Eutanázia je búrlivá téma, ktorá zasahuje spoločnosť v plnom rozsahu. Veľmi vyhranené názory a predsudky totiž znemožňujú konštruktívny dialóg a vzájomné pochopenie, čo robí z eutanázie čierno-bielu tému. My sa teraz pokúsime odložiť predsudky a vypočujeme si obe strany. Eutanázia nie je témou len posledných rokov, ale sprevádza ľudstvo už pomerne dlho. Niektorí autori dokonca uvádzajú, že história eutanázie siaha do najstarších ľudských spoločenstiev.
Moderná medicína popisuje pri eutanázii pasívnu a aktívnu formu. Občas sa toto delenie kritizuje ako príliš umelé, no je nevyhnutné pre potreby právneho systému a následné trestnoprávne skúmanie. Nezabúdajme teda, že eutanázia vo svojom pôvodnom (gréckom) význame popisovala postupy pre tichú a pokojnú smrť, nie úmyselné ukončenie života. V posledných rokoch sa v súvislosti s eutanáziou čoraz častejšie spomína pojem asistovaná samovražda. Práve tento spôsob eutanázie je predmetom diskusií, pričom v mnohých krajinách spadá do trestnoprávneho konania o úmyselnom usmrtení človeka. Inými slovami, pri vykonaní aktívnej eutanázie dôjde k vražde. Pri aktívnej eutanázii totiž lekár cielene usmrtí terminálne chorého pacienta. V prípade, že pacient vysloví žiadosť o ukončenie svojho života, hovoríme o aktívnej vyžiadanej eutanázii.
Smrť, spôsobená pasívnou eutanáziou, je priamym dôsledkom choroby pacienta. Necháme chorobe voľný priebeh, bez akýchkoľvek liečebných prostriedkov, ktoré by mohli smrť čiastočne oddialiť. Podľa slovenského zákona máme právo na takéto konanie, pretože každú liečbu musíme podložiť informovaným súhlasom pacienta. Oveľa komplikovanejší problém nastáva, ak pacient nie je pri vedomí, alebo zo zdravotných dôvodov nie je schopný oboznámiť lekára so svojim rozhodnutím ohľadom ďalšej liečby, alebo o jej ukončení. Táto forma eutanázie predstavuje veľmi tenkú hranicu medzi úmyselným ukončením života a správnym lekárskym postupom pri tíšení bolesti a uľahčením terminálneho štádia smrteľne chorého človeka.
História a definícia eutanázie
Eutanázia nie je moderný fenomén, ale téma, ktorá sprevádza ľudstvo už od dávnych čias. Niektorí autori uvádzajú, že jej história siaha až do najstarších ľudských spoločenstiev. V 19. storočí sa medicína začala zaoberať možnosťou aktívneho ukončenia života. V roku 1870 Samuel Williams navrhol použitie chloroformu a iných silných liekov nie len na zmiernenie bolesti v terminálnom štádiu choroby, ale aj na úmyselné ukončenie života pacienta. Prvé pokusy o zavedenie a legalizáciu eutanázie sa uskutočnili v USA v rokoch 1905 - 1906, no boli jednoznačne zamietnuté. Až obdobie druhej svetovej vojny prinieslo masové praktizovanie eutanázie, čo poukázalo na riziko zneužitia medicínskych postupov na politické a ekonomické účely.
Samotné slovo "eutanázia" pochádza z gréčtiny a znamená "dobrá" alebo "tichá smrť". V starovekom Grécku sa takto označovalo pokojné ukončenie života. Moderná medicína rozlišuje pasívnu a aktívnu formu eutanázie. Hoci toto delenie je niekedy kritizované ako umelé, je nevyhnutné pre potreby právneho posudzovania. Je dôležité si uvedomiť, že pôvodný grécky význam slova eutanázia označoval postupy pre pokojnú a tichú smrť, nie úmyselné ukončenie života.
Formy eutanázie a asistovaná samovražda
V posledných rokoch sa v súvislosti s eutanáziou často spomína pojem asistovaná samovražda. Aktívna eutanázia znamená, že lekár cielene usmrtí terminálne chorého pacienta. Ak pacient o ukončenie života požiada, ide o aktívnu vyžiadanú eutanáziu, ktorá je právne posudzovaná ako vražda. Pasívna eutanázia znamená, že smrť je priamym dôsledkom choroby pacienta. Lekári nechajú chorobe voľný priebeh a nepoužívajú liečebné prostriedky, ktoré by mohli smrť oddialiť. Slovenský zákon umožňuje takéto konanie, pretože každá liečba vyžaduje informovaný súhlas pacienta.
Pri asistovanej samovražde lekár predpíše smrtiaci liek pacientovi, ale je to pacient, ktorý si ho sám aplikuje. Pri eutanázii lekár predpíše a aj podá smrtiacu dávku pacientovi. Asistovaná samovražda spolu s eutanáziou je povolená v európskych krajinách ako je Španielsko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko. Právo na sebaurčenie (autonómiu) je nosným pilierom demokracie. Človek má právo definovať si svoje vlastné chápanie existencie, zmyslu života. Má právo rozhodovať o osobných záležitostiach - rozhodovať sa ohľadom morálnej, náboženskej či politickej príslušnosti. Má slobodu vo výbere životného partnera či veľkosti rodiny. A ak človek v rámci svojho presvedčenia verí, že súčasťou práva na sebaurčenie je aj byť pánom svojej smrti, tak mu ho štát nemá znemožniť. Štát môže preferovať istú možnosť v rámci rôznorodosti názorových myšlienok, ale nemôže vnucovať svoj postoj občanovi.
Argumenty pre eutanáziu
Hlavným argumentom zástancov eutanázie je skrátenie utrpenia človeka. Tento dôvod, akokoľvek negatívne posudzovaný, vychádza zo súcitu a empatie voči smrteľne chorej osobe. Ľudia, ktorí sa zastávajú eutanázie, používajú prevažne argument o skrátení utrpenia človeka. Druhým častým argumentom za eutanáziu je akt súcitu. Trpiaci človek, pripútaný na lôžko, ktorý nemá nádej na uzdravenie. Upadá do depresie či stráca zmysel života a pýta sa prečo byť ešte na svete, ak už nikdy nemôžem ísť von, nemôžem byť sebestačný, a po zvyšok života budem odkázaný na druhých a budem trpieť? Prečo neukončiť život? Sú to silné argumenty za eutanáziu?
Súhlasím s tvrdením, že súcit je vlastnosť, ktorá pobáda človeka konať dobro. Avšak eutanázia nie je prejavom súcitu, ale prejav vlastnej pohodlnosti. Namiesto toho, aby sme sa starali o bezbranných, tak im z láskavosti povolíme odísť z toho sveta. Súhlasíme s eutanáziou, lebo budeme môcť ďalej bezstarostne žiť. Pravý súcit znamená, že silnejší pomáha trpiacemu niesť jeho bremeno. Neuteká pred nepohodlnosťou, ale zotrváva v ťažkostiach spolu s trpiacim.
Argumenty proti eutanázii a jej riziká
Odporcovia eutanázie často argumentujú úctou k ľudskému životu a odmietajú rozhodovať o jeho predčasnom ukončení. Títo ľudia považujú ľudský život za taký jedinečný, že o ňom odmietajú rozhodovať v zmysle predčasného ukončenia. Mnohí veria, že život sa nekončí v momente utrpenia, ale až keď sa prirodzene dovŕši. Odmietanie eutanázie môže byť motivované náboženským presvedčením, čo však môže sťažovať dialóg so zástancami v sekulárnej spoločnosti.
História ukazuje, že v rukách totalitného štátu môže byť eutanázia zneužitá. V rukách totalitného štátu je možné všetko. Navyše, v súčasnosti je omnoho ťažšie rozlíšiť, ktorý štát je naozaj demokratický. A dokonca ani toto nie je žiadna záruka. V krajinách, kde je asistovaná samovražda normou, môžu starí a ťažko chorí ľudia pociťovať vinu za to, že sú bremenom pre rodinu a štát. Môžu cítiť morálnu povinnosť ukončiť svoj život, ktorý už nikomu nič neprináša.
Katarína Fedorová zdôrazňuje, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane skonštatoval, že právo na súkromie zahŕňa aj právo rozhodovať o konci svojho života. Určenie spôsobu vlastnej smrti je prejavom osobnej autonómie. Zároveň upozorňuje na to, že spoločnosť má legitímny záujem na ochrane života, predchádzaní samovraždám, ochrane nevinných tretích strán a udržaní integrity lekárskej profesie. Fedorová kritizuje predpoklad, že určitá charakteristika (vek, zdravotné postihnutie, choroba) nevyhnutne vedie k zraniteľnosti. Ochrana jednotlivcov "lucidnej mysle" pred nimi samými na základe predpokladu o ich zraniteľnosti je neakceptovateľná.
Fedorová upozorňuje, že každá verejná diskusia o eutanázii prináša vyjadrenia ľudí s rôznym zdravotným postihnutím, ktorí ju vnímajú ako nebezpečnú. Obávajú sa, že sa tým prehĺbi predstava, že život s postihnutím je bezcenný. Skúsenosti z krajín, kde je asistované umieranie legálne, však vyvracajú tvrdenia, že by to znížilo ochotu spoločnosti investovať do zvyšovania kvality a dostupnosti paliatívnej a sociálnej starostlivosti.
Daniel Pastirčák zdôrazňuje, že rozhodnutie o ukončení života by nemalo byť v rukách štátnej inštitúcie. Človek, ktorý sa rozhodne zabiť seba alebo iného, berie na seba zodpovednosť a morálnu neistotu. Legalizácia asistovanej samovraždy presúva túto ťažobu na inštitúciu. Pastirčák tiež upozorňuje, že na začiatku sa eutanázia legalizuje za prísne vymedzených podmienok, ale je len otázkou času, kedy prídu iniciatívy na rozšírenie mantinelov. V Belgicku povolili eutanáziu aj ľuďom s psychickými ochoreniami a psychické dôvody sa uznávajú aj v prípade mladých.
Ján Pavol II. v Evangelium vitae potvrdzuje, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný. Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale iba sa predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná.
Právne a etické aspekty
Eutanázia je komplexná a emocionálne nabitá téma, ktorá hlboko ovplyvňuje spoločnosť. Vyhranené názory a predsudky často bránia konštruktívnemu dialógu a vzájomnému porozumeniu, čo vedie k polarizovanému vnímaniu tejto problematiky. V tomto článku sa pokúsime objektívne preskúmať argumenty oboch strán a odložiť predsudky.
Je dôležité rozlišovať medzi liečbou a základnou zdravotnou starostlivosťou, ktorá zahŕňa výživu, dodávanie tekutín, polohovanie, tíšenie bolesti, umývanie a starostlivosť o dýchacie cesty. Túto starostlivosť treba poskytnúť pacientovi za každých okolností. Pri liečbe je dôležité zhodnotiť, či sú liečebné prostriedky primerané očakávanému zlepšeniu zdravia. Neprimeranej liečby sa môžeme v zhode so svedomím zriecť.
Fedorová sa zaoberá argumentom "klzkého brehu" a zdôrazňuje, že jasná definícia obsahu a podmienok informovaného súhlasu má byť dostatočnou zárukou na to, aby sa zabránilo "zabíjaniu bez súhlasu". Prenesením zodpovednosti na príbuzných a priateľov sa štát zbavuje nástrojov kontroly a možnosti predísť smrti osôb, ktoré nie sú spôsobilé takéto rozhodnutie prijať.
Fedorová zdôrazňuje, že každý dospelý a svojprávny človek, ktorý za seba celý život prijímal rozhodnutia, má mať právo o sebe rozhodnúť aj v takejto hraničnej situácii. Legalizácia eutanázie by bola možnosťou pre ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich život patrí im a len oni o ňom majú rozhodovať. Pre odporcov eutanázie by sa nič nezmenilo.
Fedorová kritizuje alibistický argument, že dnes existuje možnosť odmietnuť liečbu, čím si pacient spôsobí alebo urýchli smrť. Odmietnutie liečby môže spôsobiť zdĺhavé, bolestivé a mučivé umieranie. Súhlasí, že ak existuje možnosť liečby, lekári by mali robiť maximum pre vyliečenie pacienta, ale ak ide o diagnózy s fatálnym terminálnym štádiom, mala by existovať možnosť dôstojne ukončiť takéto utrpenie.
Fedorová poukazuje na štúdie, ktoré dokazujú, že úsilie lekárov o asistovanú samovraždu pacienta často zlyháva a spôsobuje ešte väčšie bolesti a zdravotné komplikácie. Je nepochybne pravdou, že „neznesiteľnosť“ utrpenia môže byť subjektívna, prognóza objektívne nepredvídateľná. Preto niektorí autori poukazujú na to, že zákonodarcovia sa pri asistovanom umieraní „spoliehajú na slovné spojenia, ktoré nemajú žiadny skutočný význam“, z čoho vyvodzujú, že ani ten najdôkladnejšie skoncipovaný zákon nedokáže zabrániť „zabíjaniu iných zraniteľných jednotlivcov bez ich súhlasu“.
Podľa prieskumu agentúry Focus z roku 2014 považuje 58,8 percenta respondentov za dôležité, aby sa na Slovensku riešila otázka eutanázie a 55,9 percenta súhlasí s tým, aby ťažko chorý človek mal možnosť na svoju žiadosť dobrovoľne ukončiť svoj život za asistencie lekára. JUDr. V. Kessega tvrdí, že proti legalizácii eutanázie stoja zásadné právne prekážky, pretože má všetky skutkové znaky usmrtenia a nemožno ju právne odlíšiť od trestného činu vraždy.
V krajinách, kde je eutanázia legálna, ako Holandsko a štát Oregon v USA, sa vyskytujú rôzne situácie. V Belgicku zomiera pomocou eutanázie oveľa viac ľudí ako v Holandsku, hoci v Belgicku nie je eutanázia legálna. V Číne sa eutanázia vykonáva u novorodencov a detí s telesnými a duševnými poruchami. V Indii zákon z roku 1980 umožňuje usmrtiť nevyliečiteľne chorého.
Súčasné vymedzenie pojmu eutanázia zahŕňa široké spektrum názorov a definícií. Dôležitou súčasťou problematiky eutanázie je vzťah medzi lekárom a pacientom. Tento vzťah v súčasnosti prechádza výraznou zmenou. Postoje lekárov k eutanázii sú do istej miery determinované aj ich etickým kódexom, ktorý im takéto jednanie zakazuje. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva mu bezhraničnú dôveru. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné bolesti a úzkosti chorého pacienta. Súčasná farmakoterapia ponúka pestrý výber liekov proti bolesti. Veľké bolesti chorých by nemali byť dôvodom pre eutanáziu.
Človek je povolaný k plnosti, ktorá presahuje rozmery jeho pozemskej existencie. Ťažko chorý človek sa potrebuje vysporiadať s otázkami o zmysle života a potrebuje podporu a nádej. Láskavá podpora najbližších príbuzných, priateľov a ošetrujúceho personálu mierni úzkosti a bolesti umierajúceho človeka a jeho obavy z budúcnosti. Pri ošetrovaní smrteľne chorého pacienta má lekár spolupracovať s ostatnými členmi tímu starajúceho sa o pacienta.