Sociálna demokracia v českých krajinách prešla zložitým a turbulentným vývojom, ovplyvneným národnými, regionálnymi aj medzinárodnými udalosťami. Od svojho vzniku v 19. storočí až po súčasnosť čelila rozkolom, ideologickým bojom, útlaku a obnove, pričom vždy zohrávala kľúčovú úlohu v politickom živote regiónu.
Počiatky sociálnej demokracie a boj za národné práva
Sociálna demokracia, ako súčasť rakúskej sociálnodemokratickej strany, bola založená 7. apríla 1878. Neskôr, v roku 1893, sa osamostatnila ako Českoslovanská sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorá vznikla odčlenením od rakúskej sociálnej demokracie už 7. apríla 1878 v Prahe-Břevnove. Pred sto rokmi sa definitívne vyčlenili slovenskí sociálni demokrati od svojej materskej uhorskej strany a vzápätí sa zlúčili s českými kolegami.
Jednou z kľúčových postáv slovenského sociálnodemokratického hnutia bol Emanuel Lehocký (1876 - 1930). Narodil sa v Osuskom (okres Senica) v rodine klobučníka Jozefa Lehockého a jeho manželky Anny rodenej Lacóovej. Už ako 16-ročný sa v Budapešti zoznámil s činnosťou robotníckych samovzdelávacích spolkov, čítal knihy i ľavicové noviny a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU).
Po štyroch rokoch sa vrátil na Slovensko a usadil sa v Bratislave, kde sa naďalej angažoval v SDSU. Na zlosť jej vedenia kládol dôraz aj na národné otázky. Už na zjazde strany v roku 1901 kategoricky požadoval vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. V roku 1904 nadviazal užšiu spoluprácu s českými sociálnymi demokratmi vo Viedni, ktorí mu finančne prispeli na vydávanie mesačníka Slovenské robotnícke noviny. O rok na to, 11. a 12. júna 1905, v bratislavskom Robotníckom dome (dnes Bábkové divadlo) bol založený Slovenská sociálnodemokratická strana v Uhorsku. Na jej zakladajúcom zjazde za účasti hostí z Prahy, Viedne a Budapešti Lehocký okrem iného žiadal pre Slovákov uznanie jazykových práv v školstve a vo verejnej správe, ako i kultúrnu autonómiu.
Vedenie SDSU však slovenskú stranu neuznalo a zakázalo jej pôsobiť v odboroch, čo bolo dosť podstatné, lebo išlo o hlavný zdroj financií. Po necelom roku na mimoriadnom zjazde 18. júna 1906 v Žiline bolo rozhodnuté o zrušení SDSU. Aby sa slovenskí sociálni demokrati vyhli povinnej kaucii na vydávanie týždenníka, začal Lehocký vydávať v roku 1906 aj mesačník Napred, ktorý striedavo vychádzal so Slovenskými robotníckymi novinami. Keď však od českých partnerov získal potrebnú sumu, začal v roku 1909 vychádzať týždenník Robotnícke noviny.
Lehocký sa nevzdával ani po odsúdení uhorským súdom na dva mesiace väzenia a 600-korunovú pokutu za článok "Láska k vlasti v praxi". Na sklonku prvej svetovej vojny sa slovenskí sociálni demokrati plne zapojili do zápasu za spoločný štát s Čechmi. Svedčí o tom aj prvomájové zhromaždenie, ktoré zorganizovali v roku 1918 v Liptovskom sv. Mikuláši, kde z ich poverenia rečnil Vavro Šrobár. Prvý raz verejne na Slovensku zaznelo, že Slováci chcú s českým národom vytvoriť spoločný štát. Lehocký nechýbal 30. októbra 1918 medzi národovcami v Turčianskom sv. Martine, kde prijali Deklaráciu slovenského národa. Okrem neho zvolili ešte ďalších dvoch sociálnych demokratov do ustanovenej Slovenskej národnej rady, on sa stal navyše členom jej výkonného výboru. Aj z tohto titulu bol čoskoro vymenovaný za poslanca Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Na 25. decembra 1918 zvolal do stoličného domu v Liptovskom sv. Mikuláši zjazd obnovenej SDSS za účasti 80 delegátov z 36 miest, ktoré ešte neboli obsadené maďarským vojskom.
To sa zrealizovalo vzápätí 27. až 30. decembra na XII. zjazde v Prahe, kde sa zlúčila SSDS s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou robotníckou. Od nového roka vystupovala už pod jednotným názvom Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR). ČSSDSR bola prvou politickou stranou, ktorá pôsobila na celom území nového štátu.
Vzostup a rozkol: Zrodenie komunistickej strany
Už v apríli 1920, počas kampane pred parlamentnými voľbami, bolo jasné, že na Slovensku majú prevahu radikáli. Bolo to inak naposledy, čo budúci komunisti išli do volieb na kandidátke sociálnej demokracie. Priala im neutešená sociálna situácia, krajina sa zmietala v povojnovej hospodárskej kríze, viazlo zásobovanie, vládla drahota a bytová núdza. Krajinská organizácia ČSDSD preto vytýčila volebné heslo „Za slovenskú chudobu“ a mala s ním nevídaný úspech. Získala 510-tisíc hlasov, zatiaľ čo agrárnici len 242-tisíc, ľudáci 235-tisíc.
Aj celoštátne voľby vyhrali sociálni demokrati, obnovila sa ich koalícia s agrárnikmi, ale vydržala iba sedem mesiacov. Predsedom Poslaneckej snemovne sa stal sociálny demokrat František Tomášek, premiérom Vlastimil Tusar. Ľavica svoj obrovský potenciál však nevyužila, už po niekoľkých mesiacoch - 14. septembra 1920 podal Tusar demisiu, lebo odmietal prijať radikálne požiadavky marxistického krídla vo vlastnej strane na poštátnenie priemyslu. Nastúpila prvá úradnícka vláda. V prvých demokratických voľbách Lehockého zvolili 18. apríla 1920 do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR.
Zárodok Komunistickej strany Československa (KSČ) rástol v útrobách Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (ČSDSD). Už o rok, v decembri 1919, dala o sebe vedieť tzv. marxistická ľavica tejto strany. Išlo o zoskupenie ľavicových radikálov, ktorí sa inšpirovali príkladom ruských boľševikov a mali vzor v Leninovej strane. Pokus o ovládnutie ČSDSD im však v septembri 1920 nevyšiel, skončil sa jej rozkolom a vládnou krízou. Rozkol v strane a vylúčenie ľavicových radikálov z jej radov znamenalo výrazné oslabenie sociálnej demokracie. Za radikálmi išla väčšina členskej základne ČSDSD, takmer jej dve tretiny. Kde sa tu vzalo toľko radikalizmu? Podľa historičky Xénie Šuchovej bol jeho zdrojom pre mnohých sociálnych demokratov „príklad ruskej revolúcie a utvorenie proletárskej diktatúry, ktorá vyvolala nádejeplné ilúzie“. Jej cieľom mala byť sociálne spravodlivá spoločnosť zbavená majetných vykorisťovateľských tried.
Medzitým sa radikáli združovali do „marxistickej ľavice“ aj v sociálnodemokratických stranách národnostných menšín žijúcich v ČSR - nemeckej, maďarskej a rusínskej. Vyčleňovali sa, pôsobili samostatne a zároveň volali po vzájomnom zlúčení sa do novej strany - strany internacionálnej a celoštátnej.
Vplyv Kominterny a Leninovo učenie
Už začiatkom jari 1919 vznikla z iniciatívy ruských boľševikov Tretia internacionála, nazývaná aj Komunistickou internacionálou alebo skrátene Kominternou. Na prvom kongrese novej medzinárodnej organizácie, ktorý sa konal v Moskve, sa zišlo 52 delegátov - zástupcov 35 politických subjektov z 21 štátov. Z výskumov súčasného ruského bádateľa Alexandra Vatlina vyplýva, že Kremeľ na samom začiatku nechcel mať z Kominterny nástroj svojej zahraničnej politiky. Moskva usúdila, že za to môžu - svojou neschopnosťou a nedostatočnou razantnosťou - tamojšie radikálne ľavicové strany. Lenin následne „opravuje“ Marxa a prichádza k záveru, že úspech svetovej revolúcie je možný len vtedy, ak sa tieto politické subjekty pretransformujú na „stranu nového typu“ podľa boľševického vzoru. „Čiže na organizáciu profesionálnych revolucionárov, ktorí si predsavzali prevziať a udržať moc,“ dodáva historik. Ruský boľševik prestáva byť v tej chvíli pre ľavicových radikálov v európskych krajinách starším bratom.
Počnúc 2. kongresom, ktorý sa konal v júli 1920, prichádzajú z Moskvy od výkonného výboru Kominterny do európskych metropol strohé pokyny, čo treba neodkladne urobiť a ako. Premena radikálnosocialistických zoskupení na komunistické (boľševické) patrila medzi kľúčové v súbore 21 podmienok pre vstup do Kominterny. Nemenej nástojčivou bola požiadavka skoncovať v ČSR s roztrieštenosťou a vytvoriť z národne či etnicky profilovaných „marxistických ľavíc“ jednu centralizovanú internacionálnu stranu.
Ustanovujúci zjazd KSČ
Ako prví sa diktátu Moskvy podriadili českí ľavicoví radikáli vtedy trojmiliónovej časti populácie nemeckej národnosti. O dva mesiace skôr na zjazde v Ľubochni prijalo podmienky pre vstup do Kominterny aj radikálne krídlo slovenskej a rusínskej sociálnej demokracie, presnejšie - Marxistická ľavica tejto strany na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Delegáti si nevedeli poradiť jedine s podmienkou č. 17 týkajúcou sa pomenovania novej strany. Moskva trvala na tom, aby ju nazvali komunistickou.
Ustanovujúci zjazd KSČ sa konal 15. a 16. mája 1921 v Prahe. Už v predzjazdovej diskusii a potom aj na zjazde boli predmetom sporov niektoré podmienky Kominterny. Vodcovská osobnosť českých radikálov Bohumír Šmeral spochybňoval povinnosť pravidelných čistiek v strane, pre tú či onu politickú úchylku alebo malomeštiactvo. „Považujem priam za šialené vyháňať zo strany niekoho len pre iný názor,“ vyhlásil. Krátko pred zjazdom Šmeral v snahe dosiahnuť kompromis navrhol prijať podmienky Kominterny, ale s ich realizáciou počkať. Ale to mu neprešlo. Zjazd napokon schválil takmer všetko, čo mu predpísali z Moskvy. Výkonný výbor Komunistickej internacionály nebol spokojný s úrovňou centralizácie novej strany. Trval najmä na zlúčení KSČ s „nemeckým oddelením“ strany, ktoré sa tvárilo ako samostatný subjekt.
Šmeral bol hlavným rečníkom na ustanovujúcom zjazde a jeho záverečné vety - zo spätného pohľadu nielen patetické a trúfalé, ale až spupné a nerealistické - sa citovali vo všetkých oficiálnych dejepisoch KSČ: „Sme viac než politická strana. Sme predvoj nového života.“ Ani to však Šmeralovi nepomohlo. Predsedom strany sa nestal, iba podpredsedom, a prišiel o dôležitú stoličku šéfredaktora v Rudom práve, tlačovom orgáne strany. Zlučovací zjazd sa konal koncom októbra 1921. Zvolil na ňom užšie vedenie ústredného výboru, v ktorom sa okrem Šturca, Šmerala a Kreibicha objavili ďalší „menej známi“ - Bohumil Jílek a Václav Bolen. Ale aj prvý zástupca Slovákov, málo výrazný Marek Čulen, ktorý predsedal ľubochnianskemu zjazdu.
ČSSDSR po rozkole a medzivojnové obdobie
Po rozkole v ČSDSD nasledoval boj o stranícky majetok, generálny štrajk a zrážky demonštrantov s políciou v uliciach. ČSSDSR sa rozčlenila na klasickú sociálnu demokraciu a KSČ, vo voľbách v roku 1925 dosiahla 8,9 percenta (komunisti 13,2 %), na Slovensku dokonca iba 4,3 percenta. O zvyšok jej pôvodných hlasov sa podelili nielen komunisti, ale aj ľudáci. V ďalších voľbách v roku 1929 sociálna demokracia zaznamenala určitý vzostup - 13 percent hlasov (na Slovensku 13,7), pričom KSČ mala už len 10,2 percenta. V roku 1935 sa situácia zopakovala - KSČ zaznamenala 10,3 a ČSSDRS 12,6 percenta (na Slovensku 11,4 %).
Lehocký po roku 1920 zostal v sociálnodemokratickej strane, čo mu komunisti nikdy nemohli odpustiť, ale vlastní ho odstavili na bočnú koľaj. Ideovo mal totiž bližšie k myšlienkam nemeckého filozofa Ferdinanda Lassalla, ktorý v duchu hegeliánskej tradície považoval silný štát za jediného ochrancu proti ekonomickému liberalizmu. Prvé husle na Slovensku za ČSSDRS prevzali jej povojnoví členovia skôr salónneho typu - Ivan Dérer a Ivan Markovič. Tí na rozdiel od neho aktívne propagovali pražský centralizmus a čechoslovakizmus. Pre nich bol Lehocký príliš národne orientovaný. Po ďalších voľbách v roku 1925 už nebol poslancom, pôsobil ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne a potom Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave.
Posledné systematické dejiny sociálnej demokracie vyšli v roku 1938 pod názvom Revoluce práce. Ich autorom je významný sociálnodemokratický politik prvej republiky, mimo iného dlhoročný predseda prvorepublikového Senátu František Soukup.
POLITIKA 24: Michal Šimečka (19.4.2026)
Komunizmus a povojnové usporiadanie
Čtyridsaťjedenročná epizóda komunistického režimu v slovenských a českých dejinách spôsobila historické zaostávanie za vyspelými západnými krajinami a negatívne ovplyvnila životy miliónov ľudí. Mnohí boli prenasledovaní, väznení, prišli o majetok, museli emigrovať, alebo znášať obmedzenia a stratené príležitosti.
V skutočnosti Sovietska armáda súčasne s americkými vojskami opustila územie ČSR (s výnimkou postúpenej, ale fakticky jednostranne anektovanej Podkarpatskej Rusi) v decembri 1945. Na rozdiel od východného Nemecka, Poľska, Maďarska, Rumunska a Bulharska na našom území v rozhodujúci moment prechodu moci do rúk komunistickej strany sovietske vojská neboli prítomné. Vtedajšie Československo malo výnimočnú príležitosť síce na jednej strane zostať v nejakej forme v „sovietskej sfére vplyvu“ (úplné oddelenie sa od ZSSR bolo asi nereálne), ale jeho vnútorné zriadenie mohlo byť viac-menej demokratické a s ekonomikou, ktorá by sa bola po „socializačnej vlne“ v rokoch 1945 - 47 zrejme postupne vracala do trhovo-kapitalistickej podoby. Miera slobody a neskôr aj ekonomickej prosperity a kvality života v takomto alternatívnom Československu by boli bývali nepochybne vyššie.
Spätne sa zdá, že takýto model finlandizácie ČSR bol aj pôvodný Benešov plán, v rámci ktorého sa snažil o dohodu so Stalinom. Podstatou tejto dohody bolo uznanie sovietskej hegemónie za možnosť návratu do oslobodenej ČSR a formálne obnovenie predmníchovských inštitúcií, čo pri šikovnej politike poskytovalo akú-takú nádej na zachovanie demokracie pri priaznivom súhrne okolností. Uvedený model sa fakticky podarilo realizovať vo Fínsku a Rakúsku.
Voľby 1946: Osudový moment
Situácia v obnovenej Československej republike po druhej svetovej vojne však bola iná. Voľby 26. mája 1946 neboli demokratické zo súčasného pohľadu, lebo niektoré strany a ideové prúdy (ľudáci, agrárnici, strany národnostných menšín) sa na nich nemohli zúčastniť a nemal ani vzniknúť klasický model vládnucej koalície verzus opozície. Voľby mali len určiť mocenské pomery v rámci jednotnej vlády Národného frontu, v ktorej mali byť zastúpené všetky politické strany. Predkladala sa spoločná kandidátka Národného frontu, v rámci ktorej mal volič určiť preferovanú stranu, no stále bolo možné voliť aj nekomunistické a nesocialistické strany (Demokratická strana, Československá strana ľudová).
Tieto voľby rozdali karty takto: kandidáti komunistov získali 38,0 percenta hlasov. Ďalšie ľavicové strany, ktoré v danom dobovom kontexte hlásali program pomerne radikálnej socializácie (znárodnenie finančného kapitálu a väčších tovární, štátny monopol zahraničného obchodu, zákaz činnosti niektorých pravicových strán a pod.), mali spolu ďalších 31,1 percenta. Hovoríme o Československej strane národnosocialistickej, Československej sociálnej demokracii a Strane práce. Na tomto základe možno povedať, že v daný moment 69,1 percenta česko-slovenských občanov podporovalo nejakú formu socialistickej transformácie. Dokonca by sme mohli trocha zlomyseľne dodať, že v konečnom dôsledku dostali, čo sami chceli.
Plné prevzatie moci komunistami vo februári 1948 bolo teda len zavŕšením vývoja, na ktorý vytvorili podmienky práve voľby v roku 1946. Československo sa vydalo na cestu komunistickej diktatúry ani nie tak preto, „lebo sa tak rozhodlo v Jalte“ alebo „boli tu sovietske vojská“, ale preto, že vo voľbách socialistickú a komunistickú alternatívu podporila veľmi veľká časť obyvateľstva. No a komunisti na základe volebného výsledku získali taký podiel na moci, že sa po dvoch rokoch odvážili prevziať plnú kontrolu nad štátom.
Regionálne rozdiely vo voľbách 1946
Je zaujímavé pozrieť sa na výsledky volieb v roku 1946 v Československu aj z pohľadu regionálneho. Zistíme pri tom, že na Slovensku získali komunisti 30,4 percenta hlasov a Demokratická strana 62,0 percenta. Takýto pomer by ešte bol mohol za normálnych podmienok znamenať udržanie komunistov úplne mimo moci, keby sa nebol presadil systém jednotnej vlády strán Národného frontu, no aj v jeho rámci aspoň obmedzenie ich ambícií. V dobovom slovenskom prípade však svoju úlohu zohrali aj zásahy z úrovne centrálnej pražskej vlády, ktorá preferovala komunistov pred Demokratickou stranou prezentujúcou svoje plány na väčšie právomoci Slovenska a federalizáciu Československa.
V českých krajinách bola však situácia iná. V Krajine moravsko-sliezskej získali komunisti 34,5 percenta a ostatné ľavicové strany 37,3 percenta. V Čechách ako faktickom jadre štátu mali komunisti 43,3 percenta a ostatné ľavicové strany 40,2 percenta.
Tabuľka: Výsledky volieb 1946 v ČSR
| Región | Komunisti (%) | Ostatné ľavicové strany (%) | Demokratická strana (%) |
|---|---|---|---|
| Slovensko | 30,4 | - | 62,0 |
| Moravsko-sliezska krajina | 34,5 | 37,3 | - |
| Čechy | 43,3 | 40,2 | - |
Komunistický „pražský“ prevrat vo februári 1948 vyvolal silnú medzinárodnú odozvu a bol interpretovaný ako potvrdenie skutočnosti, že s komunistami a so Stalinom nie je možné uzavrieť dohodu, ktorú by títo boli rešpektovali, a bol tak kľúčovým argumentom na vytvorenie západných obranných spoločenstiev vrátane NATO. Čechov a Slovákov sa však už napriek vyjadreným sympatiám nikto nehrnul oslobodzovať.
Taktiež treba dodať, že podľa dobových odhadov by v chystaných voľbách v roku 1948 komunisti boli dostali už len tak okolo 25 percent - takže februárový prevrat bolo pre nich využitie zatvárajúceho sa „okna príležitosti“, ktoré mohlo trvať už len niekoľko mesiacov. Preto sa rozhodli uskutočniť špecifický prevrat v štáte z pozície reálneho držiteľa moci - aby už nemuseli riskovať stratu moci vo voľbách. V novembri 1947 na Slovensku zorganizoval faktický prevrat aj Gustáv Husák a jeho komunisti. A to s výdatnou pomocou aj českých politických strán, ktoré sa snažili maximálne obmedziť slovenskú autonómiu, pričom doslova mocensky vyšachoval Demokratickú stranu.
Obnova sociálnej demokracie po roku 1989
V roku 1990, po rozpade KSČ, založili reformní komunisti na Slovensku Stranu demokratickej ľavice (zanikla v roku 2004). Zachovala sa aj KSS, jeden čas bola v Národnej rade, dnes je však okrajovou mimoparlamentnou stranou.
Sociálna demokracia (čes. Sociální demokracie, skratka SOCDEM; do roku 2023 Česká strana sociálnodemokratická, skratka ČSSD) je česká stredoľavicová politická strana, ktorá je členom Socialistickej internacionály a Strany európskych socialistov. Bola obnovená v roku 1990 ako pokračovateľka tradície československej sociálnodemokratickej strany a nemeckej sociálnej demokracie v Československu. Nie je zastúpená v Poslaneckej snemovni, z ktorej v roku 2021 vypadla.
Spoluprácou autorov z okruhu Masarykovej demokratickej akadémie, Masarykovho ústavu a Archivu AV ČR, Ústavu pre súčasné dejiny AV ČR a Friedrich-Ebert-Stiftung vznikol novozákladný prehľad dejín sociálnej demokracie na českom území od polovice devätnásteho storočia do nástupu vlády Bohuslava Sobotky v roku 2014. Kniha má bohatý obrazový sprievod, obsahuje aj kompletný text v angličtine a nemčine.