Čo bolo zakázané v komunizme: Komplexný zoznam obmedzení a perzekúcií

Komunistický režim na Slovensku, trvajúci od roku 1948 do roku 1989, priniesol so sebou rozsiahle obmedzenia v rôznych oblastiach života. Hoci sa často stretávame s nostalgickými spomienkami na túto dobu, je dôležité si pripomenúť, čo všetko bolo vtedy zakázané a ako to ovplyvnilo životy bežných ľudí.

Bývanie: Medzi ilúziou dostupnosti a realitou čakania

Jednou z oblastí, ktorá bola v komunizme silne ovplyvnená, bolo bývanie. Hoci sa často hovorilo o dostupnosti bývania pre všetkých, realita bola často odlišná. Získanie bytu bolo komplikované a spojené s dlhým čakaním a niekedy aj s úplatkami. Všetci mali síce kde bývať, mali prácu, nejaký plat a zdravotnú starostlivosť. Za komunizmu neexistovali byty zadarmo a všetky boli v princípe len nájomné. Bývanie nebolo dostupnejšie ako dnes.

Spôsoby získania bytu za socializmu

Za socializmu existovalo niekoľko spôsobov, ako sa dalo dostať k bytu:

• Štátny byt: Bol najlacnejší, ale prideľovali ho predovšetkým dôstojníkom armády, policajtom, príslušníkom ŠTB, boľševickým funkcionárom a ich príbuzným. Občas sa za úplatok dostal k štátnemu bytu aj bežný občan. Nájomca bytu nebol jeho vlastníkom.
• Podnikový byt: Teoreticky najrýchlejšie a najlacnejšie riešenie, ale skôr výnimkou ako pravidlom. Väčšinou ho dostali „vybraní“ pracovníci spriaznení s ľuďmi s rozhodovacou právomocou.
• Družstevný byt: Asi najbežnejší spôsob, aj keď nevýhodnejší ako štátny či podnikový byt. Bolo potrebné sa stať členom družstva a zaplatiť družstevný podiel. Čakacia doba bola dlhá, vo väčších mestách aj 10-15 rokov. V roku 1988 autor článku zaplatil členský podiel na družstevný byt v celkovej výške 32 600 Kčs (súčasný ekonomický ekvivalent je cca 14 000 eur). Aj keď družstevný byt vytváral zdanie vlastníctva, nebolo to tak. Byt nebol majetkom nájomníka a platil sa zaň nájom. Byt sa nedal predať, ale dal sa predať družstevný podiel alebo vymeniť za menší či väčší. Družstevný podiel sa mohol aj dediť.

Kvalita a podmienky bývania

Kvalita bytov bola rôzna. V 60. a 70. rokoch sa stavali byty, ktoré mali kúpeľňu či WC spoločné s inými bytmi na chodbe. Niektoré nemali ani ústredné kúrenie. Až okolo roku 1980 sa mohli podľa normy budovať len byty prvej kategórie.

Stavba rodinného domu a podpora od štátu

Stavebného materiálu bol nedostatok, preto boli vytvárané poradovníky na zakúpenie, alebo sa pomáhalo korupciou. Pri vybavovaní stavebných povolení to bolo podobné. Ak mal stavebník šťastie, dostal zvyčajne podporu od štátu napr. za sťažené podmienky, alebo ak dokončil dom do dvoch rokov, dostával tzv. novomanželskú pôžičku. Dom sa dal aj kúpiť, ale domy boli drahé a ich ceny zodpovedali asi tým dnešným. Bežný občan sa radšej rozhodol pre jeho stavbu, ako kúpu.

Zariadenie bytu

Nábytok bol príšerne drahý a bývanie značne predražoval. Dnes dostanete v obchode všetko, čo chcete, a môžete si vybrať zo stoviek druhov syrov, oblečenia a elektroniky, nábytku či áut. Ak to tak nie je, bez problémov si objednáte kdesi v internetovom e-shope. Predtým to však tak nebolo. Základné potraviny síce dostupné boli, ale aj na tie bolo treba natrafiť včas pri dovoze z pekárne či mliekarne. Tovar, ktorý bol v iných krajinách smerom na Západ úplne bežný, pre nás znamenal ilúziu, pretože ani vystátie si radu pred zelovocom, papiernictvom či iným obchodom nezaručovalo úspech v nákupe. Rovnaké to bolo s oblečením. Hoci sme mali odevné závody, zásobovali hlavne Sovietsky zväz, v ich výrobkoch vládla uniformita, ťažko bolo možné kúpiť niečo pekné a slušivé. Generácie týchto rokov nezabudnú na nesmrteľný krimplen či dederon. Mať vtedy moderný kotúčový či kazetový magnetofón sa dalo - ako aj mnoho iného - zohnať len po známosti alebo cez Tuzex. Tam však platili bony, teda poukážky na nákup, ktoré mali len vyvolení. Drvivá väčšina ľudí jazdila na autách značky Škoda, Lada, Wartburg alebo Trabant, čo bol symbol socializmu, prípadne ešte rumunská Dacia alebo Oltcit. Autá sa opravovali do nemoty. Dostať sa k novému vozidlu bolo náročné. Tvárou cestnej dopravy boli aj motorky, mopedy a hlavne bicykle všetkých druhov, predovšetkým famózny Favorit a skladačka Eska, či sovietska Ukrajina. Tradovalo sa heslo „Keď chceš skúsiť, čo je drina, kúp si kolo Ukrajina“. Nedostatok vyprovokoval nútenú tvorivosť vo všetkom. Mnoho žien po nociach šilo (samozrejme, hlavne na strojoch značky Čajka) a plietlo, potajomky sa zháňali Burdy. Všestranní domáci majstri zažívali zlaté časy, kvalitnejšie a rýchlejšie bolo urobiť si sám. Vyrábalo sa všetko - od zaváranín až po nábytok, kosačky a traktory na hospodárenie.

Sloboda prejavu a médiá: Kontrola a cenzúra

Komunistický režim prísne kontroloval médiá a obmedzoval slobodu prejavu. Cieľom bolo vyvolať masový súhlas s politikou komunistickej strany a zabrániť šíreniu názorov, ktoré by mohli režim ohroziť. Jediná televízia a rozhlas hlásali len jediné tézy - manipulácia, megalomanské prejavy, vytrvalé opakovanie lží v podobe nepravdivých informácií o dianí v zahraničí. V mnohých to zdeformovalo schopnosť rozlišovať, uvažovať, hľadať pravdu na základe viacerých zdrojov. Mnoho ľudí potajomky počúvalo v noci rušené vysielanie Slobodnej Európy alebo iných zahraničných staníc, aby videlo veci aj z inej strany.

Kontrola médií

Po štátnom prevrate v roku 1948 sa médiá prestali zodpovedať verejnosti a dostali sa pod absolútnu kontrolu komunistickej strany. Redakcie boli vyčistené od „nespoľahlivých živlov“ a nahradené straníckymi kádrami.

Cenzúra

Základnou podmienkou na vydávanie tlačovín bolo povolenie Ministerstva informácií. Zavedený bol systém dôverného spravodajstva a cenzúry, ktorý fungoval s malou prestávkou niekoľkých mesiacov reformného roka 1968 až do pádu komunistického režimu. V každej redakcii a tlačiarni pracoval cenzor, ktorý mal svoje číslo uvádzané v tiráži novín, kníh alebo filmov. Bez neho nebolo možné čokoľvek publikovať. Tlač, rozhlas a televízia podliehali cenzúre. Neboli na výber rôzne médiá s rôznymi majiteľmi a názormi.

Rozhlas a televízia

Po roku 1948 bol Český rozhlas aj Slovenský rozhlas zoštátnený. Komunisti obsadili aj v rozhlase všetky vedúce miesta. O niečo uvoľnenejší bol režim najskôr pri televízii, ale keď si režim uvedomil, že televízia sa stáva stále silnejším médiom, aj tu sa začali čistky.

Uvoľnenie v 60. rokoch a normalizácia

Uvoľnenie konca 60. rokov sa prejavilo aj na fungovaní cenzúry. Dovtedy pred verejnosťou utajená organizácia získala štatút štátneho úradu. Jednotlivé diela nesmela zakazovať, mohla na ne už iba upozorňovať. V marci 1968 bola predbežná cenzúra zmenená na následnú a v júni 1968 bola cenzúra zrušená prijatím zákona 84/1968 Zb., ktorý hovoril jednoznačne, že cenzúra je neprípustná. Po invázii sovietskej armády a vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa opäť naplno presadila cenzúra a autocenzúra. Prof. P. Komunistický režim na Slovensku (1948 - 1989) » Perzekúcie a procesy 50. a 60. 50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi.

Osobné slobody a cestovanie: Obmedzenia a kontroly

Komunistický režim obmedzoval osobné slobody a možnosti cestovania. Oklieštené boli osobné slobody, možnosti cestovania či sloboda vierovyznania. Väčšina ľudí sa pred nežnou revolúciou na Rakúsko pozerala spoza ostnatého drôtu. Čítala oficiálne cenzurované noviny, sledovala oficiálnu televíziu, volila komunistickú stranu, a ako sa vravelo, držala hubu a krok.

Nedostatkový tovar

Často chýbal základný tovar, čakalo sa v radoch na mäso, niektoré druhy ovocia či toaletný papier. Ak sme si chceli kúpiť niečo exkluzívnejšie, tak sme zháňali bony a šli sme do Tuzexu. Poukazuje na to, že životná úroveň obyvateľov Československa veľmi nerástla, ba v závere 50. a na začiatku 60. rokov dokonca klesala. Mnohí si dnes už akoby nepamätajú, že existoval nedostatkový tovar, predávalo sa pod pultom, čakalo v dlhých radoch. Výber v obchodoch bol biedny, mnohé veci „nebolo dostať“, napríklad toaletný papier, pracie prášky, banány. V obchodoch sa čakalo v radoch, niekedy na tovar, inokedy už len na košíky v samoobsluhe. Obchody sa zatvárali večer o 18., výnimočne o 19., v sobotu o 12. hodine.

Obmedzené cestovanie

Úplne všetkých sa dotkli problémy s cestovaním do zahraničia. Kolóny na hraniciach do „spriatelených krajín“, nehovoriac o kontrolách na hraniciach s kapitalistickým susedom. Človek si nesmel doviezť zo zahraničia cennejšie veci. Zlatý prsteň, kožuch, rádio, televízor… To boli veci, ktoré sa dovážali s veľkými rizikami z dovolenkových pobytov a s rizikom veľkého zdanenia. Bol potrebný pas, ale aj colné vyhlásenie (zoznam cenných vecí prevážaných cez hranicu), človek mohol vyviezť alebo si vymeniť len určité množstvo peňazí. Pri ceste na Západ bol potrebný „devízový“ prísľub, pri ceste do Juhoslávie „dinárový“ prísľub. Na hranici so Západom bola železná opona, plot s ostnatým drôtom. Aj hranice so socialistickými štátmi boli strážené. Emigrácia bol trestný čin. Na hraniciach chytali ľudí, ktorí chceli ujsť, mnohých pri pokuse o emigráciu zabili. Dostať sa „na Západ“ bolo náročné. Boli potrebné víza a na tie „správny kádrový profil“ nielen žiadateľa, ale aj jeho širokej rodiny, priateľov a známych. Všetko sa preverovalo. Napriek tomu mnohí využili príležitosť byť v zahraničí napríklad s umeleckým súborom a viac sa nevrátili.

Vzťah k náboženstvu a obmedzenia štúdia

Chodiť do kostola, dať si deti pokrstiť, mať sobáš v kostole, to bolo pre veľkú časť obyvateľov, hlavne intelektuálov, riadiacich pracovníkov, učiteľov, kultúrnych pracovníkov a, samozrejme, aj všetkých členov strany nepredstaviteľné. V takom prípade mohli rodičia prísť o svoje zamestnanie. Jediná cesta zamestnať sa potom viedla do robotníckych alebo roľníckych profesií niekde v závodoch či na družstvách. Horšie bolo, že to pocítili aj ich deti. Nemohli študovať humanitné odbory ani na stredných, ani vysokých školách. Sloboda vierovyznania síce existovala na papieri, ale viera mohla byť aj prekážkou napr. v kariérnom postupe alebo v štúdiu. Nedalo sa tak ľahko študovať na zahraničných školách. Dieťa z rodiny, ktorá mala zlý kádrový profil, sa nemohlo dostať na niektoré študijné odbory. Na každé dieťa sa viedol posudok, kde sa všetko zapisovalo. Prísne vylúčené bolo prijatie takýchto detí na stredné a vysoké školy predovšetkým pedagogického smeru. No rovnako problematické bolo dostať sa s nepriaznivým „kádrovým profilom“ na žurnalistiku či medicínu, ale aj na teologickú fakultu. Mnoho šikovných detí sa takto ocitlo v preferovaných robotníckych profesiách bez možnosti rásť v tom, v čom boli dobré. Inteligencia, ktorá dokázala skutočne slobodne myslieť, bola totiž pre režim nebezpečná. Na druhej strane rodičia kvôli mnohým deťom ohli chrbát, svoje postoje a išli po ruke systému, prípadne dokonca vstúpili do strany, len aby deti študovali.

Kultúra a umenie: Ideologický dozor

Kultúra a umenie boli pod silným ideologickým dozorom. Režim podporoval umenie, ktoré slúžilo na propagáciu socialistických ideálov, a potláčal umenie, ktoré bolo považované za „úpadkové“ alebo „protisocialistické“. V rádiu sa vysielala hudba s povinným podielom produkcie zo socialistických štátov a z domova. Mnohé skupiny boli zakázané. Mnohé knihy alebo filmy boli zakázané. Súdruhovia si osobitne dávali záležať na piesňach tak pre deti, ako aj pre mladých, na časopisoch a veľkolepých akciách typu spartakiáda. Pod rúškom telovýchovy a pohybu tam prezentovali socializmus ako najlepšie zriadenie.

Zákaz symbolov a ideologického umenia

Osádzanie pamätníkov oslavujúcich komunistický, nacistický či fašistický režim a pomenovávanie ulíc po predstaviteľoch týchto režimov bolo zakázané. Zakazuje sa umiestňovať na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach texty, vyobrazenia a symboly oslavujúce, propagujúce alebo obhajujúce režim založený na komunistickej ideológii alebo jeho predstaviteľov. Zakazuje sa aj pomenovávanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto režimov. Móda bola a je spoločenskou záležitosťou. U mladých ľudí bola vec prestíže mať rifle. Rifle totiž boli nepísaným symbolom kapitalistickej spoločnosti a jej propagácia bola nežiaduca. Napriek nespornému ideologickému kontextu a spojitosti riflí a kapitalizmu ich tak mladá generácia nevnímala a ani nechcela vnímať, chcela byť taká ako mladá generácia na Západe. Pravdou je, že rifle sa stali súčasne aj prejavom vzdoru voči starším generáciám. Na konci 80. rokov dochádzalo k paradoxom, že na školách síce rifle boli zakázané, ale chodil v nich každý. V takom Prešove sa navyše dali zohnať, keďže ich tu licenčne šila firma Lee Cooper. V prvej polovici 70. rokov som študoval na gymnáziu v Poprade a tu tento úzus platil. Do školy sme nemohli nosiť džínsy, len tesilové nohavice. Vedenie školy to vyžadovalo, ale vlastne ani nemalo na výber. Erotika v časopisoch aj vo filmoch bola striktne obmedzená. Komunisti boli citliví na kritiku aj na to, keď sa im niekto posmieval.

Environmentálne záťaže: Dôsledky priemyselnej výroby

Éra komunizmu sa spája aj s rozsiahlymi environmentálnymi záťažami, ktoré sú dôsledkom priemyselnej výroby a nedostatočného ohľadu na životné prostredie.

Príklady environmentálnych záťaží

Medzi najznámejšie príklady patria:

• Skládka chemického odpadu v Komárne - lokalita Harčáš.
• Znečistenie podzemných vôd chlórovanými uhľovodíkmi v areáli bývalého závodu na výrobu chladničiek v Zlatých Moravciach.
• Skládka ropy - gudrónu v bratislavskej Vrakuni.
• Skládka galvanických kalov v Prešove.

Tieto environmentálne záťaže predstavujú vážne ohrozenie životného prostredia a zdravia obyvateľstva a ich odstraňovanie si vyžaduje značné finančné prostriedky.

Perzekúcie a procesy v 50. a 60. rokoch

50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia. V celom Československu bolo popravených za tzv. protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400 tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Komunistický režim považoval roľníkov s väčšou rozlohou pôdy za kulakov a nepriateľov socialistického režimu. Jeho otca odsúdili a zhabali mu majetok, deti vyhodili zo škôl.

Niektoré príklady perzekvovaných:

• V roku 1949 sa v Strážach pod Tatrami zúčastnil duchovných cvičení, na základe čoho ho ŠtB zatiahla do vymyslenej výroby protištátnych letákov. V tom istom roku ho v Trenčianskych Tepliciach zatkli a odsúdili podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. V roku 1953 ho spolu so sestrou zatkli a odsúdili za velezradu, pretože povedal kamarátovi, na ktorom úseku by sa mohol pokúsiť utiecť cez hranicu. Juraj Anoškin dostal štyri roky väzenia, jeho sestra tri. Trest si odpykával v Jáchymovských baniach.
• Ondrej Bartko zostal ako jediný súkromne hospodáriaci roľník v meste Kežmarok. Pozemky, dedičstvo otcov si mimoriadne vážil. Bol spolupracovníkom pri prevádzaní cez hranice v období neslobody, za čo ho odsúdili a väznili. Po udelení amnestie bol síce prepustený, no nastal pre neho čas neistoty, ktorý vyvrcholil odvolaním amnestie.
• František Belica bol v roku 1952 odsúdený kvôli jednému vtipu, a stretával sa s ďalšími prekážkami, keď jednotlivci a strana zneužívali svoju moc.
• Ernest Cvik svojím príbehom ukazuje aké krivdy vykonal štát kvôli triednemu chápaniu spoločnosti na príklade roľníkov a udalostí násilnej kolektivizácie.
• Imrich Danko viedol usporiadaný život, ktorý sa náhle zmenil po úteku jeho brata do Rakúska v roku 1952.
• Rudolf Dobiáš bol ako čerstvý vysokoškolák neprávom zatknutý a odsúdený. Po rokoch väznenia a práce v uránových baniach sa vrátil k literárnej tvorbe. Za pokus o prekročenie hraníc ho zatkli a uväznili. Prešiel si niekoľkými väzeniami a tábormi až sa dostal do uránových baní do Jáchymova.
• František Granec, aktívny člen bratislavskej skupiny Bielej légie a záchranca mnohých ľudí, bol za pomoc pri útekoch cez Železnú oponu odsúdený na päť rokov väzenia.
• Dezider Greguš bol v roku 1957 odsúdený na 10 rokov za velezradu a špionáž. Následne bol vo väzniciach Pankrác a na Mírove. V roku 1960 bol amnestovaný, no nemohol dokončiť školu a mal problémy zamestnať sa.
• Manželka plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol v roku 1949 Štátnou bezpečnosťou odsúdený na doživotie. Zomrel po desiatich rokoch väzenia a mučenia.
• Milan Krajčovič pre nesúhlas s režimom sa opakovane pokúšal opustiť vlasť, nikdy sa mu to však nepodarilo. Bol chytaný, vypočúvaný a odsúdený, prešiel mnohými väzeniami a pracovnými tábormi.
• Ružena Kramárová rod. Kordová bola spolu s ďalšími členmi rodiny Kordovcov súdená v procese „Alexander Korda“. Keď v roku 1951 zatkli jej manžela, údajne len mala ísť potvrdiť jeho výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila.
• Alojz Lenkavský bol jedným zo zakladateľov Bielej légie v Spišskej Belej. Pripravoval roznos letákov, ktoré mali upozorniť spoločnosť na zločiny komunizmu. Roznos sa však neuskutočnil pre odhalenie Bielej légie Štátnou bezpečnosťou.
• František Maník, vyštudovaný učiteľ, ktorý sa v päťdesiatych rokoch odmietal podieľať na ateizácii v školstve, bol v vykonštruovanom procese súdený za podvracanie republiky a väznený v rokoch 1959 - 1961 na Mírove.
• Karol Maník začal svoju spoluprácu s americkou CIC v 50-tych rokoch. Za krátke obdobie 2 rokov, počas ktorých pomáhal získavať informácie, bol odsúdený na doživotie.
• Jozef Nemlaha mal len jeden sen - mať vlastný obchod. Sen sa mu splnil, prišiel však február 1948.
• Karol Noskovič bol na základe vykonštruovaných dôkazov obvinený z velezrady a odsúdený na šesť rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Prešiel viacerými väznicami počnúc Ilavou cez Jáchymov, Příbram či Leopoldov.
• Michal Pavlík bol v roku 1951 odsúdený za velezradu na 25 rokov a ako politický väzeň doloval urán na Příbramsku.
• Milan Píka, ktorého otca popravili a jeho obvinili z príprav otcovho úteku do zahraničia, zažil nemilosrdné praktiky ŠtB už ako študent na gymnáziu.
• Dobroslav Pustaj, zakladateľ protikomunistického hnutia Slobodné Československo. Kvôli dvom protištátnym letákom bol odsúdený za velezradu na päť rokov väzenia a pokutu desaťtisíc korún.
• Mária Šelepová, rod. Kalafútová pochádza z rodiny mnohých politických väzňov. Po celý život ju sprevádzal "nesprávny" kádrový profil, obmedzené možnosti štúdia, uplatnenia, problémy so zamestnaním.
• V roku 1950 bol za pokus o útek do zahraničia 20 ročný Vladimír zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia.
• Michal Šustek zažil komunistické väzenie päťdesiatych rokov ako šestnásťročný chlapec. Údajne chcel zastreliť predsedu KSS v Hronskom Beňadiku a pokúsiť sa o útek do Rakúska, tiež bol obvinený z členstva v Bielej légii.
• Branislav Tvarožek bol za pomoc na úteku svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ na päť rokov.
• Milan Vizváry osudom svojho života ukazuje na nespravodlivosti komunistického režimu, ktorý nemilosrdne a kruto postihoval ľudí na základe triedneho prístupu, čo je typické pre všetky boľševické režimy.

Čo bolo v komunizme zakázané a čo bolo povinné

Pripomeňme si, čo sa všetko za minulého režimu nesmelo a čo, naopak, muselo.

tags: #co #bolo #v #komunizme #zakazane