Pre blízkych je náročné sledovať, ako ich rodičia alebo starí rodičia starnú, strácajú sily, zdravie, ale aj pamäť a schopnosť postarať sa o seba. Akoby každý ďalší deň potrebovali viac a viac času, opatery a starostlivosti od rodiny, ktorá však skôr či neskôr dôjde na hranicu svojich síl a časových aj fyzických schopností.
Tradične sme vedení a vychovávaní k tomu, aby sme sa o našich rodičov alebo starých rodičov postarali v ich alebo v našom domácom prostredí. Využitie služieb zariadení, ktoré so starostlivosťou pomáhajú, sa považuje (takmer) za hanbu. Problém však je, že starostlivosť o seniora je postupne čoraz náročnejšia. Vyžaduje si to stále viac fyzických aj duševných síl, času aj financií. Žiadny z týchto zdrojov, pochopiteľne, nie je nevyčerpateľný.
Okrem času a fyzických nárokov je pre blízkych seniora ťažké sledovať, ako sa im pred očami mení - jeho telesná schránka a pod vplyvom chorôb, ako sú napríklad Parkinson a Alzheimer, aj jeho osobnosť. Stáva sa nevypočítateľným, komunikácia môže byť čoraz náročnejšia. „Staroba prináša do života človeka veľa zmien, ktoré sa prejavia aj v jeho správaní a prežívaní. Poruchy hybnosti, strata kontroly nad vlastným telom a postupná odkázanosť na pomoc iného človeka sa veľmi často podpisujú pod depresívne stavy. Preto je človek vo vyššom veku neraz nevrlý, nespokojný, niekedy horšie spolupracuje. To prináša zvýšené nároky predovšetkým na ľudí, ktorí sa o seniora starajú a pomáhajú mu,“ potvrdzuje aj psychológ Ľudovít Dobšovič.
Domov pre seniorov ako riešenie
Náročné je to však aj pre seniora. Potrebuje zažívať pocit, že je užitočný, niečo platný a nie druhým na príťaž. Riešením, ktoré je na prospech pre obe strany, je domov pre seniorov. Kým voľakedy boli domovy dôchodcov najmä východiskom z núdze pre osamelých ľudí bez rodiny, dnes záujem o služby zariadení tohto typu rastie. Život tu už dávno neznamená „odloženie“ seniora, ale reálnu pomoc pre všetkých zúčastnených.
„Veľa ľudí si ešte stále myslí, že domov pre seniorov je nejaká staršia budova, stavebnými úpravami prispôsobená ľuďom vo vyššom veku, kde majú strechu nad hlavou, jedlo, sociálnu a zdravotnú starostlivosť, ale inak tam v podstate strácajú svoju ľudskú dôstojnosť. Tieto stereotypy však treba zbúrať a ukázať, že sa to dá aj inak,“ hovorí spoluautorka projektu Agapé Senior Park Adriana Škriniarová. „Kvalifikovaný personál v domove, kvalitné služby a moderné priestory nahrádzajú domácu starostlivosť. Tieto inštitúcie podávajú pomocnú ruku hlavne členom rodiny, ktorí chcú svojim najbližším dopriať len to najlepšie.“
Spoločné rozhodnutie a otvorená komunikácia
Psychológovia odporúčajú hovoriť so seniorom o možnosti inštitucionálnej starostlivosti zrozumiteľne, jasne a najmä pravdivo. „Otvorená komunikácia je nesmierne dôležitá na budovanie kvalitných vzťahov a inak to nie je ani pri komunikácii so seniormi. Treba mať na pamäti, že akýkoľvek fungujúci vzťah by mali determinovať atribúty, akými sú láska, porozumenie aj úcta. V mnohých situáciách si môžeme povedať, že to vôbec nie je ľahké, no kľúčom je určite empatia, rešpekt a dôvera,“ povedala psychologička Jana Janičová.
Najväčšie chyby pri komunikácii so seniormi?
Aby medzi blízkymi a seniorom nevznikalo napätie, radí odborníčka dodržiavať jednoduché pravidlá. „Dôležité je hovoriť zreteľne a dostatočne nahlas. Odporúčam vyhýbať sa detskému jazyku rovnako ako náročným odborným výrazom. A určite nefrustrujme seniora ani seba komplikovanými či mätúcimi požiadavkami. Komunikujme zreteľne, s úctou, majúc stále na pamäti dôstojnosť seniora,“ radí Janičová. Pri komunikácii o potrebe nájsť seniorovi nový domov, kde bude o neho po všetkých stránkach postarané, odporúča hovoriť o reálnych dôvodoch a o všetkých plusoch, ale aj prípadných mínusoch, ak z tohto riešenia pre rodinu vyplývajú. Sľubovať denné návštevy, pokiaľ nie je možné seniora každý deň navštevovať, nie je najlepšia cesta. A určite treba mať upratané v sebe a vo svojom svedomí. Hľadá sa najlepšia cesta pre všetkých, nie odbočka.
„Nemyslím si, že keď uvažujeme o tom, že by našej mame alebo otcovi bolo lepšie v domove pre seniorov, sme egoisti alebo ignoranti. Naopak, ak im nájdeme vhodné zariadenie, ktoré im poskytuje to, čo potrebujú, či už na niekoľko hodín denne, na nejaké obdobie alebo nepretržite, môže to byť dobré riešenie pre všetkých,“ je presvedčená Škriniarová. Pomáha uvedomiť si, že pokiaľ senior nebude mať adekvátnu starostlivosť, môže sa to skončiť zle.
Realita života v domove pre seniorov
V sociálnych zariadeniach dlhodobého pobytu na Slovensku žije asi 55-tisíc ľudí, z nich je 40-tisíc seniorov. Často ide o veľkokapacitné objekty s viac ako 200 klientmi, ktorí žijú vo veľkých spoločných izbách. Títo ľudia nemôžu o sebe rozhodovať sami. Pani, ktorá v ňom žije, bývalá redaktorka, sa pozerá z okna: „Vážim si ten pohľad, ale zároveň ma brzdí, chcela by som sa oň s niekým podeliť. Vždy bolo okolo mňa živo, mala som veľa kontaktov. Tento týždeň ste prvý človek, ktorý sa so mnou rozpráva.“ Aj takto opisuje jednu z návštev v domove pre seniorov Slavomír Krupa, ktorý pracuje v sociálnej oblasti 47 rokov. Z jeho skúseností nie je scéna z domova, akú opísal, ojedinelá.
Valéria Ovsánková, ktorá má skúsenosti s prácou so seniormi v zahraničí, opisuje, že klienti sú v zariadení vlastne na doživotie, ich pôvodný domov navždy stratia. Celý ich životný priestor sa výrazne zmenší - všetky predmety, ku ktorým sa viažu celoživotné spomienky, majú často hodnotu len preňho. Keď sa musí vysťahovať, musí zredukovať obsah svojho pôvodného domova na jednu miestnosť. Musí si vybrať, čo si vezme so sebou (fotky rodičov, súrodencov, svadobné, fotky detí, keď boli malé, nejaké spomienkové predmety, albumy, atď.). Málokto si uvedomí, že za celý život sa toho nazbiera neúrekom. Obrazy, nábytok, plné skrine šiat, obuvi, riad… toto všetko tvorilo tomuto človeku domov po celé desaťročia. Ide len dožiť do nejakého domova - hoci aj najnablýskanejšieho. To je realita. Starý človek toto všetko cíti, prežíva a necháva si to pre seba, pretože o takýchto veciach sa nahlas akosi s nikým nehovorí. To sú tie neprenosné zážitky v živote, ktoré človek pochopí väčšinou, až keď sa v tejto situácii sám raz ocitne.
Najväčšie chyby pri komunikácii so seniormi?
Valéria Ovsánková sa nad týmto niekedy zamýšľa, keď si pozrie staré zažltnuté fotografie v izbách klientov. Ako ten čas a celý život naozaj preletí. Ostane jedna izba. Ak ste bohatý, tak apartmán. A ste v ňom 3/4 času sám. Zvyšok času s personálom. Príbuzní prichádzajú nakrátko, posedia pri káve, nezvyknú sa zdržať dlho. Iní neprichádzajú vôbec. V tejto situácii už naozaj mnohí starí ľudia nevidia veľkú motiváciu tu byť ešte dlho. Všetko, čo malo v ich živote význam, je preč a vedia, že navždy. Ako to brať pozitívne? Predovšetkým sa vďaka lekárskej starostlivosti držia dlhé roky pri živote fyzicky. Vďaka liekom na všetky sprievodné diagnózy spojené so starnutím (obehový systém, cukrovka atď.) žijú ľudia v priemere aj o 20 rokov dlhšie ako kedysi.
Deinštitucionalizácia a komunitná starostlivosť
Alternatívou je komunitná starostlivosť. Deinštitucionalizácia je odchodom z uzavretej komunity do spoločnosti - do väčšej komunity. Vďaka jej podpore môže zdravotne znevýhodnená osoba alebo senior žiť plnohodnotne, podľa vlastného režimu a predstáv. Viacero domovov sociálnych služieb (DSS) už stavia byty pre svojich klientov. Z nich iba DSS Slatinka pri Lučenci presťahovala všetkých klientov s mentálnym postihnutím z bývalého kaštieľa na okraji obce do nových bezbariérových bytov. Klienti domova pre seniorov v Santovke sa sami podieľajú na úprave okolia nových bezbariérových bytov, do ktorých by sa mali presťahovať z terajšieho spoločného zariadenia. V Bratislavskom samosprávnom kraji (BSK) sa do procesu zapojila asi polovica zo 14 zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti kraja. Byty stavajú tri DSS a ich kapacita predstavuje rádovo desiatky miest. V Častej v okrese Pezinok už stoja dva byty pre 12 klientov DSS a Zariadenia podporovaného bývania Merema. DSS a zariadenie pre seniorov Rača postavilo dva byty s rovnakou kapacitou. DSS a zariadenie pre seniorov Kaštieľ v Stupave má kapacitu 166 miest a všetci klienti by sa mali postupne presťahovať do novopostavených objektov.
„Zachytili sme 93 organizácií, ktoré majú priestorový problém. Klienti v nich žijú vo veľkých spoločných izbách v nevyhovujúcich budovách. Kaštieľ v Stupave je jedným z nich: predstavte si dlhú chodbu s izbami napravo aj naľavo a so spoločným sociálnym zariadením na konci chodby. Presťahovať klientov z inštitúcií do vhodnejšieho prostredia je len jeden aspekt procesu. „Národný projekt nie je nastavený na samotnú realizáciu presunu. Putovná výstava Národného projektu Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb - Podpora transformačných tímov v Bratislavskom samosprávnom kraji v OC Nivy.
Deinštitucionalizácia, čiže prechod na komunitné služby, sa týka asi len troch percent ľudí odkázaných na pomoc, ktorí sú umiestnení v domovoch. „Všetko ostatné je kvázi komunitná starostlivosť. Keď však senior býva sám a nevieme o ňom, či živorí, lebo si nevie ani nakúpiť, alebo či nepotrebuje pomoc, tak o žiadnej komunitnej starostlivosti nemôžeme hovoriť,“ vysvetľuje Miroslav Kakaš, zakladateľ organizácie Silvergon. „V Európe sa 80 percent starostlivosti o seniorov odohráva v rodinách. Rodinný príslušník, ktorý sa stará o seniora, však takisto potrebuje pomoc a podporu,“ hovoria manželia Iveta a Miroslav Kakašoví. Spoločnosť podľa neho potrebuje plánovité, udržateľné a trvácne služby, na ktoré sa dá spoľahnúť. A je jedno, či budú financované z verejných zdrojov alebo komerčné. Plánovanie sociálnych služieb je v kompetencii obcí, zahrnuté v komunitných plánoch. „Nikto ich nenavštevuje a nezisťuje, či sú v poriadku. Len keď niekto požiada o službu, tak posúdia, či mu ju poskytnúť. Stacionáre, služby ambulantného typu, nie sú všade. „Keď napríklad senior potrebuje pomoc na šesť hodín denne, obec mu ju často nevie zabezpečiť. Hoci jeho sociálna odkázanosť ešte nemusí byť postavená na 24-hodinovom pobyte v zariadení, obec mu odporučí, aby išiel do DSS. Človek, nútený žiť v prostredí, kde sa musí neustále prispôsobovať pravidlám a skupinovým aktivitám, podľa Slavomíra Krupu ľahko prepadne psychickej deprivácii.
Pandémia a domovy dôchodcov
Koronakríza ukázala, že vyššie riziko šírenia infekcie je vo veľkokapacitných zariadeniach. „Najzraniteľnejších neohrozuje iba covid, ale aj nekompetentnosť tých, ktorí by sa o nich mali starať,“ posťažovala sa anonymne zamestnankyňa Domova dôchodcov (DD) na Pažítkovej ulici v Bratislave. V jednom bratislavskom domove dôchodcov zomrelo tridsaťjeden klientov. Ochorenie COVID-19 spôsobené koronavírusom prináša najväčšie zdravotné komplikácie práve ľuďom vo vyššom veku. Vo veľkých zariadeniach, ktoré obývajú seniori s ďalšími zdravotnými komplikáciami, sa dokáže rýchlo šíriť.
Zamestnankyňa DD na Pažítkovej hovorí, že bolo viac-menej jasné, že v zariadení s kapacitou 126 ľudí, ktorí tvoria sebestační klienti aj klienti odkázaní na starostlivosť, sa koronavírus vyskytne. No podľa nej vedenie DD jednoznačne pochybilo. Už na jeseň odišlo veľa zamestnancov, údajne im nevyhovoval štýl vedenia zariadenia a komunikácia riaditeľky Renáty Knezović. Vraj sa k nim správala hrubo a ponižovala ich, až to niektorí psychicky nezvládli a radšej dali výpoveď. „Náhrada za nich nebola. Zariadenie to personálne nezvládalo. A buchlo to s covidom.“ V decembri sa v zariadení objavili štyria pozitívni klienti. V januári vyšli pozitívne testy na koronavírus dvadsiatim zamestnancom. „Nemal poriadne kto pracovať. Ochorenie sa začalo šíriť medzi klientov,“ pokračuje zamestnankyňa. „Zamestnanci pendlovali od pozitívnych klientov k negatívnym. Došlo k úmrtiam. Rodinám však zakázali hovoriť. My zamestnanci sme ohrozili svoje rodiny. Nakazili sa nám manželia, deti. Nie je to zábava.“
Najväčšie chyby pri komunikácii so seniormi?
Riaditeľka vraj dávala ľudí testovať priamo v zariadení a nenahlasovala pozitivitu klientov a zamestnancov ministerstvu ohláškou o mimoriadnej situácii. „Ľudia zomierajú. My chodíme celý deň v overaloch a ku každému sa správame, ako keby bol pozitívny. Ani nevieme, kto je pozitívny a kto negatívny, lebo zoznam má iba riaditeľka a odmieta nám ho sprístupniť. Rodiny neboli informované o zdravotnom stave svojich blízkych. My zamestnanci sme mali pod hrozbou hodinových výpovedí zakázané podávať tieto informácie. Klienti žili v našom zariadení roky a oni ich takto skántrili... Teraz nám zomrel klient, ktorý tu býval osemnásť rokov.“
Prečo zlyhal ľudský faktor?
„Prečo sa nikde nenapísalo, že v celom zariadení zúri covid? Že tam vďaka niečej chybe zomrelo 23 seniorov a ani sa len neunúvajú zavolať rodinným príslušníkom, v akom stave sa zariadenie nachádza. Nehovoriac o fakte, že ani len nedajú vedieť, ak prevezú vašu blízku osobu do nemocnice vo vážnom stave ohrozenia života (už v kóme) a keď sa tam snažíte v tomto čase dovolať, lebo ste svojho blízkeho nevideli vyše dvoch mesiacov, ani vám nezdvihnú telefón. Tu zjavne zlyhal ľudský faktor a doplatili na to nevinní.“ Takúto recenziu zariadeniu, v ktorom sú z pochopiteľných príčin návštevy zakázané, zanechala vo februári na internete príbuzná jedného z klientov. Iná sa sťažovala na stav svojej blízkej. Vraj bola po prevoze do nemocnice schudnutá a so zanedbanou hygienou.
„Veľa ľudí potrebuje kyslík a kŕmiť, lebo sa dusia pre covid. Na taký počet klientov a takú vážnu situáciu je tu veľmi málo zamestnancov. Muselo by nás byť oveľa viac, aby sa to všetko zvládlo,“ potvrdila aj zamestnankyňa. Vraj do zariadenia už chodia vypomáhať medici, ale stále je to málo na to, ako je domov dôchodcov zamorený. Zamestnankyňa tvrdí, že zriaďovateľa, ktorým je bratislavská mestská časť Ružinov, na zlú situáciu upozorňovali. Dokonca už na jeseň, keď zamestnanci hromadne odchádzali údajne pre neakceptovateľné správanie riaditeľky, hovorili o tom, že zariadenie takto nebude môcť fungovať. Otvorene sa však vraj báli o pomeroch v zariadení hovoriť. Dôvodom údajne boli obavy zo zlých referencií od riaditeľky pre ďalšieho zamestnávateľa.
Veci sa pohli až 24. februára. Po intervencii v zariadení odišla zo svojej funkcie riaditeľka Renáta Knezović. Starosta bratislavskej mestskej časti Ružinov Martin Chren konštatuje, že situáciu na Pažítkovej riešia už niekoľko mesiacov, ale zariadenie má právnu subjektivitu, takže nemohli rozhodovať o tom, kto zo zamestnancov zostane a kto by mal odísť. „Mestská časť ako zriaďovateľ dokonca nemá ani oprávnenie kontrolovať zdravotnú dokumentáciu klientov a preverovať, či boli dodržané všetky postupy,“ tvrdí. „Počas viacerých stretnutí sme však opakovane naliehali na to, aby vedenie zariadenia vyriešilo situáciu medzi zamestnancami tak, aby nezasahovala do starostlivosti o klientov. Od objavenia koronavírusu v domove dôchodcov sme okamžite požiadali o spoluprácu príslušné inštitúcie a už niekoľko týždňov v domove pôsobí intervenčný tím ministerstva zdravotníctva aj intervenčný tím ministerstva práce, ktoré odvádzajú obrovský kus roboty a za ich prácu im nedokážeme dostatočne poďakovať. Vďaka nim v domove pôsobí množstvo profesionálov, lekárov, medikov, ale aj externých opatrovateľov, na ktorých mestská časť vyčlenila dodatočné zdroje a ktorí v krízových chvíľach umožnili čiastočne nahradiť výpadky pozitívne testovaného personálu.“
Očkovanie ako kľúč k životu bez strachu
Zamestnankyňa domova dôchodcov, ktorá si želá zostať v anonymite, tiež konštatuje, že v zariadení sa posledné týždne striedali intervenčné tímy. „Ministerstvá, krízový tím, lekári... Všetci o tej situácii vedeli. A nič sa nezmenilo. To sa nedá zniesť.“ Po odchode riaditeľky poverila mestská časť vedením domova dôchodcov riaditeľku iného zariadenia v pôsobnosti mestskej časti, Ružinovského domova seniorov na Sklenárovej ulici, Máriu Mattovič Strakovú. „Je to jedno z najlepšie hodnotených zariadení tohto druhu na Slovensku,“ pokračuje Martin Chren. „Podľa aktuálnych informácií už krízová situácia v domove prekročila kulminačný bod a postupne sa začína zlepšovať.“ Dodáva, že na Pažítkovej očakávajú kontroly príslušnými inštitúciami vrátane napríklad inšpektorátu práce. „Naším cieľom naozaj nie je kryť vedenie domova, ak sa dopustilo chýb, ale zabrániť tomu, aby sa prípadné chyby, ak sa nejaké objavia, niekedy opakovali,“ tvrdí starosta. Zamestnankyňa zariadenia je však presvedčená, že mestská časť mala urobiť viac. „Za tie úmrtia niekto bude musieť byť zodpovedný.“
Podľa Martina Chrena aj táto situácia ukazuje, aké dôležité je očkovanie. „Väčšina klientov Ružinovského domova seniorov na Sklenárovej má za sebou už obe vakcíny a hoci sa po prvej ešte niektorí nakazili, priebeh ochorenia bol výrazne ľahší ako u klientov, ktorí zaočkovaní neboli.“ Aj Mária Mattovič Straková považuje za jediný kľúč k životu bez strachu z choroby očkovanie. „Od začiatku pandémie, teda už takmer rok, robíme všetko pre to, aby sme našich klientov ochránili. Vo svojom veku si pamätajú, aký bol život predtým, ako sa zaviedli mnohé iné očkovania, ktoré dnes považujeme za úplne samozrejmé a koľko životov to zachránilo. Práve preto si túto možnosť vážia.“
Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb však upozorňuje, že očkovanie v domovoch dôchodcov a zariadeniach sociálnych služieb postupuje príliš pomaly na to, v akej situácii sa Slovensko nachádza a aké obrovské riziko je to pre klientov aj zamestnancov zariadení. K 24. februáru požiadalo o očkovanie 630 zariadení, zaočkovaných bolo 263. Celkovo je prvou dávkou zaočkovaných 14 328 ľudí a druhou dávkou 388 ľudí. Po zmene očkovacej stratégie sa však v poradí na očkovaciu dávku pred seniorov dostali napríklad taxikári.
Domov dôchodcov Archa: Príklad dobrej praxe
Najlepší mestský domov seniorov v Bratislave sa volá Archa a nachádza sa na Kramároch. Má 115 obyvateľov a vekový priemer 90 rokov. Len desiati sú mobilní. Najstaršia obyvateľka Mária Vojčeková slávila 99. „Celý život bola historickou sprievodkyňou po Bratislave a okolí,“ šepká sociálna pracovníčka, keď odváža pani Vojčekovú od dverí po skončení krátkeho času návštev. Darčeky musel syn s vnukom nechať v igelitke vo vstupnej recepcii. Seniorom ich vydajú až po dezinfekcii. Návštevy počas prvej a druhej vlny pandémie vyzerali len takto. Stará mamička či otecko vnútri, deti s vnúčatami vonku. Bezpečné kontaktné miesto je tu len jedno. Návštevy preto môžu zotrvať len pol až trištvrte hodiny, aby došlo na každého. „Naši starkí sú radi, keď príbuzných aspoň uvidia,“ vysvetľuje riaditeľka zariadenia Oľga Jarošová. Prísnemu sociálnemu dištancu od vypuknutia pandémie v kombinácii s dezinfekciou a vyškoleným personálom vďačia podľa jej slov za nulový výskyt nového koronavírusu. „Ak by sem nákaza prenikla, mala by fatálne následky,“ dopĺňa vážnym hlasom.
V Arche majú oproti ostatným bratislavským mestským domovom tie najťažšie zdravotné stavy kombinované s najvyšším vekovým priemerom obyvateľov. Vedia, že v pandémii to predstavuje obrovské riziko. V niektorých štátoch západnej Európy podľahlo v prvej vlne novému koronavírusu 30 až 70 percent klientov domovov dôchodcov. Už z toho je jasné, že ochrana seniorov v inštitúciách musí byť celospoločenskou prioritou. O akom počte ľudí u nás hovoríme? V 1 400 zariadeniach sociálnych služieb na Slovensku žije celoročne až 55-tisíc obyvateľov. Vyše polovicu obývajú seniori. V Arche sa pýtajú, čo bolo pre nich po vypuknutí pandémie najťažšie. Neistota a bezmocnosť, znie odpoveď. Pre všetkých to bola skúsenosť, s akou sa doposiaľ nestretli. Dovtedy nezažili výnimočný stav. Učiť sa museli za pochodu. V prvej vlne pre ochranu klientov a minimalizáciu rizika prenosu ochorenia rušili návštevy. Lenže tým seniori začali trpieť - psychicky, emocionálne. Ich najhlbšia vzťahová väzba bola zrazu pretrhnutá. Mnohí zomreli bez možnosti rozlúčky s najbližšími. Situáciu potichu akceptovali, tí senilnejší nevyhnutným opatreniam porozumieť nedokázali.
Zvýšené hygienické štandardy a online komunikácia
V Arche zabezpečovali kontakt seniorov s rodinou aj cez notebooky, obyvateľom v tom pomáhali sociálni pracovníci. Ako sa im podarilo vyhnúť talianskemu a španielskemu scenáru? „Zvýšením hygienických štandardov,“ reaguje bez váhania zdravotná sestra Ingrid Silvanová, zvlášť vyškolená na boj s pandémiou. Účinnejšími dezinfekčnými prostriedkami začali umývať všetky priestory dvakrát denne. Rovnako dvakrát denne od marca každému klientovi merajú teplotu, a pri vstupe ju merajú aj návštevám a zamestnancom. V ďalšom kroku naučili personál používať ochranné pomôcky: rúška, ochranné odevy, štíty a kvalitnejšiu dezinfekciu. Vyškolili zvláštnu zdravotnú sestru na vykonávanie výterov, čím získavajú čas - nemusia čakať na špecialistu na výtery zvonka, vzorka môže ísť hneď do laboratória, takže majú výsledky testov skôr. Nakoniec vytvorili tím zamestnancov, ktorí dali pre prípad výskytu nákazy písomný súhlas s nepretržitým pobytom v zariadení spolu so seniormi. Na krízovú situáciu ich vytrénovali lekár so psychológom.
Od prvej vlny funguje zariadenie aj v zvláštnom diverzifikovanom režime. Klienti aj zamestnanci chodia do služieb a stretávajú sa navzájom len tak, aby boli rozdelení do uzavretých skupín. V prípade nákazy predídu komunitnému šíreniu. Veľkou pomocou na prekonanie psychologickej a emocionálnej traumy seniorov sa stali Skype a online workshopy. „Keď nemôžu chodiť návštevy, využívam každý týždeň Skype. Popritom mi dcéra s vnučkou volajú dvakrát do týždňa, takže sa necítim izolovaná,“ vysvetľuje usmievavá 89-ročná Mária Hlôšková, ktorá čaká pred jedálňou na obed s 87-ročnou kamarátkou Evou Skočekovou. Tej pomáha najviac knižnica a každodenný telefonický kontakt s rodinou, aby vedeli, čo kto robil cez deň. Veľkou pomocou sú občasné online workshopy rôznych zaujímavých ručných prác a prednášok s pozvanými lektormi. Rovnako je to s bohoslužbami. Kaplnka s veľkým krížom bývalého pápeža Jána Pavla II. na prvom poschodí domova seniorov je otvorená 24 hodín denne a sedem dní v týždni. Farár chodí evanjelický aj katolícky. Teraz len online.