Definícia a komplexná diagnostika mentálneho postihnutia

Každý človek je jedinečný a líši sa od ostatných v rôznych aspektoch osobnosti, či už biologických, psychických alebo sociálnych. Tieto rozdiely sú prirodzené, no niekedy môžu byť minimálne a prejavujú sa len v náročných životných situáciách. Táto práca sa zameriava na špecifickú oblasť týchto odlišností - mentálne postihnutie u detí predškolského veku, s cieľom preskúmať definíciu, typy, stupne, integráciu a odbornú výchovu, ako aj ich postavenie v rodine a spoločnosti.

Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie je stav, ktorý sa prejavuje zníženou intelektovou funkciou a obmedzením adaptívneho správania. Začína sa v detstve alebo dospievaní a má trvalý charakter. Osoby s mentálnym postihnutím majú ťažkosti s učením, riešením problémov a adaptáciou na bežné životné situácie. Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Tieto oblasti určujú, ako dobre jednotlivec zvláda každodenné úlohy.

Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika je znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním, ako aj s pomocou okolia, je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Adaptívnymi schopnosťami myslíme schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy.

Typy a stupne mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie sa klasifikuje do rôznych stupňov na základe úrovne intelektuálnych schopností. Najčastejšie sa používa klasifikácia podľa IQ (inteligenčného kvocientu):

• Ľahké mentálne postihnutie (IQ 50-69): Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím sú schopné naučiť sa čítať, písať a počítať na základnej úrovni. Môžu vykonávať jednoduché pracovné úlohy a žiť relatívne samostatne. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy.
• Stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35-49): Osoby so stredne ťažkým mentálnym postihnutím potrebujú pomoc pri väčšine denných činností. Môžu sa naučiť jednoduché manuálne zručnosti a komunikovať jednoduchými vetami.
• Ťažké mentálne postihnutie (IQ 20-34): Osoby s ťažkým mentálnym postihnutím vyžadujú neustálu starostlivosť a dohľad. Ich komunikačné schopnosti sú obmedzené a majú ťažkosti s vykonávaním aj jednoduchých úloh.
• Hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20): Osoby s hlbokým mentálnym postihnutím sú úplne závislé na starostlivosti iných. Ich kognitívne a motorické schopnosti sú veľmi obmedzené.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.

Rozlišujeme rôzne úrovne podpory:

• Občasná podpora: Ide o podporu epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
• Obmedzená podpora: Je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory.
• Rozsiahla podpora: Je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje.
• Úplná podpora: Je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory.

Etiológia a príčiny mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia, je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012). Langer (1995) uvádza, že nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou (Scriver, 1995, in Armatas, 2009).

Rozdelenie príčin podľa časového hľadiska:

1. Prenatálne obdobie: Prenatálne obdobie možno z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu (Lečbych, 2012). Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.
2. Perinatálne obdobie: Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka (Lečbych, 2012). Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti (Piecuch et al., 1997, in Armatas, 2009).
3. Postnatálne obdobie: Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia (Lečbych, 2012). Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

Grossman (1983, in Prifitera & Saklofske, 1998) rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Neurologické problémy u jednotlivcov s mentálnym postihnutím, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné.

Diagnostika mentálneho postihnutia

„Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.“ (Vašek, In: Bajo, Vašek, 1994, s. 31).

Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvhodnejšie. Je dobré si uvedomiť, že žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú (Ruisel, 2004).

Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje. Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí.

K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo.

Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia. Podľa K. Thorovej et al. (2007) podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Podľa R. W. Kamphausa (2005) jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Centrá pre deti so špeciálnymi potrebami

Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trebišove poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Napriek tomu, naše centrum často poskytuje primárnu diagnostickú starostlivosť i týmto deťom. Zákonným zástupcom a pedagogickým zamestnancom poskytuje najmä poradenské služby.

Práva a potreby mentálne postihnutých detí

Cieľom tejto práce je poukázať na právo uspokojovania potrieb takéhoto dieťaťa a vyzdvihnutie jeho každodenných potrieb v rodine aj v spoločnosti. Všetci by mali dostať rovnakú šancu prežiť plnohodnotný život. Medzi nami žijú deti, ktoré prichádzajú na svet už s určitým postihnutím. Mentálnym, zmyslovým, psychickým, či iným.

Zákonná legislatíva

Práva osôb s mentálnym postihnutím sú chránené medzinárodnými dohodami a národnou legislatívou. Medzi najdôležitejšie dokumenty patria:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv: Zaručuje všetkým ľuďom, vrátane osôb s mentálnym postihnutím, rovnaké práva a slobody.
• Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z.: Zákon o sociálnych službách.
• Zákon NR SR č. 98/1995 Z. z.: Zákon o sociálnom zabezpečení.
• Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z.: Zákon o sociálnej pomoci.
• Zákon NR SR č. 245/2008 Z. z.: Zákon o výchove a vzdelávaní (školský zákon).
• Zákon NR SR č. 447/2008 Z. z.: Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.

Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím (11. júl 1966) je tiež kľúčovým dokumentom v oblasti práv osôb s mentálnym postihnutím.

Odborná výchova a terapia

Odborná výchova a terapia zohrávajú kľúčovú úlohu pri rozvoji mentálne postihnutých detí. Medzi najčastejšie používané metódy patria:

• Špeciálna pedagogika: Zameriava sa na rozvoj kognitívnych, motorických a sociálnych zručností.
• Logopédia: Pomáha deťom s poruchami reči a komunikácie.
• Fyzioterapia: Zameriava sa na rozvoj motorických zručností a zlepšenie fyzickej kondície.
• Arteterapia: Využíva umenie ako prostriedok na vyjadrenie emócií a rozvoj kreativity (AMTMANNOVÁ, E. 2003; KRBAŤA, P. 1994).
• Muzikoterapia: Využíva hudbu na rozvoj kognitívnych, emocionálnych a sociálnych zručností.

Systém včasnej starostlivosti o deti s mentálnym postihnutím zahŕňa profesionálnu intervenciu a pôsobí v centrách včasnej starostlivosti, ktorá je zameraná na rehabilitáciu v ranom veku.

Pomáhajúce profesie a sociálna práca

Sociálna práca zohráva dôležitú úlohu pri podpore osôb s mentálnym postihnutím a ich rodín. Sociálni pracovníci poskytujú poradenstvo, pomoc pri získavaní sociálnych dávok a služieb a podporujú integráciu do spoločnosti (LEVICKÁ, J. - MRÁZOVÁ, A. 2004; MÜLPACHR, P. 2003; SCHAVEL, M. - OLÁH, M. 2008; STRIEŽENEC, Š. 1996, 2006; ŽIAKOVÁ, E. - ČECHOVÁ, J. - KREDÁTUS, J. 2001).

Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím.

tags: #definicia #mentalne #postihnutie #bakalarska #praca