Filozofia výchovy (FV) je hraničná vedná disciplína pedagogiky a filozofie. Rieši najvšeobecnejšie otázky výchovy a vzdelávania vo väzbe na existujúce spoločenské podmienky. Zároveň analyzuje aj vzťah spoločnosti a prírody, čo znamená, že skúma prepojenosť prírodných podmienok so spoločenským vývojom a s výchovou osobnosti človeka.
FV sa zaoberá tromi vážnymi otázkami:
- Z čoho vznikol svet?
- Aký je pôvod a zmysel života?
- Ako by mali ľudia žiť a utvárať sa v záujme mierových podmienok a perspektív života?
Život charakterizujeme ako pretrvávanie humanizovaných foriem existencie prírody a spoločnosti, ktoré ľudská civilizácia do súčasnosti dosiahla. Prírodu nie je možné chápať len ako zdroj surovín, ale je ju potrebné ochraňovať v záujme funkčnosti jej zákonov a podmienky pre ľudský život.
Filozofia výchovy ako hraničná disciplína
Filozofia výchovy je súhrn filozofických názorov na výchovu, t. j. názorov, ktorých podstatný významový konštituent tvorí kognitívny významový útvar konštituovaný ako výsledok uvedomenia si horizontovosti výchovy a všetkých jej zložiek a podmienok existencie. V anglosaskom prostredí znamená filozofia výchovy obyčajne celú teóriu výchovy a vzdelávania. U Nemcov predstavuje filozofia výchovy oblasť pedagogiky, kde sa kladie dôraz na filozofický prienik a objasnenie, pričom sa zameriava skôr na otázky „čo“ než na „ako“.
V nemeckom chápaní filozofie výchovy sa tematizujú základné antropologické a teleologické otázky pedagogiky, ako aj epistemologické otázky týkajúce sa vedeckosti jazyka a pojmovej výbavy pedagogiky. Preto sa jej prisudzuje predovšetkým kriticko-analytická funkcia, nie dogmatická. V nemeckom koncepte sa tak presadzuje silná tendencia k integrácii pôvodne protisebe stojacich scientistických a antiscientistických metodických postupov pedagogického filozofovania.
Postavenie filozofie výchovy v edukačnej teórii a praxi
Filozofia výchovy (edukácie) sa považuje za základnú pedagogickú disciplínu, pretože objasňuje najzákladnejšie zákonitosti a súvislosti edukácie, ktoré sú nevyhnutné ako východisko pri pochopení ďalších (špecifických i parciálnych) otázok vedy o výchove. Predmet filozofie výchovy určuje spoločné pole predmetu pedagogiky (vedy o výchove) a filozofie, preto sa chápe ako hraničná disciplína pedagogiky.
B. Kosová (2007) charakterizuje filozofiu výchovy ako disciplínu prevažne fundamentálneho charakteru, ktorá sa snaží odkryť najpodstatnejšie otázky výchovy. Predmet filozofie výchovy definuje ako odhalenie, vysvetlenie a zdôvodnenie zmyslu výchovy, jej povahy a predpokladov a jej podstaty v hlbších štrukturálnych súvislostiach. Oblasti skúmania filozofie výchovy sú zhrnuté do troch rovín:
- Rovina, ktorá skúma podstatu výchovy vo vzťahu k človeku.
- Rovina, ktorá skúma podstatu výchovy vo vzťahu k ľudskej spoločnosti.
- Rovina metodologických východísk podľa rôznych filozofických konceptov.
Táto autorka vyjadruje obavu, že filozofia výchovy sa pre mnohých často zdá byť vzdialená od každodennej praxe. Filozofia výchovy svojim nazeraním na svet edukácie a „pracovnými“ nástrojmi/metódami dokáže pomáhať a obohacovať nielen teóriu, ale aj prax edukácie. Predstavuje kritickú reflexiu tých otázok, ktoré súvisia s výchovou v tom najširšom slova zmysle, podnecuje k zamýšľaniu sa nad vhodnosťou a správnosťou zvoleného edukačného konštruktu a poskytuje priestor pre tvorbu alternatív.
Ďalšou možnosťou pragmaticky orientovanej pedagogickej aplikácie filozofie výchovy je implementácia aplikovanej filozofie do edukačnej praxe. Ide o také filozofické reflexie, ktoré každý človek dokáže premietnuť do svojho každodenného života.
Pedagogika mentálne postihnutých
Filozofia výchovy a pedagogika mentálne postihnutých (PVNP) predstavuje špecifickú oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá edukáciou a starostlivosťou o jedincov s mentálnym postihnutím (VNP). Vzhľadom na rôznorodosť ponímania špeciálnej pedagogiky a problematiky edukácie a starostlivosti o VNP, nie je predmet PVNP jednoznačne vymedzený.
Predmet a cieľ PVNP
Predmetom PVNP je edukácia jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. Táto starostlivosť zahŕňa individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania, a to aj v porovnaní so žiakmi s jediným postihnutím alebo narušením. Cieľom PVNP je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. PVNP zaraďujeme do systému špeciálnopedagogických vied z aspektu užšieho zamerania.
Definície a kategorizácia viacnásobného postihnutia (VNP)
Viacnásobné postihnutie je komplexný fenomén, ktorý vyžaduje špecifický prístup v oblasti diagnostiky, edukácie a socializácie. Existuje viacero definícií VNP, ktoré sa líšia v závislosti od autora a teoretického východiska.
Definície VNP podľa autorov:
- Márkusová, E.: Za viacnásobné postihnutie označuje len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.
- Vašek, Š.: Viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.
Kategorizácia VNP podľa Vaška:
- Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom edukácie je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, aby boli jedinci schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a adaptovať sa alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
- Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, aby u jednotlivcov bola aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.
Etiológia a diagnostika viacnásobného postihnutia
VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Medzi príčiny vzniku VNP patria:
- Infekcia alebo intoxikácia
- Indikácie psychického charakteru
- Traumy alebo fyzikálne faktory
- Vývinové poruchy
- Metabolické a nutričné činitele
- Ochorenia CNS a zmyslových orgánov
- Kombinácie príčin
- Poruchy tehotenstva
- Vplyvy materiálneho prostredia
- Chromozomálne abnormality
- Vplyvy sociálneho prostredia
- Genetické vplyvy
- Mechanické poškodenia
- Neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy
Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne.
Špeciálnopedagogická diagnostika VNP
Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:
- Komunikácia
- Motorika
- Emocionalita
- Správanie
- Senzorika
- Sebaobsluha
- Kognitívne procesy
- Spôsobilosti pre sociálne interakcie
- Orientácia v prostredí
- Autoregulácia
Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).
Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP
Edukácia VNP predstavuje výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentmi pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP (Individuálny vzdelávací program).
Špeciálne metódy edukácie VNP (podľa Vaška):
- Metóda viacnásobného opakovania
- Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
- Metóda zapojenia viacerých kanálov
- Metóda optimálneho kódovania
- Metóda intenzívnej spätnej väzby
Metódy výučby vs. prístupy | 1. časť
Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálnej základnej školy
V triedach C-variantu špeciálnej základnej školy prebieha vzdelávanie v prípravnom ročníku a desiatich ročníkoch a vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch, je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.
Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP
Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii (začlenených) v základnej škole. Skladá sa z dvoch častí:
- Prvá časť: Určená pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím. Vymedzuje ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristiku, špecifiká a dĺžku vzdelávania a podmienky prijímania žiakov, charakteristiku výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristiku vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, povinné personálne, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov.
- Druhá časť: Určená pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia.
Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.
Nové programy práce so žiakmi s VNP
Program W. Strassmeiera
Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách.
Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti. Ako bolo uvedené vyššie, program je aj diagnostickým prostriedkom. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.
Bazálna stimulácia
Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov.
Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti a sociálne skúsenosti. V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách.
- Prvú rovinu tvoria základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné).
- Druhá rovina je rozširujúca stimulácia, ktorá v sebe zahŕňa podnety: taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.
Typy podnetov v bazálnej stimulácii:
- Somatické podnety: Pôsobia na kožu a svaly dieťaťa prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty.
- Vibračné podnety: Umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát a vnímať chvenie alebo zvuky a ich smer.
- Vestibulárne podnety: Pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore prostredníctvom hojdania, kolísania alebo otáčania.
- Taktilno-haptické podnety: Majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov.
- Orálne a olfaktorické podnety: Zameriavajú sa na stimuláciu oblasti úst a poskytovanie jednoznačných vôní.
- Sluchové a zrakové podnety: Učia deti pozerať sa a počúvať, ponúkajú kontrastné zvuky a obrazy.
Snoezelen
Snoezelen je špecifický tým, že je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín, či už z pohľadu veku alebo schopností. Nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti a tak je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím (bola to pôvodná a hlavná cieľová skupina Snoezelenu). V stručnosti možno Snoezelen definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania.
Snoezelen sa realizuje v špecificky upravenom prostredí (multisenzorické prostredie/miestnosť) s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi alebo komponentmi. Má u dieťaťa navodiť pocit bezpečia a uvoľnenia. Svojou štruktúrou a vybavením zároveň podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností. Multisenzorická miestnosť má byť miestom, kde má dieťa dostatok času a priestoru na skúmanie a interakciu s objektmi. Pokiaľ je to čo i len trochu možné, má mať možnosť voľby. Priestor, čas a právo výberu súvisí so základným princípom Snoezelenu „nič sa nemusí, všetko je dovolené“.
Veľmi dôležité je sprostredkovanie hlavne pozitívnych skúseností a pozitívnej spätnej väzby. U dieťaťa by mali byť posilnené kompetencie aktívne a samostatne manipulovať s objektmi v miestnosti, dostávať od nich spätnú väzbu (vo forme zvuku alebo svetla) a teda mať možnosť ovládať a kontrolovať svoje prostredie, čo prispieva k jeho rozvoju. Snoezelen je prostriedkom na rozvoj všetkých zložiek osobnosti, nie len na relaxáciu alebo stimuláciu zmyslového vnímania. Okrem toho slúži aj na elimináciu nevhodného správania a budovanie vzťahu s osobou, ktorá dieťa pri Snoezelene doprevádza. Multisenzorické prostredie/miestnosť možno vybaviť širokou škálou objektov, ktoré sa bežne používajú alebo sú určené primárne pre Snoezelen.
Neurovedy a ich význam pre edukáciu
V edukačnom procese sa stále väčšia pozornosť sústreďuje na výskumy kognitívnych vied, ktoré patria k najprogresívnejšie sa rozvíjajúcim vedeckým smerom. Kognitívne vedy sú interdisciplinárnym vedeckým odvetvím, ktoré sa zaoberá kogníciou ako súhrnom všetkých mentálnych štruktúr a procesov ľudského vedenia a poznávania, tzn. od vnímania a správania až po reč a myslenie, a mentálnymi znalostnými štruktúrami.
Kognitívne vedy tvorí filozofia, psychológia, výpočtová veda a umelá inteligencia, neurovedy, lingvistika, antropológia a evolučná biológia. V rámci kognitívnych vied sa myslenie vysvetľuje ako komputačný proces, ktorý prebieha na mentálnych reprezentáciách, ktoré majú neurobiologickú povahu. Aspektmi kognície podľa Wilsona a Keila sú percepcia prostredia, učenie, usudzovanie, plánovanie, rozhodovanie, riešenie úloh, komunikácia.
Dôležitú úlohu pre výskum ľudskej kognície zohráva kognitívna neuroveda, ktorá sa od 70. rokov minulého storočia prudko rozvíjala s nástupom nových zobrazovacích metód pri skúmaní mozgu. Kognitívna neuroveda skúma mozgovú činnosť pri kognitívnych procesoch, napr. pri myslení, učení sa, vnímaní a pod. Hľadá odpoveď na otázky týkajúce sa úlohy jednotlivých mozgových štruktúr pri jednotlivých kognitívnych činnostiach, pri spracovaní a uchovávaní informácií. Práve interdisciplinárny prístup predstavuje syntézu dvoch alebo viacerých disciplín a otvára nový vedecký diskurz a možnosti vytvorenia nových vedeckých disciplín, napr. biochémie, biotechnológie a v oblasti edukácie napr. neuropedagogiky a neurodidaktiky.
Neuropedagogika a neurodidaktika
Neuropedagogika sa chápe ako pedagogika 21. storočia, ktorá využíva poznatky o stavbe, funkciách a integrite mozgu. Ide napr. o vedomosti o senzorických preferenciách, rozdieloch vo funkciách mozgových hemisfér, v dominancii mozgovej hemisféry v spojení s dominanciou oka, ucha, ruky, nohy a z toho plynúce konzekvencie pre štýly učenia sa ako aj správneho reagovania v stresovej situácii. Zaoberá sa tiež vplyvom stresov na rôzne typy pamäti, na vytváraní vlastných psychoemocionálnych postojov, ktoré optimalizujú priebeh učenia sa, efektívnosťou učenia sa.
Neuropedagogika a neurodidaktika sa tak usilujú zvyšovať úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu, v ktorom by sa využívali poznatky kognitívnych vied o stavbe a funkciách mozgu, o zmyslových preferenciách, o rozdieloch mozgových hemisfér, o štýloch učenia a na tomto základe poznávať zákonitosti, mechanizmy a možnosti ľudského rozvoja.
Neurodidaktika sa zaoberá jazykovou, matematicko-logickou, priestorovou, hudobnou, prírodnou, interpersonálnou, intrapersonálnou a pohybovou inteligenciou. Zdôrazňuje všetky druhy inteligencie a ich špecifickú pozíciu v mozgu. Každý človek má odlišnú kombináciu silnejších a slabších stránok týchto typov inteligencií. Preto neurodidaktika pripisuje význam poznania mozgu, aby následne človek vedel ako ho správne využívať a zdokonaľovať, ale tiež aby aj učiteľ vedel ako posilniť silné stránky počas vyučovacej hodiny. Ide napr. o zapájanie všetkých zmyslov do procesov poznávania a učenia sa, zvyšovania záujmu na sebavzdelávaní, cvičenie mozgu napr. prácou s viacerými informáciami.
Mozgovokompatibilné vyučovanie
Neuroveda poukazuje na význam odmeny, pochvaly a úlohy dopamínu, pretože majú vplyv na motiváciu. Mozgovokompatibilné vyučovanie chápe motiváciu komplexne a zdôrazňuje netradičné aspekty motivácie z hľadiska neurodidaktických aspektov činnosti mozgu v priebehu vyučovacej hodiny.
Podľa teórie mozgovokompatibilného učenia treba vzbudiť záujem prostredníctvom problémových situácií, vytvoriť priestor pre vyjadrovanie názorov a skúseností žiakov, podporovať pozitívnu komunikáciu. Mozgovokompatibilné učenie využíva výsledky neurovedy, ktoré dokazujú, že učenie mení fyzikálnu štruktúru mozgu, že štrukturálne zmeny vyvolávajú aj zmenu funkčnej organizácie mozgu, t.j. učenie organizuje a reorganizuje mozog, a že rôzne oblasti mozgu sú pripravené na učenie v rôznom čase.
Program Filozofia pre deti
Koncom 60. rokov 20. storočia profesor filozofie a logiky Mathew Lipman vytvoril program Filozofia pre deti, ktorého cieľom bol rozvoj myslenia, ale aj rozvoj a kultivácia osobnosti v celku. Lipman artikuloval filozofickú edukáciu v kontexte rozvoja multidimenzionálneho myslenia, ktoré vytvára rovnováhu medzi kritickým, tvorivým a angažovaným myslením, rovnováhu medzi rozumom a afektivitou, medzi vnímaním a tvorením pojmov, medzi telesnosťou a psychikou.
Filozofiu pre deti chápal ako nástroj rozvoja kritického myslenia pri spoločnom riešení problémov každodenného života ľudí. Dôraz kládol na praktické používanie schopnosti úsudku v každodennom živote, v čom videl nástroj posilňovania schopnosti žiakov analyzovať rôzne životné situácie. Pre predstaviteľa a zakladateľa programu Filozofia pre deti tak znamenala na jednej strane rozvíjanie kritického myslenia, ktoré vedie k správnemu zdôvodňovaniu výpovede, k stanovovaniu logických kritérií, správnej argumentácii a konaniu, na strane druhej zdôrazňovala tvorivé a angažované myslenie, ktoré kladie dôraz aj na emocionálny rozmer edukácie.