Inklúzia mentálne postihnutých: Komplexný pohľad na informácie a prax

Inklúzia je pojem, ktorý v posledných rokoch získava čoraz väčší význam nielen v oblasti vzdelávania, ale aj v zdravotníctve, sociálnej starostlivosti a celkovo v spoločenskom živote. Znamená vytváranie prostredia, v ktorom má každý človek - bez ohľadu na svoje schopnosti, zdravotné obmedzenia, vek, pôvod či sociálne postavenie - rovnaké možnosti zapájať sa do života spoločnosti. V poslednom období sa čoraz častejšie skloňuje pojem „inkluzívne vzdelávanie“, avšak málokto si uvedomuje, že tieto moderné slová sú úzko spojené so základnými ľudskými právami. Cieľom tohto článku je objasniť pojem inklúzia, jej princípy a metódy, so zameraním na mentálne postihnutie.

Čo je mentálne postihnutie?

Mentálne postihnutie charakterizujeme ako zadržanie, spomalenie, omeškanie, oneskorenie sa za vývinom. Tento defekt sa môže objaviť v troch fázach vývinu. Prvú fázu označujeme ako prenatálnu, tu hovoríme o čase vnútromaternicového vývinu. V tejto fáze môže dochádzať napríklad k chromozómovým aberáciám (poruche chromozómov), kde chromozómy sú nositeľom genetickej informácie a pri jej poruche nastáva aj porucha celého organizmu.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Delí sa na:

• Ľahkú mentálnu retardáciu IQ 69 - 50
• Strednú mentálnu retardáciu IQ 49 - 35
• Ťažkú mentálnu retardáciu IQ 34 - 20
• Hlbokú mentálnu retardáciu IQ pod 20

Dospelosť predstavuje pre mentálne postihnutých jednotlivcov veľmi ťažké obdobie ich života spojené s rôznymi prekážkami. Aj oni sa chcú stať plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, chcú byť samostatní, nezávislí, dosiahnuť nejaký úspech. Napriek tomu, že mentálne postihnutí sú prevažne vnímaní ako veľké deti, ktoré nikdy nedospejú, oni naozaj dospelí sú. Práve dospelosť so sebou prináša ťažkú úlohu, ktorou je voľba povolania. Touto oblasťou sa zaoberajú aj mnohé medzinárodné dokumenty, akým je aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím z roku 2006. Tento dokument okrem iného zahŕňa aj právo mentálne postihnutých na prácu na rovnakom princípe s ostatnými. Pre osoby s mentálnym postihnutím to znamená „právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné.“

Integrácia vs. Inklúzia: Rozdiel v prístupe

Často dochádza k zámene pojmov inklúzia a integrácia. Integrácia predpokladá umiestňovanie žiakov so zdravotným postihnutím do hlavného vzdelávacieho prúdu, kde sa od nich očakáva, že sa prispôsobia existujúcej výučbe a organizácii školy. V tomto prípade nesie bremeno prispôsobenia sa predovšetkým dieťa. Na rozdiel od toho, inklúzia predpokladá, že sa špecifickým potrebám žiakov so zdravotným postihnutím prispôsobí samotný vzdelávací systém. Od dieťaťa a jeho rodičov sa neočakáva, že budú prinášať riešenia a prispôsobovať sa, čo môže byť veľmi ťažké, až nemožné. Namiesto toho sa očakáva od školy, že nájde a zrealizuje vhodné riešenia. Bremeno teda leží na škole a štátnych orgánoch.

Princípy inkluzívneho vzdelávania a jeho historický vývoj

Inkluzívne vzdelávanie je inovatívny prístup v oblasti vzdelávania, ktorý predovšetkým zdôrazňuje právo každého dieťaťa na kvalitné vzdelávanie. Inklúzia sa netýka len detí so zdravotným postihnutím. Výbor OSN pre práva dieťaťa uvádza, že inklúzia zahŕňa všetky deti, celú rozmanitú ľudskú rodinu, vrátane detí nadaných a rómskych. Všetky deti by mali byť vzdelávané spoločne, vždy, keď je to možné, bez ohľadu na ich odlišnosti. Vzdelávací systém by nemal chápať deti so zdravotným postihnutím ako problém, ktorý je potrebné vyriešiť.

Princíp inkluzívneho vzdelávania sa vylučuje so segregovaným vzdelávaním v špeciálnych školách. Inkluzívne vzdelávanie zdôrazňuje rozmanitosť školskej populácie, čím prispieva k vytvoreniu škôl, ktoré sú citlivejšie ku konkrétnym potrebám žiakov. Rozmanitosť tiež vychováva tolerantnejšiu generáciu a pomáha búrať sociálne bariéry a stigmu okolo ľudí so zdravotným postihnutím.

Dôležité míľniky v inkluzívnom vzdelávaní:

• Pojem inkluzívne vzdelávanie vzniklo v 90. rokoch 20. storočia. Presnejšie v dňoch 7-10 júna 1994 na konferencii v Salamanke a v Paríži, kde boli zúčastnené vlády 92 štátov a 25 medzinárodných organizácií, ktoré sa zjednotili na akčných rámcoch podporujúcich vzdelávanie pre všetkých žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami.
• Na Slovensku bolo integrované vzdelávanie výrazne podporené zákonom č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorý dal riaditeľom škôl právomoc rozhodovať o prijímaní žiakov, vrátane postihnutých.
• Dohovor OSN o právach ľudí s postihnutím z roku 2006 ustanovuje právo pre zdravotne znevýhodnených inkluzívne sa vzdelávať, a tým sú jednotlivé štáty povinné transformovať svoje školstvo tak, aby vyhovovalo podmienkam potrebných pre zavedenie inkluzívneho vzdelávania do praxe. Ratifikácia na Slovensku sa uskutočnila až v roku 2010.
• UNESCO v roku 2009 vydalo Politické usmernenia pre inklúziu vo vzdelávaní v nadväznosti na 48. Medzinárodnú konferenciu o inkluzívnom vzdelávaní.
• Vláda Slovenskej republiky v roku 2011 schválila členstvo v Európskej agentúre pre rozvoj špeciálneho vzdelávania, čo nám umožňuje byť súčasťou medzinárodnej odbornej platformy podporujúcej rozvoj inkluzívneho vzdelávania.

Inkluzívny prístup vo výchove a vzdelávaní je definitívne ukotvený v školskej legislatíve a národných strategických dokumentoch, úlohou ktorých je akcelerovať proces inklúzie v školskom prostredí. Inkluzívne vzdelávanie sa po dlhom čase stalo na Slovensku strategickou prioritou a v súčasnosti prechádza legislatívnymi zmenami, ktoré majú akcelerovať proces inklúzie v školách. Učitelia a ostatní pedagogickí zamestnanci sú kľúčovými aktérmi týchto zmien a bez ich odhodlania a pričinenia sa deklarované záväzky môžu len ťažko premietnuť do praxe.

Inklúzia ako základné ľudské právo

Inklúzia ako právo na vzdelávanie v bežnom edukačnom prostredí a v spádovej škole, ktorá sa nachádza v bezprostrednom okolí dieťaťa, je na Slovensku legislatívne záväzná od roku 2010 na základe prijatia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Slovenská republika sa týmto krokom zaradila medzi krajiny s vysokým právnym povedomím o ľudských právach, keďže občianske práva osôb so zdravotným postihnutím boli dlhodobo prehliadané až ignorované vo viacerých ekonomicky vyspelých a demokratických krajinách sveta, Slovensko nevynímajúc. Aj súčasný postoj niektorých intaktných jednotlivcov k napĺňaniu práv tých, ktorí boli v spoločnosti dlhodobo „neviditeľní“, je dedičstvom dnes už prekonanej paradigmy.

Inkluzívne vzdelávanie úzko súvisí so základným právom na vzdelanie, ktoré garantuje Ústava a medzinárodné dohovory o ľudských právach. Najdôležitejším z nich je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Právo na vzdelanie je kľúčové, pretože vzdelávanie je nevyhnutným prostriedkom pre realizáciu iných ľudských práv. Vzdelanie umožňuje ľuďom vymaniť sa z chudoby, podieľať sa na správe vecí verejných a obhajovať svoje politické postoje.

Dokumenty OSN a inkluzívne vzdelávanie

Diskusiu o práve na vzdelanie v inkluzívnom prostredí formovali dva dôležité dokumenty OSN:

• Štandardné pravidlá pre vyrovnanie príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (1993): Tento dokument sa zaoberal otázkou vzdelávania ľudí so zdravotným postihnutím a predpokladal reformu, ktorej cieľom bolo pripraviť žiakov na vzdelávanie v hlavnom vzdelávacom prúde.
• Prehlásenie zo Salamanky (1994): Tento dokument jednoznačne hovorí o inklúzii a zdôrazňuje naliehavosť zaistenia vzdelávania všetkých detí, mládeže a dospelých so zvláštnymi vzdelávacími potrebami v rámci bežného vzdelávacieho systému.

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a právo na vzdelanie

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím upravuje právo na vzdelanie v článku 24. Článok 24 ods. 1 Dohovoru zaväzuje štáty, aby zaistili začleňujúci (inkluzívny) vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Podľa článku 24 ods. 2 písm. a) Dohovoru, štáty zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli z dôvodu svojho postihnutia vylúčené zo všeobecnej vzdelávacej sústavy. Toto odráža povinnosť nevylučovať deti so zdravotným postihnutím z hlavného vzdelávacieho prúdu, pokiaľ sú už takto vzdelávané.

Ďalej, podľa článku 24 ods. 2 písm. b) Dohovoru, má Slovenská republika povinnosť zaistiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali na rovnom základe s ostatnými prístup k inkluzívnemu, kvalitnému a bezplatnému základnému a strednému vzdelávaniu v mieste, kde žijú. Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť tzv. primerané úpravy.

Primerané úpravy ako kľúč k inklúzii

Primerané úpravy (v angličtine "reasonable accommodation") sú právny pojem, ktorý definuje úpravy a zmeny, ktoré umožňujú osobám so zdravotným postihnutím plnohodnotne sa zapojiť do spoločnosti. Nezaistenie primeraných úprav môže viesť k diskriminácii na základe zdravotného postihnutia.

Zodpovednosť štátu a príprava pedagógov

Vzdelávanie v inkluzívnom prostredí je pre pedagógov veľmi náročné. Dohovor v čl. 24 ods. 4 zaväzuje štát k tomu, aby zamestnal ako učiteľov aj ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí poznajú Braillovo písmo a znakovú reč, a vyškolil učiteľov a personál vo všetkých druhoch vzdelávania tak, aby vedeli poskytnúť plnohodnotné vzdelanie pre ľudí s postihnutím. Ak sa učitelia bránia, že nevedia ako majú vzdelávať deti s Downovým syndrómom, je to primárne chyba štátu, resp. orgánov štátnej správy a samosprávy na úseku školstva.

Implementácia Dohovoru OSN do slovenskej legislatívy

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím nebol doposiaľ plne implementovaný do školskej legislatívy. Otázku vzdelávania detí so zdravotným postihnutím upravuje § 29 ods. 10 a 11, § 31 ods. 3, § 144 ods. 2, 3 školského zákona. Aj keď školská legislatíva nebola upravená, aby zodpovedala moderným požiadavkám Dohovoru OSN, je nutné tieto ustanovenia interpretovať v súlade s čl. 24 Dohovoru OSN.

V oblasti vzdelávania detí so zdravotným postihnutím je veľmi dôležitý koncept primeraných úprav. Školská legislatíva tento koncept jasne neupravuje, ale môžeme sa oprieť o § 144 ods. 2 školského zákona. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že budú vytvorené podmienky v špeciálnych školách - taký výklad by bol totižto v rozpore s Dohovorom OSN. Školskú legislatívu je nutné vykladať v súlade s Dohovorom OSN, teda spôsobom, že § 144 ods. 2 školského zákona zaväzuje bežné školy zabezpečiť podmienky pre vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím.

Vývoj inklúzie v našom školskom prostredí po prijatí Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím možno označiť za pozvoľný bez výrazných snáh o implementáciu ratifikovaných záväzkov do školskej legislatívy. Hoci údaje zo štatistickej ročenky Centra vedecko-technických informácií SR poukazujú na každoročný nárast počtu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežných školách a v školskom roku 2023/24 sa to týkalo 52 488 žiakov na všetkých stupňoch škôl, v špeciálnych školách sa naďalej vzdelávalo 25 235 žiakov, čo je stále privysoké číslo v percentuálnom porovnaní s ostatnými členskými štátmi EÚ.

Výskumy, ktoré skúmajú proces zaškolenia dieťaťa so zdravotným postihnutím na Slovensku, poukazujú, že mnohé školy ešte stále nie sú ochotné a pripravené prijať také dieťa na povinnú školskú dochádzku a sú málo iniciatívne pri vytváraní inkluzívneho prostredia, hoci ich k tomu legislatíva zaväzuje (porov. Slaná, Molnárová Letovancová, Slaný 2023). Exemplárnym príkladom porušovania práva na inkluzívne vzdelávanie bolo rozhodnutie najvyššieho súdu SR z roku 2014 o neoprávnenom odmietnutí vzdelávania dievčaťa s Downovým syndrómom (rozhodnutie č. 7Sžo/83/2014). Najvyšší súd v rozsudku potvrdil prednosť medzinárodnej zmluvy.

Inkluzívna problematika je obsiahnutá ako samostatný komponent v jednej z piatich strategických oblastí s príznačným názvom Kvalitné vzdelávanie. V kontexte inklúzie ide o dostupnosť, rozvoj a kvalitu vzdelávania, pričom súčasťou priorít bola aj kurikulárna transformácia a zvýšenie výkonnosti slovenských vysokých škôl.

Pomer počtu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežných a špeciálnych školách na Slovensku:

Metódy inkluzívneho vzdelávania

Hoci legislatíva a systémové zmeny sú kľúčové, rovnako dôležité sú aj konkrétne metódy a prístupy, ktoré učitelia používajú v triede. Medzi efektívne metódy inkluzívneho vzdelávania patria:

• Diferencované vyučovanie: Táto metóda spočíva v prispôsobovaní vyučovacích metód, obsahu a hodnotenia tak, aby vyhovovali rôznym potrebám a štýlom učenia sa žiakov v triede. Učitelia môžu používať rôzne materiály, aktivity a úlohy, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám každého žiaka. Napríklad, žiak s mentálnym postihnutím môže potrebovať jednoduchšie inštrukcie, viac vizuálnych pomôcok alebo dlhší čas na dokončenie úlohy.
• Kooperatívne učenie: Táto metóda podporuje spoluprácu a interakciu medzi žiakmi. Žiaci pracujú v malých skupinách, kde si navzájom pomáhajú a učia sa jeden od druhého. Kooperatívne učenie môže pomôcť žiakom s mentálnym postihnutím rozvíjať sociálne zručnosti, zlepšiť sebavedomie a cítiť sa viac integrovaní do triedy.
• Podporné technológie: Používanie technológií môže výrazne zlepšiť prístup žiakov s mentálnym postihnutím k vzdelávaniu. Medzi podporné technológie patria napríklad počítače, tablety, špeciálny softvér, hlasové rozpoznávanie, text-to-speech programy a iné zariadenia, ktoré pomáhajú žiakom prekonávať bariéry a učiť sa efektívnejšie.
• Individuálny vzdelávací plán (IVP): IVP je dokument, ktorý stanovuje špecifické ciele, stratégie a hodnotenia pre žiaka so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. IVP je vypracovaný v spolupráci s učiteľmi, rodičmi, odborníkmi a samotným žiakom (ak je to možné). IVP by mal byť pravidelne prehodnocovaný a aktualizovaný, aby sa zabezpečilo, že žiak dosahuje pokrok a dostáva primeranú podporu. Z pohľadu inkluzívneho vzdelávania pripomíname aj Všeobecný komentár č. 4 (2016) o práve na inkluzívne vzdelávanie vydaný OSN: „Inklúzia je prístup zameraný na „celú osobu“: uznanie schopnosti učiť sa u každého človeka a stanovenie vysokých požiadaviek všetkým študentom, vrátane študentov so zdravotným postihnutím. Tento komentár poskytuje jasné línie, že nie žiak sa má prispôsobiť vopred určeným vzdelávacím programom (napr. A variant), ale program sa má prispôsobiť žiakom.
• Asistent učiteľa: Prítomnosť asistenta učiteľa v triede môže byť veľmi prospešná pre žiakov s mentálnym postihnutím. Asistent učiteľa môže poskytovať individuálnu podporu, pomáhať žiakovi s úlohami, monitorovať jeho pokrok a zabezpečovať, že žiak sa aktívne zapája do vyučovania. Špeciálni pedagógovia alebo kvalifikovaní asistenti učiteľa (TA) chránia triednych učiteľov pred preťažením vyplývajúcim z vyučovania žiakov so zdravotným postihnutím. Málokedy sa však s nimi v triede zaobchádza ako s rovnocennými učiteľmi. Vo väčšine prípadov prispôsobujú vyučovanie žiakom so zdravotným postihnutím a pomáhajú im počas hodiny alebo organizujú alternatívne vyučovanie, zatiaľ čo triedny učiteľ vyučuje celú triedu.
• Školenia a podpora pre učiteľov: Učitelia potrebujú adekvátne školenia a podporu, aby mohli efektívne vyučovať žiakov s mentálnym postihnutím. Školenia by mali zahŕňať informácie o rôznych typoch mentálneho postihnutia, efektívnych vyučovacích metódach, používaní podporných technológií a stratégiách na riešenie problémového správania.

Na chode školy sa podieľa celý pedagogický tím a v rámci triedy úzko spolupracuje učiteľ so svojím asistentom, ale v neposlednom rade aj s pedagogickými odborníkmi alebo psychológom. Každá vyučovacia hodina je nastavená tak, aby sa do vyučovacieho procesu zapojili všetky deti bez ohľadu na ich postihnutie. Hodina sa zväčša rozdeľuje na niekoľko častí, kde sa skupinové vyučovanie strieda na samostatné tvorivé úlohy, ktoré sú každému žiakovi ušité na mieru podľa jeho schopností a možností. Prostredníctvom inkluzívneho vzdelávania sa učitelia snažia nájsť výhody a nové výzvy v rozmanitosti a rôznorodosti ich študentov, čo značne uľahčuje ich začleňovanie sa do majoritnej spoločnosti.

Prekonávanie bariér a výzvy

Implementácia inkluzívneho vzdelávania nie je jednoduchá a stretáva sa s rôznymi prekážkami a výzvami. Medzi najčastejšie patria:

• Nedostatok finančných zdrojov: Inkluzívne vzdelávanie si vyžaduje investície do školení učiteľov, podporných technológií, asistentov učiteľa a úpravy školských budov. Nedostatok finančných zdrojov môže obmedziť možnosti škôl a sťažiť implementáciu inkluzívnych praktík.
• Nedostatok kvalifikovaných učiteľov: Učitelia potrebujú špeciálne školenia a zručnosti, aby mohli efektívne vyučovať žiakov s mentálnym postihnutím. Nedostatok kvalifikovaných učiteľov môže viesť k tomu, že žiaci nedostanú primeranú podporu a vzdelávanie.
• Negatívne postoje a predsudky: Niektorí učitelia, rodičia a členovia spoločnosti môžu mať negatívne postoje a predsudky voči žiakom s mentálnym postihnutím. Tieto postoje môžu brániť integrácii žiakov do triedy a spoločnosti.
• Nedostatočná spolupráca: Efektívna inklúzia si vyžaduje úzku spoluprácu medzi učiteľmi, rodičmi, odborníkmi, školskými orgánmi a ďalšími zainteresovanými stranami. Nedostatočná spolupráca môže viesť k neefektívnemu plánovaniu a realizácii inkluzívnych opatrení.

Liga ľudských práv však tieto obavy jasne vysvetľuje vo svojej brožúre s názvom „Najlepšia škola je inkluzívna“. Deti, ktoré chodia do inkluzívnej školy už od raného veku, inakosť ostatných spolužiakov berú ako niečo prirodzené. Na rozdiel od detí v nie inkluzívnych školách, kde im začlenia dieťa s postihnutím, tam problém s diskrimináciou zo strany detí vznikať môže. Avšak preto vznikajú školy inkluzívne, aby sa takýmto nepríjemnostiam značne predchádzalo a aby každý znevýhodnený jedinec zapadol medzi rovesníkov, ktorí hendikep nemajú. Takisto aj predsudky, že zdravé dieťa bude nevšímané a zanedbávané učiteľom, Liga ľudských práv považuje za neopodstatnené, nakoľko dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami nemá na množstvo prebraného učiva žiadny vplyv. Vďaka hravému, interaktívnemu a kreatívnemu postupu vyučovania sa deti naučia viac. A nakoľko sa každému jedincovi učiteľ venuje individuálne, zaručuje všetkým deťom takú starostlivosť akú potrebujú a to bez ohľadu na to, či ide o znevýhodnené alebo nadané dieťa.

Budúcnosť inkluzívneho vzdelávania

Napriek výzvam a prekážkam je inkluzívne vzdelávanie budúcnosťou vzdelávania. Inklúzia je nielen ľudským právom, ale aj efektívnym spôsobom, ako pripraviť všetkých žiakov na život v rozmanitej a inkluzívnej spoločnosti. Zavedenie inkluzívneho vzdelávania ako takého je dlhodobý proces, ktorého aplikácia do praxe vyžaduje mnoho úsilia a finančnej podpory štátu, ale aj intervencie mimovládnych organizácií, ktorí tvoria základnú a priamu zložku na komunikáciu s dotknutými jedincami. Koncept inkluzívneho vzdelávania je záväzkom štátu, ktorý mu vyplýva z medzinárodných ľudsko-právnych dohovorov.

Európska únia prijala v týchto intenciách dôležitý strategický dokument s názvom Union of Equality: Strategy for the Rights of Persons with Disabilities 2021-2030, v ktorom vymedzila konkrétne priority. Impulzom k dlhodobému záväzku EÚ je pretrvávajúca nepriaznivá situácia osôb s postihnutím v spoločnosti z hľadiska ich sociálneho vylúčenia a rizika chudoby v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia. Cieľom Stratégie je podniknúť kroky, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli uplatňovať svoje práva, nemuseli už zažívať diskrimináciu, mali rovnaké príležitosti, rovnaký prístup k účasti na spoločenskom a hospodárskom živote a mohli sa voľne pohybovať v EÚ bez ohľadu na to, že potrebujú podporu. EÚ má preto ambíciu byť lídrom, vzorom a propagátorom práv osôb so zdravotným postihnutím na celom svete.

Štúdia realizovaná v Poľsku porovnávala študijné výsledky 1552 žiakov bez zdravotného postihnutia v troch vzdelávacích prostrediach: všeobecnom (bez žiakov so zdravotným postihnutím), inkluzívnom (so spoločným vyučovaním, s tromi až piatimi žiakmi so zdravotným postihnutím) a inkluzívnom (bez spoločného vyučovania, s jedným až dvoma žiakmi so zdravotným postihnutím). Výsledky ukázali, že zmeny v akademických výsledkoch (v jazyku a v matematike) v priebehu času boli vo všetkých troch skupinách podobné; medzi inkluzívnym vzdelávaním (oboch typov) a všeobecnovzdelávacími triedami teda neboli žiadne rozdiely. Tieto výsledky znamenajú, že žiaci pri vzdelávaní v triedach s inkluzívnym vzdelávaním nestrácajú ani neprofitujú. Hoci hlavným motorom rozvoja inkluzívneho vzdelávania boli etické a právne úvahy, je potrebné ich podporiť empirickými dôkazmi.

V európskych vzdelávacích systémoch žiaci bez postihnutia nemajú prospech z učenia v inkluzívnych triedach, ale ani nestrácajú v porovnaní so žiakmi v tradičných triedach.

tags: #inkluzia #mentalne #postihnutych