Diagnostika a komplexná starostlivosť o sluchovo a mentálne postihnutých

Problematika sluchového postihnutia je rozsiahla a dotýka sa mnohých aspektov života jednotlivca. Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté deti zohráva kľúčovú úlohu v ich ďalšom vývine a integrácii do spoločnosti.

Cieľom tohto článku je priblížiť rodičom a ďalším záujemcom základné a aktuálne informácie o deťoch so sluchovým postihnutím, o sluchovom postihnutí samotnom, o tom, ako ovplyvňuje život dieťaťa, o typoch a stupňoch sluchových porúch, príčinách ich vzniku a o ich diagnostikovaní. Poskytneme aktuálne informácie o tom, ako sa orientovať v sluchovej protetike, ktorá je v súčasnosti najviac používaná a dostupná.

Tento článok sa zameriava na výskum, štúdie a súčasné trendy v rannej starostlivosti o sluchovo postihnutých, pričom sa opiera o poznatky z oblasti surdopedie, pedagogickej audiológie a ďalších relevantných vedných disciplín. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, s dôrazom na terminológiu, diagnostiku, kompenzačné možnosti, výchovu, vzdelávanie a sociálnoprávnu ochranu sluchovo postihnutých.

Vymedzenie pojmu sluchové postihnutie a základné definície

Nedoslýchaví, nepočujúci, ohluchnutí ľudia a osoby s kochleárnym implantátom tvoria spoločnú skupinu sluchovo postihnutých, ktorí sa vyznačujú obmedzenou sluchovou schopnosťou. Zriedkavo im sluchová schopnosť úplne chýba (Leonhardtová, 2001). Pre porozumenie problematike sluchového postihnutia je nevyhnutné definovať základné pojmy. Sluchové postihnutie zahŕňa rôzne stupne a typy porúch sluchu, ktoré môžu mať vplyv na vývin reči, poznávania a sociálnu interakciu. Patológia sluchových funkcií a sluchových porúch je oblasť, ktorá sa zaoberá príčinami, prejavmi a diagnostikou sluchových problémov. Klasifikácia sluchových postihnutí sa riadi medzinárodnými štandardmi a slúži na presné určenie stupňa a typu postihnutia.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota. Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa má za následok nielen oneskorený vývin reči, ale aj omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností dieťaťa.

Bežné mýty a predstavy o sluchovom postihnutí

Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava. Slúchadlo naozaj zlepšuje kvalitu aj kvantitu sluchového vnímania, ale neodstráni úplne narušenie sluchu. Úplne odlišné od odborných definícii môže byť sebauvedomovanie samotného sluchovo postihnutého.

Typy porúch sluchu

Porúch sluchu je niekoľko typov. Podľa toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá, ich môžeme zjednodušene rozdeliť na:

• Prevodové poruchy
• Percepčné poruchy
• Centrálne poruchy

Medzi najčastejšie typy porúch sluchu u detí patria:

• Vnútroušná porucha sluchu: Je podmienená chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu.
• Retrokochleárna porucha sluchu: Zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.

Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.

Stupne sluchových porúch

Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1980) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB), je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči.

• Žiadne alebo len veľmi mierne problémy so sluchom.
• Fluktuujúca vnútroušná porucha sluchu: u detí málo známa, klinicky slabo definovaná a často nepoznaná, väčšinou prechádza do progresívnej ťažkej poruchy sluchu.
• Progredujúca vnútroušná porucha sluchu: Je porucha sluchu, ktorá sa postupne zhoršuje, až k praktickej hluchote.

Táto klasifikácia má len relatívny význam, lebo u ľudí s rovnakým typom a stupňom poruchy nemusia byť rovnaké ani príznaky, ani následky sluchového postihnutia.

Príčiny vzniku sluchových porúch

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané - o sluch sa dá prísť po celý život - či už pri úraze, pri rôznych ochoreniach alebo po zápaloch. Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Jedná sa však o postihnutie kompenzovateľné, pretože ak dieťa dostane správnu liečbu, starostlivosť a pomôcky, obvykle aj pri úplnej strate sluchu má šancu počuť zvuky a naučiť sa komunikovať s okolím.

Frekvencia výskytu niektorých príčin porúch sluchu sa za posledných 30 rokov zmenila a ďalšie zmeny sa očakávajú v budúcnosti, a to na základe zavedenia nových možností prevencie niektorých ochorení (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia). Na druhej strane pribúda vďaka rozvoju intenzívnej novorodeneckej starostlivosti viac rizikových novorodencov s pôrodnou hmotnosťou pod 1 500g, s nízkym Apgar skóre a s mechanickou ventiláciou viac ako 5 dní.

Prenatálne sluchové postihnutie zapríčiňujú:

• Dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota).
• Choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri a to najmä osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes.

Perinatálne obdobie začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.

Získaná porucha sluchu: poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo.

Diagnostika a kompenzačné možnosti sluchového postihnutia

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Skríningové vyšetrenia sluchu sa dokonca u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení.

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Kompenzačné a protetické možnosti súčasnej vedy, ako sú načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, významne zlepšujú kvalitu života sluchovo postihnutých.

Metódy diagnostiky sluchu

Používajú sa rôzne metódy na vyšetrenie sluchu u detí:

1. Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
2. Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
3. Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
4. Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.
5. Novorodenecký skríning sluchu: Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu (Jakubíková, 2006). Iný údaj hovorí, že na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. V Česku každoročne ohluchne zhruba 10 detí a asi 50 detí sa nepočujúcich narodí (Centrum kochleárnych implantácii, FN Motol, Praha, 2001). S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Sluchová protetika: Načúvacie prístroje a kochleárne implantáty

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje (Habšudová, 2001).

Individuálne načúvacie prístroje majú zdroj energie z batérií. Robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách.

Ďalšie pomôcky pre sluchovo postihnutých (Leonhardtová, 2001)

1. Manuálne pomôcky: Prstová abeceda, fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky), ústno - ručný systém.
2. Načúvacie prístroje.
3. Ďalšie pomôcky: Slúžia pre zlepšenie praktického života. Sú to napr. FM systémy, pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý ma pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja.
4. Kochleárny implantát (KI).

Kochleárny implantát (KI)

Od počiatkov vzdelávania detí so sluchovým postihnutím zameriavali odborníci svoju snahu okrem iného na rozvíjanie metód, ktoré približujú sluchovo postihnutému svet zvukov - na sluchovú výchovu. Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie (ďalej KI). Do roku 2005 bolo na Slovensku evidovaných 110 užívateľov KI. Až odvtedy sa začali získavať prvé skúsenosti s metódou, ktorá skutočne sprostredkuje nepočujúcemu dieťaťu či dospelému človeku sluchové vnímanie.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród (ich počet je rozdielny pri jednotlivých druhoch implantátov), ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha.

Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov. KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku.

Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiadúce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe.

Faktory ovplyvňujúce úspech kochleárnej implantácie

1. Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluch následkom pôsobenia cytomegalovírusu majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochlei.
2. Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
3. Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
4. Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
5. Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje tzv.
6. Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
7. Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka..). Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. V tejto súvislosti by sme radi poznamenali, že v zahraničí sa v súčasnosti upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu pre všetky deti a nevylučuje sa, ak má dieťa kochleárny implantát a zároveň s ním rodina posunkuje. Dôležité však je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválno-bikulturálne programy.
8. Iná pridružená choroba alebo postihnutie: V nedávnej minulosti sa kochleárna implantácia odporúčala iba nepočujúcim, ktorí nemali pridružené poškodenia, avšak realita ukazuje, že asi u 30 % nepočujúcich je hluchota spojená s inými poškodeniami (napr. pri Usherovom syndróme je pridružená porucha zraku). V zahraničí nie je viacnásobné postihnutie prekážkou kochleárnej implantácie, pretože ľuďom pomáha prekonať aspoň jedno z postihnutí - hluchotu. Z ekonomických dôvodov sa však na Slovensku uprednostňujú zdraví ľudia v detskom a produktívnom veku.

Pre rodiča dieťaťa so SP je nevyhnutným predpokladom úspechu špeciálno-pedagogická a logopedická starostlivosť. Táto môže byť poskytovaná v centre, kde sa KI uskutoční, alebo, najmä neskôr, v centre špeciálno-pedagogického poradenstva.

Aktuálne zistenia potvrdzujú, že kochleárny implantát bilaterálne aplikovaný v ranom veku pomáha prirodzenému vývinu reči a počutia u detí so SP. Je dôležité si uvedomiť, že ani jedna metóda vzdelávania detí so SP negarantuje úspech všetkým jednotlivcom. Postup reedukácie sluchu v podstate kopíruje vývin sluchových funkcii a prebieha v spolupráci všetkých úrovní sluchového vnímania. Sluchové vnímanie umožní zapojenie rečového procesora. Dieťa s KI zostáva nepočujúcicm dieťaťom a sluchové vnímanie dieťaťa nie je “v norme” (prah sluchového vnímania prebieha na tónovom audiograme v rovine - teda pre všetky frekvencie viac-menej rovnako. Približne na hladine 50 dB ± 10dB v individuálnych prípadoch) (Svobodová, K., 2005, s. Samotný údaj o prahu vnímania však sám nevypovedá o schopnosti využiť dosiahnutú úroveň sluchového vnímania pre pozorumenie reči.

Metódy komunikácie a vzdelávania detí s poruchou sluchu

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tento článok poskytuje prehľad metód, ktoré sa používajú na Slovensku, pričom každá z nich má vlastné pravidlá a postupy pri rozvoji reči.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, v ktorej žije. Využívajú sa zvyšky sluchu, podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa navštevuje logopéda, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od útleho veku sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, pričom prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snažia viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu.

Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky a iné. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov.

Posunkovaná slovenčina (kontaktné posunkovanie)

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi.

Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Špecifiká vo vzdelávaní sluchovo postihnutých

Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Potom sa môže učiť aj cudzí jazyk - angličtina sa začína učiť z tohto dôvodu až vo 4.ročníku, druhý cudzí jazyk je voliteľný a jeho výuka závisí od individuálnych schopností žiaka. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. 1. skupina predmetov:
   • Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
   • Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
   • Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.
2. 2. skupina predmetov:
   • Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie).
   • Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzykoterapie).

Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.). Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Diagnostika mentálneho postihnutia

„Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.“ (Vašek, In: Bajo, Vašek, 1994, s. 31).

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Tieto oblasti určujú, ako dobre jednotlivec zvláda každodenné úlohy. Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012). Langer (1995) uvádza, že nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod (Matulay et.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou (Scriver, 1995, in Armatas, 2009). Iné poruchy sú menej citlivé na včasnú liečbu.

Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov. Jedná sa o špecifické genetické príčiny, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. Prenatálne obdobie možno z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu (Lečbych, 2012).

K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka (Lečbych, 2012). Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti (Piecuch et al., 1997, in Armatas, 2009). Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia (Lečbych, 2012). Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída. Grossman (1983, in Prifitera & Saklofske, 1998) rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Neurologické problémy u jednotlivcov s mentálnym postihnutím, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy.

Komplexný prístup k diagnostike mentálneho postihnutia

Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvodnejšie. Je dobré si uvedomiť, že žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú (Ruisel, 2004). Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje. Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí.

K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo. Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia. Podľa K. Thorovej et al. (2007) podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Podľa R. W. Kamphausa (2005) jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Surdopedie: Veda o výchove a vzdelávaní sluchovo postihnutých

Surdopedie je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb so sluchovým postihnutím. Historický pohľad na surdopediu odhaľuje postupný vývin vyučovacích metód, ktoré sa prispôsobovali potrebám sluchovo postihnutých. Významným predstaviteľom slovenskej surdopedie je Viliam Gaňo, ktorého prínos pre teóriu a prax vyučovania nepočujúcich je neoceniteľný. Surdopedie úzko súvisí s ďalšími vednými disciplínami, ako sú pedagogika, psychológia, lingvistika, medicína (audiológia, foniatria) a sociológia.

Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trebišove poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Napriek tomu, naše centrum často poskytuje primárnu diagnostickú starostlivosť i týmto deťom. Zákonným zástupcom a pedagogickým zamestnancom poskytuje najmä poradenské služby.

Adaptácia vzdelávacieho procesu a podpora počas prípravy na povolanie je úlohou centra špeciálno-pedagogického poradenstva. Centrum ŠPP poskytuje intervenčné a poradenské služby špeciálnych pedagógov a logopédov, služby spojené so školskou integráciou, psychologickú starostlivosť (psychologickú diagnostiku, poradenstvo, terapeutickú prácu s rodinou) a sociálnu starostlivosť. Pomoc sa ponúka formou inidividuálnych návštev, príležitostne organizovaných sociálno-rehabilitačných kurzov, kontaktov na odborníkov ale aj organizácie.

tags: #diagnostika #mentalneho #postihnutia #u #sluchovo #postihnutych