Keď sa prechádzame po starých mestách, po ich kľukatých uličkách a romantických zákutiach, často sa pýtame, ako to tu vyzeralo kedysi a akí ľudia tu žili. Historické knihy sa snažia mapovať minulosť a odpovedať na tieto otázky. Mestá priam volajú po spisovateľoch, aby zo suchých stránok histórie, legiend a ľudového podania vytvorili pútavé príbehy, ktoré by strhávali čitateľa a podnietili jeho záujem o poznanie dejín.
V tomto roku uplynulo 120 rokov od narodenia básnika, dramatika, osvetového pracovníka a publicistu Antona Prídavka. Tento článok sa zameriava na život a dielo Antona Prídavka, spisovateľa, ktorý bol spätý so Sabinovom a východným Slovenskom.
Život a rané pôsobenie Antona Prídavka
Anton Prídavok (* 28. máj 1904, Kežmarok - † 12. máj 1945, Ružomberok) bol slovenský básnik, osvetový pracovník a publicista. Používal pseudonymy Anton Kompánek, A.P. Umkin alebo K.Ž.
Anton Prídavok sa narodil 28. mája 1904 v Kežmarku v rodine železničných zamestnancov, v dôsledku čoho sa často rodina sťahovala. Jeho otec bol Jozef Prídavok, matka Zuzana rod. Okáľová a manželka Mária rod. Hájková, ktorá bola rozhlasová pracovníčka. Hoci sa narodil v Kežmarku, už v ranom detstve sa s rodinou presťahoval do Sabinova a neskôr do Prešova. Sám v roku 1932 v Slovenskom literárnom almanachu uviedol: „Rodičov mám z Liptova (Gombáš, Stankovany), narodil som sa na Spiši (Kežmarok), vyrastal som v Šariši (Sabinov, Prešov) a teraz žijem v Košiciach."
Neskôr študoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. V roku 1918 prestúpil na učiteľský ústav a v roku 1922 zmaturoval na učiteľskom ústave v Prešove. Po maturite pôsobil najprv ako učiteľ v Nových Zámkoch (1922) a v Košiciach (1923 - 1927). Následne bol v rokoch 1927 až 1932 oblastným tajomníkom literárno-dramatického oddelenia Slovenskej ligy. Anton Prídavok pochádzal z uvedomelej slovenskej rodiny a mal ďalších štyroch bratov. Všetci piati sa významnou mierou zapísali do slovenských dejín. Najstarší Peter Prídavok, politik a novinár, pôsobil v Londýne ako vedúci slovenského vysielania BBC. Bratia Prídavkovci Anton, Peter, Marián, Jozef a Ján patrili medzi vzdelanú slovenskú generáciu, mimoriadne publikačne a redakčne činnú.
Priekopník rozhlasového vysielania a bojovník v SNP
Okrem osvetovej, literárnej, dramatickej a básnickej činnosti, Anton Prídavok patril k prvým priekopníkom, ktorí položili základy rozhlasového života na východnom Slovensku. V Československom, respektíve Slovenskom rozhlase pracoval v rokoch 1932 - 1945. V Košiciach sa Anton Prídavok stal v roku 1932 redaktorom a neskôr vedúcim literárneho oddelenia Rádiojournalu. Dňa 17. apríla 1927 sa v Košiciach začalo prvé rozhlasové vysielanie a Prídavok bol jedným z prvých redaktorov.
Organizoval rozhlasové vysielanie v Košiciach, neskôr po okupácii južného Slovenska horthyovským Maďarskom vybudoval rozhlasové štúdio v Prešove a stal sa jeho riaditeľom v rokoch 1938 - 1944. Prídavok celé technické zariadenie Slovenského rozhlasu presťahoval do Prešova. V budove dnešného Divadla Jonáša Záborského sa začala budovať prešovská odbočka Slovenského rozhlasu. Založil dramatickú družinu pri Slovenskom rozhlase v Prešove, ktorej aktérmi boli ochotníci z Košíc a postupne pribúdali ďalší členovia. V roku 1940 pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Prešove Prídavok zakladá ochotnícky divadelný krúžok Záborský. Pre zaujímavosť, na scéne Záborského účinkovali aj profesionálni herci. V roku 1943 bolo založené Družstvo Slovenského divadla v Prešove, čím vznikla profesionálna scéna Slovenské divadlo v Prešove.
Účasť v Slovenskom národnom povstaní a tragický koniec
Počas Druhej svetovej vojny sa Anton Prídavok postavil jednoznačne voči pangermanizmu a nastupujúcemu nemeckému fašizmu. Aktívne sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Ako riaditeľ rozhlasu v Prešove odišiel už počas prvých dní Slovenského národného povstania do Banskej Bystrice. Pre potreby Slobodného Slovenského vysielača dal tajne do Banskej Bystrice premiestniť technickú aparatúru a rozsiahly literárny a hudobný archív. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici posielal správy a zaobstarával rozličný materiál pre partizánske skupiny. Aktívne sa zapájal do protifašistického odboja.
Slovensko počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) – Slovenská republika Jozefa Tisa
Po potlačení SNP a následnom krvavom pohone na príslušníkov povstaleckého hnutia bol v januári 1945 chytený nemeckým gestapom. Prídavok sa v januári 1945 dostáva do rúk gestapa. Väznený, vypočúvaný a mučený sa dočkal oslobodenia partizánskou jednotkou majora Petrova. Ťažko chorého ho previezli do nemocnice v Ružomberku, kde krátko po oslobodení umrel. Trpel zápalom podhrudnice a zápalom pľúc a väznenie a vypočúvanie mu ešte viac podlomilo zdravie. Tri mesiace sa liečil v ružomberskej nemocnici, ani to mu žiaľ nepomohlo. Zomiera mladý, 12. mája 1945 v Ružomberku, iba ako 40 ročný. Roku 1947 dostal štátnu cenu in memoriam za rozhlasovú činnosť v národnooslobodzovacom boji.
Literárna a publicistická činnosť
Anton Prídavok sa venoval poézii, próze a prekladateľstvu. Vlastnú tvorbu charakterizoval s istou dávkou irónie: „Spolkovej práce je veľa, pre ňu sa na literárne pole dostanem len zriedka, vtedy si zapytlačím."
Vybrané diela a rozhlasová tvorba
Medzi jeho diela patria:
Vrásky času (zbierka básní)
Rozbité ministerstvo (politický román)
Svitanie na Východe (pokus o vykreslenie vypuknutia slobody na východnom Slovensku)
Písal črty, rozprávky a literárne pásma. Je autorom rozhlasovej hry Kríž nad Nitrou (1940) a historickej divadelnej hry Pribina (1941). Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z ruštiny. V košickom a neskôr v prešovskom štúdiu režíroval vyše 200 dramatických relácií. Pre rozhlasové vysielanie upravoval divadelné hry, ako napríklad I. Stodolu: Bačova žena (1935), J. W. Goetheho: Ifigénia na Tauride (1941), J. B. Molièra: Scapinove šibalstvá (1941) a W. Shakespeara: Kupec benátsky (1942). Taktiež zdramatizoval prózy významných spisovateľov, napríklad B. Prusa: Kolovrátok (1934), A. Kuprina: Sulamit (1936) a A. P. Čechova: Konské priezvisko (1939).
Publicistická a matičná činnosť
Anton Prídavok často publikoval v časopisoch Slovenská reč a Slovenské pohľady. V roku 1932 sa podieľal na založení prvého slovenského jazykovedného časopisu Slovenská reč a bol jeho prvým redaktorom, pričom vydavateľsky pokryl prvých 10 čísel prvého ročníka. Redakcia časopisu sa nachádzala práve v dome na Štefánikovej 8 v Košiciach. Prídavok vždy dbal na správne písanie a spisovnú slovenčinu vyžadoval aj od svojich spolupracovníkov.
Ako píše Ján Sedlák v Matičnom čítaní, Prídavok bol aktívnym členom vtedajšieho miestneho odboru Matice slovenskej. Bol hlavne ústrednou dušou divadelného odboru Matice slovenskej v Košiciach. Ján Sedlák ďalej píše: „Prídavok v matičnom divadelnom krúžku organizoval, režíroval, hral, ba písal aj divadelné hry a scénky, ktoré potom s matičnými divadelníkmi v rámci rozšírenej rozhlasovej družiny aj uvádzal v rozhlasovom vysielaní.“ Podieľal sa aj na Almanachu literárneho odboru Matice slovenskej v Košiciach v roku 1928. Keď v roku 1938 Košice padli do horthyovských spár, Slováci museli z Košíc odísť. Odchodom Prídavka z Košíc zaniká divadelný odbor Matice slovenskej a svoju činnosť prerušil aj Miestny odbor Matice slovenskej v Košiciach.
Sabinov - mesto, ktoré formovalo Antona Prídavka
Sabinov leží v údolí Torysy, na pomedzí pohorí Čergova a Bachurne. Vedie ním cesta I/68 z Prešova do Starej Ľubovne, ako aj železničná trať Prešov - Plaveč. Prvá písomná zmienka o Sabinove, ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci, je z roku 1248. Sabinov mal čisto slovenské obyvateľstvo do polovice 13. storočia, kedy sa tu usadili nemeckí prisťahovalci. O početnosti nových usadlíkov svedčia údaje zo 14. - 16. storočia.
Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča.
Architektonické pamiatky a školstvo
Stavebný rozvoj Sabinova s typickým stredovekým šošovkovitým námestím sa začal prestavbou pôvodne roľníckej osady. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou a dominantou mesta je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, pričom požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484 - 1518 bol kostol neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár, ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče. Kostol bol niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 - 1939 a v 70. rokoch bol rekonštruovaný hlavný oltár. V roku 1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia.
Zvonica pri kostole patriaca do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku 1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum, postavené v renesančnom slohu v roku 1530 a v 18. storočí prestavané. Postavenie mesta navonok zdôrazňovali hradby pochádzajúce z 15. a 16. storočia, z ktorých sa dodnes zachoval súvislý pás. Celková dĺžka hradieb bola 1,4 km, boli 7 m vysoké, 2 m hrubé so strieľňami, s ochodzami, 9 vežami a 16 baštami. Niektoré veže sa zachovali, z ďalších sú torzá, bášt zostalo 6 a takmer 500 m hradobného múra. V rokoch 2021 a 2022 prebehla jeho rozsiahla rekonštrukcia.
Hospodársky a kultúrny život
V období reformácie bol Sabinov známy svojím školstvom, viacerí vynikajúci učitelia tu uplatňovali najmodernejšie spôsoby výuky. Od októbra 1740 existovalo v Sabinove piaristické gymnázium, ktoré v roku 1784 presídlilo do vlastnej budovy, dnešného múzea. V rokoch 1867 - 1877 žil v meste u svojho brata významný štúrovec Bohuš Nosák-Nezabudov, pôsobil tu tiež pokrokový učiteľ Samuel Fábry a slovenský básnik Ján Cuker. V období po I. svetovej vojne tu žili a tvorili výtvarní umelci Bandy Cirbus a Ernest Stenhura, ako aj spisovateľka Jolana Cirbusová a Anton Prídavok. Neskôr v meste vznikli rôzne kultúrne krúžky a organizácie.
Obyvatelia Sabinova sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba. Rozvíjali sa remeslá a dochádzalo k značnému rozkvetu obchodu. Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinov malým provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. V tom istom storočí boli vybudované menšie podniky, ale Sabinov naďalej ostal mestom poľnohospodárstva a remeselníctva. Po roku 1960 boli vybudované strojárske a drevárske závody. Mesto sa zväčšilo výstavbou bytov a zmodernizovala sa časť staršej zástavby. V roku 1919 bolo mesto na krátko okupované vojskami Maďarskej republiky rád. Aj v rokoch I. ČSR hospodársky vývoj naďalej zaostával a z väčších podnikov tu pracovala píla, garbiareň a konzerváreň. Obyvateľstvo sa zaoberalo zväčša poľnohospodárstvom, ktoré bolo na nízkej úrovni.
Život mesta, podobne ako celej Európy, bol v prvej polovici 20. storočia poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá vyústila do druhej svetovej vojny. Jej útrapy tvrdo dopadli aj na Sabinovčanov. Väčšina židovských obyvateľov, ktorých bolo v tom čase v Sabinove veľa, bola odvlečená do koncentračných táborov, z ktorých sa len málokto vrátil.
Slovensko počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) – Slovenská republika Jozefa Tisa
Odkaz Antona Prídavka a pripomienky
Anton Prídavok bol talentovaný a všestranný umelec, ktorý zanechal hlbokú stopu v slovenskej kultúre. Pripomienkou na jeho pôsobenie v Sabinove je pamätná tabuľa na Štefánikovej ulici č. 8, na dome, v ktorom v rokoch 1929-1938 žil a tvoril. Pamätná tabuľa na bývalej Gottwaldovej ulici (dnes Štefániková) bola osadená v roku 1970 Miestnym odborom Matice slovenskej v Košiciach, Odborom kultúry MNV v Košiciach a Čs. rozhlasom v Košiciach.
Osobnosť Antona Prídavka si Miestny odbor Matice slovenskej Košice-Staré Mesto pripomenul ešte raz, a to prednáškou historika Juraja Vrábla, ktorá sa uskutočnila 18. júna 2024. Vrábel sa vo svojom referáte zameral na niekoľko etáp Prídavkovho života. Referát rozobral literárnu, novinársku a dramatickú činnosť A. Prídavka. Pre prítomných bolo najzaujímavejšie košické pôsobenie A. Prídavka.
Anton Prídavok v širšom kontexte východného Slovenska a Kežmarku
Prídavkov život a tvorba sú neoddeliteľne spojené s literárnymi tradíciami východného Slovenska. Hoci sa narodil v Kežmarku, jeho život a dielo sa rozvíjali predovšetkým v Sabinove, Prešove a Košiciach.
Kežmarok a jeho literárne tradície
Kežmarok má bohatú literárnu históriu, ktorá je spojená najmä s miestnym lýceom. Školské tradície v Kežmarku sú veľmi staré, siahajú až do 13. storočia. V roku 1531 vzniklo v Kežmarku gymnázium, z ktorého sa v roku 1787 vytvorilo lýceum s katedrou filozofie, teológie a práva. Na lýceu študovali študenti rôznych národností, ktorí sa v 19. storočí začali združovať v národných literárnych spoločenstvách. V roku 1824 tu vznikol prvý slovenský samovzdelávací spolok na území Slovenska - Slovenská spoločnosť. Medzi významných absolventov kežmarského lýcea patrí Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý tu študoval v rokoch 1865 až 1870. Literárny Kežmarok, súťaž pre mladých začínajúcich autorov, sa koná od roku 1966 a prispieva k rozvoju literárneho života v regióne.
Významné osobnosti späté s Kežmarkom
Nora Baráthová (1944) je spisovateľka, ktorá zviazala svoju tvorbu s dejinami Kežmarku. Roky pracovala ako historička na Kežmarskom hrade a z rozprávania rodičov, známych, ale aj štúdia archívnych dokumentov vyťažila námety pre svoje knihy, v ktorých priblížila dejiny tohto mesta. Napísala trilógiu Muž, ktorý kráčal za smrťou, Aj zradcom sa odpúšťa a Nepokojné mesto, v ktorej zachytáva dejiny Kežmarku v čase panovania Thökölyovcov i v období protihabsburských povstaní. Medzi jej ďalšie knihy patria Nad Kežmarkom vietor veje, Kežmarský hrad, Kežmarské lýceum, Osobnosti Kežmarku a román Meč a srdce o storočnej vojne medzi Kežmarkom a Levočou o právo skladu.
V Kežmarku sa narodil aj režisér a herec Juraj Herz (1934 - 2018). V meste prežil len rané detstvo. Ako dieťa židovského pôvodu bol v roku 1944 deportovaný do koncentračného tábora.