Dramatoterapia ako účinná metóda podpory mentálne postihnutých

Dramatoterapia je jednou z foriem arteterapie, ktorá využíva dramatické a divadelné techniky na terapeutické účely. U mentálne postihnutých jedincov môže byť dramatoterapia účinným nástrojom na rozvoj komunikačných schopností, sebavyjadrenia, sociálnych zručností a emocionálneho prežívania. Tento článok sa zameriava na definíciu dramatoterapie, jej princípy a využitie u mentálne postihnutých, pričom vychádza z dostupných informácií o arteterapii a príbuzných terapeutických metódach.

Arteterapia a jej formy

Arteterapia je psychoterapeutická a psychodiagnostická disciplína, ktorá využíva umelecké formy a prostriedky na dosiahnutie liečebných cieľov. Pracuje s tvorbou a reflexiou, pričom sa zameriava na proces a produkt. Cieľom nie je vytvorenie umeleckého diela, ale prostredníctvom sebavyjadrenia, rozvíjania tvorivosti, schopnosti komunikovať a spracovaním osobne významnej témy dosiahnuť odstránenie alebo zmiernenie ťažkostí. Dramatoterapia je jednou z foriem arteterapie, ktorá sa zameriava na jednanie a prežívanie.

Okrem dramatoterapie existujú aj ďalšie formy arteterapie, ktoré môžu byť prospešné pre mentálne postihnutých jedincov:

• Biblioterapia: terapeuticko-výchovná metóda využívajúca rôzne formy práce s literárnym textom. Využíva literárne diela i vlastnú tvorbu a môže pomôcť pri spracovaní konfliktov a problémov.
• Činnostná terapia (Ergoterapia): liečba zamestnávaním, ktorá sa prostredníctvom zapájania do zmysluplných a tvorivých činností snaží rozvíjať motorické, kognitívne, komunikačné, sociálne a osobnostné kompetencie.
• Muzikoterapia: hudobná terapia, ktorá systematicky riadi a cielene využíva medziľudský zvukový priestor a hudbu s cieľom zlepšenia, stabilizovania alebo aj znovuobnovenia zdravia.
• Hipoterapia: liečebná metóda využívajúca pôsobenie koňa na človeka, s cieľom pozitívne ovplyvňovať rôzne problémy detí a dospelých.

Definícia dramatoterapie

Dramatoterapia je terapeutický prístup, ktorý využíva dramatické techniky, ako sú hranie rolí, improvizácia, scénky a príbehy, na dosiahnutie psychologických a emocionálnych zmien. Ide o pôsobenie na osobnosť klienta cez umeleckú oblasť, a to hlavne cez jednanie a prežívanie. Rola jednotlivca je súčasťou dramatickej situácie, dramatickému príbehu. Terapia pomáha rozvíjať vyjadrovacie schopnosti, tvorivosť, empatiu i fantáziu.

• Hranie rolí: Umožňuje klientom preskúmať rôzne perspektívy a postoje, čím sa rozvíja empatia a porozumenie pre iných. Hranie roly sa využíva na rozšírenie výrazových prostriedkov a uľahčenie pochopenia iných.
• Sebavyjadrenie: Poskytuje bezpečný priestor na vyjadrenie emócií a myšlienok, ktoré môžu byť ťažko vyjadriteľné verbálne.
• Tvorivosť: Podporuje rozvoj tvorivého myslenia a fantázie, čo môže viesť k novým spôsobom riešenia problémov.
• Interakcia: Zlepšuje sociálne zručnosti a schopnosť komunikovať s ostatnými.
• Uvedomenie: Pomáha klientom lepšie si uvedomiť seba samého, svoje pocity a správanie.

Využitie dramatoterapie u mentálne postihnutých

Dramatoterapia môže byť efektívna pri práci s mentálne postihnutými jedincami v rôznych oblastiach:

• Rozvoj komunikačných schopností: Dramatické aktivity môžu pomôcť pri rozvíjaní verbálnej i neverbálnej komunikácie, zlepšovaní artikulácie a rozširovaní slovnej zásoby.
• Zlepšenie sociálnych zručností: Hranie rolí a interakcia s ostatnými účastníkmi terapie podporuje rozvoj sociálnych zručností, ako je spolupráca, empatia a riešenie konfliktov.
• Emocionálne vyjadrenie: Dramatoterapia poskytuje bezpečný priestor na vyjadrenie a spracovanie emócií, čo môže pomôcť pri zvládaní hnevu, úzkosti a smútku.
• Zvýšenie sebavedomia: Úspešné zvládnutie dramatických úloh a pozitívna spätná väzba od terapeuta a ostatných účastníkov môžu zvýšiť sebavedomie a sebaúctu.
• Rozvoj kognitívnych funkcií: Dramatické aktivity môžu stimulovať kognitívne funkcie, ako je pamäť, pozornosť a myslenie.
• Motorické zručnosti: Pohybové aktivity v dramatoterapii môžu prispieť k rozvoju hrubej a jemnej motoriky.

Príklady dramatoterapeutických techník

V dramatoterapii sa používajú rôzne techniky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam klientov. Medzi najčastejšie patria:

• Hranie rolí: Klienti hrajú rôzne role v scénkach alebo improvizáciách, čím si precvičujú sociálne zručnosti a vyjadrovanie emócií.
• Improvizácia: Klienti spontánne reagujú na danú situáciu alebo tému, čím rozvíjajú tvorivosť a schopnosť adaptácie.
• Príbehy: Klienti vytvárajú a hrajú príbehy, ktoré im umožňujú spracovať osobné skúsenosti a emócie.
• Bábkové divadlo: Používanie bábok môže byť pre niektorých klientov menej ohrozujúce ako priame hranie rolí a umožňuje im vyjadriť sa prostredníctvom postavy.
• Pohybové aktivity: Klienti sa vyjadrujú prostredníctvom pohybu a tanca, čím rozvíjajú motorické zručnosti a sebavyjadrenie.
• Používanie rekvizít: Rekvizity, ako sú masky, kostýmy a rôzne predmety, môžu pomôcť klientom stotožniť sa s rolou a vyjadriť emócie.

Faktory ovplyvňujúce efektivitu dramatoterapie

Efektivita dramatoterapie u mentálne postihnutých jedincov závisí od niekoľkých faktorov:

• Individuálne potreby a schopnosti klienta: Terapia by mala byť prispôsobená individuálnym potrebám a schopnostiam každého klienta.
• Kvalifikácia a skúsenosti terapeuta: Terapeut by mal mať adekvátne vzdelanie a skúsenosti v oblasti dramatoterapie a práce s mentálne postihnutými jedincami.
• Podpora rodiny a okolia: Podpora rodiny a okolia je dôležitá pre úspešnosť terapie.
• Bezpečné a podporujúce prostredie: Terapia by mala prebiehať v bezpečnom a podporujúcom prostredí, kde sa klienti cítia akceptovaní a rešpektovaní.
• Pravidelnosť a dlhodobosť terapie: Pravidelná a dlhodobá terapia prináša lepšie výsledky ako jednorazové alebo krátkodobé intervencie.

Špecifické poruchy učenia a ich vplyv na dramatoterapiu

Je dôležité si uvedomiť, že niektorí mentálne postihnutí jedinci môžu mať aj špecifické poruchy učenia (PU), ako sú dyslexia, dysortografia, dysgrafia a dyskalkúlia. Tieto poruchy môžu ovplyvniť ich schopnosť zapojiť sa do dramatoterapeutických aktivít.

• Dyslexia: Neschopnosť čítať alebo ťažkopádne čítanie môže sťažiť prácu s textom a scénarmi.
• Dysortografia: Porucha pravopisu môže ovplyvniť schopnosť písať scenáre alebo repliky.
• Dysgrafia: Porucha písania môže spôsobiť problémy s písaním poznámok alebo replík.
• Dyskalkúlia: Porucha matematických schopností môže ovplyvniť schopnosť orientovať sa v priestore a čase počas dramatických aktivít.

Pri práci s klientmi s týmito poruchami je potrebné prispôsobiť techniky a aktivity tak, aby boli pre nich zvládnuteľné a motivujúce.

Ďalšie terapeutické prístupy a ich kombinácia s dramatoterapiou

Dramatoterapia môže byť kombinovaná s inými terapeutickými prístupmi, ako sú:

• Psychomotorická terapia: Liečebno-výchovná metóda, ktorá prostredníctvom pôsobenia na motorickú stránku prejavu ozdravujúco vplýva na duševnú činnosť človeka.
• Terapia hrou: Využíva hru ako terapeutickú metódu na pomoc deťom zvládať ich emocionálne stresy alebo traumy.
• Stimulačné programy: Programy na stimuláciu vnímania a motoriky, ktoré sa uplatňujú tam, kde sú už vytvorené základné vzorce správania a kde je možné cvičením dosiahnuť zlepšenie.

Kombinácia rôznych terapeutických prístupov môže byť efektívnejšia ako použitie len jednej metódy.

Poruchy správania a dramatoterapia

U niektorých mentálne postihnutých jedincov sa môžu vyskytovať aj poruchy správania (PS), ako sú disociálne, asociálne a antisociálne správanie. Dramatoterapia môže byť užitočná pri práci s týmito poruchami, pretože umožňuje klientom vyjadriť svoje pocity a potreby v bezpečnom a kontrolovanom prostredí. Hranie rolí môže pomôcť pri rozvíjaní empatie a porozumenia pre iných, čo môže viesť k zlepšeniu sociálnych interakcií a zníženiu agresívneho správania.

Kognitívne procesy a dramatoterapia

Kognitívne procesy, ako sú vnímanie, pamäť, pozornosť a myslenie, sú dôležité pre úspešné zapojenie sa do dramatoterapeutických aktivít. Dramatoterapia môže stimulovať tieto kognitívne funkcie prostredníctvom rôznych cvičení a hier. Dramatoterapia je metóda využívajúca rôzne formy hrania divadla - psychodrámu, sociodrámu, bábkové divadlo, rolové hry, pantomímu, etudy. Využíva sa pri integrovaní detí s telesným, ale aj duševným postihnutím. Cez hranie rolí si môžu efektívne riešiť problémy, rozvíjať sociálne cítenie, tvorivosť, prehlbovať spoluprácu, vzájomné vzťahy v skupine, uľahčovať pochopenie druhých. Rozvíja sa vyjadrovanie, tvorivosť, empatia, fantázia. Deti sa učia precvičiť si rôzne situácie z bežného života a lepšie sa zorientovať v medziľudských vzťahoch. Využitím dramatoterapie sa môžeme vyhnúť metodickým nedostatkom, ako je nezdravá súťaživosť a úsilie dosiahnuť víťazstvo za každú cenu, upútať na seba pozornosť. Prítomnosť slova „dráma“ určuje, že sa v jednotlivých aktivitách využíva predstavivosť, pohyb a hlas. Výsledkom sú cielené hry, skupinové cvičenia, improvizácia a iné formy dramatických činností, ktoré sa využívajú na celostný rozvoj osobnosti. Každá aktivita je založená na dobrovoľnosti. V rámci špeciálnej dramatickej výchovy ide o skupinovú prácu, kde sa pracuje s maximálne 10-12 osobami. Túto činnosť vedie špeciálny pedagóg alebo vychovávateľ. Pri tejto činnosti chceme dosiahnuť terapeutické ciele, ako je emocionálna a fyzická integrácia a osobnostný rast. Pomocou dramatizácie sa dieťa odpúta od seba tak, že hrá divadielko, vciťuje sa do roly iného človeka, zvieratka a pod. Spoluvytvára hraný príbeh spolu s ďalšími hercami. Dramatické scénky a divadelné výstupy pre potreby výučby a výchovy rozpracovala uviedol do praxe J. A. Rola je hrou, v ktorej sa jednotlivci učia prejaviť svoje myšlienky, pocity, priania a objavujú seba samých.

Dramatoterapia je terapia prostredníctvom dramatických prostriedkov - dráma, hranie rolí, dramatické etudy, hry s maskami. Táto špeciálna forma práce s deťmi sa začala realizovať aj na Dorke vďaka pani Monike Neksovej. Deti si skúšajú zahrať rôzne situácie, etudy, napríklad mali zahrať svoj deň ako keby ho prežila bábka. Deti sa do toho celého vedeli pekne vcítiť, bolo super sledovať ich. Na otázku, aký bol ich deň, nemali čo povedať. Ale keď mali zahrať s bábkou všetko, čo prežili, odkrývali aj veci, ktoré by inak ostali skryté. Hrali tiež rôzne veci, ako napr. vidíte hrať hercov v „Partičke“. Všetko sú to cvičenia na získanie sebavedomia na javisku, na zlepšenie artikulácie, správneho dýchania a postavenia herca na javisku. Cez hru v divadle sa deti mohli stať na chvíľu princeznou či zlou strigou. Prvým projektom v rámci dramatoterapie bolo predstavenie s názvom „Muzikál opustených detí Bez názvu“. Hra o priateľstve medzi bezdomovcom a dieťaťom z lepšej rodiny, ktoré má podmienky na svoj rozvoj. Autorom textov, scény a obsadenia je Monika Neksová. Predstavenie sa začalo cvičiť v októbri, skúšky bývali každý piatok od 16:00 do 18:30, pár týždňov pred predstavením to bolo už aj viackrát do týždňa. Premiéra predstavenia sa konala v sále Historickej radnice v Košiciach dňa 28. decembra.2009. Predstavenie odohrali naši malí herci spolu trikrát, z toho dvakrát v Centre voľného času Domino pre rodinu a známych, pre sponzorov a pre ľudí z umeleckej školy.

Skupiny sú väčšinou uzatvorené a mali by združovať klientov, ktorí majú rovnaký problém alebo aspoň približne rovnaký. Povedzme, že sme v zariadení, kde sú deti, ktoré majú poruchy správania, tak v tomto prípade môžeme vytvoriť homogénnu skupinu, ktorá má podobné problémy. A keďže hovoríme o problémoch správania, tak by sme pravdepodobne pracovali metódou, kde využívame prehrávanie situácií, ktorých sa dieťa zúčastňuje, kde koná tak, kde je to možné naznačiť alebo nazvať ako problémové správanie. Či už ide o správanie sa voči rodičom, nerešpektovanie autorít alebo možno len hľadanie si miesta vo svete samého seba. Nie vždy dieťa vo veku, keď dospieva, zvolí najsprávnejší spôsob. My zvonku môžeme povedať, že sa dieťa túla, nechodí do školy, je záškolák, neučí sa a všeličo iné, všetko to zabalíme do balíčka - problémové správanie. A možno je to naozaj len to, že hľadám si svoju cestu, ako sa vyrovnať so všetkými tými vecami, ktoré ma v rámci dospievania stretli. Prehrávaním týchto situácií v dramatickom priestore, napríklad technikou „výmena rolí“, si dokáže dieťa uvedomiť, že ej ha, možno tu sú hranice, keď prezentujem svoje ja, ubližujem tomu druhému - možno je to rodič, pedagóg, kamarát. Práve vďaka výmene rolí si uvedomím, čo prežíva. Môžem tú istú situáciu defacto prežiť nanovo v bezpečnom prostredí bez toho, aby som musel niesť následky, ktoré by boli v realite. Takže k tomuto dramatoterapia slúži. V prvej fáze si vzájomne získame dôveru a zistíme, že to, čo je v rámci skupiny vypovedané a pomenované, nie je a nikdy ani nebude trestané. Lebo možno sa dieťa najviac bojí toho, že ak nezareagujem správne, tak príde nejaký trest. Neexistuje zlá, ani dobrá odpoveď, takže čo sa v tomto priestore povie, zahrá, ostáva v tomto priestore. Najprirodzenejšie pre dieťa je hra. To znamená, že ak je mladšie, tak hráme sa na, hráme sa ako keby. Pri starších je to schované pod názvom príbeh ulice. A v rámci napodobňovania týchto situácií, kde sa dostanem e do priestoru a zahráme sa na príbeh ulice a zahráme sa na školu, na niečo, tak zrazu do toho začnú vstupovať autentické prvky. Dieťa sa postupne otvára a viac a viac si dovolí pomenovať zo seba zo svojho vnútra, lebo vie, že ho nikto nebude nejakým spôsobom trestať. Vlastný osobný prežitok a reakcia človeka oproti tej situácii mu dá odpovede bez toho, aby musel stáť nad ním niekto s varovným prstom a hovoriť, tak to nie, takto sa nemusíš správať. Ono si to prežije, ale v bezpečnom prostredí. A samo si povie, aha, tak tu už asi ubližujem. Je to rozdielne. Veľakrát sú poruchy kombinované alebo je správanie len vrchol ľadovca. Sú tam aj rôzne psychické poruchy, s ktorými pracuje psychológ alebo psychiater. Dramatoterapeut sa môže zaoberať len časťou týchto problémov, lebo niektoré naozaj patria do rúk iným odborníkom. Nie tak dávno sme robili štrukturovanú drámu, ktorá môže mať niekoľko východiskových bodov. Tému drámy, si môžu zvoliť priamo účastníci alebo ju môže vybrať dramatoterapeut. V našom prípade, keďže skupina bola zložená z dievčat, ktoré mali sladkých -násť, sme sa dotkli témy - čo je to krása, čo znamená pekná, obdivovaná postava, vizáž a podobne. A dopracovali sme sa až k anorexii. Napríklad mali sme múr nárekov, ktorý sme si sami vytvorili. Bola to krabica, do ktorej sa vkladali naše výpovede, a keďže sme počas troch mesiacov, kedy sa tvorilo divadelné predstavenie, ani raz krabicu neotvorili, tak dievčatá boli stále smelšie a smelšie. Až sa nakoniec dostali do priestoru naozaj reálne, autentické príbehy a výpovede. Výpovede prestali byť v rovine, že vypoviem toľko, koľko si myslím, že je spoločensky prijateľné, ale vypovedám tak, ako si skutočne myslím. A vznikla jedna nádherná spolupráca, neuveriteľne sa skvalitnili vzájomné vzťahy. Je ďalšia technika, volá sa súd, kde bez ohľadu na to, aký za seba zastávam názor, hovorím pozitíva alebo negatíva k danému problému a potrebujem ich vyargumentovať. Potom sa strany vymenia, aby to nebolo jednostranné. Cez túto techniku sme sa dopracovali aj k tomu, čo je za poruchu prijímania potravy - ľahkosť bytia, úžasná dokonalá postava, a čo je proti. Odhliadnuc od rozumných argumentov sme prišli k vzťahom, k emóciám, čo človek všetko stratí, ak sa uzatvorí do tohto kruhu. A potom sú ďalšie dramatoterapeutické techniky, ktoré sú podobné ako v divadle. Je to práve výmena rolí, súd, asociačný kruh, múr nárekov, ale aj tvorba myšlienkových máp, kde sa zadá do prostriedku problém alebo ústredná téma, kde si každý vpíše alebo kreslí prvú vec, ktorá mu napadne. A ak už tam vidím niečo napísané, nakreslené, čo mi ako prvé k tomu napadne. Jedna z techník sú aj farby. Každá farba evokuje určitú situáciu. Musí mať dramatoterapeut vzdelanie? Dramatoterapeut by mal mať vzdelanie, nemal by to byť vzhluk náhodných činností. Nemalo by to byť to, že ja sa cítim zle, tak budem viesť nejakú skupinu. Dramatoterapia je súčasťou liečebnej pedagogiky, ale môžu ju vykonávať aj sociálno-výchovní pracovníci, ktorí si prešli týmito školeniami. Je to rozdielne, ale je dobré, keď skupinky nie sú veľmi veľké. Povedzme, že do tých desať ľudí, ale niekedy aj polovica je viac než dosť. Záleží to na type problému. Ak je skupina veľmi veľká, je menej homogénna, ťažšie sa s ňou pracuje a je potrebné oveľa viac dbať na to, aby individualita klienta nebola nejakým spôsobom narušená, aby boli schopní spolupracovať. Dramatoterapeut má naozaj čo robiť aj v malej skupinke, aby učil tvoriť zdravé, sociálne vzťahy. Ale hlavne je dobré v nejakom momente skupinu uzavrieť a už do nej neprijímať nových členov, pretože akonáhle sa vytvoria vzťahy v rámci skupiny a vznikne určitá dôvera a spôsob práce, ktorý sa stane bežným pre túto skupinu, nemal by tam uprostred tejto fázy vstúpiť niekto zvonku.

tags: #dramatoterapia #u #mentalne #postihnutych