Seniori, ktorí trávia jeseň svojho života v odbornej opatere sociálnych zariadení, majú často svoj vlastný príbeh, špecifickú rodinnú situáciu či zdravotnú komplikáciu. Títo ľudia sa ocitajú v zariadeniach z rôznych dôvodov. Často ide o jedincov bez rodiny, alebo o tých, ktorí prešli z iných špecializovaných zariadení v pokročilom veku, neraz s psychiatrickým ochorením.
„V poslednom období máme veľmi veľa takých, ktorých vo vysokom veku prepustia z nemocnice v stave, v akom sa už o nich rodina doma nedokáže postarať. Potrebujú nepretržitú starostlivosť, polohovacie postele, museli by si prerobiť byt,“ opisuje Juliana Ďuricová, vedúca Domu pokojnej staroby A. F. Colbrieho v Košiciach. Ďalšiu skupinu seniorov tvoria ľudia s diagnózami ako Alzheimerova či Parkinsonova choroba. Pri demencii už seniori nedokážu byť doma sami.
Rozhodnutie umiestniť rodiča do domova sociálnych služieb nie je nikdy ľahké a často ho sprevádzajú dlhotrvajúce výčitky svedomia. „Keď sa k nám záujemcovia o sociálnu službu prídu pýtať, vždy im poviem, že sa na to musia pripraviť. Keď mám pocit, že sa nedokážem o niekoho, kto mi je veľmi blízky, postarať, a zároveň mi kdesi v hlave ide, ale mal by som sa o neho postarať, je úplne normálne, že výčitky prídu,“ vysvetľuje vedúca Ďuricová.
Košické zariadenie patrí pod Košickú arcidiecéznu charitu, ktorá na východnom Slovensku prevádzkuje štyri domy pokojnej staroby - okrem Košíc aj v Lipanoch, vo Veľkom Šariši a vo Vojčiciach. Terézia Júdová, vedúca zariadenia vo Veľkom Šariši pri Prešove, sa pred prijatím klienta vždy rozpráva s uchádzačom aj s jeho rodinou. „Už z rozhovoru sa dá zistiť, či to rodina dobre znáša. Rieši sa nielen adaptácia klienta, ale celej rodiny. Pre mňa je dôležité, aby sa klient napokon sám rozhodol, že chce ísť do zariadenia,“ opisuje pre Postoj.
Stáva sa, že rodina príliš tlačí na seniora, a to podľa nej nie je dobrý krok na vstup do zariadenia. Je za to, aby sa ešte predtým rodina úprimne porozprávala a veci si vyjasnila. Chápe zložitosť situácie a zdôrazňuje, že v zariadení nie je nikto navždy a vždy je možnosť vypovedať zmluvu. Klienti môžu zároveň chodiť k rodine domov, na dovolenku, predĺžený víkend či oslavy.
Vo Veľkom Šariši prihliadajú aj na sociálnu situáciu a vychádzajú v ústrety tým, ktorí sú v hmotnej núdzi či nemajú rodinu. „Žiadostí je veľa, príjem je obmedzený. Často prichádzajú klienti v zlom zdravotnom stave, ale potom sa tu dajú dokopy,“ opisuje Júdová. Vo Veľkom Šariši majú aktuálne 78 klientov vrátane desiatich kňazov. V Košiciach je ich v domove takmer sto.
Dôležitý je posudok, ale na prijatie nestačí
Po tom, čo výčitky prejdú, rodina sa niekedy začne správať až príliš ochranársky. V krízovej situácii, keď klient napríklad zomrie či ochorie, má tendenciu skúmať, či o neho bolo naozaj dobre postarané. Vedúca Ďuricová týmto situáciám rozumie. Môže za tým byť istá kompenzácia výčitiek svedomia. Aj na to rodinu pripravuje dopredu. „V krízových situáciách alebo keď niekto zomrie, máme odborné postupy, personál vie, čo má robiť. Rodina musí byť informovaná o každej jednej zmene.“
Aj keď umiestnenie rieši väčšinou celá rodina, najdôležitejší sú seniori. Tí dávajú svoj konečný súhlas aj podpis. Čo by sa stalo, ak by človek nechcel prísť dobrovoľne? „Odmietol by všetky aktivity, zaľahol by a o chvíľočku aj zomrel,“ myslí si vedúca košického zariadenia.
Prijatie nového klienta má svoje pravidlá, najdôležitejší je integrovaný posudok o odkázanosti na sociálnu službu. Do septembra minulého roka ho vydávali samosprávy, dnes majú túto agendu na starosti úrady práce. Posudok ukáže, aký má človek zdravotný stav, ktoré úkony nezvláda. Úrady tiež posúdia, či dostane ZŤP preukaz, akú ďalšiu službu potrebuje, či mu schvália príspevok na opatrovanie alebo napríklad aj parkovací preukaz.
Je možné požiadať aj o prednostné umiestnenie, na ktoré treba mať dôvod. Samotný posudok však nestačí. Žiadateľ sa na základe neho dostane len na zoznam čakateľov. V košickom domove v centre mesta majú v poradovníku aktuálne okolo 90 ľudí. Takmer rovnako dlhý poradovník je aj vo Veľkom Šariši. Okrem toho žiadatelia vypisujú aj žiadosť o uzatvorenie zmluvy a ukazujú dôchodok, či je z neho možné zaplatiť sociálnu službu.
Čo v prípade, ak príjem nestačí?
Vtedy sa musí zaviazať rodina, že rozdiel doplatí. U ľudí, ktorí nemajú najbližších príbuzných, oslovujú aj tých vzdialenejších, aby sa spolupodieľali na financovaní, alebo potom musia hľadať iné riešenia. Cenníky sociálnych zariadení sú verejné, suma sa v oboch zariadeniach pohybuje od 23 do 27 eur na deň. Konečná výška závisí od typu izby či druhu stravy. Niektoré rodiny sa na doplatok skladajú, niekde dopláca len jeden potomok.
Charitné domovy sú financované z verejných zdrojov a úhrad za sociálnu službu. Aj keď tieto zdroje vo veľkej miere pokrývajú základné zabezpečenie starostlivosti, odborný personál aj každodennú prevádzku, realita je často zložitejšia. „Niektorí klienti nemajú dostatočný príjem, z ktorého by dokázali plnú úhradu pokryť, a zároveň nemajú ani rodinu, ktorá by im s doplatkom pomohla. Charita je tu aj pre nich. Aj preto je pre nás dôležitá aj podpora darcov. Vďaka nej môžeme zlepšovať prostredie prostredníctvom rekonštrukčných prác, postupne obnovovať technické zázemie a skvalitňovať podmienky, v ktorých seniori žijú,“ vysvetľuje pre Postoj charitná PR hovorkyňa Silvia Hrabčáková.
História košického domova, ktorý je najväčší z charitných domovov, siaha až do 13. storočia. Na tomto mieste stál kedysi špitál Lazaret Ducha Svätého. Už vtedy slúžil starým, chorým, chudobným a opusteným. Tradíciu a myšlienku sa tak charite darí uchovávať aj po sedemsto rokoch.
Seniori svoje zvyky nezmenia
Charitné zariadenia si pýtajú od rodiny aj kompletnú biografiu človeka, ktorého majú prijať. Zisťujú, aká izba je pre neho vhodná, pretože sú aj klienti, ktorí len ležia, alebo takí, ktorí majú psychické ochorenie. „Snažíme sa, aby sme nešli jeden proti druhému, aby nemali konflikty, preto potrebujeme vedieť, v akom sú psychickom a fyzickom stave.“ Vedúca z Košíc hovorí, že biografia je akýsi životný príbeh, okrem detí a zamestnania ich zaujíma, koľko káv klienti denne vypijú či kedy zvyknú vstávať. „Niekto spí v ponožkách, v čiapke, niekoho nemôžete ani zobuť. Dôležitá je aj strana lôžka. Tieto veci sú pre nás dôležité, aby sme vedeli nastaviť podmienky v izbe,“ dopĺňa vedúca vo Veľkom Šariši.
Obe sa zhodujú v tom, že starý človek už svoje zvyky nezmení a netreba ho do toho ani nútiť. Služby chcú preto klientom našiť na mieru. S typickou frázou, že starí ľudia sú ako malé deti, nesúhlasí ani jedna. Zachovanie dôstojnosti a ľudskosti pri práci so seniormi je pre obe dôležité.
„Tým, že sem prídu, nestratia sociálny status, ktorý mali. Máme tu magistru farmácie, ktorá má pokročilú demenciu, ale pre nás je to stále magistra farmácie. Pani učiteľka bude vždy učiteľka a architekt zostane architektom. Personálu to vždy pripomínam. Aj oni sa podľa toho aj správajú. Magistra farmácie si stále kontroluje lieky,“ opisuje košická vedúca. Osobná zóna, ktorá v iných zamestnaniach nemusí byť vhodná, je tu, naopak, vítaná. „Chcú blízkosť, chcú cítiť, že nie sú odložení,“ opisuje seniorov košická vedúca. Dodáva, že starnutie nie je koniec, je to len pokračovanie „Nie je dôležité, kde starneme, ale ako starneme.“
„Môžeme vykonať odborné činnosti aj dať lásku, ale rodinu nikdy nenahradíme,“ zdôrazňuje jej kolegyňa z Veľkého Šariša, ktorá hovorí, že rodiny podporujú aj po umiestnení klienta a povzbudzujú ich, aby prichádzali za príbuznými. Pre lepšie vzťahy odporúča zastaviť sa kedykoľvek, hoci len na chvíľu, aj mimo návštevných hodín. „Netreba im nosiť veľa vecí, nákupov, skôr ide o sociálny kontakt. Treba prísť, pohladiť. Toto je pre nich oveľa dôležitejšie ako nakúpiť plnú tašku a nezotrvať ani minútu. Mnohí pri vstupe povedia, že budú chodiť, ale hovorím im, aby nesľubovali, čo nemôžu urobiť. Veľa ráz klientom ani nehovoríme, že budú mať návštevu, lebo nie vždy dodržia termíny a potom to klienti nie veľmi dobre znášajú,“ opisuje Júdová.
Dodáva, že zariadenie je len predĺženou rukou, ale gro má zostať na rodine. „Môžeme vykonať odborné činnosti aj dať lásku, ale rodinu nikdy nenahradíme,“ zdôrazňuje.
Seniorov pribúda, zariadení je málo
Košická vedúca hovorí, že klienti nie sú v zariadení za trest, nie sú vo väzení. V Košiciach si niektorí vyjdú na kávu, ale aj na vínko, prejdú sa v centre či zájdu na omšu. Počas dňa majú seniori niekoľko možností, ako stráviť deň. Môžu sa zapojiť do hier, kognitívnych či motorických cvičení, pod dohľadom sociálneho pracovníka si uvariť či upiecť, ale aj pozrieť televízor.
V Košiciach navštívime 86-ročného Bartolomeja Takáča, ktorý je v zariadení dva roky. Keď začal mať zdravotné ťažkosti a párkrát spadol, odporučili mu, aby už nebýval sám. Jeho deti chodia do zamestnania, nemohli ho nechať vo veľkom dome bez dozoru. „Som rád, že som tu, bol som veľmi schudnutý a tu som pribral šestnásť kíl,“ hovorí nám s úsmevom. Je spokojný, páčia sa mu najmä kultúrne podujatia. „Starostlivosť je mimoriadna, je tu dobre postarané nielen o mňa, ale aj o ostatných klientov,“ hovorí.
Deti ho pravidelne navštevujú a občas ho vezmú aj domov. „Trošku mi je ľúto za domom, nemá sa o to kto starať. Ale dlho sa tam nezdržiavam, nie je to udržiavané celkom podľa mojich predstáv,“ priznáva. Bartolomej bol poľnohospodár a ovocinár, pochváli sa, že kedysi štepil aj štyri-päť jabĺk do jednej odrody. Celý život pracoval s ľuďmi, pôsobil ako krajský inšpektor na pošte, neskôr bol námestníkom na okrese a vyučoval aj na strednej škole. Za svoju činnosť dokonca dostal diplom, ktorý s hrdosťou ukazuje.
„Boli zvyknutí na susedov, na svoj domov, odrazu majú len jednu izbu, posteľ a stolík. Je veľmi ťažké vidieť, že celý môj život sa zmestí do jednej tašky,“ hovorí košická vedúca.
Charitné domovy na východnom Slovensku poskytujú celoročnú starostlivosť seniorom a ľuďom odkázaným na pomoc, no mierne sa odlišujú druhom sociálnych služieb, kapacitou aj prostredím. Iné potreby vznikajú vo väčšom meste a iné v menšej obci. V niektorých zariadeniach poskytujú špecializované sociálne služby pre ľudí s konkrétnymi diagnózami, najmä s Alzheimerovou chorobou, demenciou či inými neurodegeneratívnymi ochoreniami. V Košiciach popri pobytovej službe funguje denný stacionár alebo doplnkové služby ako prepravná služba či požičovňa zdravotníckych pomôcok.
Zariadení pre seniorov je síce viac ako v minulosti, neúmerne však pribúda ľudí, ktorí potrebujú opateru. Podľa štatistík ministerstva práce na celom Slovensku čakalo na umiestnenie do zariadenia pre seniorov vlani v decembri desaťtisíc ľudí. Z nich jednoznačne najviac bolo z Bratislavského kraja. Rezort zverejňuje aj prehľad o tom, koľkí žiadajú o odkázanostné služby.
Miestna nezisková organizácia daruje bábiky, ktoré vyzerajú ako živé, pacientom s poruchami pamäti
Využitie bábik, čo sa tiež nazýva bábikoterapiou, poskytuje ľuďom s Alzheimerovou chorobou a stareckou demenciou príležitosť interakcie s realisticky vyzerajúcou bábikou, ktorá reflektuje pacientom pocit, že sa jedná o živé dieťa spôsobom, ktorý je pre nich terapeutický. Terapeutické bábiky môžu byť vyrobené tak, aby simulovali pocit skutočného dieťaťa a niektoré, tie drahšie, môžu mať dokonca simulované dýchanie alebo tlkot srdca. To všetko vie byť upokojujúce pre ľudí, ktorým chýba fyzická prítomnosť ich dieťaťa, a môže im to pomôcť cítiť sa viac uzemnení a prepojení.
Držanie bábiky alebo plyšového zvieraťa, ako je mačka alebo pes, môže byť obzvlášť užitočné pre ľudí, ktorí sú uzavretí, nepokojní, utrápení alebo úzkostliví, čím sa zlepšuje ich pocit pohody a schopnosť komunikovať. Pocit držania bábiky alebo hračkárskeho zvieratka môže byť silno upokojujúci. Bábiky pomáhajú zlepšovať verbalitu a pomáhajú vyjadriť svoje pocity a emócie navonok.
Po niekoľkých rokoch skúšania a testovania bábik boli vyvinuté realistické bábiky s vinylovými časťami tela, drobnými žilkami aj zapareninami, ručne maľovanými vláskami, otvorenými očami, mihalnicami a magnetickým cumlíkom. Všetky nosia novorodenecké oblečenie veľkosti 56 a plienky veľkosti 0. Vážia cca 1,7 - 2 kg, a majú medzi 47 - 50cm. Sú ručne robené na Slovensku. Každý rok značnú časť príjmov investujú do nákupu terapeutických pomôcok, ktoré následne darujú zariadeniam pre seniorov.
Projekt "Terapeutické bábiky pre láskyplné spomienky" je dlhodobý projekt, ktorý realizujú počas celého roka. Zapájajú do neho firemných aj vlastných dobrovoľníkov a bez finančnej pomoci by ho nemohli dlhodobo úspešne realizovať. Náklady na odovzdávku jednej bábiky sú na úrovni 150 Eur, avšak poteší ľubovoľná čiastka na ich kúpu.
V zariadeniach ako DOMUS BENE - DOM DOBRA, o.z. potešili návštevníci z Koľko Lásky o.z., ktorí priniesli bábiku Reborn - realistické bábätko. Bábika predstavuje pre seniora spojenie s jeho minulosťou, keď boli mladí alebo mali vlastné deti a tak sa im v mozgu aktivujú či obnovujú bunky. Vďaka bábike senior dokáže ľahšie vyjadriť svoje pocity a emócie. Hmatové a zmyslové zážitky vďaka bábike prinášajú pocit komfortu a bezpečia.
Vďaka projektu Koľko Lásky o.z. boli niektoré zariadenia obdarované Reborn bábikou pre seniorov s Alzheimerovou chorobou. Táto bábika terapeuticky pôsobí na uvoľnenie emócií, zníženie nervozity, udržanie pozornosti, udržanie sociálnych vzťahov, podporuje aktívny pohyb a mnoho ďalšieho. Preberanie Reborn bábiky sa nezaobišlo bez sĺz a radosti seniorov. Od tohto dňa si bábiku striedajú v starostlivosti a tešia sa novému prírastku do komunity.
Bábikoterapia má pre ľudí s Alzheimerovou chorobou nenahraditeľný význam: zmierniť osamelosť, oživiť spomienky na život v mladosti, naplniť potrebu zodpovednosti a dôležitosti. Pomáhajú zlepšiť komunikáciu, vyjadriť pocity, prinášajú pocit komfortu a bezpečia.
