajú nevyhnutnosť obetovať iný chránený záujem, väčšina právnej teória a praxe zastáva názor, že konajúci nie je povinný si vybrať alternatívu, ktorá prinesie najmenšiu škodu. Požiadavka subsidiarity krajnej núdze by sa však na nutnosť vybratia alternatívy, ktorá prinesie čo najmenšiu ujmu vzťahovať mala, avšak za predpokladu, že jeden následok týchto alternatív by mal zjavne závažnejšie následky, a zároveň to môže osoba konajúca v krajnej núdzi za daných okolností predvídať.
- Spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil (princíp proporcionality): Spôsobená škoda nesmie byť zjavne väčšia ako škoda, ktorá bola odvrátená. Určuje teda maximálnu hranicu následkov, ktoré možno spôsobiť, aby ešte mohlo ísť o krajnú núdzu. Tieto následky musia byť zároveň v určitom vzájomnom pomere. Obetovať možno aj rovnako závažný záujem, prípadne i záujem o niečo závažnejší, za podmienky, že nie je zjavne závažnejší.
- Ten, komu nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný znášať: Krajná núdza musí spĺňať aj to, že v nej nemožno konať v prospech toho, kto je povinný podľa všeobecne záväzného právneho predpisu dané nebezpečenstvo znášať.
V prípade nesplnenia čo i len jednej z týchto podmienok dochádza k protiprávnemu konaniu.
Rozdiel medzi krajnou núdzou a nutnou obranou
Nutná obrana predstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, pričom je osobitným prípadom krajnej núdze, ku ktorej je vo vzťahu špeciality. Podstata nutnej obrany spočíva v odvracaní priamo hroziaceho alebo trvajúceho protiprávneho útoku človeka na záujem chránený TZ. Spoločným menovateľom nutnej obrany a krajnej núdze je to, že okruh ohrozených záujmov je rovnaký. Zároveň v nutnej obrane a v krajnej núdzi je oprávnený konať každý, teda nielen ten, komu útok hrozí.
Avšak, v situácii, keď pri odvracaní útoku človeka dôjde k spôsobeniu následku inej osobe ako je útočník, teda zasiahnutý je iný ako chránený záujem útočníka, sa judikatúra a právna teória zhoduje v tom, že pôjde o krajnú núdzu. Tento záver sa opiera o argumentáciu, že konanie v rámci inštitútu nutnej obrany smie negatívne postihnúť len chránené záujmy útočníka.
Uvedený problém možno ilustrovať na príklade - predavačka pri lúpeži vydá lupičovi s nožom peniaze, ktoré patria firme. V rámci posudzovania uvedeného, ako konania v nutnej obrane by sa predavačka nezachovala celkom zjavne neprimerane a naplnila by podmienky kladené týmto inštitútom. Ak však by toto konanie malo byť posudzované v medziach krajnej núdze, kde platí princíp subsidiarity, boli by na predavačku kladené vysoké nároky v tom smere, že by ju nútili, aby sa postavila na fyzický odpor lupičovi, pretože tým môže zabrániť nebezpečenstvu, ktoré hrozí jej, čo v praxi nemožno vyžadovať.
Tabuľka 1: Porovnanie krajnej núdze a nutnej obrany
| Kritérium | Krajná núdza | Nutná obrana |
|---|---|---|
| Zdroj nebezpečenstva/útoku | Živelné sily, zvieratá, stroje, mikroorganizmy, konanie človeka (nie útok) | Priamo hroziaci alebo trvajúci protiprávny útok človeka |
| Zameranie zásahu | Na záujem iný ako ten, ktorý ohrozuje | Proti útočníkovi |
| Subsidiarita | Áno (nesmie byť možné odvrátiť nebezpečenstvo inak) | Nie (obrana môže byť jediný spôsob, ako útok odvrátiť) |
| Proporcionalita | Spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil | Obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku |
Judikatúra a širší kontext
Zaujímavá je taktiež situácia, kedy je následok vyvolaný vyhrážkami a nátlakom zo strany tretej osoby, vôľa a sloboda rozhodovania konajúcej osoby je teda značne obmedzená. Tejto problematike sa venoval aj judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 To 72/1980 (20/1982), ktorý konštatoval, že „stav krajnej núdze môže byť vyvolaný nátlakom a vyhrážkami zo strany tretej osoby na vôľu obvineného, ktoré obmedzujú slobodu rozhodovania obvineného a spôsobujú nebezpečenstvo priamo hroziace záujmom chráneným Trestným zákonom“ - o krajnú núdzu by šlo, ak by sa preukázalo, že osoba takto konala nielen kvôli záchrane svojho života, ale aj života iných osôb.
Rozšírenie princípu proporcionality a kritika
K takémuto širokému ohraničeniu princípu proporcionality došlo rekodifikáciou Trestného zákona, jeho predchodca určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie, pretože nedovoľovala obetovať v krajnej núdzi rovnako dôležitý záujem, a teda ani spôsobiť zrejme rovnako závažný následok ako ten hroziaci. Na výrazné narušenie princípu proporcionality, na nevhodnosť a nebezpečnosť takéhoto jej širokého ohraničenia v odbornej literatúre upozornil ako prvý Jozef Záhora, ktorý uviedol, že mu nie je známa žiadna krajina v Európe, ktorá by v tejto oblasti podmienky krajnej núdze takto zásadne rozširovala.
Rozšírenie princípu uprednostnenia významnejších záujmov aj o ochranu rovnakých záujmov teda môže mať v praxi dopad na istotu obyvateľstva v pravidlá ochrany záujmov chránených Trestným zákonom. To, že podmienky krajnej núdze sú až nebezpečne široké možno priblížiť na príklade, kedy ak by niekomu hrozila smrť, pravdepodobne by sa za každú cenu snažil svoj život zachrániť aj na úkor života iného človeka. De lege ferenda by bolo prínosné navrátiť sa k legálnej definícii proporcionality predchodcu súčasného Trestného zákona, ktorý určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie.