Historické korene a vývoj Európskeho sociálneho modelu

Európsky sociálny model (ESM) je komplexný systém sociálnej ochrany a politík, ktorý sa vyvinul v Európe s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň životnej úrovne, sociálnej spravodlivosti a inklúzie pre všetkých občanov. Tento model nie je jednotný a líši sa v závislosti od krajiny, ale zdieľa spoločné hodnoty a princípy.

Sociálna politika je jednou zo základných charakteristík európskych štátov. Ide o pomerne komplikovanú a často diskutovanú problematiku, ktorá má bezprostredný vplyv na každodenný život občanov. Táto oblasť sa zaoberá analýzou najvýznamnejších udalostí a dokumentov, ktoré zohrávali dôležitú úlohu pri formovaní súčasnej podoby sociálnej politiky v Európe.

Náš pohľad na spoločnosť a hospodárstvo vychádza z kresťanských hodnôt a pevného presvedčenia, že ľudia sú slobodní a musia byť stredobodom sociálne trhového hospodárstva. Veríme v európsky sociálny model ako základ sociálne trhového hospodárstva. Chceme zlepšiť a chrániť sociálny blahobyt a konkurencieschopnosť, ktorá musí byť neustále prispôsobovaná rýchlo sa meniacemu svetu. Článok 3 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ) stanovuje rámec, v ktorom konkurencieschopnosť prispieva k sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť stimuluje konkurencieschopnosť. Hlavným cieľom sociálnej politiky je poskytnúť občanom nástroje, vďaka ktorým budú môcť získať sebestačnosť a udržať si ju.

Vymedzenie pojmov sociálnej politiky

Pre pochopenie európskeho sociálneho modelu je dôležité definovať kľúčové pojmy ako sociálna politika, sociálne zabezpečenie, sociálna ochrana a záchranná sociálna sieť.

• Sociálny: Tento pojem sa týka spoločnosti, životných podmienok, životnej úrovne, istôt, blaha, dobra a spolucítenia. Vyjadruje ľudské hodnoty a prospešnosť pre spoločnosť.
• Politika: Označuje vládnutie štátu, verejnú činnosť zameranú na regulovanie a ovplyvňovanie konania jednotlivcov, skupín a inštitúcií. Je to činnosť rôznych spoločenských síl, ktoré sa stretávajú, ovplyvňujú a vytvárajú politickú situáciu a systém.
• Sociálna politika: Podľa Hilla (1983) ju možno chápať ako súčasť verejnej politiky alebo ako politiku, ktorá sa odlišuje od ostatných. Definuje sa ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšeniu životných podmienok obyvateľstva, zabezpečeniu sociálnej suverenity a bezpečia v rámci hospodárskych možností krajiny. V širšom ponímaní ide o konkrétnu činnosť štátu, ktorá ovplyvňuje sociálnu realitu. V užšom ponímaní je to oblasť hospodárskej politiky zameraná na elimináciu sociálnych tvrdostí trhového mechanizmu. V najužšom ponímaní sa stotožňuje so sociálnym zabezpečením. Sociálna politika je kľúčový pojem sociálnej teórie a praxe, súhrn národných opatrení na zlepšenie životných podmienok v rámci daných možností.
• Sociálne zabezpečenie: V širšom ponímaní ide o právne, finančné a organizačné nástroje na kompenzáciu nepriaznivých dôsledkov sociálnych udalostí a situácií, alebo na predchádzanie takýmto situáciám. Je to súbor inštitúcií, orgánov, zariadení, činností a opatrení, ktoré predchádzajú, zmierňujú, odstraňujú alebo kompenzujú ťaživé sociálne situácie občanov.

Schéma sociálneho zabezpečenia zahŕňa:

• Systém sociálneho poistenia (dôchodkové a nemocenské poistenie)
• Systém štátnej sociálnej podpory (dávky pri štátom uznaných životných udalostiach)
• Systém sociálnej pomoci (náhradné zdroje sociálnej samostatnosti a bezpečnosti)

Usiluje sa o sociálnu spravodlivosť na princípoch solidarity, osobnej participácie a štátnej ingerencie.

• Sociálna ochrana: Starostlivosť o zabezpečenie podmienok pre život, vývoj, výchovu a ochranu oprávnených záujmov.

Organizácia sociálnej ochrany na Slovensku zahŕňa:

• Zdravotná starostlivosť (vecné dávky, riadi MZ SR)
• Sociálne poistenie (peňažné dávky, riadi MPSVaR cez Sociálnu poisťovňu)
• Štátna sociálna podpora (peňažné dávky pre rodiny, kompetencia MPSVR, vyplácané ÚPSVaR)
• Sociálna pomoc (peňažné a vecné dávky, rozhoduje MPSVR SR a MZ SR, al. cez samosprávu, vyplácané osobám v hmotnej núdzi a zdravotne postihnutým)

• Záchranná sociálna sieť: Systémové usporiadanie sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci, ktoré zabezpečuje, aby v období ekonomických reforiem nebol ani jeden občan existenčne ohrozený. Je to jeden zo základných predpokladov úspešnosti ekonomickej reformy. Podstatou sú sociálne opatrenia pre tých, ktorí budú ekonomickou transformáciou najviac postihnutí a nie sú schopní sa o seba postarať. Cieľom je, aby v dôsledku ekonomickej transformácie žiaden občan neklesol pod hranicu existenčného alebo sociálneho minima.

Najstaršie podoby sociálnych intervencií a vývoj sociálnej politiky

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej vzájomnosti cez pomoc chudobným až po komplexnú sústavu inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich ľudské práva na existenciu, život, zdravie, sociálne zabezpečenie a vzdelanie.

Rodová solidarita

Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí bolo založené na spoločnom úsilí rodu o prežitie. S deľbou práce a vyššou spoločenskou organizáciou vznikol problém starostlivosti o nezaradených do spoločenského systému tak, aby sa o seba postarali. Prostriedky prideľovala hlava rodiny, rodu alebo kmeňa. Rodová solidarita riešila problémy v danom usporiadaní.

Autokratický paternalizmus

Na vrchole bol otec (náčelník, despota, diktátor), ktorý prideľoval role a prostriedky aj sociálne odkázaným. Sociálne inštitúcie štátu boli súčasťou prídelového systému. V prednej Ázií a severnej Afrike sa prideľovali role vládne, pracovné, bojové a s tým aj prostriedky k obžive. O neschopných sa spravidla starala rodina. Trend sociálneho myslenia bol konzervatívny a tradičný, verilo sa, že predvídané sociálne zmeny budú zavedené neprirodzenými silami. Nepotrební otroci sa zabíjali a chudobní slobodní prepadali dlžnému otroctvu. Vláda určovala sociálne potreby, na ktoré bude reagovať i spôsob ich uspokojenia a systém spracovala a financovala, alebo tým niekoho poverila. Prvé štátne podpory boli pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci, vdovy po vojakoch, vojnoví veteráni).

Antický paternalizmus

Antický paternalizmus mal vplyv na európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Sociálne reformy boli zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. Platón sníval o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónovom štáte boli nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť štátu. Chorých a zranených bolo treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Platón bol predchodca utopistov. Aristotelovým zmyslom života bola blaženosť. Seneka chápal tradičnú formu antickej filozofie ako filantropiu. Je treba konať dobro pre druhých. Šírila sa neviera v pohanských bohov a v štátny kult cisára.

Charita a starostlivosť o chudobných

Prvý ucelený koncepčný rámec poskytli monoteistické cirkvi výzvou k filantropii. Rímskokatolícka cirkev zakladala útulky a vznikali žobravé rády starajúce sa o chudobných. O žobrákov sa začala starať šľachta a obce. Niektoré reformné kresťanské smery sa usilovali o sociálnu rovnosť (husiti). Utopisti sa pokúšali formulovať spravodlivejšiu občiansku spoločnosť (Tomas Morus, Thomamasso Campanella).

Starostlivosť o chudobných ľudí na okraji spoločnosti v minulosti zahŕňala telesne a duševne postihnutých, vdovy a siroty. V mimoriadnych prípadoch sa mohli spoliehať na dobročinnosť mesta alebo náboženskej obce. Rizikový faktor predstavovala staroba, ktorá sa stávala príčinou sociálneho úpadku. Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi, neskôr mestské samosprávy a bohatí šľachtici alebo mešťania. Spočiatku mali charakter všeobecnej zdravotno-sociálnej ustanovizne pod názvom špitál (hospitál), xenodochium. Starostlivosť dostávali chorí, chudobní, starci, siroty i pocestní. V praxi pretrvával univerzálny charakter ústavných zariadení. Úroveň starostlivosti v chudobincoch závisela od finančných možností a pre koho boli určené.

Ak zlyhala záchranná sociálna sieť v rámci rodiny a pomoc neposkytol ani zamestnávateľ, uplatnili jednoduché a ľahko kontrolovateľné formy pomoci. Vedenie obce poskytovalo opateru alebo možnosť obživy postihnutým tak, že ich zamestnávalo na pasenie zvierat, čistenie ulíc a iné pomocné alebo príležitostné práce. Najviditeľnejším problémom boli žobráci a tuláci. V obdobiach ekonomických kríz počet žobrákov narastal. Prvé zásahy proti žobrákom mali zaviesť organizovaný poriadok a sociálnu kontrolu širokých vrstiev. Tvorcovia právnych predpisov o žobraní sa domnievali, že tento problém je možné odstrániť výchovou k pracovitosti.

Novou, účinnejšou formou starostlivosti o chudobných, zavedenou Jozefom II., sa mala stať inštitúcia nového typu, tzv. farský chudobinský ústav, teda orgán na centrálne získavanie a prideľovanie milodarov na území každej farnosti. Predstavovali prvú etapu systematizovanej a organizovanej štátnej sociálnej politiky na území Habsburskej monarchie s novými zásadami (zákaz žobrania, udeľovanie podpôr domácim "čestným" chudobným, vykazovanie "cudzích" žobrákov, evidencia a systemizácia financovania).

Vývoj sociálnych funkcií Európskych spoločenstiev a Európskej únie

Vývoj sociálnych funkcií Európskych spoločenstiev a Európskej únie prebiehal v súlade s vývojom svetovej a európskej sociálnej a právnej kultúry, ktorú prezentovali najmä Organizácia Spojených národov, Medzinárodná organizácia práce a Rada Európy. Symbolická cesta od uhlia a ocele k sociálnej Európskej únii, teda k ľudským právam a slobodám (a v ich rámci k sociálnym právam a ekonomickým právam), bola zložitá a neustále sa vyvíjala.

Už historicky prvá zmluva z roku 1951, zakladajúca Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, obsahovala sociálne opatrenia, ktoré boli v súlade s dokumentmi Organizácie Spojených národov, Medzinárodnej organizácie práce a Rady Európy. Tieto opatrenia sa týkali voľného pohybu osôb, podpory zamestnanosti a zlepšovania životných a pracovných podmienok robotníkov.

Zmluva z roku 1957 o zriadení Európskeho hospodárskeho spoločenstva ustanovila ako integračný cieľ zdokonalenie životných a pracovných podmienok pre pracovníkov s cieľom harmonizácie sociálnych systémov a príslušných procedúr.

Európsky sociálny model v súčasnosti

Sociálna politika sa popri iných tvrdých politikách EÚ dostala z tabuizovanej zóny do centra európskej debaty. Slovensko je toho príkladom. Na prvom mieste sa suverénne s 46 % umiestnila „sociálna rovnosť a solidarita“. Na otázku, čo by najviac pomohlo budúcnosti Európy, 53 % občanov odpovedalo „porovnateľné životné štandardy“, pred porovnateľnými štandardmi vo vzdelávaní alebo jasne definovanými hranicami EÚ. Naprieč EÚ platí, že občania majú od svojich vlád vysoké očakávania pokiaľ ide o sociálne politiky. Európsky sociálny model (priama konkurencia amerického modelu) je minimálne od 80. rokov 20. storočia ideou, ktorá sa tiahne v pozadí európskej integrácie. EÚ, resp. niektoré jej členské štáty, sú kolískou a domovom najprogresívnejších sociálnych systémov na svete. Aj tie však dnes čelia viacerým tlakom - globalizácii, technológiám, demografii, problémom na trhu práce a pod - spoločným pre celú EÚ, hoci sa zatiaľ prejavujú v rôznych kútoch v inej intenzite. Vo východnej Európe, resp. novších členských štátoch EÚ, je situácia mierne odlišná. Z prieskumov verejnej mienky, ako je spomínaný Eurobarometer vyplýva, že občania si budúcnosť EÚ spájajú so schopnosťou zabezpečiť isté sociálne parametre.

EÚ má kompetencie riešiť tvrdo (legislatívne) len oblasti, ktoré súvisia s jednotným trhom, napríklad koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia pri ľuďoch, čo istý čas pracujú alebo žijú v inej krajine. Iný prípad sú situácie, v ktorých fungovanie jednotného trhu narúša národné sociálne systémy. Najilustratívnejšie to vidieť na aktuálnej a výbušnej téme vyslaných pracovníkov - pre francúzskeho prezidenta synonymum sociálneho dumpingu v EÚ. Druhým, omnoho slabším nástrojom EÚ, je metóda otvorenej koordinácie, ktorej doterajšie výsledky nie sú veľmi presvedčivé. Túto metódu čiastočne podporuje aj európsky rozpočet. Časť z neho financuje sociálne politiky v členských štátoch. Európsky sociálny fond spolufinancuje aktívne politiky na trhu práce (Záruku pre mladých) a boj proti sociálnemu vylúčeniu rôzneho druhu. Kým sociálne politiky zostávajú národnou doménou, makroekonomické politiky členských štátov sa v EÚ naopak dostávajú čoraz viac pod spoločnú strechu a koordináciu.

Bez ohľadu na realitu kompetencií, musí byť každému jasné, že nie je možné, aby EÚ ako ekonomicko-politický projekt prežila, ak sa bude sociálna situácia v členských štátoch zhoršovať. Pochopili to aj európske inštitúcie, najmä „politická“ Európska komisia Jeana-Clauda Junckera. Práve politickosť je tu dôležitá. Rozpor medzi sociálnymi cieľmi a kategóriami konkurencieschopnosti a vyrovnaných rozpočtov nie je možné riešiť iba technokraticky. Je to silne politická otázka, ako Európska komisia pochopila pri debate o francúzskom deficite a uplatňovaní pravidiel Paktu stability a rastu.

Európsky pilier sociálnych práv

Európsky pilier sociálnych práv Juncker veľkolepo ohlásil v prejave o stave únie v roku 2015. Nasledovali verejné konzultácie a v apríli 2017 aj samotný návrh. Viac ako čokoľvek iné je sociálny pilier rámec na sledovanie (nie vynucovanie) výkonnosti členských krajín v jednotlivých oblastiach sociálnej politiky. Optimisti veria, že to môže poslúžiť ako laboratórium pre vyhodnocovanie, aký má konkrétne nastavenie sociálnej politiky vplyv na ekonomickú výkonnosť, teda čo vedie k najlepším výsledkom. Hoci nejde o súčasť piliera, Komisia zvykne v balíku komunikovať aj smernicu (legislatívu) o vyslaných pracovníkoch ako európsky príspevok k boju proti sociálnym neduhom. Inou plánovanou legislatívnou zmenou je návrh na minimálne štandardy pre rodičovskú dovolenku v EÚ. Okrem iného by mali silne motivovať otcov prebrať väčšiu mieru zodpovednosti za starostlivosť o dieťa. Má ísť o príspevok k snahe o zladenie pracovného a rodinného života, čo je zároveň oblasť, ktorú chce Európska komisia vyhodnocovať v rámci Európskeho semestra (Špecifických odporúčaní pre krajiny), ktorý primárne slúži na koordináciu hospodárskych politík. V situácii, kedy zmeny kompetencií v strednodobom horizonte nie sú na programe dňa je „tlak spoločenstva“ jednou z ciest ktoré sa ponúkajú. Sociálna politika bola tradičná červená čiara mnohých (najmä novších) členských krajín v EÚ, vrátane Slovenska. Po dlhé roky sa sociálna politika spomínala jedine jedným dychom s neželanou daňovou harmonizáciou.

Budúcnosť Európskeho sociálneho modelu

Slovenský premiér Robert Fico hovorí o európskej minimálnej mzde - vyjadrenej ako percento z priemernej mzdy v danom členskom štáte (aktuálna diskusia hovorí o 60 %) - ako o reálnej možnosti. Pre Slovensko by to bolo prijateľné, povedal, „ak by nám dali prechodné obdobie niekoľko rokov“. Pripúšťa tento vývoj v kontexte snahy Slovenska pripútať sa k tomu, čomu hovorí „jadro EÚ“, pričom netají ani fakt, že to „môže spôsobiť problémy podnikateľom a zamestnávateľom“. Iným smerom uvažovania, prepojeným s debatou o eurozóne je myšlienka Európskeho poistenie v nezamestnanosti. Nejde tu o európske transfery priamo ľuďom bez práce, ale o jednu z možných podôb fiškálnej kapacity eurozóny, ktorá by fungovala ako poistenie pre národné schémy nezamestnanosti a aktivovala sa ako záchranná sieť v čase cyklických hospodárskych kríz. Výsledky volieb v Nemecku a komplikované koaličné rokovania ukážu, či sa bude dať s Nemeckom rátať v nejakej avantgardnej skupine členských krajín pre sociálnu oblasť. Francúzsko uspelo v hre vyslaných pracovníkov a prezident Macron vo všeobecnosti podporil myšlienku európskej minimálnej mzdy. Do jeho dvojhodinovej Sorbonnskej reči o EÚ sa ale viac sociálneho rozmeru európskej integrácie nedostalo. Toto nastavenie v skutočnom nemecko-francúzskom jadre EÚ naznačuje, že radikálne zmeny čakať netreba a zotrváme pri evolučnej metóde. Pre vyšehradský región bude naďalej prvou témou konvergencia miezd na jednotnom trhu EÚ (v rámci jednej korporácie). Mimo tradičného, by ale týmto krajinám malo záležať na tom, aby sa sociálny pilier naplnil obsahom. Krajiny s obmedzeným know-how a pákami by mohli ťažiť zo spoločného európskeho postupu. Najmä zoči-voči prekarizácii práce a sociálneho zabezpečenia, ktorú prinášajú nové formy práce (tzv. gig economy).

Konferencia "Európsky sociálny model: čo ďalej?"

V dňoch 8. - 9. októbra 2013 sa v Bratislave konala medzinárodná vedecká konferencia na tému "Európsky sociálny model: čo ďalej?". Prinášame vystúpenia z druhého dňa tejto konferencie, ktorá ponúkla širokú škálu pohľadov na historické korene, súčasné výzvy a potenciálne cesty budúceho vývoja európskeho sociálneho modelu. Konferencia bola rozdelená do niekoľkých panelov, ktoré sa venovali rôznym aspektom tejto problematiky.

VI. panel - Kríza európskeho sociálneho modelu a jej politické súvislosti

Tento panel sa zaoberal krízou európskeho sociálneho modelu a jej politickými súvislosťami.

• Marcela Gbúrová sa venovala Marshallovej teórii moderného občianstva a tendenciám rozvoja sociálneho občianstva v Slovenskej republike po roku 1989.
• Milan Šikula analyzoval sociálny štát a globálne vládnutie bez globálnej vlády.
• Jozef Lysý sa zamýšľal nad politickým myslením medzi ochranou a prevenciou.
• Juraj Marušiak hovoril o kríze dôvery a kríze demokracie.
• Jiří Navrátil sa zameral na éru trpezlivosti a sociálno-ekonomický protest v krajinách Višegrádu v období transformácie a krízy.

VII. panel - Korene európskeho sociálneho modelu: odkiaľ a kam?

• Ivan Laluha hovoril o odkaze Alexandra Dubčeka v Európe.
• Monika Čambalíková sa venovala európskemu sociálnemu modelu v podmienkach a výzvach súčasnosti.
• Martin Muránsky sa zamýšľal nad Európskou úniou ako kupovaním strateného času alebo politickým konceptom budúcnosti.
• Jiří Silný sa venoval biblickým a kresťanským inšpiráciám spravodlivého usporiadania spoločnosti.

VIII. panel - Vybrané otázky sociálnej práce a sociálnej politiky v Európe

Panel sa zameral na vybrané otázky sociálnej práce a sociálnej politiky v Európe.

• Marián Sekerák hovoril o zamestnaneckej participácii medzi štátnym paternalizmom a korporatívnym kapitalizmom.
• Petronela Šebestová prezentovala kritický pohľad na zákonodarstvo týkajúce sa sociálnej práce a poskytovania sociálnych služieb na Slovensku.
• Antonín Kozoň sa zamýšľal nad sociálnou prácou a jej cestou k človeku.

tags: #historicke #korene #socialnej #politiky #alebo #europsky