Ideál ženskej krásy: Cesta od Venušiných sošiek po digitálnu éru

Čo je vôbec krása? Dokážu sa ľudia dohodnúť na jednom ideáli, alebo je to čisto subjektívne? Je náš koncept krásy založený na prírode alebo spoločnosti? Každý z nás sa počas života dostane do bodu, kedy pochybuje. Ženy sa obávajú, či sú dosť pekné, páni, či sú priťažliví. Každý totiž chce byť milovaný a v niekoho očiach tým najkrajším.

Ideál krásy sa z roka na rok mení. Vnímanie ženskej krásy prešlo v našich dejinách veľakrát hlbokou metamorfózou. Nič nie je premenlivejšie ako ideály krásy. Nebolo to tak dávno, keď boli trendy superštíhle krásky v štýle Twiggy, zatiaľ čo v súčasnosti sa uprednostňujú buď vyšportované ženy, alebo tie, ktoré majú výraznejšie boky. Úplne iný diktát krásy platil aj pred sto rokmi.

Pravzory krásy v prehistórii a staroveku

Najstaršie známe prejavy ženskej krásy poznáme ako sošky menom venuša (Willendorfská venuša, Věstonická venuša, Venuša z Lespugue), ktoré sa datujú do európskej doby ľadovej približne pred 25 000 rokmi. Pochádzajú z rôznych kútov sveta a naznačujú skôr fascináciu určitými atribútmi ženskosti než jednoduché vyjadrenie uniformnej krásy. Sošky však veľmi nezodpovedajú nášmu súčasnému ideálu krásy či tela. Verí sa, že venuše boli symbolom plodnosti a schopnosti prežiť v drsných podmienkach.

Artefakty z Egypta odhaľujú dramatickú zmenu v pohľade na ženskú krásu. Fragment ukazuje jedinečnú a rafinovanú módu, jemné a štíhle ženské telo. V Egypte sa za krásnu tvár považovala tá s jemnými črtami, veľkými výraznými očami a čiernymi vlasmi. Dlhý a elegantný krk podčiarkoval veľmi štíhle telo s jemnými zápästiami i členkami a priam nekonečnými prstami.

Pojem klasickej krásy, ktorý vznikol v Grécku, je dokonale opísaný v diele Marcusa Vitruvia Pollia z 1. storočia pred naším letopočtom. Práve jeho pohľad hlboko ovplyvnil umenie. Vitruviánsky muž, pravdepodobne najslávnejšia ilustrácia Leonarda da Vinciho, vychádza z myšlienky a teórie Vitruvia. Ten verí, že proporcie a miery ľudského tela, ktoré stvoril Boh, sú dokonalé a správne. Preto sa domnieval, že správne postavený chrám by mal odrážať a vzťahovať sa na časti ľudského tela. Podotkol, že naša schránka môže byť symetrická, vpísaná do kruhu i štvorca. Sokrates predpokladal, že hlavnou úlohou umelca bolo poskytnúť štandard idealizovaného obrysu ľudského tela v presných proporciách, aby získal rovnováhu a harmóniu. Dodnes túto ideológiu podčiarkuje Méloská Venuša.

V starovekom Grécku sa na mužov vzťahovali oveľa vyššie štandardy krásy a dokonalosti ako na ženy. Ideálna žena bola ničmenej baculatlejšia so svetlou pleťou, dlhými vlasmi a symetrickým obličejom. Pythagoras dokonca so svojimi matematickými výpočtami dospel tak ďaleko, že vytvoril “vzorec”, ktorým sa dala krása počítat.

Pre Japonsko 8-12. storočia boli typické predovšetkým veľmi dlhé vlasy, ktoré ženy nosili rozpuštěné alebo vo volnom copu. Bežne si tiež holily obočí a domalovávaly si ho mnohem výše (někdy až skoro u linie vlasů). Heianská krása zahrnovala tiež bledú pleť (běžně si ji ženy barvily bílou barvou), výrazné zbarvení tváří a úzké rudé rty.

Čína ako by si vzala svoj model krásy z rozprávky o Popoluške. Až do 20. storočia í totiž čínske ženy kládly velký dôraz na velikost svojich nohou. Se svou touhou po dokonale drobných nožkách, které byly považovány za jakýsi erotický symbol, byli Číňané schopni zajít pořádně daleko. Od raného věku holčičkám mrzačili nohy drastickými procedurami, během kterých se nohy lámaly a ovazovaly, aby se zastavil jejich růst.

Stredovek a renesancia: Od pokánia k zmyselnosti

V ranom stredoveku, v ktorom dominovala kresťanská viera, boli prehnaná starostlivosť o telo či nanášanie mejkapu nemysliteľné. Spájali sa totiž s nebezpečenstvom a hriechom, ktoré viedlo k vyhnaniu z raja spôsobeného Evou. Proporcie a harmónia sa stali nedôležitými a ženy boli prezentované ako obyčajné, neatraktívne postavy. A predsa existoval ideál ženskej krásy, ktorému dominovala jemná, biela pokožka.

V období renesancie boli staroveká grécka kultúra a ideály krásy znovuobjavené a stali sa súčasťou každodenného života. Klasický antický štýl so symetriou a proporciami bol oživený tým, že ženské telá boli vykreslené zmyselnejšie a s pôvabnými rukami i nohami. Prvýkrát od helenistickej éry starovekého Ríma bola pozornosť presmerovaná z náboženských na svetské témy.

Obdobie renesancie naproti asijskému vnímaniu krásy do popredia postavilo ženy plnejších tvarov. Vrátilo sa tak k pôvodnej myšlienke, ktorá vnímala krásu ženy spojenú s plodnosťou a materstvom. Ideálna žena mala kulaté bříško, široké boky a bujné poprsie.

Barok a rokoko: Prepych, umelé líčenie a tajné kódy

Barokový ideál krásy priniesol povestné zmyselné ženské telo. Typická dokonalosť tej doby bola zachytená v roku 1646 v obraze „Manželka kráľa Kandaulesa“ maliara Jacoba Jordaensa.

V neskorom baroku, rokoku, badáme dramatickú zmenu vkusu a vnímania krásy. Ideálna žena sa stala štíhlou, s pevným pásom a vyžarujúca pôvab. Ideálna žena mala mať vlasy čiernej, hnedej alebo blond farby. Silne ryšavé/červené vlasy boli pokladané za nemoderné, popularite sa tešili vlasy gaštanové, či odtiene jahodovej blond. Vlasy bolo nutné aranžovať do náročných účesov, museli byť kučeravé alebo zvlnené, doplnené o šperky, mašličky či perie. Čelo ideálnej ženy malo byť vysoké, líčka mali byť plné a červené, obočie výrazné, na konci zúžené v tvare polmesiaca. Pery mali byť malé, s mierne väčšou spodnou perou tvoriaci „púčik“, mäkké a červené. Samozrejme tento ženský ideál presadzovaný takmer celé 18. storočie, len málo ktorá žena spĺňala ba dokonca aj kráľovné boli nútené užívať rôzne „zlepšováky“ na dosiahnutie tohto stavu.

Užívanie kozmetiky má počiatky už v 17. storočí, no najväčšej popularite sa jej dostáva v 18. storočí. Cieľom líčenia nebolo vyzerať prirodzene, ale spĺňať predpísaný ideál. Prirodzene svetlá pokožka bola považovaná za nevhodnú a vulgárnu, zatiaľ čo namaľovaná biela lesknúca sa pleť, bola žiadúcou súčasťou verejnej toalety, ale aj neformálnych stretnutí aristokracie. Bieloba zakrývala rôzne jazvičky po osýpkach iné nezrovnalosti pleti a samozrejme veľmi nežiaduce opálenie. Aplikovala sa na tvár, ramená a časť dekoltu. Vyrábala sa väčšinou z bizmutu alebo bieleho octu. Obľúbenou prímesou do bieleho make-up u sa stalo olovo, ktoré dodávalo pleti lesk. Avšak, olovo pre svoje jedovaté vlastnosti mohlo často krát v kombinácií s ostatnými líčidlami zapríčiniť aj smrť. Okrem toho, pravidelným užívaním oloveného make-up u pleť šedivela. Zdravšou a nákladnejšou alternatívou bolo užívanie zlatých lístkov rozmočených v horúcom vodnom roztoku. V liečivé účinky zlata sa verilo už od renesancie a navyše zlatom lesknúca sa pleť dodávala svojej majiteľke atribút vznešenosti.

Okolie očí sa nezvýrazňovalo, no užívaním bieloby, ktorá obsahovala stopy olova dochádzalo k podráždeniu pokožky, ktorá nadobúdala červenkastú farbu. Niektoré dámy v snahe dodať svojim očiam iskru si kvapkali do očí extrakt získaný z rulíku. Na tvári sa zvýrazňovalo obočie, najčastejšie sadzami, páleným korkom alebo bazou. Ženy rovnako aj muži si v tomto období vytrhávali chĺpky do tvaru na konci zúženého polmesiaca. Populárne bolo tiež lepiť si falošné obočie vyhotovené predovšetkým z myšej srsti.

Dôležitou súčasťou celkového make-up u bolo užívanie červene. Tá bola rozhodujúca ak si chcela osoba potvrdiť svoj sociálny status. Existovali rôzne druhy červene, ktoré napovedali o sociálnej triede nositeľky. Bola ku príkladu červeň dvorská, meštiacka červeň či dokonca charakteristická červeň kurtizány. Aristokracia nosila červeň v pásoch prípadne v tvare trojuholníka smerujúceho nadol, pričom si zvýrazňovali oblasť od líc až po uši. Mešťania nosili menej výrazné líčenie, užívali svetlo ružovú farbu, ktorú si aplikovali do tvaru kruhu. Červené líčidlá boli vyrábané najčastejšie z rumelky alebo octu. Prírodnými zdrojmi boli tiež živica získaná z rôznych druhov stromov či santalového dreva. Tie boli zmiešavané s rôznymi tukmi, olejmi a octami pre vytvorenie krémovej konzistencie. Na dosiahnutie červene na perách sa užíval destilovaný alkohol, ocot alebo rulík. Farebná škála sa pohybovala od ružovej až po korálovú, ojedinelé boli pery farby červeného vína.

Celkový výraz ženskej tváre dotvárali mušky. Tie poskytovali svojej majiteľke skrývajúcej svoju skutočnú tvár za make-up nástroj, ako vyjadriť svoj momentálny duševný stav, svoje názory či potrebu zvýrazniť sa. Sú teda prejavom skrytej individuality ženy v jasne definovanom mužskom svete 18. storočia. Mušky sa vyrábali z čierneho hodvábu alebo zamatu, mali rôzne tvary a nosili sa buď osamote, alebo spoločne. V 18. storočí sa stali natoľko populárne, že dizajnéri začali tvoriť stále väčšie a zložitejšie. Spočiatku kruhové mušky nadobúdali postupne tvary ako srdiečka, polmesiačiky či hviezdičky, vrcholom sa stali mušky, ktoré zobrazovali amorov, vtáky, koč ťahaný koňmi, dokonca trojsťažňovú loď. Niektoré dámy si dokonca v snahe potvrdiť si svoj urodzený štatút vkladali do mušiek drobné diamanty. Veľmi dôležité bolo rafinované umiestnenie, ktoré čo to vypovedalo o svojej majiteľke.

Mušky sa postupne stávali predmetom kritiky cirkvi, ktorá však docielila len to, že sa začali aplikovať na skryté časti tela, kde symbolizovali rôzne erotické významy. Oveľa výraznejšou kritikou bolo podriaďované líčenie a užívanie mušiek osvietenskými filozofmi. Tí verili, že z fyziognómie tváre sa dajú vyčítať isté povahové vlastnosti, ktoré však užívaním bielidiel a mušiek sa stali nečitateľné a zamedzili tak možnosť pozrieť sa dáme takpovediac „do duše“. Vyzvali tak k návratu k prirodzenej kráse, avšak tieto argumenty neboli postačujúce. Potom sa na užívateľky zamerali s argumentmi o zdraví, že líčidlá, ktoré si denne nanášajú na tvár im môžu privodiť smrť. Tieto názory, podporené lekármi dosiahli väčší úspech, kde koncom 18. storočia sa užívanie make-up u už z časti obmedzovalo.

Romantizmus a viktoriánska éra: Štíhlosť a korzety

Romantizmus a následné viktoriánske časy posilnili ideál ženskej krásy v štíhlom, osom páse, krehkom tele s malými rukami a nohami.

Viktoriánske Anglicko (cca 1837 - 1901) bolo pre krásu ženy žiadúce, aby bola: zvodne kyprá, plnoštíhla, so zúženým pásom. Bola to éra milovaného aj nenávideného korzetu. V tomto období si ženy stiahli pás priliehavou spodnou bielizňou, aby dosiahli želanú postavu tzv. presýpacích hodín. Táto éra bola charakterizovaná vládou kráľovnej Viktórie, ktorú mnohí považujú za jednu z najvplyvnejších osobností tej doby aj č osa týka vzhľadu.

V Anglicku 19. storočia pretrvával trend svetlej, až prievidnej pleti. Kozmetická rutina tejto doby ale bola veľmi nebezpečná pre zdravie. Veľmi obľúbené boli tiež vlnité vlasy, pre ktoré sa využívali vtedajšie predchůdce “kulmy” - kovové kleště, ktoré sa nechávali nažhavit v otevřeném ohni. Pokiaľ sa k vlasům přiložily příliš rychle, vlasy se doslova spálily.

20. storočie: Revolúcia v kráse

Ideály krásy 20. storočia prešli rýchlymi a neočakávanými zmenami, ktoré spopularizovali médiá.

20. roky 20. storočia: Začala raná kinematografia produkovať svoje hviezdy. Ženskú krásu definovali Louise Brooks či Gloria Swanson. Hlavnými znakmi boli malá hlava, výrazné oči, plnšie pery a krátke vlasy. Búrlivé 20. roky 20. storočia priniesli ideál ženskej postavy s plochým hrudníkom, zníženým pásom, krátkym účesom tzv. Bob a chlapčenskú postavu. Krása v 20. rokoch 20. storočia sa vyznačovala androgýnnym vzhľadom žien. Nosili podprsenky, ktoré splošťovali hrudník a oblečenie, ktoré im dodávalo vzhľad bez kriviek. Ženy si dokonca skrátili vlasy, čím opustili dlhoročné presvedčenie, že práve dlhé vlasy znamenajú krásu a žiadúcosť.

30. roky 20. storočia: Dekáda, ktorá priniesla Hollywood ako toho, kto bude udávať trend.

40. roky 20. storočia: Móda Christiana Diora definovala ideál krásy 40. rokov. Príznačná bola štíhla, elegantná žena so šarmom dámy.

50. roky 20. storočia: V 50. rokoch Coco Chanel ukončila Diorov „zastaraný“ obraz žien. Zamerala sa predovšetkým na prirodzený vzhľad, ktorý sa odzrkadľoval vo voľne obtiahnutých látkach, jednoduchých doplnkoch a zdržanlivom mejkape. Zlatý vek Hollywoodu (cca 30. - 50. roky 20. storočia) priniesol ideálnu ženu so žiadúcimi krivkami, postavou presýpacích hodín, veľkými prsiami a štíhlym pásom. Klasickým príkladom tejto ideálnej ženskej postavy je Marilyn Monroe - zlaté dievča Hollywoodu. Heslo „väčšie je lepšie“ jednoznačne napĺňala. S nástupom osvietených zrkadiel ženy začali čím ďalej viac riešiť tiež vzhľad svojej pleti, vlasov a zubov.

60. roky 20. storočia: Šesťdesiate roky priniesli v západnom svete obrovské sociálne zmeny vrátane revolučného vnímania ideálu. Britská modelka Twiggy, prvá ikona, nastavila nové štandardy krásy svojou štíhlou kostnatou postavou. Položila tým základy minimalistickej siluety. „Slim“ sa v očiach spoločnosti stal synonymom pre „krásny“. Pery zmatneli, no oči boli zvýraznené očnou linkou. Toto obdobie zbožňovalo šíthlosť, až vychudnutosť, dlhé, štíhle nohy, postavu dospievajúceho dievčatka. Zdá sa, že heslom ideálnej krásy žien v 60. rokoch 20. storočia bol dievčenský pôvab a štíhlosť. Ženy sa vtedajšej dobe tiež vracali do škôl a práce, namiesto “kariéry” ženy v domácnosti.

70. roky 20. storočia: Úzke pásy a nádherné objemné účesy dominovali móde 70. rokov. Mejkap bol nápadný, no v chladných farbách a každý chcel výrazné oči. Úvodné roky 70. rokov priniesli aj vzostup pozitívneho postoja k telu, ktorý odrážal širšie spoločenské posuny smerom k prijatiu rôznych tvarov a veľkostí.

80. roky 20. storočia: Osemdesiate roky sa stali obdobím emancipovanej a úspešnej ženy. Táto najnovšia postava nežnejšieho pohlavia spevnená cvičením a podčiarknutá jasnými cieľmi urobila z vysoko výkonnej ženy úspešnú kariéristku, ktorá prekoná každú prekážku. Éra supermodeliek (približne 80. roky 20. storočia) oslavovala tento typ ženskej postavy: športová, štíhla, ale s krivkami, vysoká, s výraznými črtami tváre. Toto obdobie prinieslo fenomén šialeného cvičenia a relatívne vysokých ideálov na krásu ženy. Cvičebné videá boli v móde a nabádali ženy, aby boli štíhle a fit. V tomto období, žiaľ, došlo aj k nárastu anorexie, ktorú podľa niektorých odborníkov spôsobili práve vysoké nároky na krásu a až nereálne krásne modelky na obálkach časopisov.

90. roky 20. storočia: V 90. rokoch dominovala individualita. Vychudnutá krása (cca 90. roky 20. storočia) posunula posadnutosť štíhlosťou ešte ďalej. Ideálny typ postavy v tomto období predstavoval extrémnu štíhlosť, uzučký pás, bledučkú, až priesvitnú pokožku, androgýnny typ postavy. Oslavovaným telom tohto obdobia bola žena, ktorá vyzerala štíhla, krehká a tak trochu zanedbaná. Modelka Kate Mossová - hrdinka kokainových večierkov, určovala trendy krásy svojou bledosťou, chudosťou a až nedbalým výzorom. Vďaka nej vznikol štýl, ktorému sa hovorí "heroín chic" - teda ultraštíhla postava, prepadnuté tváre a tmavé kruhy pod očami.

Súčasnosť: Individualita, prirodzenosť a digitálne vylepšenia

V súčasnosti sa krása opäť úzko spája s prirodzenosťou a individualitou. Už nie je dôležité hľadať ideál v niekom druhom. Ženy sa v súčasnosti snažia predviesť svoje vlastné prednosti. Ako vo všetkých historických obdobiach aj doba rokoka mala svoj ženský ideál krásy. Ideálna žena mala mať vlasy čiernej, hnedej alebo blond farby.

Postmoderná krása (cca 2000 - súčasnosť) štandardy krásy pre ženy zahŕňajú: ploché brucho, "zdravú" štíhlosť, veľké prsia aj výrazný zadok. Kim Kardashian sa stala prototypom ideálnych štandardov krásy pre modernú ženu. Od žien sa očakáva prakticky nereálne: že budú štíhle, ale nie príliš štíhle, s veľkými prsiami a veľkým zadkom, a to všetko pri zachovaní plochého brucha. Ženy čoraz častejšie vyhľadávajú plastické operácie, aby dosiahli tento vzhľad a boli považované za krásne.

Túžime po zmene čohokoľvek, nechávame si preoperovať nielen prsia, ale aj nos, líca, bradu, meníme črty tváre, len aby sme boli považované za krásne, chcené, prijímané. Pritom často sú to práve rany a nevyriešené záležitosti duše, ktoré nás nútia meniť sa a získať lásku okolia. Ak pekne vyzeráme, sme upravené a cítime sa dobre vo svojej koži, určite sa nám tak kráča dňom a životom lepšie. No nezabúdajme, že ak niečo bolí dušu, nezmení to žiadny zázračný skalpel, ktorý sa dotkne nášho tela. Dajme si za cieľ nie „prerobiť“ sa tak, aby nás prijímal a chcel celý svet, ale zistiť poctivo, kto naozaj sme, aké je naše miesto a zámer tu na svete. Šťastie a spokojnosť z tohto zistenia nás urobia krajšími a žiarivejšími ako akákoľvek dokonalá úprava zovňajška.

Dnes sa už našťastie na krásu pozeráme oveľa tolerantnejším merítkom a sme si čím ďalej viac vedomí krásy v jedinečnosti. Kult ženskej krásy sa s nami vlečie ako je ľudstvo staré.

Tabuľka: Vývoj ideálov ženskej krásy v kľúčových obdobiach

tags: #ideal #zenskej #krasy #diskusny #prispevok