Etiologické mentálne postihnutia: definícia a príčiny

Mentálne postihnutie, známe aj ako mentálna retardácia alebo duševná zaostalosť, predstavuje stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktoré vzniklo v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzané poruchami adaptácie, čiže zníženou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Pojem „mentálna retardácia“ pochádza z latinských slov „mens“ (myseľ, rozum) a „retardatio“ (zdržanie, oneskorenie). Toto oneskorenie vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav.

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti a schopnosť vytvárať a udržiavať priateľstvá. Praktická oblasť zahŕňa každodenné životné zručnosti, pracovné a rekreačné aktivity.

Definícia a stupne mentálneho postihnutia

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností, ktoré sa prejavujú v priebehu vývinového obdobia a prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom fungovaní a adaptívnom správaní.

Stupeň mentálneho postihnutia sa zisťuje pomocou testov inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe IQ rozlišujeme:

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69): Toto je najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu je viditeľné už v prvých mesiacoch života, ale mnohí dospelí sú schopní pracovať a úspešne udržiavať sociálne vzťahy.
• Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49): Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Reč sa vyvíja oneskorene.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34): Ide o veľmi ťažké postihnutie s výrazne oneskoreným psychomotorickým vývinom. Často sa pridružujú iné postihnutia.
• Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20): Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s hlbokou mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní a neovládajú reč.

Je dôležité si uvedomiť, že číselné hodnoty IQ sú len orientačné a vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je daná celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. Endogénne príčiny súvisia s genetickou výbavou jedinca, zatiaľ čo exogénne príčiny sú spôsobené vonkajšími vplyvmi, ktoré pôsobia na plod počas tehotenstva, pri pôrode alebo po narodení.

Endogénne faktory

Endogénne faktory sú vrodené príčiny, ktoré sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša geneticky podmienené. Patria sem:

• Chromozómové abnormality: Napríklad Downov syndróm (trizómia 21. chromozómu), Edwardsův syndróm (trizómia 18. chromozómu) alebo Patauov syndróm (trizómia 13. chromozómu). Tieto poruchy vznikajú v dôsledku chybného delenia buniek počas vývoja plodu. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality.
• Mutácie jednotlivých génov: Napríklad fenylketonúria, ktorá vedie k hromadeniu fenylalanínu v tele a poškodeniu mozgu.
• Hereditárne faktory: Dedičné predispozície k mentálnemu postihnutiu, ktoré sa prenášajú z rodičov na deti.

Exogénne faktory

Exogénne faktory súvisia s vonkajšími vplyvmi, ktoré pôsobia na plod. Môžu pôsobiť prenatálne, perinatálne a postnatálne.

• Prenatálne faktory (počas tehotenstva):
  • Infekcie: Infekcie matky počas tehotenstva, ako sú rubeola (osýpky), cytomegalovírus (CMV), toxoplazmóza alebo syfilis, môžu vážne poškodiť vyvíjajúci sa mozog plodu.
  • Užívanie drog a alkoholu: Konzumácia alkoholu počas tehotenstva môže viesť k fetálnemu alkoholovému syndrómu (FAS). Užívanie drog môže tiež negatívne ovplyvniť vývoj mozgu plodu.
  • Nedostatok živín: Nedostatočná výživa matky, najmä nedostatok jódu, železa alebo kyseliny listovej, môže viesť k mentálnemu postihnutiu.
  • Expozícia toxínom: Vystavenie matky toxickým látkam, ako sú ťažké kovy, pesticídy alebo priemyselné chemikálie.
  • Radiačné žiarenie: Expozícia plodu radiačnému žiareniu.
• Perinatálne faktory (počas pôrodu):
  • Nedostatok kyslíka (hypoxia): Komplikácie pri pôrode, ktoré vedú k nedostatku kyslíka v mozgu dieťaťa.
  • Pôrodné poranenia hlavy: Napríklad pri použití klieští alebo vákuového extraktora.
  • Predčasný pôrod: Predčasne narodené deti majú vyššie riziko mentálneho postihnutia.
• Postnatálne faktory (po narodení):
  • Infekcie: Infekcie mozgu, ako sú meningitída alebo encefalitída.
  • Poranenia hlavy: Traumatické poranenia hlavy.
  • Otrava: Otrava toxickými látkami.
  • Sociálna izolácia a zanedbávanie: Nedostatok stimulácie a interakcie s okolím v ranom detstve.

Diagnostika a prístup k osobám s mentálnym postihnutím

Diagnostika mentálneho postihnutia si vyžaduje komplexný, interdisciplinárny prístup v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga a sociálneho pracovníka. Z psychologického hľadiska nie je najvhodnejšie jednorazové určovanie mentálneho postihnutia založené len na inteligenčných testoch, pretože žiadny test nemeria inteligenciu celostne. Je dôležité zamerať sa aj na skúmanie štruktúry inteligencie a analýzu základných psychických funkcií.

Podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Jednoduché oznámenie výsledku IQ s diagnózou mentálneho postihnutia nie je adekvátne pre modernú prax. Výsledky inteligenčných testov by sa nemali rigidne používať pri stanovovaní diagnózy.

Pri liečbe mentálnej retardácie ako komplexnej poruchy spolupracujú lekári, psychológovia, pedagógovia, ako aj rehabilitační a technickí pracovníci. Čím neskôr liečebná starostlivosť začne, tým menšia je pravdepodobnosť kompenzácie porúch. Preto je veľmi dobré začať s liečbou čo najskôr, ideálne v prvom roku života dieťaťa.

Edukácia mentálne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je rozvíjať kognitívne činnosti a celú osobnosť mentálne postihnutých jedincov. Medzi základné zásady edukácie patria: zásada primeranosti, názornosti, systematickosti, individuálneho prístupu a trvácnosti.

Deti s mentálnym postihnutím sa môžu vzdelávať v špeciálnej škole, v špeciálnej triede zriadenej v bežnej škole, alebo formou školskej integrácie v bežnej škole, ak škola dokáže vytvoriť potrebné podmienky. Vzdelávací program sa člení na varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia.

V oblasti špeciálnej pedagogiky sa stretávame s pojmami ako handicap, porucha, obmedzenie a postihnutie. Pre správne pochopenie problematiky je dôležité definovať tieto pojmy a rozlišovať medzi nimi. Špeciálna pedagogika sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jednotlivcov so špeciálnymi potrebami.

Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím je závislá od mnohých faktorov, ako sú dostupnosť sociálnych služieb, druh zdravotného postihnutia, sociálne prostredie a postoje spoločnosti. V súčasnosti sa uplatňuje otázka integrovanej výchovy a vzdelávania, ktorá sa snaží o úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí.

tags: #etiologicke #mentalne #postihnutia