Rozdelenie sociálnych kompetencií a ich význam

Sociálnu kompetenciu jednotlivec nadobúda postupne v priebehu ontogenézy. Jej kvalita je do značnej miery determinovaná kultúrou, v ktorej človek žije, sociálnou skupinou, do ktorej patrí, a učením. Ide o nepretržitý proces, ktorý môže pokračovať nielen do dospelosti, ale aj v období dospelosti a staroby. Sociálne kompetencie sú kľúčové pre úspešné fungovanie jednotlivca v spoločnosti. Umožňujú nám nadväzovať a udržiavať vzťahy, efektívne komunikovať, spolupracovať a riešiť konflikty. V tomto článku sa zameriame na rôzne typy sociálnych kompetencií, ich význam a proces ich osvojovania.

Definícia a štruktúra sociálnych kompetencií

Prvenstvo v použití pojmu sociálna kompetencia sa pripisuje americkému psychológovi Edgarovi Arnoldovi Dollovi v diele „Measurement of Social Competence“ v roku 1953. Doll sociálnu kompetenciu definuje ako spôsobilosť jednotlivca postarať sa o seba v sociálnom prostredí, dokázať si pomôcť a spôsobilosť nadviazať a udržať sociálny kontakt. Sociálna kompetencia v tomto poňatí predpokladá určitý stupeň sociálnej zrelosti a prejavuje sa nielen zodpovednosťou jednotlivca za seba samého a svoj život, ale tiež spoluzodpovednosťou za život iných.

Viac-menej prekrývajúcim konceptom je pojem sociálna obratnosť („social skill“), ktorý zaviedol Agryle (1967, in: Nakonečný, 1999) analogicky k motorickej obratnosti. V odbornej literatúre možno pozorovať rôznorodé prístupy k definovaniu a vymedzeniu štruktúry sociálnej kompetencie. To podnietilo viacerých autorov k analýze ich obsahu a formulácii všeobecných východísk. Bost a kol. (1998, in: Baumgartner, Orosová, Výrost, 2008) uzatvárajú, že existuje toľko dimenzií sociálnej kompetencie, koľko existuje štúdií o sociálnej kompetencii. Výrost (2002) na základe analýzy obsahu viacerých definícií sociálnej kompetencie dospel k poznaniu, že sociálna kompetencia je situačne špecifická.

Sociálnu kompetenciu vo všeobecnosti chápeme ako kapacitu jednotlivca k regulácii vlastného správania (na úrovni kognícií, emócií i zjavného správania), ktorá umožňuje jednotlivcovi primeraným spôsobom vyjadriť svoje emócie a potreby, efektívne zvládať rozličné sociálne situácie a požiadavky v rámci sociálnej interakcie, ako aj a dosahovať osobné či interpersonálne ciele. Sociálna kompetencia je tu tiež na rozdiel od iných konceptov sýtená prosocionálnym (pomáhajúcim), kooperatívnym (spolupracujúcim) a asertívnym (rešpektujúcim) správaním. Sociálnu kompetenciu tvorí súbor sociálnych vedomostí, sociálnych skúseností, sociálnych spôsobilostí, ako aj sociálnych vlastností, motívov (potreby, záujmy, ašpirácie, hodnoty a ideály) a postojov, ktoré sa prejavia v účinnom konaní.

Obsahové zložky sociálnej kompetencie

Obsahovú zložku sociálnej kompetencie možno opísať pomocou piatich oblastí a ich jednotlivých prvkov:

• Sociálne vedomosti a sociálne skúsenosti: Na základe ktorých sa sociálne spôsobilosti nadobúdajú a stabilizujú.
• Sociálna motivácia: Napríklad potreby, záujmy, ašpirácie, hodnoty a ideály.
• Sociálne vlastnosti: Napríklad reflexivita (schopnosť sebareflexie).
• Sociálne spôsobilosti: Napríklad spôsobilosť flexibilne využívať jednotlivé stratégie riešenia konfliktu podľa požiadaviek situácie a komunikačného partnera.
• Sociálna tvorivosť: V medziľudských vzťahoch.

Zvyšovanie sociálnej kompetencie tak predpokladá rozvíjanie a zdokonaľovanie sociálnej motivácie, sociálnych vlastností, sociálnych spôsobilosti, príslušných vedomostí a skúseností, ktoré sa prejavia v prosociálnom (pomáhajúcom), kooperatívnom (spolupracujúcom) a asertívnom (rešpektujúcom - seba i iných) správaní. Podobne ako aj iné schopnosti, spôsobilosti, skúsenosti, postoje či motívy je možné a potrebné rozvíjať, tak aj sociálnu kompetenciu jednotlivca je možné a aj potrebné zvyšovať rozvíjaním jej jednotlivých súčastí.

Sociálny status a roly

Sociálny status predstavuje trvalejšiu pozíciu, ktorú človek zaujíma v spoločnosti. Táto pozícia je ovplyvnená schopnosťami, rešpektom, obľúbenosťou (ale aj neobľúbenosťou) a je spojená s určitými právami a povinnosťami. Rozlišujeme:

• Vrodený sociálny status: Je daný pôvodom a umožňuje len malú alebo žiadnu sociálnu mobilitu.
• Získaný sociálny status: Jednotlivec ho dosahuje vlastným pričinením.

So sociálnym statusom sú spojené sociálne roly, ktoré definujú očakávané správanie. Rozlišujeme:

• Predpútavú rolu: Očakávané správanie spojené s určitým sociálnym statusom.
• Výkon roly: Skutočné správanie sa aktéra roly.

Tolerovaná miera odlišnosti medzi očakávaným a skutočným správaním sa líši v závislosti od konkrétnej roly.

Mechanizmy sociálnej kontroly

Spoločnosť využíva rôzne mechanizmy na zabezpečenie poriadku a stability. Tieto mechanizmy označujeme ako sociálnu kontrolu. Väčšina členov spoločnosti sa správa konformne vďaka procesu socializácie, a preto nie je potrebná rozsiahla kontrola zo strany štátu. Dôležitá je sebakontrola. Okrem nej existujú dva základné typy kontroly:

• Neformálna sociálna kontrola: Neoficiálny sociálny nátlak, kde sú členovia spoločnosti motivovaní správať sa v súlade s normami prostredníctvom odmien, ocenení alebo pochvál. V opačnom prípade hrozí výsmech, pokarhanie alebo zahanbenie. Dôležitú úlohu tu zohráva verejná mienka.

Proces socializácie

Človek prichádza na svet ako biologická bytosť s obmedzeným systémom vrodených reflexov. V procese socializácie sa postupne stáva spoločenskou bytosťou schopnou prispôsobiť sa zložitým podmienkam života v spoločnosti. Socializácia je proces začleňovania sa do spoločnosti, vývinu osobnosti a sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru spoločnosti a formuje sa ako sociálna i individuálna bytosť.

V priebehu socializácie si človek osvojuje poznatky, normy, hodnoty a ďalšie prvky kultúry spoločnosti, v ktorej žije. Tento proces zahŕňa:

• Externalizáciu: Schopnosť dať myšlienkam vlastný výraz.
• Objektiváciu: Schopnosť dať vonkajšiemu objektívnu podobu.
• Internalizáciu: Osvojovanie si a prijímanie toho, čo v spoločnosti už existuje.

Socializácia prebieha v dvoch fázach:

• Primárna socializácia: Prebieha v detstve a dospievaní a rozhoduje o utváraní základov osobnosti. V tejto fáze si človek rozvíja jazykové schopnosti, formuje osobnosť a uvedomuje si seba samého ako člena spoločnosti.
• Sekundárna socializácia: Prebieha v dospelosti a zahŕňa socializáciu v produktívnom veku a v starobe. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší a prispôsobujú si svoje sociálne roly. Vyrovnávajú sa s novými životnými situáciami a prispôsobujú sa zmenám v spoločnosti.

V priebehu sekundárnej socializácie môže dôjsť k resocializácii, teda výmene už osvojených vzorov správania, noriem a rolí za iné. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí od dobrovoľnosti, osobnostných charakteristík, miery odlišnosti novej situácie a otvorenosti nového prostredia. Spoločnosť ovplyvňuje jedinca prostredníctvom sociálnej determinácie, kedy mu ponúka vzorce správania a spoločensky významné hodnoty. Výsledky prvotnej socializácie sú trvalé a stávajú sa vzorom pre ďalšiu socializáciu.

Model socializácie

Model socializácie možno vyjadriť nasledovne: kultúrne vplyvy pôsobia prostredníctvom rodinného prostredia na formovanie osobnosti dieťaťa. Správanie dieťaťa sa tak stáva kultúrnym a prispôsobeným daným normám. L. J. Cronbach definuje socializáciu ako proces prípravy osoby na role v spoločnosti.

V rámci socializácie sa udržuje určitá miera individuality. Súčasne sa uvoľňujú určité druhy sociálnych závislostí (na rodine) a vznikajú nové druhy sociálnych závislostí (manželstvo, vlastná rodina). Socializácia je permanentný proces, pretože detské skúsenosti nestačia na život v dospelosti a ranné sociálne učenie musí byť modifikované. Socializáciu je nutné skúmať fylogeneticky (formovanie druhových vlastností ľudstva) a ontogeneticky (formovanie konkrétneho typu osobnosti).

Sociálne učenie a sociálna interakcia

Všetky druhy učenia, vrátane sociálneho učenia, sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá štandardy skupín, s ktorými sa identifikuje, ale objavuje sa aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností. Traumatické skúsenosti môžu ovplyvňovať správanie po celý život. Na sociálne učenie majú vplyv sociálne spätné väzby. V priebehu socializácie sa uskutočňuje „seba-modelovanie“ a jedinec hľadá svoju identitu. Produktom socializácie je systém rolí a hodnôt, návykov, zvykov a stereotypov.

Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov správania, ktoré iní ľudia odsudzujú. Pri sociálnom učení vznikajú interakčné vzťahy vzájomným odovzdávaním informácií v priebehu spoločnej činnosti. Termín sociálne učenie označuje situáciu, keď učenie prebieha pod vplyvom sociálnych faktorov. Ľudské učenie je teda učením sociálne sprostredkovaným.

Jeden z možných výkladov charakterizuje sociálne učenie ako učenie sa rolám, teda učenie sa konať, cítiť a vnímať podobným spôsobom, ako konajú, cítia a vnímajú ostatní ľudia, ktorí zaujímajú v spoločnosti rovnaké miesto. Pri sociálnom učení sa človek učí žiť medzi ľuďmi. Jedinec si pri styku s druhým človekom alebo skupinou osvojuje spôsobilosti, zručnosti a postoje potrebné k styku s ľuďmi, preberá do svojho individuálneho hodnotového systému morálne, právne, kultúrne a ďalšie hodnoty a normy. Uskutočňuje sa to najčastejšie prostredníctvom základných foriem sociálneho učenia, ktorými sú: napodobňovanie, sociálne spevňovanie a identifikácia.

Schaffer chápe socializáciu ako vzájomnú interakciu rodičov a dieťaťa. Je to model, v ktorom je dieťa brané ako „aktívny účastník vlastného sociálneho vývoja“ a v ktorom je zdôrazňovaná vzájomná závislosť rodičov a dieťaťa „v mnohých sociálnych transakciách“. Interakčná povaha primárnej socializácie je empiricky potvrdzovaná už u kojenca ako vzájomná komplementárna komunikácia, predovšetkým hlasová a mimická, medzi ním a matkou a ďalšími interakčnými javmi. Ranný vývoj dieťaťa sa tak uskutočňuje na základe „subtílnej vzájomnej súhry pôvodných rysov a kompetencií dieťaťa s reakciami druhých v rámci sociálneho prostredia“.

Whitte usudzuje, že socializované dieťa je aktívnym účastníkom procesu svojej socializácie, ktorá je celoživotným procesom, v ktorom možno rozoznať tri úrovne socializácie:

1. úroveň mikrosystému (socializácia v rodine a v skupine vrstovníkov),
2. úroveň mezosystému (socializácia v škole a na vysokej škole),
3. úroveň makrosystému (socializácia uskutočňovaná z hľadiska príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve, pohlaviu a veku).

Vplyv rodiny na socializáciu

Základy správania v kolektíve deťom poskytuje rodina. Prostredníctvom zrkadlových neurónov sa už počas prvého 1,5 roka života deti učia imitovaním svojích najbližších/rodičov. Tým sa im vštepujú vzory správania, ktoré môžu priaznivý sociálny vývoj buď podporovať, alebo mu brániť. Všetci členovia rodiny sa neustále vzájomne ovplyvňujú, čím vzniká unikátny „koktail sociálnych poznatkov". Ten deťom vštepuje jedinečné črty správania, napr. účasť alebo nezúčastnenosť, úctivú komunikáciu alebo ponižovanie, prípadne oboje striedavo - takéto osoby/situácie sa stávajú nevypočítateľnými.

E. H. zdôrazňuje význam využívania socializačných ponúk a podnecovania s určitou prísnosťou. Dôležitá je optimálna emocionálna väzba. Príliš malá alebo príliš veľká vzdialenosť môže byť prekážkou vo vzťahu. Rozhodujúca je interakcia medzi matkou a dieťaťom. Primárny socializačný efekt závisí od postavenia rodiny, rodinnej orientácie, podnecovania a využívania. Postavenie rodiny zahŕňa ekologickú situáciu, bývanie, veľkosť rodiny atď. Rodinná orientácia zahŕňa predstavy rodičov o cieľoch a prostriedkoch výchovy. Interakcia medzi rodičmi a dieťaťom zahŕňa podnecovanie a využívanie. Podľa A. Banduru je cieľom úspešnej socializácie dosiahnutie nahradenia externých sankcií vnútornými kontrolami. Tento autoregulačný systém vzniká internalizáciou postojov a hodnôt.

Sociálna percepcia

Sociálna percepcia je dôležitá zložka sociálnej interakcie. Ide o vzájomné vytváranie "obrazu toho druhého" a laickú psychologickú interpretáciu. Človek sa voči druhému človeku správa podľa toho, aký obraz si o ňom vytvoril. Sociálna percepcia vychádza z kategorizácie osôb. Subjekt sociálnej percepcie na základe toho, čo na svojom partnerovi vníma (jeho vzhľad a správanie), si vytvára predstavy o jeho úmysloch a povahe.

Rozvoj sociálnych kompetencií v edukácii seniorov

Výcvikové programy na rozvíjanie a modifikáciu sociálnej kompetencie preto nachádzajú opodstatnenie nielen v (re)edukácii detí, mládeže a dospelých, ale aj v rámci celoživotného záujmového vzdelávania seniorov. Účastníci vzdelávacích programov univerzity tretieho veku (ďalej U3V) tak tvoria dôležitú skupinu, ktorá môže predchádzať negatívnemu vplyvu psycho-sociálnych problémov v staršom veku.

Pre oblasť edukácie seniorov sú dôležité výsledky výskumov, ktoré poukazujú na možnosti vzdelávania ľudí v staršom veku s využitím možností ich skúseností, slovnej zásoby, asociácií a pod. Dôležité je uvedomenie si jednotlivcov i spoločnosti, že človek v produktívnom či postproduktívnom veku je schopný sebavzdelávania i sebavýchovy. Významné je tiež oceniť dospelých či starších ľudí (v rodinnom prostredí, v spoločnosti a i.) za to, že sa chcú ďalej vzdelávať. Je na samotnej spoločnosti, ako bude motivovať ľudí k edukácii teda k celoživotnému vzdelávaniu prostredníctvom rôznych edukačných programov.

Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre v rámci celoživotného záujmového vzdelávania občanov organizuje pre absolventov vysokých a stredných škôl záujmové vzdelávanie dospelých a seniorov v rámci Univerzity tretieho veku. Vzdelávanie je určené občanom, ktorí dosiahli minimálnu vekovú hranicu 45 rokov a majú záujem si rozšíriť, prehĺbiť či doplniť oblasť poznania či praktických zručností.

Sociálno-psychologický výcvik pre seniorov

V akademickom roku 2010/2011 sme v rámci U3V pri UKF v Nitre (Študijný odbor: Psychológia tretieho veku - 2. ročník) aplikovali s určitými modifikáciami (vzhľadom na individuálne špecifiká a potreby účastníkov) model výcvikového programu vychádzajúci z kognitívno-behaviorálneho prístupu. Výcvikový program sa realizoval v letnom semestri formou „Sociálno-psychologického výcviku“ (SPV), ktorý chápeme ako základnú súčasť širšieho komplexu edukatívnych aktivít (výchova - vzdelávanie - výcvik).

Ide o praktickú činnosť, ktorá cielene podporuje proces kognitívneho i sociálneho učenia založený na osobnej interpersonálnej skúsenosti a sprievodnom emocionálnom zážitku. Spočíva predovšetkým na cieľavedomom a organizovanom rozvíjaní prvkov sociálneho správania (sociálnych spôsobilostí) a zvyšovaní sociálnej kompetencie účastníkov vedúcej k rozšíreniu a posilneniu profesijných spôsobilostí.

Nami realizovaný sociálno-psychologický výcvik v rámci Univerzity tretieho veku prebiehal jedenkrát do týždňa s časovou dotáciou 120 minút na jedno stretnutie. Celková časová dotácia výcvikového programu bola 14 hodín. Predmetný model sociálneho výcviku vychádzajúci z kognitívno-behaviorálneho prístupu spočíva na dvoch centrálnych princípoch:

1. naše kognície majú kontrolovaný vplyv na naše emócie a správanie;
2. ako konáme alebo ako sa správame, môže silno ovplyvniť naše myšlienkové vzorce a emócie.

Žiaducu zmenu v správaní a konaní možno dosiahnuť zmenou v myslení. Kognitívno-behaviorálny prístup vychádza z teórie, že príčinou psychických ťažkostí sú chybné spôsoby myslenia a správania, ktoré sú naučené a udržiavané vonkajšími i vnútornými faktormi. Jednotlivec sa môže tieto chybné spôsoby správania odnaučiť či preučiť, alebo sa môže naučiť novým, vhodnejším spôsobom správania, ktoré mu umožnia účinnejšie sa adaptovať a riešiť svoje problémy.

V priebehu niekoľkých desaťročí vznikol celý rad behaviorálnych (napr. metódy na vytvorenie nového správania, metódy k zmene existujúceho správania - operačné podmieňovanie a i.), ako aj kognitívnych (napr. kognitívna reštrukturalizácia, sebainštruktáž a i.) metód, ktoré majú široké uplatnenie nielen v rámci terapeutického prístupu v liečbe psychických porúch, ale niektoré z nich aj v rámci tréningu sociálnych spôsobilostí a rozvíjania sociálnej kompetencie u bežnej populácie.

Sociálny výcvik ako modelová sociálna situácia tu vychádza z predpokladu, že v každej skupinovej interakcii prebieha proces kognitívneho a sociálneho učenia. Nadobudnuté sociálne spôsobilosti a osvojené prvky sociálneho správania si potom po dôkladnom nácviku a upevnení prenášajú prostredníctvom transferu z modelovej situácie do reálneho života. Neoddeliteľnou súčasťou výcvikového programu realizovaného v edukácii seniorov je hodnotenie jeho účinku.

Jedným z ukazovateľov prínosu výcvikového programu pre samotných účastníkov je nesporne i subjektívne hodnotenie účastníkov sociálneho výcviku, ktoré je ako uvádza Zaťková (2003) vhodným doplnkom k utvoreniu si komplexného obrazu o vplyve výcviku na osobnosť účastníka a tiež iným spôsobom získania spätnej väzby o prežívaní zážitku v skupine. Za týmto účelom zistenia vplyvu a prínosu výcvikového programu na jeho účastníkov boli účastníkom výcvikového programu administrované nasledovné nástroje: modifikovaný Yalomov dotazník, modifikovaný Rogersov dotazník (1997), nami zostrojený evaluačný hárok, opis a kresba najsilnejšieho zážitku. Predmetné nástroje subjektívneho hodnotia účinku výcvikového programu sme účastníkom administrovali bezprostredne po ukončení sociálneho výcviku.

Výsledky výcvikového programu pre seniorov (N=18)

Nasledovne uvádzame iba niektoré interpretácie vybraných zistení o vplyve a prínose výcvikového programu na účastníkov (N=18):

Žiadna zmena nebola účastníkmi označená ako negatívna a účastníci sa správajú inak k:

• svojmu partnerovi v 10 prípadoch (55,55%);
• deťom v 9 prípadoch (50%);
• rodičom v 5 prípadoch (7,77%);
• priateľom v 4 prípadoch (22,22%);
• spolupracovníkom v 6 prípadoch (33,33%);
• nadriadeným v 3 prípadoch (16,66%);
• podriadeným v 2 prípadoch (11,11%).

Zážitok z výcvikovej skupiny považujú účastníci SPV za:

• veľmi poškodzujúci v 0 prípadoch (100%);
• nie veľmi užitočný v 0 prípadoch (100%);
• neutrálny alebo spôsobujúci iba nepatrnú zmenu správaní v 2 prípadoch (11,11%);
• viac menej užitočný v 4 prípadoch (22,22%);
• navodzujúci konštruktívnu zmenu v 5 prípadoch (7,77%);
• hlboko zmysluplnú činnosť v 7 prípadoch (38,88%).

Spoločné stretnutia výcvikovej skupiny boli pre účastníkov SPV:

• poškodzujúce, nudné, znepokojujúce alebo inak negatívne v 0 prípadoch (100%);
• neutrálne, nezaujímavé, s malým vplyvom na správanie v 2 prípadoch (11,11%);
• asi osožné v 4 prípadoch (22,22%);
• určite osožné, konštruktívne v 5 prípadoch (7,77%);
• hlboko zmysluplnou pozitívnou skúsenosťou v 7 prípadoch (38,88%).

Majú lepší kontakt so svojimi pocitmi a stali sa vnímavejší k iným v prípadoch 8 (44,44%); vedia sa lepšie podeliť so svojimi pozitívnymi i negatívnymi pocitmi v prípadoch 8 (44,44%); svojich pocitov si boli vedomí aj predtým, avšak nie v takom rozsahu ako po absolvovaní SPV v prípadoch 9 (50%); žiadna poznateľná zmena sa neprejavila v 1 prípade (5, 55%). Žiaden účastník neoznačil, že si je viac vedomý svojich pocitov, ale prial by si, aby nebol.

Na základe voľných výpovedí možno konštatovať, že sa účastníci výcvikového programu naučili:

• lepšie rozumieť svojim pocitom, potrebám a svojmu správaniu;
• adekvátnejšie sa hodnotiť;
• viac oceniť a akceptovať seba samého, lepšie sa vcítiť do iných ľudí a aktívne ich počúvať;
• lepšie porozumieť iným a presnejšie analyzovať ich správanie, neverbálne prejavy;
• byť tolerantnejší voči iným;
• adekvátnejšie reagovať na iných, vnímať potreby iných a poskytnúť im pomoc, oporu;
• požiadať o pomoc;
• otvorenejšie vyjadriť svoje názory a potreby;
• primeraným spôsobom komunikovať svoje pozitívne i negatívne emócie, dať partnerovi v komunikácii pozitívnu spätnú väzbu, kompliment i konštruktívnu kritiku;
• odmietnuť neprijateľnú požiadavku, povedať nie;
• pristúpiť na kompromis;
• pozrieť sa na problém či záťažovú situáciu z iného uhľa pohľadu, konštruktívnejšie riešiť konflikty;
• používať relaxačné techniky;
• vypracovať si plán osobného rozvoja.

Spoločenský záujem o vzdelávanie dospelých v poproduktívnom veku

Spoločenský záujem o vzdelávanie dospelých v poproduktívnom veku vznikol z nasledujúcich dôvodov: „Populácia v priemyselných krajinách starne, od čoho sú prirodzene očakávané spoločenské, kultúrne, ekonomické a politické dôsledky. Taktiež skracovanie životnej pracovnej doby a zvyšovanie priemernej životnosti viedlo k tomu, že v mnohých krajinách je dôchodková fáza akoby ďalšia doba prípravy na povolanie. Produktívna a neproduktívna fáza života sa dostáva do ekonomicky nepriaznivej situácie. Ľudia v dôchodkovom veku tvoria v mnohých krajinách politicky vplyvnú skupinu. Aj ich ekonomická (konzumná) sila je značná. Seniori sa tak stali spoločenským problémom a zároveň predmetom záujmu vedy i vzdelávania dospelých.“ (Beneš, 2008, s. 89). Jednou z efektívnych možností ako formovať osobnosť dospelého i seniora v kontexte celoživotného vzdelávania je aj sociálno-psychologický výcvik v rámci U3V, ktorý spočíva predovšetkým na cieľavedomom a organizovanom rozvíjaní prvkov sociálneho správania a zvyšovaní sociálnej kompetencie. Naše skúsenosti z realizácie výcvikového programu v rámci U3V potvrdzujú aj výsledky viacerých výskumov (napr. Hrapková, 2011). Seniori, ktorí majú k dispozícií nový životný program, sa cítia zdravšie, telesne i duševne vitálnejšie. Menej trpia depresiami a život pre nich našiel nový zmysel a ďalšie dimenzie.

tags: #delenie #socialny #kompetencii