Rodina, do ktorej sa narodíme, je nám daná, a rovnako aj rozhodnutie o tom, či budeme mať súrodenca. V súčasnosti sa zdá, že tradičný rodokmeň s bohatou korunou ustupuje rodinám s jedným dieťaťom. Tento článok sa zameriava na výhody a nevýhody toho, či je lepšie byť jedináčikom alebo mať súrodenca.
V spoločnosti pretrvávajú určité mýty a predsudky o jedináčikoch. Často sa hovorí, že sú rozmaznaní, sebeckí a sociálne neprispôsobiví. Avšak, výskumy ukazujú, že tieto tvrdenia nie sú vždy pravdivé. „Nezáleží na tom, či váš potomok má alebo nemá súrodencov, súčasné deti sú jednoducho rozmaznané preto, lebo rodičia im nevedia povedať nie.
Psychologička Tatiana Rusnáková hovorí: „Áno, slovo jedináčik sa niekedy používa skoro ako pejoratívum. Treba však vychádzať z toho, že aj byť jedináčikom má svoje výhody,“ hovorí psychologička Tatiana Rusnáková. „Sú oblasti, v ktorých je jedináčik vďaka svojej pozícii omnoho zručnejší ako iné deti. Jeho nevýhodou môže byť, že má menej skúseností so vzťahmi k rovesníkmi, keďže nemá súrodencov, ale zato lepšie komunikuje so staršími a s mladšími.
Na vývin vlastností a schopností dieťaťa vplýva príliš veľa rôznych premenných na to, aby sme na základe jednej z nich poskladali celú osobnosť dieťaťa. Charakteristiky, ktoré sa zvyknú spájať s jedináčikmi, vyplývajú z nedostatku príležitostí dieťaťa konfrontovať sa s rovesníkmi - dieťa má jednoducho svoju pozíciu istú, nemusí s nikým súperiť, porovnávať sa. V takomto „bezkonkurenčnom“ prostredí však môžu vyrastať aj deti s oveľa staršími či oveľa mladšími súrodencami. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že také dieťa na seba často púta pozornosť a v kolektíve detí si ťažšie hľadá svoje miesto. Chce sa presadiť, ale nie vždy si dokáže získať priazeň ostatných detí (v rodine získava skôr sociálne zručnosti dôležité pri komunikácii s dospelými). Ťažko prežíva prehru, ale zároveň nie je zvyknuté bojovať o prvé miesto. To všetko môže vytvárať aj dojem rozmaznanosti. Zároveň však poznám jedináčikov, ktorí takúto predstavu nespĺňajú, a tu hrá hlavnú úlohu rodičovská výchova.
Problém s integráciou jedináčika môže nastať, ak je škôlka pre dieťa prvým stretnutím s rovesníkmi. Vtedy si môže ťažšie zvykať na stratu svojej výlučnej pozície, ktorú poznalo z rodiny. Preberá novú sociálnu rolu, ale potrebné zručnosti na jej zvládnutie ešte nemá. Škôlka je však práve takým tréningovým miestom, kde si deti môžu nacvičovať správanie v nových sociálnych situáciách - submisívnejší sa učia presadiť, vodcovia krotiť svoju dominanciu a jedináčik poznáva, ako sa deliť o pozornosť.
Vyrastanie so súrodencami napomáha rozvoju sociálnych zručností. Deti sa učia komunikovať, riešiť konflikty, robiť kompromisy a prispôsobovať sa. Súrodenci sa učia deliť sa o svoje veci s ostatnými, či starať sa o iných. Deti so súrodencami skôr chápu pravidlá v skupine - deliť sa o hračky, čakať na pomalších, pomáhať si. Taktiež sa ľahšie zapájajú do spoločných činností. Už pred škôlkou vedia, že treba rešpektovať potreby druhých. Môžu byť empatickejší - starší súrodenci sa chcú často starať o mladšie deti (i keď doma to vôbec platiť nemusí), mladší zasa bývajú akýmisi zrovnávačmi sporov.
Súrodenecké vzťahy však nie sú vždy idylické. Súrodenecká rivalita a konflikty sú bežnou súčasťou života vo viacdetných rodinách. Agresívne správanie, škaredé prezývky či dokonca bitky nie sú medzi bratmi a sestrami až také výnimočné a neraz vedú k mnohým emocionálnym problémom či poruchám správania v budúcnosti. Deti súperia o pozornosť rodičov, o hračky a o svoje miesto v rodine. Tieto konflikty môžu byť pre rodičov náročné a vyžadujú si trpezlivosť a zručnosť pri ich riešení.
Na druhej strane, jedináčikovia majú často viac pozornosti a zdrojov od svojich rodičov. Takýmto deťom sa dostáva všetka pozornosť rodičov a to nemusí byť na zahodenie. Sú často odkázaní výlučne na rozhovory s dospelými, čo pomáha rozvoju ich inteligencie. Rodičia sa môžu plne sústrediť na ich rozvoj a vzdelávanie, a poskytnúť im viac príležitostí na rozvoj talentov a záujmov.
Jedináčikovia sú neskôr v dospelosti vystavení väčšej psychickej záťaži zo straty blízkych či vlastných rodičov, pretože sa o bolesť nemôžu podeliť s niekým v rodine. Deti vyrastajúce bez brata či sestry často podliehajú perfekcionizmu. Ak sa budete pokúšať „opraviť“ každú jednu vec, ktorú spravia, či už pri ustieľaní postele alebo upratovaní, iba tým posilníte ich posadnutosť dokonalosťou. Jedináčikovia sú často oveľa kritickejší voči svojmu okoliu, majú vysoké očakávania od ostatných, ale aj od seba. Aj preto môžu vo väčšom kolektíve spočiatku pôsobiť namyslene a panovačne.
V súčasnej spoločnosti sa čoraz častejšie stretávame s rodinami s jedným dieťaťom. Tento trend vyvoláva diskusie o tom, či je pre dieťa lepšie vyrastať ako jedináčik alebo mať súrodenca. Mať súrodenca prináša množstvo výhod, ale aj nevýhod. Rovnako aj život jedináčika má svoje svetlé a tienisté stránky.
Jednou z najčastejšie spomínaných výhod súrodeneckých vzťahov je spoločnosť a opora, ktorú si súrodenci navzájom poskytujú. Súrodenec je kamarát na hranie, dôverník, s ktorým sa dá zdieľať radosť i smútok.
Škôlka súrodencov skôr zbližuje. I tí, ktorí sa vraj doma hádajú, držia v škôlke spolu. Kým doma sa musia vymedziť voči sebe navzájom, v škôlke si budujú svoju pozíciu medzi ostatnými deťmi a súrodenec môže byť pre nich istotou a oporou. Starší sa často pasujú za ochrancov a mladší sa ochotnejšie nechávajú viesť. Na ,cudzom‘ území je výhodnejšie spolu-pracovať, a to inštinktívne chápu aj deti.
Druhé aj ďalšie dieťa prichádza nie do bezdetnej rodiny, je so svojimi súrodencami už od bruška, počúva ich, nasáva zvuky, poznáva ich hlasy a dotyky, keď ho hladkajú. Mne to prišlo úplne prirodzené, že sme boli všetci spolu, že som sa venovala všetkým naraz, respektíve uspokojovala potreby podľa nejakej akútnej priority a áno, našla si popri tom hoci len chvíľu, ktorú som venovala „iba“ niekomu z detí ako „jedináčikovi.“ Čo samozrejme vždy ocenili, mať mamu iba pre seba. Ale nie na 8 hodín, kým bolo jedno odsunuté v škôlke…
Súrodenecké vzťahy však nie sú vždy idylické. Súrodenecká rivalita a konflikty sú bežnou súčasťou života vo viacdetných rodinách.
Jedináčikovia majú vyššie IQ. Podľa výskumu, ktorý trval 20 rokov a zúčastnili sa na ňom študenti stredných škôl, mali jedináčikovia vyššie IQ ako ich rovesníci, ktorí mali súrodencov. Jedináčikovia majú zvlášť dobré komunikačné schopnosti, verbálny prejav majú lepší ako deti z väčších rodín, možný dôvod je ten, že mali oveľa viac možností rozprávať sa s dospelými ľuďmi v porovnaní s deťmi, ktoré vyrastali so súrodencom.
Majú väčšie sebavedomie. Istý výskum odkryl, že jedináčikovia mali viac sebavedomia a viac verili vo svoje schopnosti, ako deti z väčšej rodiny. Možno je tomu tak, pretože nikdy nevyrastali so starším bratom alebo sestrou, ktorí by sa im vysmievali alebo robili im zle.
Nie sú osamelí. Výskum Univerzity Ohio, do ktorého sa zapojilo 13 tisíc školákov, odhalil, že jedináčikovia majú rovnaký počet kamarátov ako deti, ktoré majú bratov a sestry. Profesor a výskumník Toni Falbo z Univerzity v Texase to potvrdil vo svojej štúdii, ktorá trvala 35 rokov, jedináčikovia nie sú osamelejší v porovnaní s inými deťmi.
Výskum so vzorkou 2500 detí priniesol zaujímavú správu o tom, že jedináčikovia sú šťastnejší ako deti, ktoré majú bratov a sestry, pretože sa nikdy nemuseli deliť o pozornosť a lásku rodičov. Menej šťastné boli deti, ktoré mali viac sestier a bratov, polovička opýtaných priznala, že ich starší súrodenci týrali, jedna tretina dokonca dostávala pravidelne facky a bitky od starších súrodencov.
Majú väčšiu šancu, že sa rozvedú. Podľa výskumu Univerzity v Ohiu, jedináčikovia majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa v budúcnosti rozvedú v porovnaní s deťmi, ktoré majú súrodencov. Čím väčšia rodina, tým menšia šanca rozvodu, s tým, že každý brat alebo sestra znižuje šance rozvodu o 2 %. Psychológovia to vysvetľujú tak, že jedináčikovia nemali možnosť naučiť sa robiť kompromisy na rozdiel od detí z veľkých rodín.
V minulosti sa na jedináčikov nedívalo blahosklonne, niektoré stigmy akoby pretrvávali dodnes. Určite ste sa stretli so stereotypmi, že jedináčikovia sú namyslení, rozmaznaní sebci a podobne. Ale naozaj sú iní ako deti, ktoré majú brata alebo sestru? V čom sa od nich odlišujú?
Teória syndrómu jedného dieťaťa (syndróm jediného dieťaťa) predpokladá, že dieťa vyrastajúce bez súrodencov nemusí získať primerané sociálne zručnosti a môže byť sebeckejšie, osamelejšie a „rozmaznanejšie“. Syndróm jediného dieťaťa má negatívnu konotáciu - jedináčik je vykresľovaný ako sebecký a neschopný vytvoriť si hlbšie väzby. Myšlienka syndrómu jedináčika má svoj pôvod v práci psychológov 19. storočia.
E. W. Bohannon z Clarkovej univerzity v Massachusetts vo svojej knihe Štúdia o zvláštnych a výnimočných deťoch podrobne opísal výsledky dotazníka, ktorý vyplnilo 200 respondentov. Bohannon sa respondentov pýtal na vlastnosti jediných detí, ktoré poznal. Takmer 100 % respondentov (196 dotazníkov) označilo tie bez súrodencov za príliš rozmaznané. Bohannon a jeho kolegovia s týmito výsledkami súhlasili, a tak sa zrodil „syndróm jedináčika“.
Toni Falbo, psychologička z Texaskej univerzity v Austine, ktorá je jedináčikom, v roku 1986 analyzovala viac ako 200 štúdií na túto tému a dospela k záveru, že charakteristiky jedináčikov a detí so súrodencami sa nelíšia. Jediným rozdielom bolo, že jedináčikovia mali zrejme silnejšie puto s rodičmi v porovnaní s deťmi so súrodencami.
V jednej štúdii z roku 2016 sa zistilo, že jedináčikovia dosahujú vyššie skóre v oblasti flexibility, čo naznačuje, že sú kreatívnejší, a nižšie skóre v oblasti súhlasnosti ako deti so súrodencami. Štúdia ukázala, že medzi jedináčikmi a deťmi so súrodencami existujú významné rozdiely v niektorých oblastiach mozgu, ktoré môžu ovplyvňovať správanie súvisiace s kreativitou a prívetivosťou.
Naozaj existuje syndróm jedináčika? Čo hovoria odborníci o deťoch, ktoré nemajú súrodenca? Pozrite sa...
Súrodenecké hádky sú často na bežnom poriadku, nemusíte si však zúfať. Deti ich dokážu častoo zvládnuť i samé.
Niekedy je naozaj ľahšie mať dve či tri malé deti ako jedno. Výhodou je, že sa deti v predškolskom veku spolu dokážu zabávať celé hodiny. Vymýšľajú rôzne hry, vonku či vnútri a dospelý si toho často stihne popri nich porobiť naozaj veľa. Naopak, ak je dieťa samé, častejšie vyžaduje spoločnosť a pozornosť dospelého, pochopiteľne.
Mladší má pred sebou vzor, staršieho súrodenca, ktorého zručnosti chce napodobniť. Platí to aj naopak, navyše, v tom staršom sa ešte buduje pocit zodpovednosti, alebo skrátka len jednoduchý vzťah k niekomu ďalšiemu. Samozrejme, dôležité je, aby rodičia staršie dieťa na príchod súrodenca pripravili. Tiež aby dokázali v začiatkoch zvládnuť bez výčitiek a karhania aj prípadné žiarlenie, ktoré býva veľmi časté. V tomto prípade platí zásada - dávajte im najavo lásku, ale každému dieťaťu zvlášť. Nikto sa necíti milovaný v skupine.
Veci po sebe môžu deti jednoducho dediť. Šetríte tým nielen peňaženku, priestor v dome, ale aj prírodu. Naučia sa skromnosti a predovšetkým - vážiť si, čo majú. V neposlednom rade aj sa o svoje veci starať, mať k nim hlbší vzťah a radosť z nich.
Častejšie dochádza k hádkam, pretože deti sú deti, a čo má jeden, chce práve v tej chvíli aj ten druhý. A niekedy tretí. Ale aj hádky patri ak životu a učia deti, ako vychádzať s druhými, presvedčiť ich o svojej mienke, prípadne ustúpiť druhému. Duchaprítomný a sebaistý rodič škriepky zvládne bez ujmy - neraz sa ukáže, že je najlepšie do nej nezasahovať, deti sa dohodnú samé. Ak ich idete riešiť, pamätajte hlavnú zásadu: uznajte každému účastníkovi sporu jeho stanovisko.
Dobrý priateľ je na nezaplatenie, ale rodina je rodina. Aj keď sa niekedy súrodenci príliš nemusia, vzťahy sa často zmenia, keď zostanú na svete už len oni ako najbližší príbuzní. Pocit, ako dobre, že ešte niekoho mám, poznajú najlepšie tí, ktorí si prešli ťažkou stratou. Samozrejme, nie je zaručené, že sa vaše deti v dospelosti nepohádajú alebo navzájom neodcudzia, ak ich budete viesť k vzájomnej úcte a rešpektu, môžete vytvoriť všetky predpoklady, aby to tak nebolo.
Čo je lepšie? Zrejme neexistuje odpoveď na túto otázku. Každý si to musí vyriešiť sám so sebou, prípadne s partnerom, alebo to zariadi život sám. Ale ja viem, že jedno dieťa by mi bolo málo.
Výchova ako kľúčový faktor. Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje vývoj dieťaťa, je výchova. Bez ohľadu na to, či má dieťa súrodenca alebo nie, kvalitná výchova založená na láske, podpore a rešpektovaní potrieb dieťaťa je kľúčová pre jeho zdravý vývoj. Rodičia by sa mali snažiť rozvíjať sociálne zručnosti svojich detí, učiť ich empatii a ohľaduplnosti k druhým.
Mária Vojtová (26), učiteľka v MŠ, psychologička: „Nie som veľkou zástankyňou poznámok typu - no jasné, jedináčik. Na vývin vlastností a schopností dieťaťa vplýva príliš veľa rôznych premenných na to, aby sme na základe jednej z nich poskladali celú osobnosť dieťaťa. Ale určite sa stáva, že niektoré deti sa oveľa viac približujú prototypom vyplývajúcim z pozície v rodine. Podľa mojich pozorovaní napríklad starší súrodenci (predovšetkým dievčatá) prejavujú zvýšenú pozornosť voči mladším deťom a bývajú zodpovední, mladší súrodenci sú submisívnejší a prispôsobivejší, jedináčikovia majú radi pozornosť.
Každé dieťa je indivíduum, ktoré si vyžaduje samostatný a vnímavý prístup, bez ohľadu na to, či má súrodencov alebo nie. Rodičia by sa mali zaujímať o teóriu výchovy, ale zároveň sa spoliehať na svoj inštinkt a prax. Deti treba naučiť spolupracovať a fungovať v rodine. Staršieho súrodenca treba pripraviť na príchod súrodenca. Je normálne, že príde žiarlivosť, ale má sa to vyriešiť v detstve. Keď sa to vyrieši, súrodenci sa naučia spolupracovať.
Dieťa získava charakteristiky aj s ohľadom na poradie, v pôvodnej rodine do veku asi päť - šesť rokov. Vtedy sa u dieťaťa vytvára vnímanie sveta a teda aj poradia v rodine. Takže, keď sú deti staršie, vytvorenie novej rodiny na nich až tak nevplýva. V komplexnej rodine sa stretnú v pozícii, v ktorej sú (napríklad prvorodený), a nemenia ju podľa veku.
Zohľadňovanie poradia v rodine pri výchove. Daniela Čechová pôsobí na katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, je predsedníčkou Slovenskej adlerovskej spoločnosti a certifikovanou psychoterapeutkou. Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj naozaj istý vplyv. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života. Je to hranica, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme.
Rodičia, ktorí majú dve deti, si často myslia, že vychovávajú deti rovnako, a preto sa čudujú, prečo sú tie dve deti také odlišné. Pri prvom dieťati uplatňujú rodičia najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Platí však, že prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa stávajú aj dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a, áno, zle znášajú kritiku.
Druhorodený býva opakom prvorodeného. Je to preto, že druhé deti sú často veľmi dobrými pozorovateľmi. Niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Občas sa im to aj podarí, a ak nie, tak sa vzdávajú a nachádzajú si oblasť, kde sú tiež dôležití. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší. V rodinách s tromi deťmi je však druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Stredné dieťa je dosť ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty.
Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Teda aj keď povedia pravidlá, už ich neskontrolujú. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Posledné deti sú aj dobrými manipulátormi. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé. V škole nemávajú až také dobré známky.
Výhody a nevýhody života v zahraničí | Silná Káva ☕
Tým, že jedináčik nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci majú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba.
Trend jedináčikov v Európe. So vzrastajúcim počtom jedináčikov v rodinách často dochádza k polemike, či je takýto "minimalistický" prístup k potomstvu správny, alebo je skôr na škodu. V spoločnosti sa nezriedka objavujú názory, že jedináčikovia sú osamelí, sebeckí, rozmaznaní, panovační a sociálne menej prispôsobiví než ich rovesníci, ktorí majú súrodencov. Početnosť detí v rodinách výrazne klesá. Potvrdzujú to aj štatistiky Eurostatu, podľa ktorého sú v Európskej únii rodiny s jedným potomkom jednoznačne trendom - predstavujú totiž takmer polovicu všetkých domácností s deťmi.
Názory odborníkov a výskumy. V Spojených štátoch sa fenoménu jedináčikov dlhodobo venuje sociologička a odborníčka na rodičovstvo, Susan Newman. Susan je presvedčená, že rodiny s jedným dieťaťom sa pomaly stávajú novým vzorom tradičnej rodiny. Ovplyvňuje to jednak ekonomika západného sveta, ale aj samotné ženy, ktoré si zakladajú rodiny oveľa neskôr. Väčšina z nich je totiž nútená pracovať, aby rodinný rozpočet nebol závislý len od jedného partnera.
Jeden z najvplyvnejších amerických psychológov, G. Stanley Hall, dokonca zvykol tvrdiť, že "byť jedináčikom je samé osebe chorobou".
Paradoxom je, že napriek výrazným zmenám v ekonomike i v životnom štýle ľudí tu stále pretrvávajú predstavy, ktoré vychádzajú z tradičného farmárskeho alebo roľníckeho modelu spolunažívania. V rámci neho znamenal veľký počet súrodencov zabezpečenie „pracovnej sily“ v rodine. V Spojených štátoch sa fenoménu jedináčikov dlhodobo venuje sociologička a odborníčka na rodičovstvo, Susan Newman. Susan je presvedčená, že rodiny s jedným dieťaťom sa pomaly stávajú novým vzorom tradičnej rodiny. Ovplyvňuje to jednak ekonomika západného sveta, ale aj samotné ženy, ktoré si zakladajú rodiny oveľa neskôr. Väčšina z nich je totiž nútená pracovať, aby rodinný rozpočet nebol závislý len od jedného partnera. „Problém je, že ženy, ktoré odsúvajú materstvo, zápasia s neplodnosťou alebo druhotnou neplodnosťou. Vyšší vek rodičov môže byť dokonca prekážkou pri adopcii dieťaťa. Aj britský denník Guardian si v roku 2014 spoločne s webstránkou Netmums.com posvietil na rodiny s jedným dieťaťom. V prieskume, do ktorého sa zapojilo viac ako 2500 domácností, zistil, že hoci príjmy manželských párov či slobodných rodičov sa zvyšujú, na druhej strane vzrastajú aj nároky súvisiace s výchovou dieťaťa, resp. Experti argumentujú, že dnešný svet kladie obrovský dôraz najmä na osobnostný rozvoj. Ak teda chcete vychovať úspešného potomka, musíte doňho investovať - poskytnúť mu najlepšie možnosti na pekné bývanie, vzdelanie, zážitky, skúsenosti, cestovanie či rozvoj talentu.
Byť jedináčikom má, samozrejme, svoje výhody i nevýhody - podobne ako vyrastať v rodine s jedným alebo viacerými súrodencami. Avšak, práve fakt, že jedináčikovia bývajú jediným dieťaťom, a teda i stredobodom vesmíru svojich rodičov, z nich neraz automaticky robí sebeckých nespratníkov. Jeden z najvplyvnejších amerických psychológov, G. Stanley Hall, dokonca zvykol tvrdiť, že „byť jedináčikom je samé osebe chorobou“. „Nezáleží na tom, či váš potomok má alebo nemá súrodencov, súčasné deti sú jednoducho rozmaznané preto, lebo rodičia im nevedia povedať nie. Mnohí sa domnievajú, že deti bez súrodencov sú osamelejšie, a preto aj náchylnejšie vymýšľať si „neviditeľných“ kamarátov, ktorí im pomáhajú vyrovnať sa so samotou, obavami či pocitmi vtedy vzťahu k rovesníkom alebo dospelým. Vzhľadom na to, že jedináčikovia súrodencov nemajú, hľadajú sú priateľov v kolektíve detí. Rýchlo pochopia, že všetky „triky“, ktoré fungujú doma v rodine, nemusia rovnako platiť v kruhu kamarátov. Keďže agresívne či panovačné správanie by ich mohlo rýchlo pripraviť o nadobudnuté priateľstvá, radšej od neho upustia. „Naopak, práve deti z viacdetných rodín majú zvyčajne väčšie ťažkosti zmieriť sa s tým, ak je v skupine šéfom niekto iný. Sú nútené deliť sa o hračky, televíziu aj rodičov, častejšie zažívajú odstrkovanie či súperenie, aj preto je väčšia pravdepodobnosť, že sa budú snažiť bojovať o prvé miesto a kričať hlasnejšie, aby ich bolo počuť. Ak sa hovorí o súrodeneckých vzťahoch, väčšinou sa vyzdvihuje vyššia miera socializácie a schopnosti deliť sa o svoje veci s ostatnými, či starať sa o iných. To je, samozrejme, skutočná výhoda viacdetných rodín. Agresívne správanie, škaredé prezývky či dokonca bitky nie sú medzi bratmi a sestrami až také výnimočné a neraz vedú k mnohým emocionálnym problémom či poruchám správania v budúcnosti. Takýmto deťom sa dostáva všetka pozornosť rodičov a to nemusí byť na zahodenie. Sú často odkázaní výlučne na rozhovory s dospelými, čo pomáha rozvoju ich inteligencie. Prílišná starostlivosť rodičov môže mať aj opačný efekt. Najmä vtedy, ak sa láska zmení na úzkostlivé kontrolovanie a prenášanie osobných ambícií na potomka. Jedináčikovia sú neskôr v dospelosti vystavení väčšej psychickej záťaži zo straty blízkych či vlastných rodičov, pretože sa o bolesť nemôžu podeliť s niekým v rodine. Deti vyrastajúce bez brata či sestry často podliehajú perfekcionizmu. Ak sa budete pokúšať „opraviť“ každú jednu vec, ktorú spravia, či už pri ustieľaní postele alebo upratovaní, iba tým posilníte ich posadnutosť dokonalosťou. Jedináčikovia sú často oveľa kritickejší voči svojmu okoliu, majú vysoké očakávania od ostatných, ale aj od seba. Aj preto môžu vo väčšom kolektíve spočiatku pôsobiť namyslene a panovačne. Zapamätajte si, že byť jedináčikom vôbec nie je diagnóza. Takéto deti môžu byť rovnako srdečné, priateľské a prajné ako ich rovesníci, ktorí pochádzajú z viacdetných rodín. Základom je totiž výchova.