Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi, zastrešovaný Arcidiecéznou charitou Košice, je prvým hospicom na Slovensku a už viac ako 20 rokov poskytuje komplexnú starostlivosť pacientom a ich rodinám. Je to miesto na dôstojné prežitie posledných chvíľ nevyliečiteľne chorých ľudí, zamerané na paliatívnu starostlivosť, ktorá sa snaží uľaviť od bolesti.
Pacientom v hospici sa nesľubuje uzdravenie, ale prináša sa im nádej. Zmierňuje sa bolesť, rešpektuje sa ľudská dôstojnosť a do posledných chvíľ sa stojí blízko pri človeku. Hospic vytvára atmosféru lásky, pokoja, radosti a nádeje, zachováva dôstojnosť pacienta a jeho právo na život až po prirodzenú smrť. Poslaním je zmierňovať ťažkosti a bolesti pacienta a dosiahnuť maximálne možnú kvalitu života, rešpektujúc slobodné rozhodnutie pre duchovné potreby pacienta a sprevádzajúc ho na ceste do večnosti.
Poslanie a starostlivosť
Hospic Matky Terezy poskytuje odbornú zdravotnú, ošetrovateľskú, psychosociálnu a duchovnú podporu pacientom aj ich rodinám. V roku 2025 prijal 106 pacientov a 80 z nich sprevádzal až do posledných chvíľ života. Náročná práca si vyžaduje profesionálny multidisciplinárny personál, ale aj finančné zázemie a podporu partnerov. Finančné prostriedky zo zdravotných poisťovní nedokážu pokryť všetky náklady, ktoré sú so starostlivosťou o umierajúcich spojené, a hospic funguje iba vďaka podpore darcov a finančných zbierok.
Pridanou hodnotou starostlivosti o chorých v hospici je duchovný aspekt. Spolupráca s miestnymi kňazmi a ich starostlivosť vyplýva zo samotného poslania hospicu, ktorým je sprevádzanie zomierajúcich. Človek na prahu života hľadá vnútorný pokoj, odpustenie a vyrovnanie. Úloha kňaza je vyprevádzať pacientov cez sviatostný spôsob.
Rozšírenie a modernizácia
V uplynulom roku bol pre hospic náročný aj z praktického a organizačného hľadiska. Podarilo sa ho rozšíriť o štyri lôžka, aby dokázal reagovať na dopyt po odbornej hospicovej starostlivosti v regióne. S rozšírením kapacity bola spojená aj modernizácia viacerých častí zariadenia. Rekonštruovali sa šatne pre personál, upravili kancelárske priestory a obnovila rozlúčková miestnosť. Hospic zároveň zorganizoval 14. medzinárodnú hospicovú konferenciu v Bardejovských Kúpeľoch, získal Cenu primátora mesta Bardejov za prínos pre región a v spolupráci so samosprávou bol na budovu hospicu nainštalovaný AED prístroj.
Paliatívna starostlivosť stojí na odbornosti, tímovej práci a dobrej spolupráci naprieč systémom. Počas roka prišli aj pozitívne systémové zmeny v oblasti hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Okrem hospicu sa na Slovensku zriaďovania domovov ošetrovateľskej starostlivosti (DOS) ujala aj charita.
Hospicová starostlivosť je samostatné zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti. Dom ošetrovateľskej starostlivosti (DOS) je zdravotnícke zariadenie, ktoré poskytuje nepretržitú ošetrovateľskú starostlivosť, ošetrovateľskú rehabilitáciu a súvisiace služby osobám, ktorých zdravotný stav vyžaduje nepretržité poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín, pričom si nevyžaduje sústavnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú lekárom a nie je možné ju poskytovať v prirodzenom sociálnom prostredí.
Benefičný koncert pri príležitosti 20. výročia Hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi
História vzniku
Myšlienka výstavby charitného zariadenia v Bardejove vznikla v roku 1992 a postupne sa stala jej prioritou. Túto iniciatívu uvítala a ochotne podporila rímskokatolícka cirkev poskytnutím budovy bývalej školy spolu s pozemkom v prímestskej časti Bardejovská Nová Ves. Z poverenia arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa výstavbou tohto diela začala zaoberať Arcidiecézna charita Košice pod vedením vtedajšieho riaditeľa Ing. Jána Deča v úzkej súčinnosti s vtedajším dekanom dr. Jozefom Jurkom.
Najskôr to bola snaha o zariadenie pre seniorov s nákladom cca 1,6 milióna Sk. Tento zámer sa však nevydaril, pretože sa zistilo, že budova je v nevyhovujúcom stave, a tak sa musel vypracovať nový projekt, už s rozpočtom cca 10 miliónov Sk. 24. novembra 1997 Mons. Alojz Tkáč požehnal základný kameň i celé stavenisko budovy s kapacitou 15 lôžok. V januári 1998 už začala konať stavebné práce firma Rekostav, a.s., Bardejov, ktorá však skrachovala a stavba sa zastavila.
O projekt sa začalo zaujímať aj zahraničie (finančne ho podporili z Nemecka a Holandska), čo dalo podnet na zvýšenie kapacity na dnešných 20 lôžok. Predpokladané náklady tým však narástli na cca 20 miliónov Sk. Podarilo sa nájsť firmu Horizont-Vertikal, s.r.o., zo Svinej, ktorej sa po mnohých úskaliach technického i finančného charakteru podarilo hospic za stavebného dozoru Ing. Daniela Fecka dobudovať. Po kolaudácii ho požehnal vtedajší arcibiskup-metropolita košickej arcidiecézy Mons. Alojz Tkáč 16. septembra 2002 a do prevádzky bol uvedený 1. septembra 2003.
Patrónka zariadenia: Matka Tereza
V súvislosti s vysvätením Matky Terezy sa vynárajú otázky, prečo práve ona a za akých okolností bol bardejovský hospic poctený jej menom. Pre úplnosť treba uviesť, že výberu názvu pre hospic predchádzala istá polemika. Zriaďovateľ hospicu, Arcidiecézna charita Košice, presadzoval názor, že by mu svedčil názov s prímením sv. Alžbety. Vtedajšia farská charita na čele s MUDr. Alicou Válkyovou nástojila, že by to mal byť hospic s názvom Božieho milosrdenstva. Napokon vzišiel terajší názov, ktorý sa ukázal byť nielen vhodný a vznešený, ale aj preto, lebo onedlho po otvorení hospicu (2003) bola Matka Tereza povýšená na blahoslavenú pápežom, sv. Jánom Pavlom II.
Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje a zomrela 5. septembra 1997 v Kalkate. Jej zasvätený život začala v roku 1928, kedy vstúpila do rádu loretánskych sestier v Írsku s cieľom dostať sa do Indie, lebo nechcela byť mníškou, ale iba pôsobiť v misiách. Po roku prípravy sa stala sr. Loretánkou a učila v kláštornej škole v Kalkate (zemepis, dejepis). Neskôr túto aj riadila. Tam zložila svoje rehoľné i večné sľuby a prijala rehoľné meno Tereza. Učiteľstvo, ktoré bolo hlavnou náplňou Loretánskeho rádu, ju však nenapĺňalo, nakoľko okolo seba videla obrovskú biedu a chudobu, čo ju dennodenne prenasledovalo a umáralo.
V roku 1946 pri neustálych meditáciách dostala božské vnuknutie, aby založila rád, ktorý by slúžil chorým, opusteným a najchudobnejším z chudobných, a tak preto v roku 1948 vystúpila z rádu Loretániek. Založila novú Kongregáciu Missionaries of Charity - ľudovo: Misionárky lásky, ktorá oslovila ľudí aj tým, že k pôvodným trom rehoľným sľubom (chudoba, čistota a poslušnosť) pridala štvrtý - poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším.
Po obrovských ba až fantastických úspechoch v tejto oblasti bola 1. februára 1965 jej kongregácia povýšená na rehoľu s najväčším honorom - pápežskými právami. Matka Tereza počas svojho požehnaného života zanechala ľudstvu bohatú pozostalosť: v 133 krajinách sveta (Slovensko nevynímajúc) pôsobí v 610 objektoch vybudovaných v 60. až 80. rokoch minulého storočia (rôzne domovy, školy, hospice), okolo 5000 členiek, ktoré sa starajú o viac ako milión chorých (malomocných, smrteľne chorých a zomierajúcich) a deti (školy, domovy, sirotince).
Medzi jej ďalšie aktivity patrí založenie kontemplatívnej vetvy a mužskej rehole v Ríme (má cca 750 členov z radov kňazov a laikov: tzv. „Pátri misionári lásky“, medzi prvými v nej pôsobí aj slovenský kňaz, Peter Kučák z Čadce, ktorý pomáhal hospicu pri zadovážení relikvie MT). Ďalej založila celosvetové Združenie laických misionárov lásky, ktoré neustále rastie (v súčasnosti má cca 1500 členov). Jej mimoriadne zásluhy ocenili aj USA, ktoré jej v roku 1996 udelili Prezidentskú medailu slobody.
| Událosť | Dátum | Popis |
|---|---|---|
| Narodenie Agnes Gonxhe Bojaxhiu | 26. august 1910 | V Skopje, Macedónsko. |
| Vstup do rádu loretánskych sestier | 1928 | V Írsku, s cieľom pôsobiť v misiách v Indii. |
| Založenie Misionárok lásky | 1948 | Po vnuknutí slúžiť najchudobnejším. |
| Kongregácia povýšená na rehoľu pápežskými právami | 1. február 1965 | Oficiálne uznanie jej práce. |
| Nobelova cena za mier | 1979 | Za humanitárnu prácu. |
| Smrť Matky Terezy | 5. september 1997 | V Kalkate, India. |
| Blahorečenie pápežom Jánom Pavlom II. | 19. október 2003 | Na Vatikánskom námestí. |
| Svätorečenie pápežom Františkom | 4. september 2016 | V predvečer 19. výročia jej smrti. |
Svoje posledné obdobie života prežila v kalkatskom charitnom dome Kalighat, neďaleko ktorého sa nachádza nekonečný počet slumov, v ktorých žijú ľudia rôznych vyznaní. Práve vďaka nej v tomto prostredí vzniklo viacero kresťanských oáz či ostrovčekov lásky, kde mnohí tam žijúci ľudia nachádzajú útočište a konkrétnu pomoc vo svojom trápení prostredníctvom misionárok lásky i príležitostných misijných pomocníkov. Títo všetci sú tomuto Božiemu dielu úplne a celým srdcom, dušou i telom oddaní.
Za svoju celoživotnú činnosť bola Matka Tereza mnoho ráz ocenená. Aj keď nevynikala výrečnosťou (mnohé jej výroky sú úžasné, napríklad: „Som iba ceruzkou v rukách Pána“), svoj život radšej obetovala konaniu skutkov pre nevládnych ľudí. Zomrela 5. septembra 1997 v Kalkate, kde je aj pochovaná. Jej predposledným ocenením bolo blahorečenie, ktoré sa uskutočnilo iba 6 rokov po jej úmrtí a bolo vyvrcholením osláv 25. výročia pontifikátu pápeža Jána Pavla II. na preplnenom Vatikánskom námestí dňa 19. októbra 2003. Tento proces bol výnimočne jedným z najrýchlejších v novodobej histórii Katolíckej cirkvi.
Podľa zistení vatikánskej Kongregácie pre blahorečenie a svätorečenie, kroky jej požehnaného života riadil Kristov hlas: „Chcem zriadiť rád, ktorý by slúžil najchudobnejším z chudobných.“ Matka Tereza pri svojich misijných cestách navštívila na radu a pozvanie Mons. Jána Ch. Koreca a Mons. Pavla Hnilicu aj Slovensko (1987 - baziliku v Šaštíne) a potom mesto Čadca (1990) a tam počas tejto návštevy slávnostne otvorila prvú slovenskú komunitu Misionárok lásky (14. mája 1990 - ostali tam jej 4 pôvodné indické sestričky), čím vznikol I. kláštor tejto rehole na Slovensku, ktorý 1. decembra 1999 presídlil z Čadce do Žiliny (teraz pôsobia aj v Bratislave).
Na konci podujatia vystúpila vedúca hospicu Mgr. Martina Proněková, ktorá úprimne poďakovala všetkým, ktorí sa akýmkoľvek dielom pričinili o prípravu a priebeh tejto ojedinelej slávnosti a oznámila možnosť prejaviť úctu relikvii svätice, s prevzatím príhodného obrázku s iniciálami a modlitbou k svätici, ktorý bol vydaný pri tejto príležitosti Občianskym združením HMT. Jej celoživotné motto: „Vidieť biedu a konať“, osvojené ďalšími, ktorí majú do činenia s činnosťou bardejovského hospicu a hospicov či zdravotníctva vôbec, sa stalo nielen nositeľom jej láskyplnej činnosti.