Stolný tenis je dynamický a strategický šport, ktorý si získal popularitu po celom svete. Patrí medzi najrýchlejšie športové hry na svete a učí mať rýchly odhad hernej situácie a jej okamžité riešenie najvhodnejším herným spôsobom. Tento článok sa zameriava na vznik a vývoj stolného tenisu pre telesne postihnutých, pričom sa dotýka aj historických aspektov a súčasného stavu tohto športu v zahraničí a na Slovensku.
História stolného tenisu
Korene stolného tenisu siahajú až do obdobia pred dvoma tisícročiami. Hra sa nazývala gossima a do Európy, z Japonska, ju priniesli Angličania v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Skutočným začiatkom stolného tenisu bol však tenis, ktorý sa jeho nadšenci snažili počas zimných mesiacov preniesť do sálového prostredia - na stôl. Stolný tenis sa sprvu hral na rôznych rozmeroch stolov, s gumovými, poprípade korkovými loptičkami a drevenými raketami. Stolný tenis ako oficiálna športová hra sa začal zavedením celuloidovej loptičky do hry, a to Angličanom J. Gibbom v roku 1899. Prvé pravidlá stolného tenisu boli vydané v Londýne v roku 1884. Od roku 1900 sa stolný tenis šíril do strednej Európy (Nemecko, Rakúsko, Maďarsko) a pestoval sa aj v Československu. Medzinárodná federácia stolného tenisu (International Table Tennis Federation - ITTF) bola založená v roku 1926 v Berlíne. Európska únia stolného tenisu (European Table Tennis Union - ETTU) bola založená v roku 1958 v Budapešti. Dnes je stolný tenis jeden z najrozšírenejších športov na svete a jeho športovú hodnotu uznal i Medzinárodný olympijský výbor na svojom zasadnutí v Prahe v roku 1977 a zaradil ho medzi olympijské športové odvetvia. Na zasadnutí MOV v Baden-Badene v septembri 1981 bol stolný tenis schválený do olympijského programu súťaží na OH 1988.
Pravidlá hry
Stôl, ktorý sa nazýva hracou plochou, má obdĺžnikový tvar s oficiálnymi rozmermi 2,74 m a 1,525 m a jeho výška je 76 cm. K hracej ploche patria aj horné hrany, bočné hrany už však nie. Je rozdelený na dve polovice napnutou sieťkou. Sieťka sa skladá zo stojančekov, špagáta a samotnej sieťky. Loptička je guľatá a má hmotnosť 2,7 gramu, priemer 40 mm a je úplne dutá. Raketa môže mať rôzne veľkosti, tvary a hmotnosť, jej podklad však musí byť pevný a pokrytý poťahom. V súčasnosti sa používajú najmä gumové alebo gumoplastové povrchy, ktoré musia byť farebne odlíšené - jeden musí byť červený, druhý čierny.
Výmenou sa nazýva čas, keď je loptička v hre. Ak sa výsledok výmeny nezapočítava, napríklad pri dotyku loptičky o sieťku pri podaní (loptička sa dotykom sieťky musí dostať na súperovu stranu), výmena sa opakuje, hrá sa tzv. "nová loptička". Ak sa výsledok výmeny započítava, nazýva sa "bod". Hráč, ktorý má zahrať v danej výmene loptičku ako prvý, je podávajúcim hráčom. Hráč, ktorý zahrá loptičku vo výmene ako druhý, je prijímajúcim hráčom. Podáva sa s loptičkou voľne ležiacou na dlani, ktorá musí byť otvorená. Loptička musí byť vyhodená z ruky do výšky minimálne 16 cm. Musí sa najskôr dotknúť plochy rakety podávajúceho a potom prijímajúceho. Povinnosťou hráča je podávať tak, aby mohla byť posúdená jeho správnosť. Kto ako prvý dosiahne 11 bodov, vyhráva set, okrem prípadu, keď obaja hráči dosiahnu 10 bodov. Hrá sa na rozhodujúci počet setov z nepárneho počtu setov.
🏓 Pravidlá stolného tenisu: Ako hrať stolný tenis alebo ping pong: VYSVETLENIE PRAVIDIEL STOLNÉHO TENISU
História stolného tenisu telesne postihnutých v zahraničí
Začiatky vzniku paralympijského športu siahajú do Anglicka na konci druhej svetovej vojny. V roku 1944 britská vláda vytvorila liečebno-rehabilitačné centrum pre vojenských veteránov, ktoré bolo zamerané na vozičkárov s poranením chrbtice a miechy. Vedením centra, umiestneného v nemocnici v Stoke-Mandeville, bol poverený Ludwig Guttmann (1899-1980), nemecký neurochirurg židovského pôvodu. Dr. Guttmann bol presvedčený, že práve rehabilitačný šport predstavuje najrýchlejšiu možnosť pomoci pre ľudí s týmito poškodeniami pri ich návrate do bežného života. Možnosť prvého kontaktu so stolným tenisom mali jedinci s telesným postihnutím vo Veľkej Británii, v malom mestečku Stoke Mandeville v roku 1955.
Dňa 29. júla 1948, v deň slávnostného otvorenia XIV. OH v Londýne, 16 pacientov z viacerých rehabilitačných stredísk súťažilo v areáli lukostreleckého centra na I. Stoke-Mandevillských hrách. O rok neskôr stál Dr. Guttmann pri založení Britskej asociácie telesne postihnutých športovcov. V roku 1960 sa v Ríme konali prvé oficiálne paralympijské hry a stolný tenis bol ich súčasťou. V roku 1964 bola založená Medzinárodná organizácia telesne postihnutých športovcov (ISOD). Medzinárodný paralympijský výbor (IPC), riadiaci orgán paralympijského hnutia, bol ako medzinárodná nezisková organizácia založený 22. júla 1989 v nemeckom Düsseldorfe.
Klasifikačné triedy
Od bežného stolného tenisu sa stolný tenis telesne postihnutých líši najmä tým, že sú hráči zaradení do kategórií podľa medzinárodnej paralympijskej klasifikácie. Jedná sa o relatívne prepracovaný systém hodnotenia. Taktiež je stanovený tzv. minimálny handicap (najmenšie možné postihnutie), ktoré hráč musí mať, aby sa mohol súťaží pre športovcov s telesným postihnutím zúčastniť. Klasifikačné triedy sú určované profesionálnymi klasifikátormi, často pred športovou akciou. Samotné hodnotenie má jasne dané pravidlá. Počas klasifikačného testovania musí športovec preukázať najväčšie úsilie, akého je schopný.
Vo stolnom tenise telesne postihnutých existuje 10 klasifikačných tried, ktoré sa označujú TT1 až TT10. Písmenná skratka vznikla z anglického názvu Table Tennis a číslami 1 až 10 je vyjadrená miera postihnutia. Rozdelenie do jednotlivých klasifikačných tried je stanovené tak, že čím závažnejším a rozsiahlejším telesným postihnutím hráč disponuje, tým nižšia je mu pridelená klasifikačná trieda.
- Pre hráčov na vozíku sú určené triedy TT1 - TT5, kde v TT1 sú „najviac“ postihnutí hráči na vozíku a v TT5 „najmenej“.
- Vo triedach TT6 - TT10 súťažia stojaci stolní tenisti, opäť platí pravidlo, čím väčšie postihnutie, tým nižšie číslo triedy a naopak.
Pre stolný tenis telesne postihnutých hráčov stojacich platia rovnaké pravidlá ako pre „zdravých“ hráčov, ktoré sú dané ITTF. Niektorí stojaci hráči s amputáciou používajú pri hre identickú protetickú pomôcku (protézu), iní majú špeciálnu protetickú pomôcku iba pre stolný tenis. Hráči na vozíku majú tiež niekoľko modifikácií (pripútanie rakety k ruke, spôsob servisu, výška podsedákov atď.).
Stolný tenis telesne postihnutých na Slovensku
Na Slovensku sa stolný tenis vyvíjal súbežne so stolným tenisom v susedných krajinách. Za míľnik paralympijského športu na Slovensku sa považuje rok 1993, keď rozdelením ČSFR vznikla samostatná Slovenská republika a následne aj samostatné športové federácie. V septembri 1993 bolo Slovensko prijaté za riadneho člena Medzinárodného paralympijského výboru (IPC). Slovenský paralympijský výbor (SPV) vznikol v januári 1995. Na Slovensku sa športovci so zdravotným znevýhodnením rôzneho druhu venujú z letných paralympijských športov aj parastolnému tenisu.
Začiatky organizovaného športu telesne postihnutých v Československu
Ešte pred vznikom Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ) existovali na území Československa snahy o organizáciu športu pre telesne postihnutých. V roku 1961 bola rozhodnutím ÚV ČSTV založená komisia pre telesne postihnutých športovcov. Jej cieľom bolo vytvárať oddiely telesne postihnutých pri telovýchovných jednotách a organizovať ich činnosť. Na Slovensku sa prvé organizované aktivity začali 28. februára 1969, keď sa v Bratislave stretli nadšenci na zakladajúcej schôdzi klubu telesne postihnutých športovcov. Tento klub vstúpil do štruktúr TJ Vinohrady BSP Bratislava pod názvom Prvá telovýchovná jednota telesne postihnutých športovcov. Členovia sa venovali volejbalu, stolnému tenisu, plávaniu a atletike.
Už dva mesiace po vzniku klubu sa zúčastnili na Celoštátnom prebore vo volejbale telesne postihnutých v Prahe a na III. majstrovstvách republiky v stolnom tenise v Hradci Králové. V roku 1971 sa 27 športovcov dostalo pod krídla horolezeckého oddielu TJ IAMES Bratislava a venovali sa naďalej aj stolnému tenisu, plávaniu a atletike. Na športoviskách sa objavili aj prví vozičkári. V auguste 1973 videla Bratislava aj I. celoslovenské hry paraplegikov. V júni 1974 už organizovali v Bratislave po prvýkrát majstrovstvá ČSSR paraplegikov.
Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ)
Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ) zohráva kľúčovú úlohu v živote telesne znevýhodnených športovcov na Slovensku. Významným medzníkom v histórii športu telesne postihnutých na Slovensku bol rok 1990. Dňa 6. októbra 1990 zanikol Slovenský zväz zdravotne postihnutých športovcov a vznikli tri samostatné právne subjekty, medzi nimi aj Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov a parašportovcov (SZTPŠaPŠ). Rozvoj športu telesne postihnutých po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 znamenal nadviazanie na tradíciu medzinárodných podujatí ako Slovakia Cup v plávaní a Slovakia Cup vo volejbale. Začal tiež organizovať nové podujatia, napríklad Slovakia Open v tenise na vozíku a Slovakia Open v stolnom tenise.
SZTPŠ sa aktívne venuje rozvoju športu telesne postihnutých na všetkých úrovniach. V oblasti mládežníckeho športu vytvoril systém športovej prípravy v rámci siete Útvarov talentovanej mládeže. Medzi najznámejšie rozvojové projekty patrí projekt Hľadáme talenty. SZTPŠ organizuje desiatky majstrovstiev Slovenska, domácich líg a medzinárodných podujatí. Medzi najúspešnejšie medzinárodné podujatia patrí Slovakia Open v stolnom tenise (od r. 1992), ktorý patrí vo svete medzi najlepšie turnaje a pravidelne sa ho zúčastňujú svetové stolnotenisové špičky.
Úspechy slovenských paralympionikov
Počas 25 rokov sa slovenskí paralympionici zúčastnili na 13 PH a ZPH, na ktorých vybojovali úctyhodných 114 medailí, z toho 34 zlatých! Ďalšie stovky vzácnych kovov by sa dali napočítať zo svetových a európskych šampionátov a iných významných podujatí.
Na XIII. paralympijských hrách v Pekingu v roku 2008 získali slovenskí zdravotne postihnutí športovci 6 medailí - dve zlaté, tri strieborné a jednu bronzovú. Najúspešnejšou skupinou slovenskej výpravy sa stali stolní tenisti. Zlato zásluhou Jána Riapoša s Rastislavom Revúckym v súťaži družstiev vozičkárov, dve striebra - pre Alenu Kánovú v dvojhre vozičkárok a Miroslava Jambora s Richardom Csejteyom v súťaži družstiev stojacich mužov a bronz Jambora v dvojhre sú dôkazom, že tomuto športu sa na Slovensku stále darí držať krok aj s progresívnou svetovou elitou.
Príbeh Aleny Kánovej: Cesta k paralympijským medailám
Príkladom úspešnej slovenskej stolnej tenistky je Alena Kánová, ktorá sa z paralympiády ešte nikdy nevrátila bez medaily. V Aténach získala bronz a v Pekingu striebro, ktoré malo pre ňu cenu zlata. Obhájiť medailu je totiž z roka na rok ťažšie, no Alena Kánová sa nikdy nevzdáva.
Pred úrazom hrala stolný tenis len rekreačne. V auguste 1994, keď mala 14 rokov, mala zdravotné komplikácie, vysoké teploty a pol roka ležala v posteli. Jej cieľom zo začiatku nebolo ani dostať sa na nohy, ale z postele na vozík. Na liečení v Národnom rehabilitačnom centre jej požičali raketu a začala si stolným tenisom vypĺňať voľný čas. Išlo jej to, tak sa mu začala venovať naplno.
Alena Kánová priznáva, že cesta nebola jednoduchá a borila sa s množstvom problémov. Napríklad, keď išla študovať na vysokú školu, nemala bezbariérový internát. Bola jednou z prvých vozičkárov, ktorí študovali na vysokej škole. Právnickú fakultu v Bratislave si vybrala nielen preto, že ju zaujímalo právo, ale aj preto, že bola ako-tak prístupná pre vozičkárov z hľadiska bariér. Mala individuálny študijný plán, aby mohla chodiť na turnaje, ale chodila do školy skoro denne. Úspechy ju stáli roky driny a dodnes nepozná voľný čas. Všetky prázdniny a dovolenky minie na stolný tenis.
Alena Kánová odporúča všetkým, ktorým sa stalo niečo podobné ako jej, aby sa, pokiaľ sa dá, vrátili tam, kde prestali - či už je to štúdium alebo práca. Šport udržiava človeka v kondícii, vypĺňa mu voľný čas, dopĺňa jeho prácu a vďaka nemu sa stretáva s ľuďmi. Získať podporu je čoraz ťažšie. Nepomáha ani vyhrať medaily, legislatíva sa medzitým zmenila. Sponzori už z podporovania športovcov nemajú také výhody ako v minulosti. Alena Kánová chcela byť najlepšia a dokázať sama sebe, že sa to dá. A tiež túžila urobiť radosť svojmu okoliu, ktoré jej pomáhalo finančne aj psychicky. Svoje medaily často darúva. Medzi ľudí, ktorí ju podporujú, patria tréner, rodičia, sestra, Slovenský paralympijský výbor, Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, Národné rehabilitačné centrum Kováčová, mesto Ružomberok, sponzori, fanúšikovia, kamaráti, zberači loptičiek, ale aj zamestnávateľ. Vďaka úspechu v Pekingu ju pozvali aj na recepciu britskej kráľovnej Alžbety II., čo bolo pre ňu veľkou cťou.
🏓 Pravidlá stolného tenisu: Ako hrať stolný tenis alebo ping pong: VYSVETLENIE PRAVIDIEL STOLNÉHO TENISU
Porovnanie podmienok na Slovensku a v Číne
Získať paralympijskú medailu je čoraz ťažšie. Šport sa profesionalizuje a konkurencia stále narastá. Čínske stolné tenistky napríklad nemajú civilné zamestnanie, štát ich podporuje v tréningu, aby získavali medaily. Ich zamestnaním je šport. Na porovnanie: na Slovensku je jedinou profesionálnou zdravotne postihnutou športovkyňou strelkyňa Veronika Vadovičová.
Šport je pre Alenu Kánovú výborným doplnkom k práci. Má veľmi dobrého zamestnávateľa, ktorý jej umožňuje popri práci trénovať. Nemôže sa však práci venovať na plný úväzok, to by nestíhala stolný tenis. Len zo stolného tenisu by nevyžila, musí pracovať. Vyhovuje jej hrať stolný tenis popri práci. Najväčší problém je nájsť bezbariérovú halu a kvalitných sparingpartnerov. Stolný tenis má však veľmi dobré zázemie, naša maličká krajina konkuruje veľmociam ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko. V počte medailí z majstrovstiev sveta či paralympiády Slovensko končieva na štvrtom či piatom mieste, čo je veľmi dobré. Má na tom zásluhu aj Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru, ktorý drží stolný tenis na vysokej úrovni.
Stolný tenis v Ružomberku: Príklad rozvoja športu na lokálnej úrovni
História stolného tenisu v Ružomberku je úzko spätá s menom Vladimíra Mildeho, majstra slovenského dorastu v roku 1941, ktorý padol v bojoch SNP. Na jeho pamiatku sa každoročne v Ružomberku organizuje Mildeho memoriál, jeden z najstarších turnajov na Slovensku.
V roku 1987 bola v Ružomberku daná do užívania stolnotenisová hala. V roku 1994 sa stolnotenisový oddiel osamostatnil a fungoval pod názvom ŠKST ART Modul VTJ Ružomberok. V roku 1996 sa v Ružomberku uskutočnil šampionát Slovenskej republiky v stolnom tenise. Klub tiež prichýlil telesne postihnutých športovcov, vrátane majstra sveta z roku 1996 Ladislava Gašpara a dvoch Ružomberčanov - Jána Čabáka a Alenu Kánovú. Gašpar a Emil Dovalovský boli nominovaní na paralympiádu v Atlante. ŠKST ART Modul VTJ Ružomberok postúpil do prvej ligy a v Ružomberku začala fungovať dorastenecká liga.
tags: #historia #stolneho #tenisu #telesne #postihnutych #zahranicie