Prehnaná starostlivosť o dieťa: Keď láska a ochrana škodia

Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jednou z najdôležitejších väzieb v živote človeka. Silná väzba s matkou je pre dieťa v prvých rokoch života kľúčová, no ako dieťa rastie, potrebuje sa osamostatňovať. Čo sa však stane, ak sa rodič na dieťa príliš naviaže? Kedy sa láska a starostlivosť stávajú brzdiacim faktorom vo vývoji dieťaťa? Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Mnohí rodičia často konštatujú, že v škole ich učili všeličo, ale ako sa starať o dieťa a ako byť dobrým rodičom, to im v škole chýbalo. Mnohí mladí rodičia nemajú po príchode dieťaťa na svet prakticky žiadne výchovné skúsenosti a učia sa postupne - na vlastných chybách. Neraz si neskôr uvedomujú svoje chyby vo výchove, svoje nesprávne postoje, vplyvy a podobne. Tento článok sa zaoberá problematikou prílišnej naviazanosti rodiča na dieťa, jej príznakmi, dôsledkami a možnými riešeniami.

Opičia láska a helikoptérové rodičovstvo

Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Opičiu lásku môžeme nájsť pod rôznymi termínmi - napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci. Mnohí odborníci sa domnievajú, že áno, mnohí, že nie. Ak však namiesto slova „láska“ použijeme slovo „starostlivosť“, uvidíme, že prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu. Na svoj príbeh má človek čiernu škvrnu, nevidí ho tak jasne. Môžeme si myslieť, že vychovávame deti s rozumom a láskou, a pritom opak je pravdou. Nadmerná ochrana a starostlivosť sa môže prejavovať viacerými spôsobmi. Napríklad rodičia dávajú deťom všetko, po čom túžia. Robia to často. Tiež sa to prejavuje tým, že im dávajú veci alebo odovzdávajú skúsenosti, ktoré nie sú primerané ich veku, záujmom alebo talentu. Jednoducho sú to veci, ktoré zodpovedajú potrebám dospelých, ale nie potrebám dieťaťa. V súvislosti s nadmernou ochranou sa od roku 2011 používa aj pojem helikoptéroví rodičia.

Prejavy hyperprotektívneho rodičovstva

Niektoré z prejavov hyperprotektívneho rodičovstva sú:

• prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde,
• prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne.
• neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína.
• prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa.

Helikoptéroví rodičia preberajú až úzkostlivú zodpovednosť za život svojich detí, za ich úspechy a neúspechy. Často sa táto starostlivosť prenáša až do dospelosti dieťaťa. Ide hlavne o prípady, keď aj v dvadsiatke alebo dokonca v tridsiatke je dieťa rodičmi podrobne kontrolované alebo sa mu rodičia snažia všetko vopred vybaviť a dohodnúť, aby išlo všetko hladko. Na prvý pohľad sa takýto spôsob výchovy javí ako veľmi dobrý. Deti dostávajú dostatok lásky, pocit prijatia a v určitom zmysle sa im formuje aj sebavedomie. Problém nastáva vtedy, keď sa dieťa ocitne v situácii, že ono samo musí riešiť zložitú situáciu a rodičia nie sú práve v tej chvíli k dispozícii. Práve vtedy si môže dieťa prestať veriť a môže cítiť úzkosť a paniku. Zrazu nemá dostatok síl na riešenie problémovej situácie, pretože nikto vedľa neho nestojí a dostáva sa do obrovského stresu. Toto môže vyvolať úzkosť, ktorá neskôr môže vyústiť až do depresie. Ďalší problém predstavuje aj nedostatok zručností na riešenie bežných záležitostí. Ak má teda dieťa prehnane niečoho veľa, pôsobí to na neho stagnačne a brzdí ho to v dosahovaní svojho potenciálu a tiež v procese zvládania úloh, ktoré zabezpečujú jeho rozvoj, a tak sa nemôže naučiť potrebné životné lekcie.

Dôsledky hyperprotektívnej výchovy

Čo deťom týmto typom výchovy spôsobíme?

1. Nedostatok úcty: Väčšinou je to tak, že ak má dieťa obrovské množstvo hračiek, neváži si ich. Neúcta k vlastným veciam môže ľahko prerásť aj k neúcte k veciam iných ľudí.
2. Bezmocnosť: Môže sa vyskytnúť aj pocit naučenej bezmocnosti, ktorú rodičia postupne, počas viacerých rokov, môžu vypestovať v dieťati. Deje sa to kvôli tomu, že robia za dieťa to, čo by sa malo samo pokúsiť urobiť.
3. Náročnosť: Postupne, keď deti toho dostávajú stále viac a viac, môže sa u nich vyvinúť prehnaná náročnosť.
4. Nezodpovednosť: Keď rodičia neustále chránia deti pred dôsledkami svojich činov a neučia ich, čo je zodpovednosť za splnenie úloh, postupne ich svojou výchovou privedú k nezodpovednosti.
5. Nedostatok vďačnosti: Prehnaná ochrana dieťaťa môže viesť aj k neschopnosti vyjadrovať vďačnosť.
6. Nedostatočné sebaovládanie: Helikoptérové rodičovstvo bráni rozvoju sebaovládania.
7. Problémy s nastavením cieľov: Štúdie ukazujú, že čím viac bolo dieťa v detstve ochraňované, tým je pravdepodobnejšie, že jeho osobné životné ciele sú motivované hlavne externe, teda na slávu a bohatstvo.
8. Rodičovský pocit nekompetentnosti: Z detí, ktoré boli príliš ochraňované, často vyrastú rodičia, ktorí nevedia, ako sa správať a vychovávať vlastné deti.
9. Individualizmus, prehnaná citlivosť, urážlivosť, zameranosť na seba: S prehnanou starostlivosťou a ochranou môže súvisieť aj egoistický individualizmus (osobný prospech, hedonistické pôžitky, materiálne bohatstvo, získanie moci a spoločenskej prestíže). Toto všetko charakterizuje „generáciu snehových vločiek“.

Termín „snehová vločka" vytvoril Chuck Palahniuk, autor knihy Bojový klub. Chuck Palahniuk definuje generáciu snehových vločiek ako novú viktoriánsku éru, v ktorej sa mladí ľudia vnímali ako totálne arogantní a nevychovaní. Vníma ich tiež ako krehké bytosti, ktoré sa rýchlo urážajú. Prekvapuje ho hlavne ich nízka odolnosť a že aj maličkosť ich vie vyviesť z rovnováhy. Táto autorka tiež tvrdí, že generáciu snehových vločiek vychovali helikoptéroví rodičia, ktorí to preháňali so svojou starostlivosťou a ochranou detí. Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa. Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci - ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy.

Úzkostné rodičovstvo

Strach o dieťa prirodzene patrí k rodičovstvu. Ale kedy zachádzame už priďaleko, a dieťaťu prílišnými obavami a ochranou skôr škodíme? Naša úzkosť ho môže v budúcom živote veľmi negatívne ovplyvniť. Mnohí rodičia veria, že strach a úzkosť sú vo výchove pozitívne veci. Svoje ochranárske konanie si ospravedlňujú tým, že predsa svoje dieťa ľúbia a chcú ho ochrániť pred nástrahami sveta. Títo rodičia si však neuvedomujú, že tým dieťa ochudobňujú o schopnosť vysporiadať sa so životom. Život nie je ľahký, a praje odvážnym a odolným - úzkostní rodičia však vychovávajú z detí presne opačný typ osobnosti. Úzkosť plodí nešťastný život plný napätia. Klinická psychologička Lisa Bookman upozorňuje, že úzkosť zhoršuje a sťažuje aj tú najjednoduchšiu rodičovskú úlohu a povinnosť. Naučiť dieťa zaviazať si šnúrky na topánkach či spoločné varenie nie je pre úzkostného rodiča príjemne strávený čas, ale stresujúca situácia, s ktorou sa nevie zdravým spôsobom vysporiadať. Miesto užívania si spoločných chvíľ a oddania sa okamihu úzkostlivo stráži, aby išlo všetko tak, ako je zvyknutý. Podobnému postoju sa naučil už v detstve od svojich rodičov - svet je nebezpečný, mimo komfortnej zóny nás čakajú nepríjemnosti - a jediný spôsob, ako mať istotu je mať nad všetkým kontrolu a pohybovať sa len v známych, komfort zabezpečujúcich situáciách a priestoroch. Bohužiaľ, tento spôsob nahliadania na svet sa veľmi ľahko prenáša na deti, čoho dôsledkom je rigidný a stereotypný život bez iskry. Úzkostný rodič neustále svoje dieťa sleduje a v každej situácii si predstavuje tie najhoršie scenáre. Predpovedá, že dieťa isto rozbije hrnček, zle si nazuje topánky, nebude vedieť obliecť svetrík - skrátka, že to nezvládne a pochybí. Preto okamžite priskakuje, aby k tejto tragédii neprišlo, a jeho povinnosti robí za neho. Akonáhle si dieťa nevie s niečím rady, okamžite pomôže. Netuší, ako otvoriť obal hračky? Nenechá ho skúšať a otvorí ho radšej sám. Problém však je, že deti ochudobňuje o cenné skúsenosti a zamedzuje rozvoj kompetencií, sebadôvery a schopnosti riešenia problémov. Úzkostný rodič tiež pevne kontroluje všetky aktivity dieťaťa; nenechá ho zvládnuť vec jeho vlastným spôsobom, ale pevne dohliada, aby sa vykonala „správne“ - rodič má zaužívaný spôsob, ako majú veci fungovať a iné odmieta. Napríklad chce dieťa pomôcť a vešia bielizeň - vy nad ním úzkostne stojíte a dohliadate, aby sa povešala podľa vášho spôsobu a nie inak. Dieťa to učí jedine závislosti na druhých - bude sa báť pustiť samostatne do vecí a aktivít, pretože sa od vás naučilo, že všetko robí nesprávnym spôsobom.

Stereotypné zvyky a úzkosť

Medzi dôkazy úzkostnej výchovy patrí aj neschopnosť rodiča jednať s dieťaťom patrične jeho veku. Títo rodičia ignorujú vek dieťaťa a najmä míľniky, ktoré by už malo zvládať; napríklad školou povinné dieťa by si malo chystať školné pomôcky samo, vedieť sa obliecť, nakladať si jedlo na tanier a odkladať si po sebe špinavý riad. Rodič však toto ignoruje a stále dieťa obskakuje a kontroluje akoby bolo batoľa - a zamedzuje tomu, aby sa dieťa poučilo z prirodzených následkov. Veľmi častým javom pri úzkostnej výchove sú taktiež rigidné pravidlá. Rodič na nich úzkostne trvá, pretože si tým zaisťuje akési bezpečie v živote a najmä stereotyp, ktorý mu poskytuje istotu. Nehovorím o rozumných a logických pravidlách, ale tých nepodstatných (napríklad je rodič nervózny, ak obed nie je presne na poludnie, alebo sa presne v sobotu popoludní nepoupratuje dom). Rodič týmto dieťa učí, že flexibilita je nebezpečná, a upravovať zaužívané stereotypy vzhľadom na momentálnu situáciu je nevhodné. Takýto rodič dá radšej prednosť typickému sobotnému upratovaniu než spontánnemu výletu do Zoo alebo prírody. Deti sa učia nespochybňovať pravidlá, naopak nenaučia sa kriticky myslieť.

Dopad úzkosti rodiča na deti

Prílišná ochrana a „státie deťom za zadkom“ im zabraňuje budovať odolnosť a zodpovednosť za dôsledky svojich činov. Bude pre nich náročné fungovať v situácii, ktorá je nová a nepredvídateľná, a nebudú zvládať ak niečo nepôjde podľa ich predstáv a plánov. Nebudú samostatné, naopak, bude im musieť byť povedané čo majú robiť a ako to majú robiť. Rodič navyše modeluje úzkostné správanie, čo dieťa automaticky preberie. Úzkosť vytvára nepríjemnú a napätú atmosféru domova, v ktorej sa dieťa nemôže adekvátne vyvíjať. Podľa klinickej psychologičky Samanthy Rodman predáva úzkostný rodič dieťaťu postoj, že svet je nebezpečný a ľuďom nemožno dôverovať. To má za následok problémy vo vzťahoch (prílišná pripútanosť na partnera, žiarlivosť, nesloboda, nedôvera). Aby predišlo neistote zo sveta a vzťahov, má potrebu všetko kontrolovať. Jeho život je z toho dôvodu stereotypný, pretože zaisťuje dobre známe situácie, ktoré nepokladá za ohrozujúce. Rovnako má potrebu kontrolovať aj vzťah a partnera - musí vedieť kde bol, kam ide, kedy sa vráti a skrátka neustále na neho dohliadať. Rodič naznačil, že nepredvídateľnosť rovná sa nebezpečenstvo. Rodman tvrdí, že mantrou úzkostného človeka je Zostaň doma, nepodstupuj žiadne riziká. Je jasné, že úzkostný postoj rodiča vytvorí rovnako úzkostného človeka z dieťaťa. Netreba pripomínať, že životom v úzkosti sa pripravíme o kopec možností, zážitkov a najmä šťastných okamihov. Stereotyp nám síce dáva istotu, pretože presne vieme, čo sa bude diať, avšak skutočné šťastie leží za hranicami našej komfortnej zóny - presne to je miesto, kde prichádza k posunu a vývoju našej osobnosti.

Zdravá a nezdravá naviazanosť

Prílišná naviazanosť rodiča na dieťa je typická pre rodiny so závislými, spoluzávislými, kontrolujúcimi, narcistickými alebo emočne nestabilnými vzorcami správania. Tieto rodiny kladú dôraz na nepísané pravidlá, vzájomnosť a bezhraničné splývanie a lásku. Stierajú osobné hranice medzi členmi rodiny a neuznávajú individualitu alebo nezávislosť. Vzťahová naviazanosť môže byť zdravá aj nezdravá. Napríklad silné a hlboké puto matky k dieťaťu počas prvých dvoch až troch rokoch života je pre dieťa blahodarným požehnaním. Aby sa dieťa stalo nezávislým dospelým, musí byť najskôr závislé. Vzťahová väzba matka-dieťa je zdravá a bezpečná vtedy, ak matka reaguje na signály dieťatka s adekvátnou pozornosťou, promptne, empaticky a zároveň tie signály interpretuje z perspektívy dieťaťa. Dobrá matka začína po narodení dieťatka s takmer úplnou adaptáciou na jeho potreby, ale ako dieťa rastie, adaptuje sa naň čoraz menej - podľa jeho rastúcej schopnosti tolerovať frustrácie a nevyhnutné zlyhania rodiča, ktoré život prináša. Svoje tackajúce dieťa naučí chodiť najlepšie vtedy, keď mu podporujúc umožňuje, aby sa v narastajúcej miere púšťalo jej ruky. Kľúčové je, aby bol vzťah medzi nimi blízky, predvídateľný, zladený a zosynchronizovaný (nie úplne súladný ani nie málo zladený) - t.j. ak mama síce pôsobí na dieťa, ale zároveň ho necháva pôsobiť na seba. V dôsledku týchto zladených a zosynchronizovaných, ale stále nedokonalých interakcií sa dieťa cíti bezpečne, nadobúda dôveru v seba i svet, a učí sa rozumieť sebe i svetu. Postupne si tak osvojuje a uvlastňuje svoje hranice, sebahodnotu a identitu. Škodiť to začína, keď rodič reaguje na signály malého dieťaťa s prehnanou starostlivosťou alebo neistotou, alebo nevedomky uspokojuje svoje vlastné túžby a potreby. Svoju formu starostlivosti si zamieňa s láskou. Často hľadá pre dieťa dokonalé riešenia, pretože nemá v sebe dostatočné pocity istoty.

Ako dieťa vníma prílišnú starostlivosť?

Ak stále hovoríme o nadmernej rodičovskej ochrane, o snahe o dokonalú výchovu alebo o predstave o dokonalom dieťati, tak konanie rodiča a reakcie dieťaťa sa dajú prirovnať akoby až ku genetickému inžinierstvu. Rodičia manipulujú s prirodzenou výbavou dieťaťa podľa vlastných potrieb, úzkostí, predstáv, alebo snov o dokonalosti ich dieťaťa. Výskum jednoznačne ukazuje, že dieťa, ktoré nemá v týchto prípadoch na výber, dá vždy prednosť bezpečiu a blízkosti s rodičom, bez ohľadu na to, čo pre to musí urobiť. Potlačí svoje prirodzené potreby a pudenia k autonómii a adaptuje sa na čokoľvek, čo zaručí pokojnejšie prežitie a blízkosť mamy či otca. Inak by mohlo rozvibrovať rodičovu emocionalitu ešte viac a stratiť jeho priazeň. Vo výsledku sa však vo vzťahu s rodičom neraz natoľko zaplieta, že má ťažkosť vycítiť a odlíšiť “čo som JA a čo si TY”. Nedôjde k vzniku zdravých osobných hraníc, sebaúcty a autonómie. Takto “vychovávajúci” rodič nepúšťa dieťa zo svojich rúk a nedovolí mu, aby sa naučilo kráčať a byť samo. Ak však rodič nesníme dieťaťu z bicykla pomocné kolieska (v podobe rodičovskej pomoci), tak ho vlastne vedie k tomu, aby s nimi jazdilo celý život.

Rodičovstvo po rozchode: Striedavá starostlivosť

Keď sa skončí manželstvo alebo vzťah, nič už nie je ako predtým. Jediné, čo zostáva aj po rozvode, je dieťa. Striedavá starostlivosť tento scenár mení. Tešia sa z toho hlavne otcovia, ktorí sa cítili diskriminovaní, pretože až v 90 percentách prípadov súd zveril dieťa do starostlivosti matky. Novela zákona o rodine ich zbavila frustrujúceho pocitu, že ich šanca starať sa o dieťa je takmer nulová. Aj niektoré mamy sa potešili, ale súdiac podľa vášnivých diskusií na rôznych internetových fórach, mnohé z nich možnosť striedavej starostlivosti pobúrila, ba až vydesila. Pri debatách používajú slová ako experiment na deťoch, nehoráznosť, nespravodlivosť... Experiment na deťoch to však rozhodne nie je. Mnohoročné skúsenosti so striedavou starostlivosťou majú v USA, v Kanade, v škandinávskych krajinách, ale aj v Nemecku, v susednom Česku a vo Francúzsku. V niektorých krajinách je striedavá starostlivosť dokonca legislatívou prikázaná, takže rozvádzajúce sa páry nemajú možnosť uvažovať o inej forme výchovy. „Striedavku“ v týchto krajinách stihli podrobiť aj rozsiahlemu skúmaniu a sledovaniu, aby získali relevantné odpovede na kľúčové otázky: Je toto riešenie v záujme dieťaťa? Za akých podmienok? Odpovede sú jednoznačné - ak striedavá starostlivosť funguje, je to jedna z najmenej traumatizujúcich foriem starostlivosti o dieťa a vhodný model usporiadania rodiny a vzťahov po rozchode rodičov. Samozrejme, musia byť splnené isté podmienky.

Podmienky pre striedavú starostlivosť

Podľa súdneho znalca z oblasti detskej psychológie a experta na striedavú starostlivosť v Českej republike, kde majú „striedavku“ už dvanásť rokov, musia rodičia spĺňať ďalšie kritériá. „Na striedavú starostlivosť sú vhodní iba tí rodičia, ktorí sú schopní zachovať vo výchove koalíciu. Musia ťahať za jednej povraz, musia byť tím,“ hovorí PhDr. Mgr. Jeroným Klimeš, PhD. To dokážu iba vtedy, keď nimi nemáva hnev, zloba, smútok, bolesť a sklamanie z toho, ako sa ich vzťah skončil, a nevedú žiadnu, ani tichú zákopovú vojnu, v ktorej dieťa používajú buď ako zbraň, alebo ako štít. „Ak sa dieťa presúva medzi dvoma nepriateľskými prostrediami, napríklad medzi domácnosťou, kde sa o mame hovorí ako o krave, a domácnosťou, kde je otec nazývaný kreténom, striedavá starostlivosť nie je vhodná, pretože dieťa je v jednom kuse na území nepriateľa človeka, ktorého má rado. A je preň nesmierne ťažké ostať lojálnym voči obom, ale to je presne to, čo chce a potrebuje. Zahojenie rán, ktoré bývalí partneri utŕžili vo vzťahu a počas rozchodu, chvíľu trvá. Chvíľu dosť dlhú, niekedy aj niekoľkoročnú. Ak majú expartneri chuť stále si vracať požičané, existuje riziko, že striedavú starostlivosť bude jeden z nich chcieť iba preto, aby druhému urobil natruc. Pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti je nutné, aby obaja rodičia boli spôsobilí dieťa vychovávať. Pri určovaní striedavej osobnej starostlivosti nie je východiskovým kritériom veľkosť obydlia rodiča, ale podmienky, ktoré má pre dieťa vytvorené. Dôležité je, či dokáže túto formu starostlivosti okrem iného zabezpečiť aj s poukazom na pracovné povinnosti a podobne.

Rola mediátora

Pomôcť môže mediátor. „Základom fungovania striedavej starostlivosti je schopnosť rodičov dohodnúť sa na všetkom, čo sa ich detí týka. Mediátor je tretia, nezainteresovaná osoba, ktorou nelomcujú emócie, neposudzuje, kto komu ublížil, kto má pravdu a kto sa mýli, jej úlohou je robiť dialóg čo najkonštruktívnejším, aby sa nakoniec dosiahla dohoda o tom, o čom sa rodičia dohodnúť potrebujú. Či už je to spôsob striedania, výber školy, prístup k domácim úlohám, stratégia, ako budú postupovať, keď sa dieťaťu zacnie za druhým rodičom, ale napríklad aj to, aké jedlá by nemalo jesť a aké televízne programy sú zakázané. V krajinách, kde striedavá starostlivosť funguje dlhšie, využívajú služby mediátora rodičia po rozvode často a navštívia ho opäť, keď sa dostanú do patovej situácie,“ hovorí mediátorka Bronislava Švehláková. „Vyhľadajú ho, lebo si uvedomujú, že sa jednoducho dohodnúť musia. Vedia, že keď majú rovnakú výchovnú stratégiu, že rovnaké pravidlá platia u otca aj u mamy, nevzniká priestor na citové vydieranie zo strany dieťaťa a na nerovné rozloženie síl. Dieťa okamžite vie, čo si u ktorého rodiča môže dovoliť a potom to aj používa. Ak však striedavá starostlivosť funguje, ako má, je to pre dieťa veľmi prospešné. Najdôležitejšie pri rozchode je, ak sa dieťa nemusí rozhodovať medzi jedným alebo druhým rodičom, nemusí vytvárať koalíciu s mamou proti otcovi a naopak, nemá šancu u jedného byť lenivým flákačom a u druhého usilovným pokladom. Jednoducho má veľkú šancu byť v pohode a vyrásť v sebavedomého, zodpovedne fungujúceho človeka. Možno ešte väčšiu, ako keby vyrastalo v kompletnej rodine, kde sa však rodičovským dohodám neprikladá vždy význam, a preto je jeden rodič ten, pri ktorom sa všetko môže a druhý je zlý. Dieťa má tiež vysokú šancu vytvárať si v budúcnosti fungujúce vzťahy, lebo doma videlo, že sa to dá. Koľko dní bude dieťa u mamy a koľko u otca, je na dohode rodičov. Ak dieťa nemá ťažkosti prispôsobiť sa, keď prejde z jedného prostredia do druhého, znamená to, že interval je nastavený dobre a že dieťa žije dva varianty jedného domova. Napríklad vtedy, keď si mama príde vyzdvihnúť dieťa u otca, majú si spolu sadnúť a porozprávať sa o tom, čo dieťa cez týždeň zažilo, čo urobilo, čo neurobilo, čo musí robiť nasledujúci týždeň, a túto dohodu musí rodič, ktorý si dieťa berie k sebe, potom aj dodržať. Efekt je dvojaký - dieťa vidí, že rodičia sa vedia rozprávať a dohodnúť. A zároveň mu to nedovoľuje vydobyť si u jedného rodiča iné podmienky než u druhého. Ak mu ide horšie slovenčina a rodičia sa dohodli, že bude písať diktáty, rodič nesmie skočiť na lichotivú návnadu typu „Mne sa nechce písať diktát.“

Striedavá starostlivosť v praxi

V mnohých krajinách je striedavá starostlivosť realitou už po mnohé roky. Vo Švédsku, Grécku a v Španielsku už od roku 1981, vo Veľkej Británii od roku 1991, vo Francúzsku od roku 1993 a v Nemecku od roku 1998. V Kalifornii a Kanade musia sudcovia dokonca odôvodniť, prečo dieťa nebude zverené do striedavej starostlivosti s garanciou rovnakého času stráveného s dieťaťom pre oboch rodičov. Z európskych krajín je na prvom mieste Švédsko, kde 30% detí je zverených do striedavej starostlivosti. Pre porovnanie, vo Francúzsku je to 16,9% a v Taliansku iba 1% prípadov. Vo Švédsku sa ukázala cesta striedavej starostlivosti ako správna. Vzhľadom k tomu, že deti nie sú predmetom citového a ekonomického vydierania (znevýhodnený rodič neplatí mesačné výživné keďže dieťa vyživuje priamym spôsobom), vo Švédsku takmer vymizli súdne prípady. Výsledky dokazujú, že striedavá starostlivosť pozitívne vplýva na psychický stav detí. Názor, ak majú deti dva domovy vzťahy sú konfliktnejšie, sa nepotvrdil. Dokonca sa zistilo, že striedavá starostlivosť je pre dieťa výhodnejšia. Napriek pozitívnym vplyvom striedavej starostlivosti nie je určená pre všetkých. Vzťahy medzi ľuďmi sú vždy o tom, ako medzi sebou dokážu komunikovať. Toto je rámec bežných vzťahov. Pokiaľ však rodičia nedokážu spolu komunikovať spôsobom, ktorý je pre dieťa prijateľný a ktorý zakladá predpoklady, aby mohlo rozvíjať dobrý vzťah s oboma rodičmi, potom sa bežné vzťahy posúvajú do právnej roviny. Dieťa pred takouto situáciou chráni zákon. Predovšetkým Dohovor o právach dieťaťa, ktorý je akousi nadnárodnou ústavou práv detí, a potom zákon o rodine a naň nadväzujúce právne normy. Rozhoduje najlepší záujem dieťaťa, a tým je harmónia. Preto zákon vraví, ak sa dvaja nevedia dohodnúť, prihliada sa na toho, kto vie lepšie s druhým rodičom komunikovať. A zverí sa mu dieťa. Prirodzene, všetko je oveľa zložitejšie ako sa povie, život nie je čiernobiely. Preto by rodičia mali mať na pamäti, že dieťa nie je ničí majetok! Nepatrí žiadnemu z rodičov. Rodičia majú len právo na lásku a povinnosť o dieťa sa starať. Ak sa dvaja rozídu, môžu sa stať nadobro sebe cudzími ľuďmi, no dieťa zostane pokrvným príbuzným obom rodičom až do konca života. Bude s nimi tvoriť základnú rodinu, či si to niektorý z nich pripustí alebo nie. Manželstvo či partnerstvo sú pominuteľné, no rodina je večná. Rešpektovať túto axiómu znamená rešpektovať najlepší záujem dieťaťa.

Zmeny v starostlivosti

Ak súd zverí dieťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov, neznamená to, že to tak musí byť navždy. Pokiaľ budete mať dojem, že dieťaťu neprospieva, kedykoľvek môžete požiadať o výhradnú starostlivosť.

Výskumy striedavej starostlivosti

Vedci spätne analyzovali 24 dlhodobých štúdií zo 4 kontinentov, ktoré sa týkali 22 300 neplnoletých osôb. Výsledkom je, že prítomnosť otca pri výchove pozitívne vplýva na kognitívny vývoj dieťaťa, redukuje psychické problémy u mladých dievčat a taktiež znižuje výskyt kriminality u mladistvých. Ďalšou dôležitou štúdiou, ktorá sa zaoberá striedavou starostlivosťou je Bausermanova štúdia. Jeho analýza sa týkala 1846 detí, ktoré boli vo výlučnej starostlivosti jedného rodiča a 814 detí, ktoré žili v striedavej starostlivosti medzi rokmi 1982 - 1999. Štúdia Poussin - Martin sledovaním 3000 francúzskych detí druhého stupňa základnej školy dospela k záveru, že deti, ktoré žijú s oboma rodičmi, majú vyššiu úroveň sebahodnotenia a sú sebaistejšie oproti deťom žijúcich len s jedným rodičom. Na základe tohto talianski psychológovia argumentujú, že pre dieťa je menšou obeťou stratiť trochu času, a tak navštevovať oboch rodičov.

Dôležitosť "Dostatočne Dobrej Matky"

Pre psychické zdravie dieťaťa je veľmi dôležité, aby mama venovala dieťaťu adekvátnu pozornosť a vedela správne čítať jeho signály, pre dieťa je lepšie, ak sa jeho matka nesnaží byť dokonalou. Čím sú deti staršie, tým viac potrebujú skôr také matky, ktoré nielenže nežijú iba pre svoje deti, ale aj také, ktoré v starostlivosti niekedy zlyhávajú. Deti sa potrebujú naučiť, že svet sa netočí len okolo nich, že veci sa nie vždy vyvinú ich smerom a že život môže byť ťažký. Potrebujú sa naučiť odopierať si baženie po okamžitom napĺňaní vlastných predstáv a potrieb. Potrebujú skúsenosti, že si dokážu poradiť aj sami, a že je pre ich užitočné investovať do vzťahov. Potrebujú, aby vo vzťahu s matkou prežívali niekedy aj zlyhania a reparácie, odlúčenia a opätovné spojenia, prehry aj výhry. Potrebujú zážitky, že ak sa vo vzťahoch občas objaví niečo nepríjemné a ohrozujúce, tak to napokon obaja môžu zmeniť na príjemné a bezpečné. Práve história nedokonalého, občasne zlyhávajúceho a zároveň korigujúceho a dostatočne láskyplného a bezpečného vzťahu s rodičom pomáha dieťaťu utvoriť si nielen zdravé hranice, sebahodnotu a identitu ale aj odolnosť a kompetentnú výbavu do rôznych situácií v dospelosti.

Charakteristiky dobrej matky

Malým deťom prospieva, ak matky reagujú na ich signály a potreby empaticky (nie intruzívne), promptne (nie prirýchlo alebo neskoro), s primeranou (nie nadmernou) pozornosťou, a zároveň tie signály dokážu dešifrovať správne a z perspektívy dieťaťa (nie iba z vlastnej perspektívy). Deti potrebujú také matky, ktoré majú spracované vlastné negatívne zážitky a ktoré dokážu strpieť a akceptovať smútok, hnev, vinu, bezmocnosť či sklamanie svojich detí a pomáhajú im ich prijímať, rozpoznávať a regulovať. Staršie deti potrebujú vidieť viac také mamy, ktoré majú tiež svoje potreby, limity, hranice, priateľov, prácu, či hobby. Mamy, ktoré občas zlyhávajú a zas uspievajú, ktoré priznávajú svoje limity a nedostatky, a ktoré vedia dieťaťu úprimne povedať „Prosím“, „Ďakujem“ a „Prepáč.“. Mamy, ktoré svoje deti vedú tomu, aby aj oni prijímali svoje limity a nedokonalosti. Mamy, ktoré ich naučia nielen prijímať, ale aj zvládať znesiteľné frustrácie, znášať tolerovateľné neistoty a čeliť nutným hrozbám, s ktorými sa v živote budú stretávať. Takže vždy, keď mamy svoje dieťa nepočujú hneď na prvýkrát, vždy, keď dieťaťu nevenujú bezbrehú a bezlimitnú pozornosť, vždy, keď im na večeru nedajú ich obľúbené, ale iné zdravé jedlo, vždy keď im nekúpia čokoľvek, po čom zatúžia, vždy, keď ich potreby neuspokoja ihneď, ale s tolerovateľným časovým odstupom, vždy, keď nezaženú alebo nezbagatelizujú ich negatívne emócie, ale spolu s nimi ich príjmu, pochopia a zregulujú, vždy, keď im pripomenú a požiadajú, aby si splnili svoje domáce povinnosti, vždy, keď im dávajú časový limit, ktorým primerane obmedzia ich zábavu a hry, tak ich vlastne pripravujú na to, aby vedeli fungovať v spoločnosti, ktorá ich bude niekedy frustrovať a sklamávať. Nie dokonalé, ale nedokonalo-ľudské a dostatočne dobré matky dávajú deťom dôležitejšiu výbavu k tomu, aby boli odolné a vedeli efektívne žiť aj v nedokonalej a neférovej realite.

tags: #aj #prilisna #starostlivost #skodi