Sociálna práca je dôležitá profesia, ktorá si vyžaduje širokú škálu vedomostí, zručností a osobnostných predpokladov. Sociálni pracovníci pracujú s jednotlivcami, rodinami, skupinami a komunitami, ktoré sa stretávajú s rôznymi problémami a ťažkosťami. Ich cieľom je pomáhať ľuďom zlepšovať kvalitu života, prekonávať prekážky a dosahovať svoj potenciál.
Vedomosti a teoretické základy
Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, politického, právneho, ekonomického a iných prístupov. Sociálny pracovník k svojej činnosti potrebuje mať poznatky o konkrétnej spoločnosti. Musí ju poznať, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti, mať vlastný názor na vývojové trendy spoločnosti.
Potrebuje poznať medzinárodné dokumenty, dohovory, ktoré Slovenská republika prijala, zákonodarstvo, na základe ktorého spoločnosť existuje a celú sieť starostlivosti o človeka.
Medzi špecifické oblasti vedomostí patrí:
- Teórie sociálnej práce, postavenie sociálnej práce v kontexte iných vedných odborov.
- Sociálno-filozofické a etické základy sociálnej práce.
- Sociologické, psychologické, právne a ekonomické základy sociálnej práce.
- Základné znalosti z odboru štatistiky a demografie.
- Sociálno-pedagogické a sociálno-andragogické základy sociálnej práce.
- Politologické základy sociálnej práce.
- Aplikovaná sociálna politika, teória a prax, objekty a subjekty sociálnej politiky, modely sociálnej politiky, nástroje sociálnej politiky.
- Sociálna politika na medzinárodnej úrovni, typológie a funkcie sociálneho štátu.
- Vplyv demografického vývoja na sociálnu politiku, typy rodinnej politiky a motivačné nástroje populačnej politiky.
- Zdravotná politika v legislatívnom ukotvení, riešenie chudoby v legislatíve.
- Aktuálne trendy sociálnej politiky vo vzdelávaní, politika zamestnanosti a politika trhu práce.
- Komunálna sociálna politika, financovanie sociálnej politiky, mimovládny sektor a jeho funkcie v systéme sociálnej politiky.
- Participácia a účasť v sociálnej politike.
- Etapy transformácie sociálnej sféry v Slovenskej republike, aktuálna sociálna politika v legislatívnom zázemí Slovenskej republiky, systém sociálneho zabezpečenia (sociálne poistenie, sociálna pomoc, sociálna podpora).
- Cieľové skupiny výkonu sociálnej práce a špecifiká sociálnej práce s nimi (napr. rodiny s deťmi, týraní a zneužívaní ľudia, ľudia bez domova, utečenci a migranti, osoby s rôznymi zdravotnými problémami).
- Charakteristika, podstata a význam manažmentu v sociálnej práci, strategické plánovanie, manažérske rozhodovanie, vedenie ľudí, bežné riadenie verzus projektové riadenie, základy projektovej práce.
- Úvod do problematiky inklúzie, ľudsko-právny prístup, medzinárodné a národné právne akty v oblasti inklúzie.
- Individuálne plánovanie, budovanie podporných sietí, sieťovanie a multidisciplinárna spolupráca, princípy zmocňovania.
- Možnosti sociálneho pracovníka pri tvorení inkluzívneho prostredia.
Osobnostné požiadavky a vlastnosti
Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami. Medzi najviac zdôrazňované požiadavky patrí morálna bezúhonnosť, humánnosť a zrelá osobnosť.
V osobnostnej výbave nesmie chýbať:
- Humánnosť: Sociálny pracovník má úctu k životu, na základe osobnej voľby pracuje s ľuďmi a pre ľudí, s cieľom poskytnúť im pomoc na profesionálnej úrovni.
- Schopnosť pracovať v tíme: Neustále bude pracovať s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo, t.j., že sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii cieľa.
- Schopnosť sebainštrumentalizácie: Teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta.
- Iniciatívnosť a dynamickosť: Iniciatíva je dôležitá v preventívnej sociálnej práci pri vyhľadávaní osôb, ktoré potrebujú pomoc sociálneho pracovníka. Bez iniciatívy by sociálny pracovník nemohol pracovať v oblasti prevencie a tiež by vo svojich konkrétnych praktických činnostiach nehľadal ani nové metodické postupy.
- Morálna integrita a morálny kredit: Zásadovosť a morálna integrita je založená na predpoklade, že sociálny pracovník akceptuje všeobecné zásady kladené na túto profesiu ako napr. zásada rovnosti klientov, zásada sociálnej solidarity, požiadavka diskrétnosti a pod. Morálna bezúhonnosť sociálneho pracovníka je nielen prestížnou záležitosťou profesionálnych zväzov, ale aj legislatívnou požiadavkou, ktorá sa viaže na výkon tejto profesie.
- Sociálne cítenie: Sociálne cítenie však nie je v žiadnom prípade súcit. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci.
- Rešpektovanie súkromia.
- Zmysel pre humor a životný optimizmus: Životný optimizmus znamená, že sociálny pracovník aj napriek reálnemu vnímaniu situácie má dostatok viery v klientov potenciál, v jeho možnosť pozitívnej zmeny. Zmysel pre humor má pomôcť prekonávať životné a pracovné problémy, udržať si dobrú náladu a vieru, že aj tie najťažšie problémy sú riešiteľné.
Profesionálne kompetencie a zručnosti
Sociálny pracovník disponuje požadovanou úrovňou všeobecných a odborných špecializovaných vedomostí a sociálnych zručností. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny, komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú takémuto riešeniu potrebné.
K profesionálnym kompetenciám patrí:
- Schopnosť sebainštrumentalizácie: Využívať sám seba ako pracovný nástroj - inštrument, svojimi schopnosťami, vedomosťami, zručnosťami narábať tak, aby ich sociálny pracovník využil v prospech klienta.
- Schopnosť komunikovať a kooperovať: Zmysel komunikácie v práci sociálneho pracovníka je daný potrebou nepretržitej interakcie s klientmi, kolegami, či inými odborníkmi. Ako jedna zo základných požiadaviek na výkon tejto profesie je znalosť verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta.
- Vedieť iniciovať klienta k spolupráci: Podstatnou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv.
- Reflexívna kompetencia: Je založená na schopnosti nestratiť a nepoprieť vývoj v jeho základných črtách, ale integrovať ho do svojej profesionálnej výbavy. Sociálny pracovník sa učí zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta.
- Sociálna kompetencia: Je schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácií v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov.
- Aktívna orientácia na vlastný odborný rast: Je základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas. Zlepšovať si vlastné profesionálne kompetencie samoštúdiom.
- Analyzovanie individuálnych alebo skupinových potrieb klientov sociálnej starostlivosti.
- Organizovanie a realizácia prieskumov a výskumov v oblasti svojej pôsobnosti.
- Poskytovanie krízovej intervencie, sociálneho poradenstva a podpory zameranej na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie.
- Vedenie sociálnej dokumentácie klientov, zaznamenávanie sociálnych intervencií.
- Riadenie a koordinácia procesov vyhľadávania a motivovania klientov.
- Posudzovanie životnej situácie klientov, určovanie miery ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny.
- Riadenie prijímacích a adaptačných procesov klientov do rôznych sociálnych programov a podieľanie sa na zabezpečovaní poskytovania komplexnej starostlivosti.
Metódy sociálnej práce
Súbor metód, ktorými dnes sociálni pracovníci disponujú, je veľmi rozsiahly. Sociálny pracovník v bežnej praxi používa kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napr. kombinácia rozhovoru a pozorovania.
Pozorovanie
Pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania, zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. Medzi charakteristiky pozorovania patrí objektívnosť, plánovitosť, systematičnosť a presnosť.
Počas pozorovania si všímame najmä rečový prejav, chvenie rúk, neprirodzené potenie, prejavy hyperaktivity, prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti, oblečenie, záujmy. Pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si sociálny pracovník všíma aj to, ako klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie na klienta.
Všímame si aj klientove osobné a profesionálne vzťahy, ako aj akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu o klientovi, napr. pracovné výsledky, ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska. Ďalším informačným materiálom môžu byť materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže k použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov, komparovanie získaných informácií o klientovi.
Etapy pozorovania:
- Prípravná etapa.
- Pracovná etapa.
- Kontrolná etapa.
- Záverečná etapa.
Rozhovor
Rozhovor je zámerná organizovaná komunikácia, v ktorej si vymieňajú informácie dve alebo viac osôb. Počas rozhovoru si všímame verbálnu i neverbálnu stránku rozhovoru. Verbálnu stránku tvoria reč, otázky a odpovede. Neverbálnu stránku tvorí fonetika (zvuková zložka prejavu), proxemika (osobný priestor človeka a vzájomná vzdialenosť komunikantov), haptika (dotyk), posturika (poloha a držanie tela), kinetika (pohyb), gestikulácia, mimika, vizika (pohľad), kolorika (farby), komunikačné prostredie.
Obsah rozhovoru tvoria otázky a odpovede. Sociálny pracovník môže klásť i doplňujúce otázky, ak nedostáva dostatočné odpovede.
Typy rozhovoru:
- Štandardizovaný: má pevnú štruktúru, dodržiava sa presné poradie otázok, ich presná formulácia, podmienky, používa sa väčšinou vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať.
- Neštandardizovaný - voľný: sú to používané záväzné formulácie otázok, ale nemusí byť dodržané poradie. Má dve krajné polohy: neriadený (minimálny zásah do rozhovoru, voľne prebiehajúci) a riadený (sociálny pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie klienta).
Podľa počtu osôb delíme rozhovor na individuálny a skupinový.
Fázy rozhovoru:
- Úvod: slúži k nadviazaniu kontaktu, odstráneniu obáv, získanie základných údajov o klientovi.
- Jadro rozhovoru: obsahom jadra rozhovoru je klientovo očakávanie.
- Záver: má prebehnúť rozlúčenie, nastať uvoľnenie a klienta pripravujeme na ďalšiu spoluprácu.
Pri vedení rozhovoru sa vyhýbame navádzacím, mnohonásobným, predpokladaným a hypotetickým otázkam.
Prevencia
Prevencia je predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov.
Úrovne prevencie:
- Primárna (univerzálna): intervencia ešte pred tým, než sa objaví nejaký problém. Je zameraná na celú populáciu všeobecne, ako aj na špecifické podskupiny.
- Sekundárna (selektívna): zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov alebo skupín. Je určená priamo ohrozeným jednotlivcom alebo skupinám.
- Terciárna (indikovaná): má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Nastupuje po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie.
Skupinová sociálna práca
Skupinová sociálna práca je metóda, pri ktorej sa stretáva malé množstvo osôb so spoločnými záujmami alebo problémami. Tieto stretnutia sú pravidelné a zamerané na dosiahnutie zvolených cieľov. Sociálny pracovník v tomto procese poskytuje podporu, sprevádzanie alebo facilitáciu. Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napr. zmena správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia.
Typy skupín, s ktorými sociálny pracovník môže pracovať alebo facilitovať:
- Psychoterapeutické skupiny: Sociálny pracovník ich môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku.
- Skupinové poradenstvo: Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu.
- Skupinová supervízia: Efektívna forma zvyšovania profesionálnych kompetencií.
- Vzdelávacie skupiny: Ich cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.
- Výcvikové (tréningové) skupiny: Zamerané na zmeny sociálneho správania. Rolou sociálneho pracovníka je pozícia trénera, kouča alebo facilitátora.
- Rekreačné a záujmové skupiny: Napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času.
- Diskusné skupiny: Podpora výmeny názorov a skúseností.
- Skupiny sociálnej akcie: Cieľom je verejnoprospešná činnosť. Sociálny pracovník vystupuje zvyčajne ako koordinátor.
- Svojpomocné skupiny: Stretávajú sa bez riadenia profesionálnym pracovníkom, sociálny pracovník môže byť prizvaný ako poradca.
Právny a legislatívny rámec
Od prvého januára 2015 upravuje výkon sociálnej práce na Slovensku zákon. Doteraz neexistovala žiadna komplexná úprava podmienok výkonu sociálnej práce, čo malo za následok aj skreslený pohľad verejnosti na túto profesiu. Sociálnu prácu môže v praxi vykonávať iba ten, kto ju vyštudoval. Môže to byť sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce v závislosti od získaného stupňa vysokoškolského štúdia.
Výkon tohto zamestnania je regulovaný nasledovnými právnymi predpismi:
- Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
- Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z.
- Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
- Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
Zákon zároveň upravuje profesijné tituly v sociálnej práci, výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka, vzdelávanie a pod. Predpokladá sa tiež zavedenie špecializačných odborov v sociálnej práci. Súčasťou zákona je aj zriadenie profesijnej organizácie - Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Komora okrem plnenia štandardných úloh profesijnej organizácie bude overovať aj plnenie podmienok pre výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka.