Didaktika a vyučovanie mentálne postihnutých: Komplexný prehľad

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná aj ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie a umožniť jednotlivcom žiť plnohodnotný život s ohľadom na ich individuálne potreby a schopnosti. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých, vychádzajúc z definícií významných autorov, a zároveň poukazuje na jej interdisciplinárny charakter, metódy a význam pre spoločnosť.

Definícia a podstata pedagogiky mentálne postihnutých

Podľa Vančovej (2005) je pedagogika mentálne postihnutých vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Bajo (in Bajo - Vašek, 1994) definuje psychopédiu (pedagogiku mentálne postihnutých) ako vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia. Z týchto definícií vyplýva, že pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na komplexný rozvoj jednotlivca s mentálnym postihnutím, s cieľom umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, od ranného veku, predškolský vek, školský vek, adolescencia až po dospelosť.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny.

Ciele a princípy pedagogiky mentálne postihnutých

Cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti.

Metódy starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

• Reedukačné metódy: Súhrn špeciálno-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu alebo obnovenú výchovu a zahŕňa špeciálne pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných, nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie alebo vyrovnanie a zameriava sa na zdokonalenie výkonnosti inej, nepostihnutej funkcie. Napríklad, u nevidiacich sa rozvíja sluchové, hmatové a čuchové vnímanie.
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená znovuuschopnenie a zameriava sa na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou sa upravujú porušené vzťahy v spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy.

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Psychopedická diagnostika zahŕňa:

• Anamnézu: Získavanie informácií o vývoji jedinca, jeho zdravotnom stave a rodinnom prostredí.
• Pozorovanie: Sledovanie správania jedinca v rôznych situáciách.
• Testy: Používanie štandardizovaných testov na meranie kognitívnych schopností, sociálnej zrelosti a motorických zručností.
• Rozhovor: Komunikácia s jedincami, jeho rodinou a odborníkmi.

Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca.

Vyučovacie metódy v edukácii mentálne postihnutých

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Vzájomnou kombináciou rôznych metód vzniká efektívny proces učenia, ktorý zohľadňuje ciele vzdelávania, potreby žiakov a konkrétne podmienky.

Klasifikácia vyučovacích metód

Didaktici triedia množstvo metód do jednotlivých skupín podľa rôznych kritérií, ako sú prostriedky, zdroje informácií, práca učiteľa alebo počet žiakov. Zaužívanejšie je však triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu:

Motivačné metódy

Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Môžu mať povahu vnútorného motívu, alebo vonkajšieho motívu. Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovacom procese.

• Problém ako motivácia: Na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo.
• Priebežné motivačné metódy:
  • Motivačná výzva - učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby urobil náčrtok do zošita…
  • Aktualizácia obsahu - učiteľ približuje a spája učivo s príkladmi zo života.
  • Pochvala, povzbudenie a kritika - sú významnými prvkami motivácie.

Expozičné metódy

Podľa toho, ako učiteľ vytvára u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky, členíme expozičné metódy do týchto skupín:

• Dialogické slovné metódy:
  • Rozhovor - je veľmi významná vyučovacia metóda. Jej prednosti spočívajú v tom, že aktivuje žiakov.
  • Beseda - je dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie jednej alebo viacerých otázok celým kolektívom triedy.
  • Dramatizácia - uplatňuje sa na I. stupni ZŠ. Jej význam spočíva v tom, že bezprostredne pôsobí na detské vnímanie a navodzuje citový vzťah detí k učiteľovi.
• Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov:
  • Demonštrácia - sprostredkúva žiakom poznanie skutočností, obohacuje ich predstavy, prehlbuje skúsenosti.
  • Pozorovanie - úzko súvisí s demonštráciou. Jeho cieľom je zamerať pozornosť žiaka na bezprostredné poznávanie predmetov a javov v dlhšom časovom období.
  • Manipulácia s predmetmi - je metóda, pri ktorej žiaci narábajú s rôznymi predmetmi. Do týchto manipulačných metód zaraďujeme rôzne činnosti, napr. didaktickú montáž a demontáž.
  • Laboratórna práca - môže byť krátkodobá alebo dlhodobá.
  • Hra ako metóda - plní významnú úlohu vo vyučovaní v prvých ročníkoch. Uskutočňuje sa hneď po prebratí nového učiva v škole, doma, ale aj rôznou mimoškolskou činnosťou žiakov.

Metódy opakovanie a precvičovania vedomostí a zručností

Učivo možno opakovať na každej hodine, po tematickom celku, na konci polroka, na konci školského roka, ale aj na začiatku školského roka. Bez opakovania dochádza rýchlo k zabúdaniu.

• Ústne opakovanie žiakom: Žiak reprodukuje učivo, učiteľ ho opravuje.
• Metóda otázok a odpovedí (katechizmová): Učiteľ kladie otázky, žiaci odpovedajú. Učiteľ musí otázku formulovať jasne a presne. V položení otázky nesmie byť napovedaná odpoveď.
• Písomné opakovanie: Žiak samostatne písomne odpovedá na otázky, alebo píše celok.
• Opakovací rozhovor: Učiteľ rozhovorom so žiakmi spevňuje ich vedomosti.
• Opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry: Rozlišujeme opakovanie zamerané na presné zapamätanie si textu a opakovanie zamerané na porozumenie textu.
• Domáca úloha: Je pokračovaním učebnej činnosti žiaka v škole. Prispieva k prehlbovaniu vedomostí, vedie k aplikácii učiva na skutočnosť. Ten môže byť zameraný na zdokonaľovanie technických, pohybových a umeleckých zručností. Motorickým tréningom sledujeme to, aby si žiak osvojil komplex pohybov v úzkej spojitosti s vedomosťami.

Diagnostické a klasifikačné metódy

Tieto metódy plnia viaceré významné funkcie:

• Motivačná - správne hodnotenie podporuje záujem o ďalšie učenie.
• Didaktická - hodnotenie poskytuje učiteľovi spätnú väzbu (kontrola jeho práce).
• Výchovná - správne objektívne hodnotenie vedie žiaka k sebakritike.
• Spoločenská a profesijná - správne a objektívne hodnotenie pripravuje žiaka na zaradenie sa do spoločnosti.
• Kontrolná - výsledky hodnotenia umožňujú učiteľovi posúdiť úroveň práce žiakov.

Vo výchovno-vzdelávacom procese sa najčastejšie uplatňujú tieto diagnostické a klasifikačné metódy:

Klasické didaktické metódy

• Ústne skúšanie - môže mať orientačný charakter alebo môže byť spojené s klasifikáciou.
• Písomné skúšanie - diktáty, rôzne písomné práce, domáce úlohy…
• Praktické skúšanie - využíva sa v predmetoch: pracovné vyučovanie, TV a aj pri geometrii.
• Didaktické testy - presné písomné skúšanie s viacerými prednosťami - rýchle vyskúšanie, rovnaké možnosti pre všetkých.
• Klasifikácia - vyjadrenie žiakovho výkonu známkou, slovným hodnotením (krátkou charakteristikou).

Malé formy vedeckovýskumných diagnostických metód

• Metóda pozorovania žiaka - pozorovanie v určitých situáciách, rozbor žiackych prác…
• Exploračné metódy - rozhovor, dotazník, anamnéza.

Účinnosť vyučovacej metódy

Vyučovacia metóda nemá slúžiť len na „prenos“ poznatkov, ale má byť:

• informatívne nosná - má podávať plnohodnotné informácie
• formatívne účinná - má formovať osobnosť
• výchovne účinná - pôsobí na povahu žiaka
• ekonomická
• prirodzená (svojim priebehom a výsledkami) - nenásilná
• využiteľná v praxi
• v súlade so systémom vedy a poznávania
• motivačne pôsobivá
• primeraná žiakovi
• primeraná učiteľovi
• hygienická - aby neškodila fyzickému zdraviu (práca v laboratóriu) ani psychickému zdraviu (nepreťažovať žiaka - psychohygiena)

Pedagogika viacnásobne postihnutých (PVNP)

Predmet PVNP nie je u nás ani v zahraničí jednoznačne vymedzený, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky i problematiky edukácie a starostlivosti o viacnásobne postihnutých. Predmet PVNP zahŕňa edukáciu jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť, t.j. individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania a to aj oproti žiakom s jediným postihnutím, či narušením. Cieľom PVNP je dosiahnuť, čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. PVNP zaraďujeme do systému špeciálnopedagogických vied z aspektu užšieho zamerania.

Definície a kategorizácia viacnásobného postihnutia (VNP)

Definovanie a kategorizácia VNP sa líšia podľa rôznych autorov:

• Márkusová, E.: Za viacnásobné postihnutie označuje len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.
• Vašek, Š.: Viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Na základe miery postihnutia rozlišujeme:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Príčiny viacnásobného postihnutia

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Pričom najzávažnejšie VNP sú väčšinou vyvolané príčinami pôsobiacimi v štádiu prenatálneho vývinu:

• Infekcia alebo intoxikácia
• Indikácie psychického charakteru
• Traumy alebo fyzikálne faktory
• Vývinové poruchy
• Metabolické a nutričné činitele
• Ochorenia CNS a zmyslových orgánov
• Kombinácie príčin
• Poruchy tehotenstva
• Vplyvy materiálneho prostredia
• Chromozomálne abnormality
• Vplyvy sociálneho prostredia
• Genetické vplyvy
• Mechanické poškodenia
• Neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy

Diagnostika viacnásobného postihnutia

Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne.

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:

• Komunikácia
• Motorika
• Emocionalita
• Správanie
• Senzorika
• Sebaobsluha
• Kognitívne procesy
• Spôsobilosti pre sociálne interakcie
• Orientácia v prostredí
• Autoregulácia

Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP predstavuje výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s viacnásobným postihnutím v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálnej základnej školy

Vzdelávanie v C-variante špeciálnej základnej školy zahŕňa prípravný ročník a desať ročníkov a uskutočňuje sa podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP

Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii.

Špeciálna edukácia a jej charakteristiky

Edukácia žiakov s mentálnym postihnutím má zásadný cieľ: pripraviť ich na čo najlepšie začlenenie do spoločnosti. Tento proces si vyžaduje komplexný prístup, ktorý zohľadňuje špecifické potreby týchto žiakov a usiluje sa o dosiahnutie čo najvyššej možnej kvality socializácie. Cieľom tohto článku je zamyslieť sa nad aktuálnymi aspektami edukácie z hľadiska klasických a inovatívnych prístupov k jej realizácii, so zameraním na špecifiká vzdelávania mentálne postihnutých.

Špeciálna edukácia sa odlišuje od bežnej edukácie tým, že sa zámerne zameriava na osobnosť jednotlivcov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP). Jej cieľom je zabezpečiť proces učenia prostredníctvom špeciálnopedagogických intervencií, ktoré vedú k pozitívnym zmenám v kvalite a kvantite vychovanosti a vzdelanosti. Špeciálna edukácia rozvíja osobnosť jedinca na základe komunikačno-informačných interakcií. Žiaci s ťažkým zdravotným postihnutím môžu mať kombinácie zmyslových, telesných alebo komunikačných postihnutí, emocionálnych a sociálnych narušení spojených s mentálnym postihnutím.

Špecifiká vyučovania matematiky u žiakov s mentálnym postihnutím

Vyučovanie matematiky u žiakov s mentálnym postihnutím je ovplyvnené obmedzeným mentálnym vývinom a špecifickými didaktickými požiadavkami. Dieťa s mentálnym postihnutím prejavuje menšiu zvedavosť a skúmavoť. Preto je dôležité, aby sa vytváranie matematických predstáv uskutočňovalo prostredníctvom manipulácie s konkrétnym matematickým podnetovým materiálom.

Zohľadňovanie individuálnych potrieb a zásada primeranosti

Pri vyučovaní matematiky je nevyhnutné zohľadniť špecifickosť učenia, individuálnu úroveň matematických schopností a predstáv žiakov, podnetnosť rodinného prostredia a celkové osobnostné predpoklady pre učenie matematiky.

Dôležitosť systematickosti a postupnosti

Je dôležité rešpektovať zásadu systematickosti. Učiteľ predkladá žiakom určitú sústavu poznatkov, kde vychádza z predchádzajúcich už získaných vedomostí a tie ďalej rozvíja. Kým si žiaci neosvoja predchádzajúce učivo, je dôležité nepokračovať vo vyučovaní, aby efektívnosť vyučovania bola najväčšia. Princíp postupnosti zahŕňa opakovanie zamerané na systematizáciu poznatkov. Žiakom pomáha usporiadať učivo do logického celku, cieľavedome vytvára poznatkovú sústavu, pomáha rozvíjať abstraktné myslenie.

Trvácnosť a opakovanie

Je dôležité, aby si žiaci učivo zapamätali a vedeli ho využiť v činnosti, s čím súvisí zásada trvácnosti. Na hodinách matematiky treba viacnásobne opakovať, upevňovať a systematicky automatizovať nadobudnuté vedomosti a návyky žiakov na každej vyučovacej hodine, napomáhať žiakom správne selektovať podstatné informácie.

Spájanie teórie s praxou

Zásada spájania teórie s praxou súvisí s tým, že si žiaci nadobudnuté vedomosti a schopnosti uchovajú lepšie, keď ich vedia použiť v praktickom živote. Jednotlivé cvičenia a aj slovné úlohy sú primerané chápavosti žiakov a vychádzajú z praktického života, čo žiakov motivuje a zlepšuje ich záujem pri vyučovaní. Žiaci ŠZŠ majú krátkodobú pozornosť, preto je dôležité, že autori zvolili príklady, ktoré sú pre žiakov zaujímavé.

Učebné materiály a pomôcky pre žiakov s mentálnym postihnutím

Pre úspešné vyučovanie matematiky u žiakov s mentálnym postihnutím je dôležité používať vhodné učebné materiály a pomôcky. Medzi dostupné zdroje patria:

• Matematika pre 1. - 3. ročník ŠZŠ (špeciálnych základných škôl): Séria učebníc a pracovných zošitov, ktoré sú prispôsobené potrebám žiakov s mentálnym postihnutím.
• Vecné učenie pre 1. - 3. ročník ŠZŠ: Učebnica, ktorá prepája matematiku s praktickými situáciami.
• Hravé počty pre 1. - 2. ročník ŠZŠ: Učebnica je napísaná v súlade so základnými pedagogickými dokumentmi. Zameriava sa na praktickú činnosť žiaka. Úlohy sú jednoduché a veku primerané. V učebnej látke sa prechádza od zmyslového vnímania pri rozlišovaní podobností a rozdielov predmetov k rozlišovaniu základných tvarov predmetov, ich farieb až k určovaniu veľkosti a množstva predmetov.
• Pracovné zošity z matematiky pre 4. - 8. ročník ŠZŠ: Tieto zošity, ako napríklad pracovný zošit z matematiky pre 4. ročník ŠZŠ (aktualizovaný) od J. Rýglovej a Ľ. Bálinta, ponúkajú cvičenia a slovné úlohy, ktoré sú primerané chápavosti žiakov a vychádzajú z praktického života, čím motivujú a zlepšujú ich záujem o vyučovanie.
• Ďalšie učebné materiály: Matematika pre 3. ročník ŠZŠ, 1. a 2. časť (J. Rýglová), Matematika pre 2. ročník ŠZŠ, 1. a 2. časť (J. Rýglová), Matematika pre 1. ročník ŠZŠ, 1. a 2. časť (J. Rýglová), Matematika pre 6. ročník ŠZŠ (Lumír Krejza), Matematika pre 5. ročník ŠZŠ (Lumír Krejza), Matematika pre 8. ročník ŠZŠ (Ludmila Melišková), Matematika pre 7.

Kľúčové oblasti rozvoja v matematike

• Rozvíjanie elementárnych predstáv o množstve a čísle: Žiaci by mali byť schopní rozlišovať medzi väčším a menším množstvom, chápať pojem čísla a jeho význam.
• Osvojenie si základných matematických operácií: Sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie v jednoduchých úlohách.
• Používanie peňazí: Rozpoznávanie mincí a bankoviek, platenie v obchode, vrátenie peňazí.
• Orientácia v čase: Určovanie času na hodinách, plánovanie denných aktivít.
• Meranie dĺžky, hmotnosti a objemu: Používanie základných merných jednotiek a nástrojov.
• Riešenie praktických úloh: Aplikácia matematických zručností v reálnych životných situáciách.

Metodické prístupy a stratégie

Pri vyučovaní matematiky u žiakov s mentálnym postihnutím je dôležité používať metodické prístupy a stratégie, ktoré sú prispôsobené ich špecifickým potrebám. Medzi najúčinnejšie patria:

• Individualizácia vyučovania: Zohľadňovanie individuálnych schopností a potrieb každého žiaka.
• Postupné dávkovanie učiva: Rozdelenie učiva na menšie, ľahšie zvládnuteľné časti.
• Využívanie názorných pomôcok: Používanie konkrétnych predmetov, obrázkov a schém na ilustráciu matematických konceptov.
• Opakovanie a precvičovanie: Pravidelné opakovanie a precvičovanie učiva s cieľom upevniť vedomosti a zručnosti.
• Hrové aktivity: Využívanie hier a zábavných aktivít na motiváciu žiakov a uľahčenie učenia. Úlohy v pracovnom zošite sú vybrané tak, aby vyvolali u žiakov záujem o matematiku, podnietili v nich zvedavosť pri hádankách.
• Spolupráca s rodinou: Zapojenie rodiny do procesu učenia a zabezpečenie podpory v domácom prostredí.

Vydavateľstvá a ich prínos pre špeciálnu edukáciu

Slovenské pedagogické nakladateľstvo (SPN) a Mladé letá sú významné vydavateľstvá, ktoré sa podieľajú na tvorbe a distribúcii kvalitných učebných materiálov pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Slovenské pedagogické nakladateľstvo (SPN)

SPN vzniklo v roku 1920 a od svojho vzniku sa zameriava na vydávanie učebníc pre všetky typy škôl, vrátane učebníc pre žiakov so sluchovým a zrakovým postihnutím. Ponúka množstvo vzdelávacích príručiek pre rôzne vyučovacie predmety, vrátane matematiky, a publikácie určené na testovanie a maturitné skúšky.

Mladé letá

Mladé letá sa od roku 1950 špecializujú na vydávanie detských kníh a učebných materiálov pre mladých čitateľov. Vydavateľstvo prináša na slovenský knižný trh kvalitnú pôvodnú tvorbu, ale aj preklady.

Ľahký stupeň mentálneho zaostávania a možnosti vzdelávania

Ľahký stupeň mentálneho zaostávania, s IQ v rozmedzí 50-69, zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku od 9 do 12 rokov. Možnosti vzdelávania pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania:

• Špeciálna škola pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím: Tu má dieťa automaticky zaradené špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia.
• Špeciálna trieda pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadená v bežnej škole: Ak ju škola má zriadenú.
• Bežná základná škola formou školskej integrácie: Ak škola dokáže vytvoriť primerané podmienky a má školského špeciálneho pedagóga.

Žiak s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania sa vzdeláva podľa Variantu A vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Žiak s MP, ktorý je integrovaný v bežnej triede ZŠ sa vzdeláva taktiež podľa tohto vzdelávacieho programu, na základe ktorého je vypracovaný jeho individuálny vzdelávací program (IVP).

Pracovné vyučovanie

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Vo vzdelávaní žiakov s mentálnym postihnutím má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole. Pracovné vyučovane plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Po ukončení posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci bežných základných škôl. Preto nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - na bežných stredných školách, pretože na týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

Potreba inovácií v edukácii

Sme svedkami skôr kritických hlasov, ako hlasov, ktoré by chválili realizačnú stránku edukácie, resp. reálne vyučovanie v školách, výsledkom čoho nie sú optimálne ani jej výsledky. V plejáde uvedených pohľadov najčastejšie rezonujú pohľady o nedostatočnej inovácii, modernizácii edukácie. Autori Cox, J. (2019), Göppel, R. (2013), Schreder, G., Brömer, B. veľmi často zdôrazňujeme, že svet sa mení, menia sa požiadavky na pracovné zručnosti. Ak chce človek uspieť, musí sa prispôsobiť novému. To v plnej miere platí aj pre prácu učiteľa - musí pracovať s novými metódami a formami práce. Ide o to chcieť a mať záujem.

Pri kritike vyučovania a výsledkov zvykneme konštatovať, že hlavnou príčinou problémov je, že škola a práca učiteľov zotrváva na tzv. tradičných prístupoch. Poľský pedagóg S. Dylak je dokonca toho názoru, že „Klasická škola je v agónii…,nepretrvá ako vzdelávacia inštitúcia, ak nezmení svoj prístup ku vzdelávaniu“ (Dylak, S., 2013, s. 82). Je to myšlienka nielen hodná zamyslenia, ale aj myšlienka, ktorá by nás mala primäť k tomu, aby sme čo najskôr otočili kormidlo smerovania ku skutočne tvorivej škole. Pre zlepšenie edukácie treba viac zmien.

Tri prístupy k edukácii

Aká by mala byť edukácia? Čo by mala mať na zreteli?

1. Prvý prístup: z konca 19. a začiatku 20. storočia.
2. Druhý prístup: z obdobia polovice 20. storočia.
3. Tretí prístup: z dokumentu Učiace sa Slovensko a Národný program výchovy a vzdelávania. Je to reflektovanie súčasnosti, keď si uvedomujeme dôležitosť a význam zmysluplného vzdelávania.

Ak porovnáme uvedené tri skupiny požiadaviek, uvedomíme si, že už viac ako 100 rokov voláme po inom vyučovaní. Za viac ako sto rokov sa škole nepodarilo zásadnejšie zmeniť niektoré prístupy k žiakom, napr. docenenie žiaka ako „sui generis“, ale veľa ostávame dlžní aj napr. Ak by sme z tohto zorného uhla posudzovali a očakávali zlepšenie edukačnej praxe, potom by nemal byť žiadny problém.

Tradičné vs. inovatívne prístupy

V literatúre možno nájsť veľa pohľadov o tom, čo je tradičné vyučovanie. Pojmy inovatívne prístupy, inovatívne vyučovanie, inovatívna pedagogika nemajú presné vymedzenie alebo definovanie. V inovatívnych prístupoch sa zdôrazňuje potreba zmeniť systém vzdelávania a pojem inovatívny je zastrešujúcim pojmom zmien v edukácii, ktoré silnejú od konca 20. storočia. Moderná edukácia do centra stavia žiaka. Nemáme tu na mysli pedocentrizmus zo začiatkov 20. storočia, ale docenenie žiaka ako osobnosti, ktorá nežije vo vzduchoprázdnom priestore, ale v priestore, ktorý ho obohacuje o vlastné poznávanie, ktorý pôsobí na jeho emócie, ktorý je od prírody aktívnym jednotlivcom atď. Edukačný proces mu poskytuje priestor pre sebarealizáciu tak, aby boli využité jeho potenciality - reálnosť rešpektovania a rozvíjania „sui generis“. Veľmi významná je aj spolupráca žiakov, čo sa v realite prejavuje v rôznych formách.

Tradičné vyučovanie nemôže do dôsledkov plniť tieto požiadavky. Napriek tomu sa v reálnej praxi stretávame s herbartovským modelom vyučovania v postupnosti činností: jasnosť, asociácia, systém, metóda. Uvedené stupne sú charakterizované ako formálne, pretože učiteľ je zodpovedný za ich navodzovanie v procese učenia sa, za ich plnenie. Aj v novších koncepciách vyučovania musíme mať na zreteli, napr. asociáciu. Rovnako systém je samozrejmosťou, lenže žiak v modernom vyučovaní si vedomosti zaraďuje do svojho systému vedomostí nielen ich jednoduchým opakovaním, ale napr. rôznymi konštruktivistickými prístupmi. Naučiť žiakov pohoria Afriky možno bežnou, tradičnou vyučovacou hodinou s postupnosťou herbartovských stupňov, ale učivo možno naučiť napr. Ktoré prístupy sú pre žiakov efektívnejšie, zaujímavejšie, pútavejšie a ktoré prispejú aj k trvácnosti vedomostí, ponechávame na úvahu čitateľa. Rovnako aj odpoveď na otázku, ktorý prístup je náročnejší na prípravu učiteľa. Uvedené požiadavky sú podrobne rozpracované v jednotlivých koncepciách vyučovania, napr. problémové, skupinové, tímové, diferencované, angažované, zážitkové učenie, situačné vyučovanie. V mnohých teóriách sú rozpracované požiadavky na vyučovanie.

Realita je taká, že stále uprednostňujeme tradičné vyučovanie, ktoré už viac stáročí dokazuje, že vie zabezpečiť vytváranie nových vedomostí žiakov, nie je mimoriadne náročné na prípravu a realizáciu zo strany učiteľa a pod.

Zmeny a inovácie v edukácii mentálne postihnutých po roku 2000

Po roku 2000 nastali v pedagogike mentálne postihnutých koncepčné a systémové zmeny a trendy. Veľmi často zdôrazňujeme, že svet sa mení, menia sa požiadavky na pracovné zručnosti. Ak chce človek uspieť, musí sa prispôsobiť novému. To v plnej miere platí aj pre prácu učiteľa - musí pracovať s novými metódami a formami práce. Ide o to chcieť a mať záujem. Zdravo sebavedomý človek si musí dôverovať, musí byť presvedčený o tom, že dokáže viac a že dokáže zvládnuť aj nové požiadavky. Treba uviesť, že práca učiteľa musí byť spojená s neustálym sebavzdelávaním, záleží na učiteľovi, či chce byť inovatívnym učiteľom, či chce držať krok s dobou. Učiteľovi nemožno predpísať, aby bol nápaditý a tvorivý, ale len taký učiteľ dokáže zaujať žiakov a dobre ich učiť. Dobrý učiteľ nemá problémy so žiakmi. Diagnostikou ich každý deň poznáva, overuje si pôsobenie na nich a tomu prispôsobuje svoje činnosti. Uvedomuje si, že je neformálnym a reálnym vzorom pre činnosti žiakov. Svojou osobnosťou a prístupom k edukácie vytvára podmienky pre ich úspešnosť.

Inovovať sa nedá zo dňa na deň. Treba postupnú prípravu učiteľa, žiakov a následné zotrvávanie na inováciách. Znamená byť neustále odhodlaný púšťať sa do nového, skúšať neza...

tags: #didaktika #vyucovanie #mentalne #postihnutych