Rodičovský únos na Slovensku: Právne aspekty a ochrana detí

Medzinárodný únos dieťaťa rodičom je komplexná právna a sociálna problematika, ktorá si vyžaduje citlivý prístup a zohľadnenie viacerých faktorov. Neoprávnené premiestnenie dieťaťa jedným z rodičov do zahraničia bez súhlasu druhého rodiča alebo súdu môže mať vážne dôsledky na psychický a emocionálny vývoj dieťaťa.

Tento článok sa zameriava na problematiku rodičovského únosu dieťaťa v kontexte slovenského práva, s dôrazom na právne predpisy, judikatúru a praktické aspekty riešenia týchto situácií.

Definícia rodičovského únosu

Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa rodičom rozumieme neoprávnené premiestnenie dieťaťa zo štátu jeho obvyklého pobytu alebo jeho zadržiavanie v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, ak sa tohto konania dopustí jeden z rodičov. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, inom ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, je neoprávneným v prípade, ak rodič dieťa premiestnil alebo ho zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez súhlasu súdu štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Zjednodušene povedané, medzinárodným rodičovským únosom je trvalé premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa jedným z rodičov bez súhlasu druhého rodiča do iného štátu, ako je štát obvyklého (faktického) pobytu dieťaťa. Pritom nezáleží na tom, akú má maloleté dieťa štátnu príslušnosť, ani trvalý pobyt.

Rodičovský únos je neoprávnené premiestnenie dieťaťa jedným z rodičov z miesta jeho bydliska, resp. práve skutočnosť, že ide o presťahovanie sa rodiča s dieťaťom bez súhlasu druhého rodiča znamená neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa.

Právny rámec rodičovského únosu na Slovensku

Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie č. 119/2001 Z. z.), prijatého v Haagu 25. októbra 1980, platného pre SR od 1. decembra 1998. Tento dohovor je základným medzinárodným dokumentom upravujúcim problematiku medzinárodných únosov detí. Účelom prijatia tejto úpravy bolo, aby jednotlivé krajiny zabezpečili čo najrýchlejší návrat neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a ochránili tak dieťa pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

Okrem Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí upravujú túto problematiku aj ďalšie právne akty:

• NARIADENIE RADY (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000. V rámci členských štátov EÚ (okrem Dánska) výrazným spôsobom doplnilo Haagsky dohovor Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003, a to sprísnením podmienok.
• Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“).
• Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
• Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Civilného mimosporového poriadku.

Rodičovský únos ako trestný čin na Slovensku

Na Slovensku rodičovský únos nie je samostatným trestným činom. Avšak, v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, môže takéto konanie napĺňať znaky iného trestného činu, napríklad:

• Poškodzovanie cudzích práv (§ 375 Trestného zákona): V prípade, ak rodič, ktorý dieťa premiestnil do zahraničia, porušil týmto konaním práva druhého rodiča, môže byť stíhaný za tento trestný čin.
• Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona): Ak je premiestnenie dieťaťa spojené s psychickým alebo fyzickým násilím voči dieťaťu alebo druhému rodičovi, môže ísť o tento trestný čin. Za blízku osobu Trestný zákon považuje príbuzného v priamom pokolení, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca a manžela/manželku; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
• Únos (§ 210 Trestného zákona): Pod pojmom „odníme z opatrovania“ sa rozumie akýkoľvek zásah, ktorým sa znemožní ďalšia starostlivosť o unesenú osobu, napríklad odvedenie, odvezenie, odnesenie, alebo zadržanie takej osoby. Nie je rozhodujúce, či zámer smeruje k trvalému odňatiu unesenej osoby alebo len k odňatiu na krátky, prechodný čas. Z hľadiska trestnej zodpovednosti je taktiež bez významu, či unášaná osoba išla s únoscom dobrovoľne, pričom nezáleží na tom, aké prostriedky únosca použil (násilie, lesť, prehováranie a pod.). Ide o úmyselný trestný čin, ktorý je dokonaný okamihom odňatia takej osoby z moci toho, kto má povinnosť sa o ňu starať. Páchateľom môže byť ktokoľvek.

Peter Harlander, Harlander & Partner Rechtsanwälte, poznamenáva: „Ochrana a zámer zneužitia tvoria jadro tohto deliktu. Rozhodujúci je účelový presun na miesto ovládané páchateľom.“

Je dôležité poznamenať, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by národné súdy nemali o návrate dieťaťa rozhodovať automaticky alebo mechanicky. Rozhodujúci je vždy najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže prevážiť nad záujmom rodičov. Ak je to nevyhnutné, súd musí urobiť aj podrobné znalecké dokazovanie.

Napriek tomu, že sa na takéto konanie používa pojem „únos”, myslí sa medzinárodný únos z občianskoprávneho hľadiska. Ak nebol jeden z rodičov pozbavený rodičovských práv, nie je u nás neoprávnené premiestnenie dieťaťa považované za únos v trestnoprávnej rovine.

Únos duševne chorej alebo bezbrannej osoby

Únos duševne chorej alebo bezbrannej osoby je kombinovaný trestný čin proti slobode a sexuálny trestný čin. Chráni osoby, ktoré z dôvodu duševnej choroby, bezvedomia alebo iných stavov slabosti nie sú schopné brániť sa proti premiestneniu alebo sexuálnemu zneužitiu. Páchateľ naplní skutkovú podstatu už vtedy, ak takúto osobu odvedie alebo premiestni, aby ju sexuálne zneužil alebo nechal zneužiť. Skutočné zneužitie nemusí nastať, aby bola založená trestnosť.

Kto unesie duševne postihnutú alebo bezbrannú osobu s cieľom sexuálne ju zneužiť alebo nechať zneužiť, dopúšťa sa trestného činu podľa § 100 Trestného zákona.

Objektívna skutková podstata

Skutková podstata § 100 Trestného zákona chráni osoby, ktoré z dôvodu duševnej choroby alebo bezbrannosti nemôžu samy brániť svoju slobodu pohybu alebo sexuálne sebaurčenie.

Únos nastáva, ak niekto takúto osobu odvedie z jej doterajšieho miesta pobytu a tým ju odníme jej ochrannému prostrediu. Už aj malé premiestnenie stačí, ak sa obeť v dôsledku toho nemôže slobodne rozhodovať, kde sa zdržiava. Násilie nie je potrebné, postačuje aj klamstvo, psychický nátlak alebo zneužitie dôvery. Rozhodujúce je, že premiestnenie sa uskutoční proti alebo bez slobodnej vôle.

Práve u duševne chorých alebo bezbranných ľudí často chýba schopnosť brániť sa. Bezprávie spočíva v zneužití tejto bezbrannosti.

Kroky posudzovania

• Páchateľ: Každá osoba, ktorá určuje alebo ovplyvňuje pobyt inej osoby.
• Predmet trestného činu: Predmetom trestného činu je duševne chorá alebo bezbranná osoba, bez ohľadu na vek, pohlavie alebo sociálne postavenie.
  • Duševne chorý je ten, kto z dôvodu chorobnej duševnej poruchy, ako je psychóza, demencia alebo ťažké mentálne postihnutie, nerozumie tomu, čo sa deje, alebo nedokáže pochopiť význam udalosti.
  • Bezbranný je ten, kto v dôsledku telesného alebo duševného postihnutia, bezvedomia, alkoholizácie, veku alebo choroby nemôže klásť odpor alebo hľadať pomoc. Postačovať môže aj dočasná porucha vedomia.
• Trestný čin: Únos nastáva, ak je obeť proti alebo bez jej vôle prevezená na iné miesto. Konanie musí viesť k skutočnej zmene miesta. Iba zadržiavanie alebo uväznenie na tom istom mieste nespadá pod § 100 Trestného zákona, ale pod § 99 Trestného zákona (pozbavenie osobnej slobody).
• Výsledok trestného činu: Správanie páchateľa musí byť príčinou obmedzenia slobody.
• Kauzalita: Konanie páchateľa je kauzálne, ak by bez neho obeť nebola v bezbrannej situácii.
• Objektívna imputácia: Následok je páchateľovi objektívne pripísateľný, ak vedome vytvorí alebo ponechá situáciu, v ktorej sa obeť už nemôže sama oslobodiť.

Kvalifikujúce okolnosti

• Závažné následky: Ak je obeť v dôsledku únosu ťažko fyzicky alebo psychicky poškodená.
• Dĺžka únosu: Dlhšie trvajúce obmedzenie slobody môže viesť k uplatneniu vyššej trestnej sadzby.
• Opakované spáchanie trestného činu: Kto unesie viacero osôb alebo koná opakovane, bude prísnejšie potrestaný.

Rozlíšenie od iných trestných činov

Skutková podstata únosu duševne chorej alebo bezbrannej osoby sa výrazne odlišuje od ostatných trestných činov proti slobode. Zatiaľ čo § 99 Trestného zákona už zahŕňa zadržiavanie na tom istom mieste, § 100 Trestného zákona predpokladá premiestnenie. Chránená je obzvlášť zraniteľná skupina osôb, ktorej stav páchateľ cielene zneužíva, aby ju odstránil z jej doterajšieho prostredia a dostal ju do svojej sféry vplyvu.

• § 99 Trestného zákona - Pozbavenie osobnej slobody: Zahŕňa uväznenie alebo zadržiavanie osoby proti alebo bez jej vôle, bez toho, aby muselo dôjsť k zmene miesta.
• § 101 Trestného zákona - Únos maloletého: Týka sa odvedenia alebo premiestnenia dieťaťa mladšieho ako 14 rokov proti alebo bez vôle rodičov, s cieľom odňať ho ich vplyvu alebo ho zadržiavať na inom mieste.
• § 102 Trestného zákona - Branie rukojemníkov: Nastáva, ak je osoba zadržiavaná alebo unesená s cieľom prinútiť tretiu osobu alebo orgán k určitému konaniu.
• § 105 Trestného zákona - Nátlak: Zahŕňa vynútenie určitého správania násilím alebo hrozbou.
• § 107 Trestného zákona - Nebezpečné vyhrážanie: Trestá vyvolanie strachu hrozbou značného zla.
• §§ 83 až 87 Trestného zákona - Trestné činy ublíženia na zdraví: Chránia telesnú integritu.

Súbehy

• Skutočná konkurencia: Ak je osoba súčasne unesená, ohrozovaná a týraná, páchateľ spácha viacero samostatných trestných činov.
• Nepravá konkurencia: Nastáva, ak je pozbavenie slobody súčasťou závažnejšieho trestného činu, napríklad pri únose maloletého alebo braní rukojemníkov.
• Viacerosť činov: Ak je unesená viac ako jedna osoba alebo je ten istý čin spáchaný vo viacerých prípadoch, konania sa posudzujú oddelene.
• Pokračujúci čin: Ak je tá istá osoba dlhší čas alebo na rôznych miestach zadržiavaná a premiestňovaná proti jej vôli, celý priebeh sa považuje za jednotný čin, pokiaľ existuje pokračujúci úmysel.

Dôkazné bremeno a hodnotenie dôkazov

• Prokuratúra: Nesie dôkazné bremeno pre existenciu únosu, trvanie a intenzitu pozbavenia slobody, ako aj pre možnú súvislosť medzi činom a nastalým následkom.
• Súd: Skúma a hodnotí všetky dôkazy v celkovom kontexte. Nevhodné alebo protiprávne získané dôkazy sa nesmú použiť.
• Obvinená osoba: Nemá dôkazné bremeno, ale môže poukázať na pochybnosti o bezbrannosti, úmysle spáchať čin alebo o skutočnom premiestnení.

Typické dôkazy: lekárske nálezy o zraneniach alebo stavoch vedomia, svedecké výpovede o priebehu odvedenia, video alebo monitorovací materiál, digitálne údaje o polohe (napr. GPS, mobilná sieť alebo protokoly inteligentnej domácnosti), ako aj stopy na vozidlách, dverách alebo oblečení. V jednotlivých prípadoch môžu byť rozhodujúce aj psychologické alebo psychiatrické posudky, ak sa má preveriť, či bola obeť duševne chorá alebo bezbranná.

Praktické príklady

• Opatrovateľský dom alebo klinika: Duševne postihnutá alebo v bezvedomí osoba je odvedená z inštitúcie opatrovateľom alebo známym bez súhlasu inštitúcie a bez právneho základu.
• Osoba v bezvedomí po oslave: Silne alkoholizovaná alebo v bezvedomí osoba je inou osobou prevezená do vozidla alebo bytu, aby tam bola sexuálne zneužitá.
• Klamstvo voči psychicky chorej osobe: Osoba s duševným postihnutím je pod zámienkou, napríklad údajného výletu, prevezená do cudzieho prostredia, aby tam bola kontrolovaná alebo zneužitá.
• Zneužitie dôvery: Príbuzný odvedie osobu trpiacu demenciou proti vôli opatrovateľského zariadenia k sebe domov, aby o nej rozhodoval alebo ju ovplyvňoval.
• Premiestnenie na odľahlé miesto: Ak je bezmocná osoba cielene prevezená na odľahlé miesto, aby tam bola sexuálne alebo iným spôsobom zneužitá.

Tieto prípady ukazujú, že už samotné premiestnenie bezbrannej osoby do prostredia ovládaného páchateľom napĺňa skutkovú podstatu. Rozhodujúce je spojenie bezbrannosti a úmyslu využiť túto situáciu na zneužitie.

Subjektívna skutková podstata

Subjektívna skutková podstata únosu duševne chorej alebo bezbrannej osoby predpokladá úmysel a osobitný zámer. Páchateľ musí vedieť alebo aspoň vážne považovať za možné, že unáša duševne chorú alebo bezbrannú osobu, a pritom konať s úmyslom, aby bola sexuálne zneužitá alebo iným spôsobom využitá.

Postačuje, ak páchateľ s vedomím akceptuje, že obeť je bezbranná a zmenou miesta sa dostane do jeho moci. Úmysel zneužitia nemusí byť detailne naplánovaný, stačí, ak tvorí cieľ alebo účel únosu.

Úmyselné konanie nastáva, ak páchateľ cielene odstráni obeť z jej doterajšieho prostredia, aby ju dostal do situácie, v ktorej môže byť ľahko zneužitá alebo využitá. Postačuje pritom aj nepriamy úmysel, pokiaľ páchateľ rozpozná stav bezbrannosti a premiestnenie na ňom vedome stavia.

Úmysel neexistuje, ak sa páchateľ mylne domnieva, že ho osoba sprevádza dobrovoľne alebo rozumie tomu, čo sa deje. Ani ten, kto bezmocnú osobu z obavy alebo starostlivosti prevezie na iné miesto bez úmyslu zneužitia, nekoná úmyselne v zmysle únosu duševne chorej alebo bezbrannej osoby.

Vina a omyly

• Omyl v zákaze: Ospravedlňuje len vtedy, ak bol omyl nevyhnutný.
• Princíp viny: Trestne zodpovedný je len ten, kto koná zavineným spôsobom. Únos predpokladá úmyselné konanie a úmysel zneužitia.
• Nepríčetnosť: Žiadna vina nepostihuje toho, kto v čase činu nebol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo podľa nej konať z dôvodu vážnej duševnej poruchy.
• Ospravedlňujúca núdza: Nastáva, ak je čin spáchaný v extrémnej núdzovej situácii.
• Domnelá nutná obrana: Kto sa mylne domnieva, že je oprávnený zadržať, napríklad preto, že predpokladá, že musí odvrátiť nebezpečenstvo alebo niekoho chrániť, koná bez úmyslu.

Zrušenie trestu a odklon

Odstúpenie a účinná ľútosť

Únos duševne chorej alebo bezbrannej osoby je pokračujúci trestný čin. Je dokončený, akonáhle bola dotknutá osoba odvedená alebo premiestnená zo svojho doterajšieho prostredia, trvá však dovtedy, kým pretrváva stav bezbrannosti. Kto obeť dobrovoľne a včas prepustí alebo ju vráti do bezpečného prostredia predtým, než nastanú závažnejšie následky, môže dosiahnuť výrazné zmiernenie trestu alebo vo výnimočných prípadoch upustenie od potrestania. Rozhodujúca je dobrovoľnosť ukončenia, absencia vonkajších nátlakov a preukázateľná ľútosť nad spáchaným bezprávím.

Následná náprava

Ak sa páchateľ po čine snaží o pomoc, ospravedlnenie alebo náhradu škody, môže sa to považovať za poľahčujúcu okolnosť. Patrí sem aj to, ak dotknutej osobe poskytne podporu, osobne sa ospravedlní alebo vyrovná duševné a materiálne ujmy.

Návratové konanie podľa Haagskeho dohovoru

V prípade, ak došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa do zahraničia, môže druhý rodič podať návrh na navrátenie dieťaťa podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Návratové konania sa vyznačujú aj rýchlosťou oproti iným konaniam starostlivosti súdu o maloletých, kedy by mali súdy rozhodovať do 6 týždňov od začatia konania. V návratovom konaní ide o čas, je potrebné konať rýchlo, efektívne a dodržať viaceré lehoty.

Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Hraničným vekom dieťaťa, kedy možno postupovať na základe Dohovoru, teda kedy možno podať žiadosť o nariadenie návratu dieťaťa, je 16 rokov dieťaťa. Ak bude návratové konanie trvať dlhšie, môže to zmariť návrat dieťaťa, napríklad ak sa okolnosťami zmení obvyklý pobyt dieťaťa, resp. súd usúdi, že dieťa sa medzičasom zžilo s novým prostredím. Obvyklým pobytom dieťaťa NIE je miesto jeho trvalého pobytu, ale tento obvyklý pobyt sa preukazuje v konaní na základe podstatných okolností života maloletého dieťaťa a jeho rodičov.

Po roku 2000 došlo k výraznému nárastu zmiešaných manželstiev. Vzápätí sa zvýšil aj počet medzinárodných únosov detí. Slovenky sa začali vracať domov z cudziny po neúspešných vzťahoch najmä z Nemecka, Švajčiarska, Talianska a Česka. Dôvody sú rôzne - manželské nezhody, domáce násilie, problémy adaptovať sa v novom prostredí. Naše súdy tak začali rozhodovať o návrate detí do krajiny svojho obvyklého pobytu v takzvaných návratových konaniach.

Postup v návratovom konaní

1. Podanie žiadosti: Rodič, ktorému bolo dieťa neoprávnene odňaté, podá žiadosť o navrátenie dieťaťa na ústredný orgán v štáte, kde sa dieťa nachádza. Na Slovensku túto funkciu plní Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC). Rodič, ktorého dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v cudzine, sa môže domáhať návratu dieťaťa prostredníctvom CIPC, a/alebo sa môže obrátiť priamo na súd štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.
2. Súdne konanie: Ak rodič neuskutoční dobrovoľný návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, môže sa druhý rodič podať na súde návrh o navrátenie dieťaťa. Je potrebné ho podať do jedného roka odo dňa, kedy bolo dieťa odvedené do iného štátu. Po uplynutí tejto doby sa predpokladá, že si dieťa zvyklo na nové prostredie. V návratovom konaní majú súdy len jedinú úlohu, a to nariadiť alebo nenariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Súdy neskúmajú rodinné pomery a ani to, ktorý z rodičov vykonáva svoje rodičovské práva lepšie.
3. Rozhodnutie súdu: Súd preskúma, v ktorom štáte má dieťa obvyklý pobyt a či bolo do iného štátu odvedené naozaj neoprávnene. Následne rozhodne o tom, či bude dieťa vrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu alebo nie.

V návratových konaniach potom musia sudcovia rozlúsknuť, či išlo o neoprávnené premiestnenie dieťaťa a ak áno, či mu v prípade jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu nehrozí vážne nebezpečenstvo fyzickej, duševnej ujmy alebo iná neznesiteľná situácia. Takéto konania pritom trvajú aj roky.

Výnimky z povinnosti navrátiť dieťa

Súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, ktoré by mohlo dieťaťu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu. Rodič, ktorý dieťa neoprávnene odviedol do iného štátu a odmieta ho dobrovoľne priviesť naspäť musí preukázať, že návrat by dieťaťu spôsobil existenciu tejto ujmy. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva v prípade ak sa jedná o členský štát Európskej únie. Dohovor prípady zamietnutia návratu dieťaťa do jeho pôvodného miesta obvyklého pobytu upravuje v článku č. 13.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „Súd“) v roku 2010 v prípade Neulinger a Shuruk v Švajčiarsko zaviedol ďalšiu formu kontrolného mechanizmu, kde Súd musí brať do úvahy základné princípy medzinárodného práva a ďalších ľudských práv, mimo iného zaviedol aj inštitút najlepšieho záujmu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy.

Dôvody v článku 13 ods. 1 písm. b) vychádzajú zo zvyšujúceho sa porozumenia domáceho násilia a ujmy, ktorú môže takéto násilie spôsobiť priamo či nepriamo deťom. Ako príklad je možné uviesť prekonanú judikatúru, ktorá uvádza, že násilie páchané na matke nebráni styku detí s ich otcom. V súčasnej rozhodovacej praxi je preukázané, že násilie môže mať mnohé formy, nie je limitované iba fyzickou požiadavkou, môže byť rozšírené aj na psychologické, emočné či finančné násilie.

Dohovor je účinným nástrojom pri návratových konaniach, avšak má významný nedostatok. Dohovor predpokladá, že osoba „únoscu“ je osoba, ktorá nemala primárnu starostlivosť o dieťa, dôvodom únosu bola teda skutočnosť nedostatočného kontaktu so svojím dieťaťom a sklamanie z rozvodu.

Domáce násilie ako faktor v rodičovských únosoch

V prevažnej väčšine prípadov únosu dieťaťa do zahraničia sa jedná o ženy, ktoré utekajú pred domácim násilím páchaným ich manželmi (70% prípadov). Jedná sa ľudí pochádzajúcich zo zahraničia, ktorí uzavreli manželstvo alebo žili s partnerom v jednej domácnosti. Po narodení dieťaťa sa z rôznych dôvodov (najčastejšie teda domáce násilie) rozhodnú odísť do krajiny, z ktorej pochádzajú a hľadajú tam podporu rodiny. V prípadoch páchaného domáceho násilia (či už na ženách alebo mužoch) môže mať aplikácia Dohovoru katastrofálne následky pre týrané osoby vrátane detí.

Pojem domáceho násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, za jeho charakteristický znak je možné považovať úmysel. Násilie predstavuje následok ľudského konania, ktoré je zámerné. Pri domácom násilí môže ísť o telesnú aj duševnú ujmu. Ide o násilie, ktorého cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to ponižovaním a vyvolávaním strachu - slovným, fyzickým a citovým týraním. Domáce násilie netvorí len jedna bitka, či jeden príležitostný incident. Ide o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie. Z hľadiska zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej ako „Trestný zákon“) sa v niektorých prípadoch môže jednať o § 208 týranie blízkej osoby s trestnou sadzbou od troch do ôsmich rokov trestu odňatia slobody až po pätnásť až dvadsaťpäť rokov v niektorých kvalifikovaných prípadoch.

Iniciatíva "Nikdy neunesie"

V Bratislave bola pri príležitosti Medzinárodného dňa nezvestných detí oznámená iniciatíva "Nikdy neunesie". Zakladateľom iniciatívy je bývalý novinár David Púchovský a Martina Gajdárová, ktorá štyri roky nevidela svoje dve deti. Ich otec Andrej Gajdár ich zobral bez jej vedomia do Panamy. Po tom, čo ho našli, strávil vo väzení 415 dní za trestný čin poškodzovania cudzích práv. Teraz je na slobode a chce sa podieľať na výchove oboch súrodencov.

Cieľom iniciatívy je zamedziť opakovaniu podobných prípadov, zabezpečiť pre nájdené deti ochranu zo strany štátu a tiež zdravotnú starostlivosť v podobe psychoterapie. Iniciatíva sa zasadzuje o to, aby boli rodičia - únoscovia riadne postihovaní za trestný čin únosu a aby im hrozil vyšší trest. Symbolom iniciatívy je modrý uzlík - symbol nezvestných detí na Slovensku.

Praktické rady a odporúčania

• Pred vycestovaním do zahraničia s dieťaťom si vždy vyžiadajte súhlas druhého rodiča. Ak súhlas nie je možné získať, obráťte sa na súd so žiadosťou o udelenie súhlasu na vycestovanie. Rodič, ktorý sa po rozvode alebo rozchode s druhým rodičom plánuje vrátiť zo zahraničia (krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa) do krajiny pôvodu tohto rodiča alebo presťahovať sa do inej krajiny aj s maloletým dieťaťom, ktoré mu bolo zverené do starostlivosti, a to napríklad z dôvodu nového vzťahu alebo pracovných dôvodov, potrebuje za každých okolností súhlas druhého rodiča.
• V prípade, ak máte podozrenie, že druhý rodič plánuje neoprávnene premiestniť dieťa do zahraničia, neváhajte sa obrátiť na políciu alebo na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Môžete sa so žiadosťou o pomoc obrátiť na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
• Ak ste sa stali obeťou domáceho násilia, vyhľadajte pomoc a ochranu. Najjednoduchšie je obrátiť sa vo svojej krajine (krajine obvyklého pobytu detí) na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (táto inštitúcia môže mať v rôznych štátoch trochu iné pomenovanie) a podať žiadosť o zabezpečenie návratu detí. Preto tiež odporúčame v krajine, kde sa deti nachádzajú, kontaktovať advokáta, ktorý Vám poskytne právne rady. Niektoré štáty poskytujú rodičom, ktorým boli deti unesené základné právne poradenstvo zadarmo. Obracať sa na políciu a podávať trestné oznámenie nie je zväčša efektívne, pretože nie v každej krajine je premiestnenie detí do zahraničia alebo ich zadržanie v zahraničí trestným činom a aj keby to tak bolo, ani polícia ani iné orgány činné v trestnom konaní nemajú právomoc nariadiť návrat detí.
• Vždy majte na pamäti najlepší záujem dieťaťa.

tags: #je #rodicovsky #unos #trestny #cin