Dane a ich sociálny aspekt: Hĺbková analýza daňovej politiky na Slovensku

Dane sú neoddeliteľnou súčasťou fungovania moderného štátu. Slúžia ako hlavný zdroj príjmov štátneho rozpočtu, z ktorého sa financujú verejné služby a projekty. Okrem svojej fiškálnej funkcie však dane zohrávajú aj dôležitú úlohu v sociálnej oblasti. Sociálny aspekt daní sa týka ich vplyvu na rôzne skupiny obyvateľstva a na celkovú sociálnu spravodlivosť v spoločnosti. Tento článok sa zameriava na analýzu sociálneho aspektu daní na Slovensku, pričom zohľadňuje historický kontext, súčasné trendy a rôzne pohľady na túto problematiku.

Dane v dejinách ľudstva

S daňami sa stretávame v dejinách ľudstva od čias, ktoré sú spojené so vznikom prvých štátov a rozvojom peňažného hospodárstva. V Egypte a v antickom Ríme slúžili dane na získanie dostatočného množstva peňazí na verejné výdavky a plnili štátnu pokladnicu. V staroveku aj v stredoveku umožňovala plná štátna pokladnica viesť vojny. Formy zdanenia boli rôzne.

Naturálnu formu desiatkov, t.j. povinnosť odpracovať bez odmeny určitý počet dní v týždni pre pána a ísť na nútenú vojenskú službu, dopĺňali rôzne poplatky, napríklad z otrokov, z domácich zvierat, z kúpy a predaja, z dedičstva a prenájmu, z vinohradov a ovocných sadov. Naturálne dane vystriedala neskôr peňažná forma. V minulosti známu daň z hlavy, pozemkovú daň a daň z predaja nahradili súčasné formy, ako sú dane z príjmov, majetkové dane a dane zo spotreby, ktoré sú súčasťou väčšiny daňových sústav dnešných štátov.

Dane v staroveku, stredoveku a novoveku

V priebehu historického vývoja vzniklo veľa rozmanitých foriem a druhov daní. Ciele zdanenia boli rôzne.

• V staroveku boli dane zdrojom príjmu panovníka. Spolu s vojnovou korisťou a výnosmi z majetku panovníka, plnili štátnu pokladnicu. Z daní sa platili rôzne verejné stavby (napr. výstavba vodovodu), vojsko a vydržiaval sa dvor panovníka. Platenie daní sa považovalo za prejav občianskej uvedomelosti.
• V stredoveku ešte nebola oddelená pokladnica štátu od pokladnice panovníka. Dane sa platili najmä z poľnohospodárskych majetkov, z baní, z trhov a poľovačiek. Prevažne naturálna forma daní sa menila na peňažnú. Dane mali okrem mýta a cla nepravidelný charakter a schvaľovali ich feudáli na sneme. Postupne sa stávali hlavným zdrojom štátnych príjmov. Slúžili aj na udržiavanie profesionálnej armády.
• V novoveku získali dane charakter trvalého a pravidelného zdroja štátnej pokladnice, ktorá sa oddelila od pokladnice panovníka. Štát si začal formovať vlastnú daňovú politiku. Dôsledné vyberanie daní sa stalo hlavným prostriedkom na zlepšenie stavu štátnych financií, nakoľko výdavky štátu neustále rástli. Postupne vznikali ucelené daňové sústavy a každoročne sa začali zostavovať bilancie štátnych príjmov a výdavkov, ktoré neskôr získali podobu dnešného štátneho rozpočtu. Dane získali postavenie najdôležitejšieho zdroja príjmov štátu.

Úvod do problematiky daní a ich aspektov

Daň predstavuje povinnú, zákonom určenú platbu, ktorú fyzické a právnické osoby odvádzajú štátu v stanovenej výške a lehote. Dane sú kľúčovým príjmom štátneho rozpočtu a plnia predovšetkým fiškálnu úlohu. Okrem toho však majú aj národohospodársky a sociálny aspekt.

• Fiškálna úloha: Dane ovplyvňujú výšku a štruktúru rozpočtových príjmov a výdavkov.
• Národohospodárska úloha: Dane chránia domácu produkciu a obmedzujú spotrebu neželaných výrobkov (napríklad prostredníctvom spotrebných daní).
• Sociálna úloha: Dane ovplyvňujú primeranú daňovú zaťaženosť jednotlivých skupín obyvateľstva.

Existencia daní súvisí s využívaním funkcií štátu. Dane sú dôležitým nástrojom trhovej ekonomiky. Stretáva sa s nimi každý zamestnanec, podnik alebo podnikateľ, ale aj študent, ktorý vykonáva prácu na základe dohody o brigádnickej práci študenta. Platí ich osoba, ktorá vlastní majetok, platíme ich všetci v cene výrobkov a služieb. Daň je dnes všeobecne známy pojem. Väčšina z nás si neuvedomuje celospoločenský význam daní. Tým, že ich platíme, prispievame na spoločné úlohy štátu a zároveň sme solidárni s tými, ktorí nemôžu z rôznych dôvodov niektoré dane platiť. Napríklad sú neplnoletí, nezamestnaní, zdravotne postihnutí, nevlastnia majetok a pod.

Daňová politika a jej ciele

Daňová politika je súčasťou rozpočtovej politiky štátu a nástrojom hospodárskej politiky. Predstavuje súbor opatrení štátu, ktorými sa riadi daňová sústava. Daňová politika má ekonomické, politické a sociálne ciele a využíva dane ako nástroj na ich dosiahnutie. Daňová politika je rozsiahly a komplexný systém, ktorý má hlboký dopad na spoločnosť. Nie je to len nástroj na získavanie príjmov pre štátny rozpočet, ale aj prostriedok na ovplyvňovanie hospodárskej aktivity, sociálnej spravodlivosti a celkového blahobytu obyvateľstva.

Daňová politika by mala byť predovšetkým stimulačná, teda taká, ktorá podporuje rozvoj hospodárstva a podnikateľskú aktivitu. Pri jej uplatňovaní je však nevyhnutné zohľadňovať špecifiká daného štátu, pretože nie je možné jednoducho prenášať daňové politiky z jednej krajiny do druhej. Každá krajina má svoje vlastné ekonomické, geografické a sociálne podmienky. Pri stanovení daňovej politiky treba však vychádzať zo skúseností iných štátov a tieto primerane využívať.

Daňová sústava Slovenskej republiky

Daňovú sústavu vo všeobecnosti chápeme ako súhrn všetkých daní, ktoré platia na určitom území v určitom období, legislatívne podložených a v reálnej praxi používaných. Slovenská daňová sústava vznikla 1. januára 1993 a je prispôsobená podmienkam trhového hospodárstva.

Efektívna daňová sústava by mala skĺbiť potreby štátu, štátneho rozpočtu a záujmy podnikateľskej sféry. Úlohou štátu je zabezpečiť optimálnu daňovú sústavu, ktorá na jednej strane zabezpečí dostatočný príjem finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu a na druhej strane primerane zaťaží podnikateľskú sféru a občanov.

Vplyv daňovej zaťaženosti na ekonomiku

Vysoká daňová zaťaženosť právnických osôb môže viesť k znižovaniu podnikateľskej aktivity a daňovým únikom. U fyzických osôb môže viesť k zníženiu kúpnej sily obyvateľstva, čoho dôsledkom je ich orientácia na lacnejšie tovary a zníženie spotreby. Ak podnikateľ pre prílišnú daňovú zaťaženosť prestane podnikať, nevytvorí žiadne hodnoty, štát nemá čo zdaňovať, v dôsledku čoho poklesne príjem do štátneho rozpočtu. Občania substituujú, čo má za následok pokles výroby a rast nezamestnanosti.

Rozdelenie daní: Priame a nepriame

Dane poznáme priame a nepriame.

• Priame dane: Sú také dane, ktoré sa vyrubujú priamo z dôchodku alebo majetku daňovníka. Platenie týchto daní sa nepresúva na iný subjekt a daňovník ich znáša priamo. Patria sem napríklad daň z príjmu fyzických osôb a daň z príjmu právnických osôb, daň z nehnuteľností.
• Nepriame dane: Vyrubujú sa pri kúpe alebo predaji výrobkov a pri poskytovaní služieb. Od priamych daní sa líšia tým, že nemajú bezprostredný vzťah k majetku alebo dôchodku, sú obsiahnuté len v predajnej cene. Ich dopad sa v konečnom dôsledku presúva z výrobcu (alebo dovozcu) na spotrebiteľa, preto im hovoríme nepriame dane. Do štátneho rozpočtu ich odvádza iný subjekt, ako ten, na ktorého daň dopadá. Patria sem napríklad daň z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebné dane.

Daň z pridanej hodnoty (DPH)

Daň z pridanej hodnoty je svojou podstatou všeobecnou nepriamou daňou spotrebného charakteru a ako taká je neoddeliteľnou súčasťou ceny. Prvýkrát bola zavedená v štáte Michigan v USA ešte v roku 1953. V Európe sa objavila vo Francúzsku v roku 1967. Postupne sa pridali ďalšie štáty - Belgicko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. V súčasnosti sa tento typ nepriamej dane uplatňuje asi v 50 krajinách sveta. Používajú ju všetky krajiny Európskej únie.

Ako je potrebné chápať príslušné charakteristiky dane z pridanej hodnoty?

• Ak hovoríme, že je všeobecnou daňou (opakom je potom špecifická daň, napr. spotrebné dane), znamená to, že umožňuje zdaňovať všetok tovar, služby a prevod alebo využitie práv (napr. z priemyselného alebo duševného vlastníctva, z využitia veci, z technických alebo iných hospodársky využiteľných znalostí).
• Ak hovoríme, že je nepriama, máme na mysli to, že ju vyberá a platí do štátneho rozpočtu iný subjekt ako ten, na ktorý efektívne daň dopadá, t.j. na konečného spotrebiteľa. To umožňujú len nepriame dane. Pri zdaňovaní príjmov takáto možnosť nie je.
• Ak hovoríme, že má spotrebný charakter, znamená to, že postihuje každú konečnú spotrebu bez výnimky alebo tiež, že je to daň zo spotreby. Spotrebu je pritom potrebné chápať v širšom zmysle slova a nie len spotrebu ako priamu konzumáciu. Napokon sú také výroky alebo aj služby, ktoré sa spotrebúvajú postupne a dlhšiu dobu (napr. auto, televízne prijímače, rádiá, spotreba elektrickej energie, plynu a pod.). Každá spotreba predstavuje na druhej strane výdavok. V prípade zdaňovania je potom možné hovoriť o dani z výdavku. V odbornej praxi sa však tento termín nepoužíva.

Daňou z pridanej hodnoty sa zdaňuje každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. To znamená, že táto daň nie je jednorazová (ako bola daň z obratu), ale že ide o daň viacstupňovú. Do štátneho rozpočtu sa odvádza postupne v pravidelných termínoch za zdaňovacie obdobie osobami, ktoré sú zaregistrované ako platitelia tejto dane. Efektívne však zaťažuje len konečného spotrebiteľa.

Zdaňuje sa každá verejná i osobná spotreba. Zdaňovaný je tiež každý dovezený tovar, a to rovnako ako tuzemský tovar. Naopak, vývoz tovaru a služieb sa nezdaňuje. Nezaťažuje ani majetok, ani dôchodok (príjem) platiteľov dane. Daň sa, na rozdiel od dane z obratu, vyberá postupne a po častiach len z tej hodnoty, ktorá sa v príslušnej fáze pridala (tzv. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru či služby.

Výhody dane z pridanej hodnoty

• Najväčšou výhodou tejto dane je, že zasiahne každého. Nie je žiadna legálna cesta ako sa jej vyhnúť, pretože od zavedenia tejto dane nikto nemôže bez tejto dane obstarať žiadny tovar ani služby.
• Ďalšia výhoda je, že do predmetu zdanenia okrem tovarov možno zahrnúť aj služby. To vytvára teoretický predpoklad na uplatňovanie nižšej sadzby dane na dosiahnutie určitého výnosu, pretože je širší predmet pre zdanenie.
• K výhodám ďalej patrí možnosť ľahko zvyšovať (znižovať) sadzby dane. Ide o výhodu z pohľadu štátu, ministerstva financií. Zmena sadzby má priamy dopad len na konečného spotrebiteľa.
• Ďalšou dôležitou výhodou, hlavne z hľadiska zabránenia vzniku prípadných daňových podvodov, je, že DPH si je sama vlastným „policajtom“. Ak sa niekto na predchádzajúcom stupni snažil vyhnúť dani, na ďalšom stupni bude ďalší subjekt žiadať faktúru, aby si mohol daň na vstupe odpočítať.
• Z pohľadu štátu je ďalšou výhodou to, že všetci jej platitelia v každej etape výroby a distribúcie sú vlastne neplatenými výbercami tejto dane.
• Významnou výhodou dane je tiež to, že ju tak neovplyvňujú ekonomické zmeny ako iné dane. Prípadný pokles príjmov sa v DPH prejaví podstatne pomalšie a v dlhšom časovom horizonte.
• Okrem fiškálnych výhod využíva DPH aj psychologické prednosti. Daň je zahrnutá v cene, a preto nie je tak viditeľná a javí sa pre spotrebiteľov ako daň „bezbolestná“.

Nevýhody dane z pridanej hodnoty

• Základnou nevýhodou tejto dane je predovšetkým to, že je to regresívna daň. To znamená, že nižšie príjmy sa zdaňujú (zaťažujú daňou) viac, ako vyššie príjmy. V prípade vyššieho príjmu bude daňové bremeno menšie, lebo nie je potrebné celý príjem dať na spotrebu, ktorá je touto daňou zaťažená. Ak sú nízke príjmy, potom je možné naraziť na daňové bremeno, ktoré je rovnako vysoké alebo i vyššie ako príjem. V tejto súvislosti možno tiež povedať, že DPH nie je vôbec sociálna.
• Ďalšou nevýhodou je veľká administratívna náročnosť. Táto nevýhoda však v porovnaní s výhodami (najmä ekonomickými), výraznejším spôsobom nezamedzuje pomerne širokému uplatňovaniu tejto dane v praxi.
• S nevýhodou veľkej administratívnej náročnosti sa priamo úmerne spája skutočnosť počtu používaných sadzieb dane. Čím viac sadzieb dane mechanizmus používa, tým je administratívna náročnosť väčšia. Najvýhodnejšia je preto jedna sadzba dane.

Daň z obratu

Daň z obratu spolu s dovoznou daňou obstarávala v starej daňovej sústave od konca päťdesiatych rokov do konca roku 1992 nepriame zdaňovanie výrobkov a niektorých služieb. Táto sústava sa však zásadne líšila od nepriameho zdaňovania v trhových ekonomikách. Bola plne podriadená potrebám sústavy plánovitého riadenia.

Napriek tomu, že daň z obratu vo svojom názve obsahovala prvok obratu, vyberala sa iba jednorazovo. Platiteľmi tejto dane boli len organizácie presne určené v zákone. Predovšetkým to boli tie organizácie, ktoré predávali výrobky konečnému spotrebiteľovi.

Dani z obratu nepodliehali všetky výrobky, práce a služby. Vyberala sa predovšetkým v cenách spotrebných predmetov. Ak sa niektorý výrobok mohol použiť tak na priamu spotrebu obyvateľstva, ako aj ako materiál na výrobné účely, v prvom prípade sa zdaňoval a v druhom nie. Dani z obratu nepodliehali investície a vyvážaný tovar.

Zásady zdaňovania

Vyrubovanie a vyberanie daní podlieha určitému systému a má svoje zásady. Daňovými zásadami rozumieme pravidlá postupu používané pri aplikovaní zámerov daňovej politiky. Medzi základné daňové zásady patria:

• Zásada všeobecnosti zdanenia: Je najstaršou a najvšeobecnejšou zásadou a je charakteristická tým, že vyžaduje zdaniť každého, kto priberá príjem. Podľa tejto zásady nikto nemá mať neodôvodnené privilégiá, oslobodenia a ani iné nezaslúžené daňové zvýhodnenia.
• Zásada rovnosti zdanenia: Všetci daňovníci majú byť rovnako zaťažení daňami. Všetci daňovníci by mali byť zdaňovaní rovnako bez ohľadu na ich sociálne postavenie, rasu, náboženstvo a pod.
• Zásada spravodlivosti zdanenia: Zdaňovanie má byť spravodlivé a zohľadňovať individuálne okolnosti daňovníkov a ekonomické možnosti daňovníkov.
• Zásada hospodárnosti zdanenia: Náklady na správu daní majú byť čo najnižšie.
• Zásada jednoznačnosti a zrozumiteľnosti zdanenia: Daňové zákony majú byť jasné a zrozumiteľné pre všetkých daňovníkov.
• Zásada primeranej daňovej zaťaženosti (únosnosti): Je jedna z najvýznamnejších. Znamená, že každý daňovník by mal vedieť, z čoho a v akej výške má platiť daň.

Jednotlivé daňové zásady nepôsobia izolovane, navzájom sa dopĺňajú a vyvíjajú s rozvojom hospodárstva.

Subjekty a objekty dane

Medzi základné pojmy v daňovej oblasti patria:

• Daňový subjekt: Je ním fyzická alebo právnická osoba, ktorá je povinná platiť daň. Subjektom dane môže byť daňovník alebo platiteľ, pričom daňovníkom je ten, kto má daňovú povinnosť a ktorého výška dane postihuje priamo, teda má súvislosť s jeho príjmom alebo majetkom. Pod platiteľom rozumieme ten subjekt, ktorý sám nie je zaťažený daňovou povinnosťou, ale je zodpovedný iba za odvedenie dane iného daňovníka (vykonáva len administratívnu prácu).
• Predmet dane: Je ním všetko to, z čoho sa daň platí, t. j. dôchodok, majetok, spotreba.
• Základ dane: Označuje sa tiež ako vyrubovací základ dane alebo základ na vyrubenie dane. Rozumieme pod ním číselné vyjadrenie predmetu dane. Základ dane je to, z čoho sa daň vyrubuje, teda to, z čoho si daňový subjekt vypočítava svoju daňovú povinnosť.
• Daňová sadzba: Určuje ju zákon a je to nástroj, prostredníctvom ktorého sa z daňového základu vypočíta výška dane daného daňovníka, ktorý je povinný odviesť ju príslušnému správcovi dane.
• Správca dane: Je ním príslušný daňový úrad, miestny úrad a colný úrad (je správcom dane pri spotrebných daniach). Fyzické osoby majú správcu dane v mieste trvalého bydliska, právnické osoby majú svojho správcu dane v mieste sídla firmy.
• Oslobodenie od dane: Sú to príjmy, ktoré sú vyňaté z predmetu dane (nezdaňujú sa).
• Nezdaniteľné časti základu dane: Viazané sú na rozhodnutie Ministerstva financií SR alebo daňovému úradu, napr. sú to určité zákonom stanovené sumy, ktoré sa odpočítavajú od daňového základu, a tým nepodliehajú daňovej povinnosti.
• Daňové priznanie: Daňové priznanie sa musí podať najneskôr do 31. marca.

Štátny rozpočet a dane

Štátny rozpočet je centralizovaný peňažný fond, prostredníctvom ktorého sa tvoria, rozdeľujú a používajú finančné prostriedky štátu. Tieto finančné prostriedky sú sústredené do pôsobnosti štátu. Štát získava príjmy do štátneho rozpočtu predovšetkým vyberaním daní, poplatkov, cla a iných príjmov tak od fyzických osôb, ako aj od právnických osôb. Rozpočtové príjmy však tvoria len jednu stranu bilancie, druhú tvoria výdavky štátneho rozpočtu. Dane sa vyberajú najmä preto, aby sa mohli financovať verejné potreby (verejné výdavky).

Bilancia príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu na rok 2008 (v tis. Sk)

Zdroj: www.zbierka.sk, príloha k zákonu č. 608/2007 Z.z.

Dane sú najdôležitejším príjmom štátneho rozpočtu - tvoria takmer 80% príjmov.

Sociálny aspekt daní: Primeraná zaťaženosť a vplyv na obyvateľstvo

Sociálny aspekt daní spočíva v primeranej daňovej zaťaženosti jednotlivých skupín obyvateľstva. Nadmerné daňové zaťaženie fyzických osôb (FO) a právnických osôb (PO) môže viesť k zníženiu kúpnej sily obyvateľstva. Napríklad obyvateľ s nízkym príjmom, ale s vysokými daňami bude nakupovať len najpotrebnejšie tovary a využívať len najnutnejšie a najlacnejšie služby. To znamená, že nízkou spotrebou tovarov sa obmedzí produkcia v jednotlivých odvetviach, nastane pokles poskytovaných služieb, a tým nárast nezamestnanosti, čo bude mať nepriaznivé následky pre celé národné hospodárstvo.

Prepojenie sociálnej a daňovej sféry je veľmi tesné. V prvom rade nemožno spochybniť, že čím sú vyššie daňové príjmy štátneho rozpočtu, tým viac prostriedkov možno použiť v sociálnej oblasti. V druhom rade platí, že účinné opatrenia v sociálnej sfére, najmä v oblasti podpory zamestnanosti, majú pozitívny vplyv na ekonomický rast, a teda i výnos daní.

V zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov je obsiahnutých veľa odkazov na „sociálne zákony“, a to najmä v prípade fyzických osôb. Je dôležité skúmať, ktoré plnenia poskytované podľa „sociálnych zákonov“ sú od dane oslobodené, ktoré podliehajú zdaneniu, aký majú ďalej vplyv na uplatňovanie nezdaniteľných častí základu dane a nepriamo i daňového bonusu a daňového bonusu na zaplatené úroky, čo možno zahrnúť do daňových výdavkov a pod. Na druhej strane pri posudzovaní splnenia podmienok na poskytnutie rôznych plnení sociálneho charakteru, pri určení výšky poistného na sociálne poistenie a pod. sa vychádza aj z ustanovení ZDP.

Sociálna politika EÚ a daňový systém

Sociálna politika patrí k tzv. koordinovaným politikám EÚ. Za Slovenskú republiku bola Európska sociálna charta podpísaná 18. novembra 1999. Národná rada Slovenskej republiky s touto chartou vyslovila súhlas uznesením č. 1321 zo 17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. Európsky parlament, Rada a Komisia vyhlásili v roku 2017 na samite v Göteborgu Európsky pilier sociálnych práv. Vyjadruje zásady a práva, ktoré sú nevyhnutné pre spravodlivé a dobre fungujúce trhy práce a systémy sociálneho zabezpečenia v Európe 21. Medzi inštitúcie EÚ patrí aj Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV), ktorý aktívne pôsobí o. i. v oblasti sociálnych vecí. Stanoviská EHSV síce nemajú právne záväzný charakter, ale sú dôležitým podkladom pre Európsku komisiu pri príprave legislatívnych textov.

Zvyšovanie daní pre „najbohatších“?

Slovenská vláda v rámci konsolidačného balíčka presadila zvýšenie daňových sadzieb pre fyzické osoby s vysoko nadpriemernými mesačnými príjmami. V praxi ide najmä o ľudí na manažérskych postoch a vysokokvalifikovaných špecialistov z rôznych odvetví. Podľa kritikov bude taký krok pôsobiť demotivačne na najschopnejších ľudí, ktorí svojou prácou pomáhajú slovenskej ekonomike rásť. Vládni ekonómovia zvažujú aj zvýšenie daní z majetku, najmä z nehnuteľností.

Mnohí predstavitelia slovenského biznisu a ekonomického diania sa vyjadrili k tomuto kroku v rámci snahy vlády získať dodatočné prostriedky do rozpočtu. Väčšina z nich sa zhoduje na tom, že deficit treba riešiť znižovaním výdavkov, nie trestaním tvorcov hodnoty. Problém verejných financií nie je na strane príjmov, ale na strane výdavkov a efektivity štátu. Slovensko má dlhodobo vysoké osobné výdavky verejnej správy, rastúci počet zamestnancov vo verejnom sektore a neefektívne vynakladané zdroje z eurofondov. Zvyšovanie daní pre úspešných ľudí a firmy by viedlo len k odchodu kapitálu, poklesu investícií a zamestnanosti - teda k ešte nižším príjmom štátu v budúcnosti. Ak chce vláda reálne znížiť deficit, mala by sa zamerať na zníženie neproduktívnych výdavkov, konsolidáciu verejného sektora a podporu ekonomického rastu. Rast príjmov štátneho rozpočtu musí byť postavený na rastúcej výkonnosti ekonomiky, nie na trestaní tých, ktorí ju tvoria.

Niektorí respondenti v ankete poukázali na to, že zdaňujeme manažérov, ktorí tu zodpovedajú za tisícky ľudí, zodpovedajú za subjekty, ktoré tu investujú a platia dane, odvody. Trestáme úspech. Demotivujeme snahu urobiť niečo pre Slovensko. Zvýšenie daní sa nedotkne najbohatších, ale najšikovnejších a najpracovitejších, ktorí majú vysoký príjem zo závislej činnosti t. j. najmä manažérov, špičkových odborníkov a špecialistov. Najbohatší si nájdu spôsob, ako sa vyšším daniam vyhnúť.

Iní respondenti sa zhodli na tom, že efektivita verejných výdavkov je extrémne nízka. Ťažko zarobené peniaze daňových poplatníkov - od bežných ľudí až po podnikateľov - sa rozplývajú na nezmyselné a predražené zákazky a spotrebúvajú v neefektívnej štátnej správe. Tam treba začať, ak sa chceme baviť o akejkoľvek konsolidácii.

Niektorí respondenti navrhujú upriamiť pozornosť na postupné zvyšovanie daní z majetku. Ruka v ruke znižovať zaťaženie práce a tvorby zisku, znižovať zdanenie investícii. Odmeniť tých, ktorí chcú pracovať a prinášať väčšiu hodnotu. A potom, prirodzene, keď viac vecí vlastníš, viac daní zaplatíš.

Rovná daň a jej sociálny dopad

Pojmy sociálnosť a solidárnosť sú často spájané s daňovými systémami. Sociálnosť daňového systému sa zvyčajne vyjadruje prostredníctvom sociálnych aspektov, ako sú nezdaniteľné minimum a daňový bonus na dieťa. Cieľom týchto opatrení je zabezpečiť, aby najnižšie príjmové skupiny boli zaťažené najnižšími daňami. Slovenská republika zaviedla v roku 2004 rovnú daň, ktorá nahradila predtým používaný progresívny daňový systém. Zavedenie rovnej dane vyvolalo diskusie o jej sociálnom dopade, pričom niektorí kritici tvrdili, že znižuje solidaritu v daňovom systéme. Zástancovia rovnej dane však argumentujú, že vďaka sociálnym aspektom, ako je nezdaniteľné minimum a daňový bonus na dieťa, je rovná daň sociálnejšia ako predošlý systém.

Štruktúra miezd za rok 2006 poukázala na zaujímavý fakt. Kým v starom, progresívnom systéme sa 50 % zamestnancov s najnižšími príjmami podieľalo 13 % na všetkých daňových výnosoch, pri rovnej dani sa táto skupina podieľa len 4 %. Znamená to, že rovná daň menej zaťažuje chudobnejšiu polovicu zamestnancov, a preto je sociálnejšia.

DPH a sociálna politika

Robiť sociálnu politiku prostredníctvom nižšej sadzby DPH je podľa odborníkov drahá záležitosť. Položky zaťažené nízkou sadzbou si totiž môže kúpiť bohatý rovnako ako chudobný. Bohatí si ich však kupujú viac a vo vyššej kvalite, a preto v konečnom dôsledku ťažia z nižšej sadzby viac ako chudobní. Z tohto dôvodu sa nižšia sadzba DPH nepovažuje za efektívny sociálny aspekt.

Proporcionálna vs. progresívna daňová sadzba

V reálnej praxi sa v oblasti dane z príjmov uvažuje iba o proporcionálnej a progresívne kĺzavej daňovej sadzbe. Otázka, ktorá daňová sadzba je spravodlivejšia (proporcionálna alebo progresívna), závisí od toho, či a do akej miery sa v zdaňovaní uvažuje o sociálnom prístupe, resp. či sociálnosť v zdaňovaní nie je považovaná dokonca za synonymum spravodlivosti.

Zástancovia sociálneho prístupu v zdaňovaní argumentujú, že progresívna sadzba dane je spravodlivejšia, pretože zohľadňuje nerovnaké životné podmienky a schopnosti rôznych subjektov. Naopak, odporcovia sociálnosti v daňovom systéme vidia vplyv progresívnej sadzby dane v znižovaní relatívnej chudoby a v ponechaní nedotknutého daňového výnosu pre štát.

Tvorcovia slovenskej dane z príjmov uprednostnili proporcionálnu daňovú sadzbu, pričom za spravodlivé považujú zabezpečenie daňovej spravodlivosti pri jej použití. Horizontálne je spravodlivá tým, že všetky daňové subjekty majú rovnakú sadzbu dane zo všetkých druhov príjmov. Vertikálne je spravodlivá preto, že rovnakú výšku príjmu zdaňuje rovnako, ale vyšší príjem zdaňuje viac.

V súčasnom slovenskom daňovom systéme je úlohou nezdaniteľnej časti základu dane jednak znižovanie daňovej povinnosti pre najnižšie príjmové skupiny a tiež dosiahnutie toho, aby najvyššie príjmové skupiny boli daňou zaťažované viac. To sa dosiahlo tým, že sa vniesla progresia do samotnej nezdaniteľnej časti základu dane čím sa zrušilo nezdaniteľné minimum pre najvyššie príjmové skupiny.

Rastúce zdaňovanie práce na Slovensku

Zdaňovanie práce na Slovensku dlhodobo rastie. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) upozornila, že v rokoch 2024 až 2026 sa prevažná väčšina konsolidácie verejných financií realizuje cez zvyšovanie daňových príjmov. Implicitná sadzba, ktorá porovnáva dane a odvody platené zamestnancami s celkovými hrubými príjmami zamestnancov, na Slovensku dlhodobo rastie, z 35,1 % v roku 2004 na 38,1 % v roku 2023 a podľa odhadov RRZ by mala do roku 2026 dosiahnuť rekordných 39,8 %. To predstavuje najvyššiu hodnotu v rámci krajín V4 a jednu z najvyšších v celej EÚ.

Tento trend je podľa RRZ okrem nižšieho podielu miezd na HDP výsledkom nastavenia daňovo-odvodového systému, ktorý dlhodobo zvyšuje záťaž práce, a to prostredníctvom parametrov systému aj v dôsledku konsolidačných opatrení.

Sociálne dávky a daňové priznanie

Zákon o dani z príjmov vymenúva príjmy oslobodené od dane, medzi ktoré okrem iných patria aj dávky, podpory a služby z verejného zdravotného poistenia, individuálneho zdravotného poistenia, sociálneho poistenia, nemocenského zabezpečenia a úrazového zabezpečenia, ako aj iné uvedené v § 9 ods. 2 písm. a. Medzi príjmy oslobodené od dane ďalej zákon zaraďuje okrem iných aj príjmy zo štátnych dávok a štátnych sociálnych dávok upravených osobitnými predpismi tak ako sú vymenované v § 9 ods. 2 písm. b, teda tieto príjmy nie je potrebné zahrnúť do daňového priznania.

V prípade, že si daňovník, ktorého príjem sa rovná alebo je nižší ako 31 489,92 €, uplatňuje nezdaniteľnú časť základu dane na manželku, ktorá nemala vlastné príjmy, môže tak urobiť v plnej výške 4 025,70 €. Za vlastný príjem manželky sa považuje zdaniteľný príjem manželky znížený o zaplatené poistné a príspevky, ktoré manželka bola v zdaňovacom období povinná zaplatiť.

Do vlastného príjmu manželky sa nezahŕňa zamestnanecká prémia, daňový bonus, zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť, štátne sociálne dávky a štipendium poskytované študujúcim sústavne sa pripravujúcim na budúce povolanie. Medzi štátne sociálne dávky patrí rodičovský príspevok; príspevok na starostlivosť o dieťa; príspevok pri narodení dieťaťa; príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa; príspevok rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri deti alebo viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá alebo viac detí súčasne; príspevok na pohreb; prídavok na dieťa; príplatok k prídavku na dieťa; príspevky na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa; vianočný príspevok.

Do vlastného príjmu manželky sa zahŕňajú aj nemocenské dávky vyplácané Sociálnou poisťovňou a dôchodky; dávky v nezamestnanosti; dávky v hmotnej núdzi; sociálna výpomoc a príspevky; náhrada príjmu počas práceneschopnosti vyplácaná zamestnávateľom; cestovné náhrady; suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie; podiely na zisku, hoci nie sú predmetom dane alebo sú od dane oslobodené.

Ak teda manželka dosiahla vlastný príjem, suma 4 025,70 € sa zníži o sumu jej príjmu. Musíte rozlíšiť, či sa jedná o štátne sociálne dávky, ktoré sa do vlastného príjmu manželky nezahŕňajú, alebo napr. dávky v nezamestnanosti, ktoré sa zahŕňajú do vlastného príjmu. Ak sa jedná o dávky v nezamestnanosti, tento príjem sa započíta do vlastného príjmu manželky a následne sa nezdaniteľná časť základu dane na manželku (4 025,70 € ) zníži o tento príjem.

Ak by sa jednalo o daňovníka s príjmom vyšším ako 31 489,92 €, výška nezdaniteľnej časti základu dane na manželku by sa určila podľa § 11 ods. 3 písm. b. V zmysle platného znenia Zákona o dani z príjmov je daňové priznanie za zdaňovacie obdobie povinný podať každý daňovník, ak za zdaňovacie obdobie dosiahol zdaniteľné príjmy presahujúce 50 % sumy nezdaniteľnej položky na daňovníka (§ 32 ods.).

tags: #dane #a #ich #socialny #aspekt