Revolučná vlna, ktorá sa v roku 1848 prehnala veľkou časťou starého kontinentu, neobišla ani územie Slovenska a vyústila do ozbrojeného povstania proti uhorskej vláde. Toto ozbrojené vystúpenie, počas ktorého Slováci vypovedali poslušnosť peštianskej vláde a ústami svojich politických vodcov prvýkrát deklarovali národnú nezávislosť, nevypuklo ako osamotený počin a nebolo ani spontánne roznietenou vzburou. Jeho plán vznikal niekoľko mesiacov a menil sa v závislosti od vnútorného vývoja v monarchii.
V rokoch 1848 až 1849 vystúpili tri slovenské dobrovoľnícke výpravy proti uhorskej moci. Cieľom bolo vyčleniť Slovensko spod Pešti a urobiť z neho po prvý raz v histórii samostatnú krajinu. Monarchia mala ostať zachovaná, no Slovensko by bolo podriadené Viedni ako ucelená jednotka s vlastnou správou, snemom a jazykom. S týmto cieľom sa vtedajší aktivisti postavili za cisára a neváhali ísť s jeho vojskami do spoločných bojov.
Nepriateľom bola uhorská vláda, ktorá sa okrem snahy dosiahnuť nezávislosť Uhorska hlásila k revolučnému programu blízkemu účastníkom ďalších povstaní v nepokojnej Európe. Proti Pešti vystúpili na juhu ešte razantnejšie Chorváti či Srbi. Preto niesli povstania Slovanov v očiach európskych revolucionárov reakčný nádych.
Hlavnou úlohou národov celej monarchie v revolúcii 1848 - 1849 bolo likvidovať feudálny spoločenský poriadok, povaliť absolutizmus, uskutočniť demokratizáciu politického života, zabezpečiť politické práva ľudovým vrstvám a zrovnoprávniť všetky národnosti monarchie.
Slovanský zjazd v Prahe a Žiadosti slovenského národa
Hurban, Štúr a Hodža po svojom nútenom úteku zo Slovenska odišli do Prahy, kde sa začiatkom júna zúčastnili spolu s ďalšími slovenskými politickými exulantmi na Slovanskom zjazde. Slovanský zjazd v Prahe mal byť akousi protiváhou snemu nemeckých štátov, zvolaného do Frankfurtu nad Mohanom s cieľom vytvoriť jednotný štát. Slovanský zjazd sa stal pre predstaviteľov slovenského národného hnutia veľmi dôležitou udalosťou, lebo umožnil Slovákom po prvý raz v dejinách predložiť slovenskú otázku pred medzinárodné slovanské fórum a žiadať tu uznanie práva na samotnú národno-politickú existenciu.
Hlavným obsahom rokovaní Slovanského zjazdu boli základné existenčné otázky Slovanov v Rakúsku. Vyhrotili sa tu hneď na začiatku dva hlavné smery: prvý bol predstavovaný Františkom Palackým, zástancom historicko-právneho postavenia českých krajín v Rakúsku. Práve na Slovanskom zjazde zaznel rozhodujúci výrok Jozefa Miloslava Hurbana: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno nám ich vykoreňovať, meč proti ním tasiť. Ak dovolia Srbom, čo chcú, rovnako nevytiahnu meč, i keby mali potupu pred celým svetom. Ak nám to Maďari nedajú, potom, pravdaže, zvolíme boj.“
Hurban sa opieral o Žiadosti slovenského národa preložené uhorskej vláde v marci 1848. V nich sa so Slovenskom počítalo ako ešte so súčasťou Uhorska, no s jasným vymedzením a vlastnou správou a snemom. Bolo tu i viacero spoločenských a sociálnych požiadaviek, napríklad uzákonenie všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania, vydanie pôdy roľníkom.
Slovenská národná rada a septembrová výprava
16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a za účasti približne 200 Slovanov vytvorená Slovenská národná rada (ďalej len SNR) ako hlavný politický orgán Slovákov. Osemčlenná SNR pozostávala z troch politických, troch vojenských členov a dvoch tajomníkov. Ako politickí členovia ju viedli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vojenskými veliteľmi boli B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček. B. Nosák a D. Bórik získali funkciu tajomníkov. Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska.
Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala Viedeň, kde sa počas augusta 1848 formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Nábor vo Viedni viedli najmä moravskí radikálni demokrati B. Janeček a B. Bloudek. Popri verbovaní vo Viedni získali organizátori výpravy časť dobrovoľníkov osobnými kontaktmi, najmä z kruhov českého a moravského študentstva, prevažne z radov bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Tvorili najhodnotnejšiu a najspoľahlivejšiu zložku septembrového zboru a z ich radov vyšla aj väčšina tých, ktorí suplovali miesta dôstojníkov a poddôstojníkov slovenského septembrového povstania. Jadro vojenských síl výpravy teda tvorili dobrovoľníci naverbovaní a získaní agitáciou vo Viedni, Čechách a v južných slovanských územiach (Srbi, Chorváti) a dobrovoľníci z radov slovenského obyvateľstva, hlavne študenti a národovci, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj Poliaci a relatívne veľký počet viedenských Nemcov.
Z územia Slovenska prevládali kopaničiari, ktorých sa výdobytky marcových agrárnych reforiem dotýkali najmenej a malí roľníci. Oni tvorili skutočnú masovú základňu povstania. Nábor sa dokončil v polovici septembra. Do 17. septembra bolo naverbovaných asi 500 dobrovoľníkov. Viedenská vláda podporovala akciu neoficiálne - poskytla železničný transport s polovičným cestovným, časť zbraní a streliva a asistenciu moravských úradov. Aby sa vyhla prekážkam zo strany revolučne naladených Viedenčanov, výpravu vydávala za zbor robotníkov odchádzajúcich na zemné práce do Bzenca. Dobrovoľníci cestovali neozbrojení, zbrane sa prevážali zvlášť.
Dobrovoľníci prekročili slovensko-moravské hranice 18. septembra. O deň nato vyhlásili v Myjave nezávislosť Slovenska od Uhorska. 19. septembra 1848 začal nástup slovenských dobrovoľníkov proti uhorskej revolúcii. Ešte v ten istý deň dobrovoľnícke jednotky obsadili Myjavu. Na ľudovom zhromaždení v Myjave Ľ. Štúr vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom a vyhlásil samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska. Zároveň vyzýval Slovákov do boja za národné a sociálne práva. J.M. Hurban vo svojej reči vyzval zotrieť hranice medzi Slovenskom a Moravou, „lebo to všetko bola za starých čias jedna spoločná vlasť zbratrených národov slovanských“.
Na Myjave sa Slovenská národná rada usídlila v dome vdovy po evanjelickom farárovi Koléniovej. Pri pobyte v Myjave došlo k incidentu so stotinou cisárskeho pluku, ktorého veliteľ vyzval dobrovoľníkov aby opustili mesto. Povstalci však prepadli cisárske kasárne a vojakov odzbrojili. Jadro výpravy i so SNR sa potom 21. septembra presunulo do Brezovej pod Bradlom.
Dobrovoľníci sa 21. septembra zhromaždili v Brezovej pod Bradlom. Píše sa 22. september 1848 a Brezová pod Bradlom, pri ktorej dosiahli oddiely slovenských dobrovoľníkov historický triumf, je na nohách. „Veselí bou večer v tábori slovenskom, - slnko zapadlo nad víťazmi slovenskími; národ sa sám sebe lúbiu. Mládenci slovenskí mohli povedať, že boli v ohňi, voňali pušní prach, hoňili a prášili uťekajúceho ňeprjaťela. Takjeto okamžeňja sú ako otvorenuo ňebe pre človeka; bo on sa cíti biť povíšení nad luďí običajních, v blízkosti samích ňebešťanou!
22. septembra dobrovoľnícke jednotky podnikli výpravu na Brezovú, kde vplyvom predchádzajúceho účinkovania J. M. Hurbana predpokladali najväčšie šance na úspech. Priaznivým sa javil i fakt, že na tam žijúcich kopaničiarov sa nevzťahovali zákony o zrušení poddanstva, takže oni nemohli vstupom do dobrovoľníckeho vojska nič stratiť. Povstalcom sa podarilo obsadiť Brezovú pod Bradlom, kde sa dobrovoľníci prvý raz stretli v boji s uhorskými občianskymi gardami (dve švadróny cisárskych kyrysníkov a dvoma stotinami pešiakov, plniacimi príkazy peštianskej vlády), ktorých útok odrazili (tzv. bitka pri Brezovej pod Bradlom). Do 23. septembra sa k dobrovoľníkom pridalo z okolitých obcí a drobného meštianstva množstvo ľudí, takže celkový počet dobrovoľníkov dosiahol asi 5000 mužov. Z nich však bolo riadne vyzbrojených asi iba 1000 mužov. Ostatní boli vyzbrojení kosami, cepami, sekerami a inými chladnými zbraňami.
26. septembra 1848 utrpeli dobrovoľníci nezdar pri Senici, kde povstalci nedokázali čeliť paľbe pravidelných jednotiek a utiekli. 27. septembra organizovali výpravu proti Starej Turej, ktorá sa odmietla podvoliť Hurbanovi. Dobrovoľníci v počte asi 500 ľudí podporovaní 2 až 2,5 tisícmi obyvateľov z okolitých dedín a kopaníc. O dva dni neskôr 28. septembra sa stretli povstalci s jednotkami uhorskej domobrany a cisárskych vojsk pri Poriadí. Lepšie vyzbrojený a pripravený nepriateľ prinútil povstalcov ustúpiť. Tento neúspech, spolu so správami o cisárskom manifeste, ktorý staval výpravu mimo zákon nakoniec spôsobili, že sa dobrovoľnícke vojsko rozpadlo. Časť dobrovoľníkov ustúpila z Uhorska späť na Moravu, kde ich napadli české cisárske jednotky, ktoré väčšinu z nich odzbrojili. Počas týchto stretov padol aj posledný mŕtvy celej výpravy.
Po návrate z nevydarenej septembrovej dobrovoľníckej výpravy do Viedne panovali medzi členmi Slovenskej národnej rady rozpory. M.M. Hodžovi nevedeli odpustiť predčasný útek z výpravy, ozvali sa aj hlasy žiadajúce pridať sa na Kossuthovu stranu. Pomerom hlasov 5:3 sa rozhodli pokračovať v boji po boku cisára - (Ľ. Štúr, J.M. Hurban, J. Bórik, B. Bloudek a F. Zach vs. M.M. Hodža, B. Nosák, B. Janeček).
8 DEJ 11 Moderný slovenský národ Slováci a revolučný rok 1848 – 1849 B
Zimná výprava (december 1848 - apríl 1849)
Po porážke Jelačiča pri Pákozde 29. septembra sa skonsolidovali cisárske sily a v decembri 1848 cisárske vojská o sile 140 000 vojakov podnikli koncentrovaný útok na uhorské revolučné vojsko. Boli znovu sformované aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Organizátori výpravy Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek, Zach a Hodža nadviazali na cisársky patent zo 7. novembra 1848, ktorý sľuboval všetkým národom ríše rovnoprávnosť, oslobodenie roľníctva a konštitučné práva a slobody. Povolenie vydané ministerstvom vojny 14. novembra povolilo vytvorenie dvoch „zborov“. Kým počas septembrovej výpravy sa udržiavalo zdanie, že slovenskí dobrovoľníci nebojujú v službách cisárskeho dvora, tentokrát boli priamo včlenení do cisárskeho vojska formou samostatných stotín.
Spočiatku bolo v hlavnom zbore asi 400 dobrovoľníkov, na ich ochranu bolo vyčlenených 600 cisárskych vojakov z českobudejovického pluku. Jednotke velil pplk. Frischeisen, dobrovoľníkom velil Bloudek. Jednotka si po obsadení Čadce a Kysuckého Nového Mesta netrúfala toto územie udržať a vrátila sa na Moravu. Po príchode posíl a prevzatí velenia gen. Götzom sa opätovne vypravili po rovnakej trase: Čadca, Kysucké Nové Mesto, Budatín, Žilina. Obyvateľstvo sa k nim správalo chladne až nepriateľsky, pokusy naverbovať ďalších dobrovoľníkov boli neúspešné.
V januári až apríli 1849 pôsobil zbor ako poriadková sila v Turci, Tekovskej, Hontianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Zvolenskej a Gemersko-malohontskej stolici. Na všetkých týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali košútovské úrady a na úradné miesta dosadzovali Slovákov. Zakladali miestne národné rady a vyvíjali národnobuditeľskú prácu. 2. januára zbor dobyl Žilinu. Na veľkom národnom zhromaždení 4. januára vystúpili s prejavmi Ľ. Štúr a J. M. Hurban. K dobrovoľníkom sa neprihlásil nik. Rovnako ani v Rajci a Prievidzi. V Turčianskej stolici bolo privítanie nadšené, darila sa i verbovka. Na Orave bolo prijatie chladné, v Ružomberku tiež, v Liptovskom svätom Mikuláši, kde bol rečníkom J. Kráľ sa podarilo naverbovať až štyri stotiny nováčikov (jednotka pod vedením J. Kráľa bola o niekoľko dní cisárskym komisárom rozpustená, keďže J. Kráľ chcel bojovať viac za sociálne, než národné požiadavky). V Banskej Bystrici Štúr naverboval ôsmich dobrovoľníkov, Zvolenu sa vyhol. Hurban v Brezne nepochodil, zato v Tisovci bol prijatý srdečne.
Druhá časť zboru pod vedením Bórika sa mala presunúť cez Gemer. V Gemerskej stolici a v Muráni sa obyvateľstvo k dobrovoľníkom a cisárskym vojakom správalo nepriateľsky, vojaci odpovedali násilnými rekviráciami. Podžupan stolice sa rozhodol zmobilizovať miestne občianske gardy. Občianske gardy z Revúcej, Jelšavy, Ratkovej, Kamemian a Plešivca o sile 450 mužov, vo väčšine slovenskí evanjelici, nečakajúc na posily blžské a hodejovské a ani na samotného podžupana Szentmiklóssyho, 26. februára 1849 zaútočili na 400 slovenských dobrovoľníkov pri Muráni, spôsobac im straty 16 mŕtvych, 38 ranených, 60 zajatých, 180 ukoristených zbraní s vlastnými stratami 1 raneného. Podľa D. Rapanta dobrovoľníkov zmiatla skutočnosť, že gardy sa rozprávali po slovensky a dobrovoľníci ich pokladali za vlastných, ako aj to, že miestne obyvateľstvo na nich strieľalo z pôjdov a okien.
Po Muránskej porážke bol 1. zbor zreorganizovaný. V tomto období dosahoval silu 15 stotín po 120 - 160 mužov. Stotinám velili poručíci, práporom (4 stotiny) stotníci, ktorí podliehali Bloudkovi. Tento zbor operoval na východnom Slovensku v okolí Levoče, Košíc a Prešova. Ľ. Štúr navštívil Košice 24. februára, keď sa tam stretol s J. Záborským. B. Štúr, Hurban a Hodža sa v okolí Košíc snažili verbovať nových dobrovoľníkov.
Tzv. zimná výprava slovenského dobrovoľníckeho zboru trvala od decembra do februára až apríla, keď sa jednotky kvôli rozporom vo velení medzi Bloudkom a slovenskými dôstojníkmi (Bórikovcami, Kučerom a inými), rozvrátené a zdemoralizované rozpŕchli. Bloudek postupne prepustil väčšinu dobrovoľníkov a ustupoval späť na Moravu. 29. apríla 1849 sa zvyšok zboru presunul do Jablunkova na Morave, kde sa Bloudek vzdal velenia.
Letná výprava (jún - august 1849)
Druhý samostatný zbor prenikol do Horného Uhorska v oblasti Myjavy. Velil mu B. Janeček, národnú agitáciu viedol Hodža. Celý zbor spadal pod velenie gen. Šimuniča. Operoval na juhozápade a juhu Slovenska. Pôvodný plán preniknúť cez Trenčiansku stolicu a Ponitrie do banských miest sa nepodarilo zrealizovať. V januári a marci 1849 sa zbor venoval výcviku a poriadkovej službe v oblasti Trnavy, Senice a Leopoldova. Zbor sa neskôr zúčastnil na obliehaní Komárna. Gen. Šimunič však obmedzoval nábor dobrovoľníkov aj agitačnú činnosť, takže počet dobrovoľníkov nepresiahol 1000 mužov. Začiatkom marca sa preto Janeček vzdal velenia, jeho funkciu prebral J. Francisci.
Zbor sa následne 26. apríla spolu s cisárskymi jednotkami stiahol z komárňanskej pevnosti najprv do Prešporka, pri ďalšom presune 10. mája z Prešporka do Skalice väčšia časť dobrovoľníkov ušla. Dobrovoľnícka jednotka bola v Skalici spojená so zvyškom bývalého Bloudkoveho zboru. Dovedna mala 16. mája 1849 asi 600 mužov. Velením dobrovoľníckej jednotke v Skalici bol poverený Slovákom naklonený poľský dôstojník v rakúskych službách major Henrik Lewartowski. Jednotka mala vlastnú zástavu s rakúskym štátnym znakom a stužkami slovenských farieb.
Koncom júna sa jednotka presúvala do Zadunajska na pomoc rakúskym jednotkám. 29. júna v Rači za prítomnosti Štúra, Hurbana a Hodžu zložili vojenskú prísahu. Začiatkom augusta sa začala presúvať na stredné Slovensko s cieľom obsadiť banské mestá. Pri postupe sa k nej pridalo asi 300 organizovaných dobrovoľníkov z Liptova. 24. augusta sa im podarilo obsadiť Kremnicu a do konca mesiaca aj ostatné stredoslovenské banské mestá. V prvej polovici septembra potom zbor vytlačil maďarské gardy z Gemerskej stolice. V tomto období mal zbor asi 1200 mužov. Medzitým došlo 13. augusta k porážke uhorskej revolučnej armády v bitke pri Világoši.
13. augusta 1849 pri Világoši maďarská armáda kapitulovala. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Prešporku. 20. októbra panovník František Jozef I. na návrh ministerskej rady a ministerstva vojny podpísal príkaz o rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru. Zbor sa preto začal postupne presúvať do Prešporku, kde dorazil 10. novembra. 21. novembra 1849 v Prešporku slovenské dobrovoľnícke vojsko oficiálne rozpustené.
Dôsledky a odkaz povstania
Revolúcia 1848/49 nepriniesla pre Slovákov očakávané výsledky. Vyňatie Slovenska z uhorského politického vplyvu ani získanie vlastnej národnej správy sa nepodarilo uskutočniť. Jozef Miloslav Hurban mal na starosti vojenské velenie slovenských dobrovoľníkov. Vojenské vystúpenie vedené Slovenskou národnou radou v zostave Hurban, Hodža, Štúr sa skončilo v septembri 1848 bez dosiahnutia cieľa. Ten bol nemalý - previesť vojská víťazne hore Považím, prejsť na stredné Slovensko, vyvolať ďalšie povstania a postupne obsadiť celú krajinu. V priebehu nasledujúcich mesícov sa uskutočnili ešte dve vojenské výpravy slovenských dobrovoľníkov, tentoraz už zaradených pod velenie cisárskej armády. Tam boli výsledky lepšie. Najdôležitejšie bolo to, že dobrovoľníci bojovali po boku neskoršieho víťaza. No ich sen o samospráve krajiny sa nenaplnil, lebo usporiadanie monarchie si nový mladý cisár František Jozef a jeho najbližší predstavovali inak.
Septembrová dobrovoľnícka výprava sa skončila neúspechom z viacerých dôvodov. Nepočítalo sa s tým, že proti dobrovoľníkom sa postaví cisárska armáda. Dobrovoľnícke vojsko bolo síce početné, napríklad pri Brezovej malo osemtisíc mužov, no zväčša to boli slabo ozbrojení a nevycvičení roľníci. Vojna ukázala svoju odvrátenú tvár. Po víťazných bojoch v Starej Turej sa objavilo rabovanie, ničenie i vraždenie odporcov slovenskej revolúcie. Keď prišli porážky, dobrovoľníci utekali domov a schovávali sa pred vládnou mocou.
Hoci Štúr si napriek porážke pochvaľoval, že prebudili národ, podpora povstania bola iba lokálna a viazala sa na Podjavorinsko. Zďaleka nie všetci Slováci zmýšľali tak ako predstavitelia Slovenskej národnej rady. Ak vidíme vo vojsku tisíce dobrovoľníkov, viac ako národné uvedomenie ich do zbrane povzbudzovali prejavy Hurbana, ktorý sľuboval roľníkom vrátiť pôdu, o ktorú predtým nezákonne prišli. Všeobecnú podporu nedokázala nájsť Slovenská národná rada ani v radoch úzkej slovenskej inteligencie.
O to viac si však zaslúžia uznanie. Nebyť povstania v rokoch 1848 až 1849, asi by nenasledovali vyzretejšie memorandové 60. roky. A možno by Slováci skončili tak, ako ich slovanskí príbuzní Lužickí Srbi v Nemecku.
Postoje slovenskej inteligencie k povstaniu
Prístup predstaviteľov slovenskej inteligencie k povstaniu načrtáva na príbehoch pár ľudí maďarský historik József Demmel. Jeho záujem je cenný, pretože maďarská historiografia dlho hľadela na slovenské povstanie očami vodcov uhorskej revolúcie iba ako na lokálnu vzburu. Demmel ide hlbšie a snaží sa nestranne pochopiť, ako to vtedy v skutočnosti bolo.
Príklad Karola Holubyho ukazuje osud presvedčeného slovenského dobrovoľníka. Mladý 22-ročný Holuby, syn evanjelického kazateľa z Ľubiny pri Starej Turej, sa pridal k vojsku a ponúkol služby Slovenskej národnej rade. Padol do zajatia. Uhorské úrady ho neskôr odsúdili a obesili.
Samuel Ferienčík, evanjelický duchovný z Jelšavy, mal v čase vypuknutia povstania 55 rokov. Bol národne aktívny, odmietal však Štúrovu slovenčinu a podporoval slovakizovanú češtinu Jána Kollára. Napriek úspešnému príklonu štúrovcov k víťaznej armáde sa po porazení uhorskej revolúcie za odmenu stala používaným školským jazykom Kollárova verzia jazyka. Ferienčík nevystupoval len proti Štúrovej slovenčine, ale aj proti politickým postojom štúrovcov. V máji 1848 vydala gemerská evanjelická cirkev proklamáciu odsudzujúcu Hurbanov manifest s názvom Bratia Slováci! a vyslovila sa za spoluprácu medzi národmi. Ferienčík proklamáciu podporil. Podpísal sa pod ňu i Samuel Tomášik, autor piesne Hej Slováci! Ferienčík neváhal svoje postoje podprieť ešte väčšími činmi. Keď sa na jar 1849 blížili slovenskí dobrovoľníci ku Gemeru, postavil sa proti nim so zbraňou v ruke.
Ján Palárik bol počas povstania čerstvo vysväteným katolíckym kňazom a pôsobil v Starom Tekove pri Leviciach. Bol za politické spojenie Slovanov. Počas bojov v roku 1848 sa uňho ubytoval poľský generál slúžiaci v maďarskej revolučnej armáde. Ten ho odvrátil od pôvodného presvedčenia nakloneného štúrovcom a ich povstaniu. Pre svoje pôvodné postoje sa predsa dostal pred maďarského generála, ktorý ho obvinil z panslavizmu. Jeho poľský nájomca sa ho zastal a prepustili ho. Palárik sa potom stal predstaviteľom Novej školy snažiacej sa o dohodu Maďarov a Slovákov, čo sa neskôr ukázalo ako slepá ulička. Stále však kritizoval pomaďarčovanie.
Ferienčík sa vzoprel svojmu národu a bojoval za uhorskú vlasť. Palárikove postoje viedli k jeho ústupu z verejného života. Holuby sa postavil proti vlasti, ale za svoj národ, za čo zaplatil životom, hodnotí historik Demmel. Ich osudy možno považovať za tragické. Bolo však možné konať inak?
Neukazuje konkrétny príklad, ale možnú spoluprácu Slovákov a Maďarov v revolučných rokoch načrtáva na osude Eugena Geromettu. Gerometta bol katolícky kňaz a spolupracovník Hodžu, Hurbana a Štúra. Na rozdiel od nich sa rozhodol zapojiť v máji 1848 do volieb za mesto Bytča, kde pôsobil, čím sa prihlásil k prvým výdobytkom uhorskej revolúcie. Hoci prívržencov mal dostatok, poslancom sa nestal, lebo jeho zmaďarizovaný protikandidát ho prinútil po krivom obvinení utiecť.
Gerometta sa viac vo verejnom živote neaktivizoval. Ak by sa mu podarilo dostať do uhorského snemu, mohol podľa Demmela prezentovať postoj, ktorý bol taký potrebný - spoluprácu národov. Z maďarskej strany historik pripomína príklad poslanca snemu Józsefa Eötvösa, ktorý bol tejto spolupráci naklonený. Na tomto mieste však nepripomína, že Eötvös skončil medzi vlastnými ako vyvrheľ a vzdal sa politického života.
Dobrá Niva a jej úloha v opatrovaní dobrovoľníkov
Dobrá Niva, obec s bohatou históriou, ktorá sa nachádza na Slovensku, prešla dlhým a zaujímavým vývojom. Od svojich počiatkov ako osada s mestskými výsadami až po aktívnu účasť v SNP, Dobrá Niva zohrala významnú úlohu v dejinách Slovenska. Tento článok sa zameriava na históriu obce, s osobitným dôrazom na obdobie opatrovania slovenských dobrovoľníkov.
V roku 1828 mala Dobrá Niva 154 domov a 1152 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami. Dobrá Niva si v ťažkých rokoch maďarizácie vďaka národne uvedomelým kňazom a učiteľom zachovala svoju národnú identitu, lásku k ľudovým tradíciám i rodnej reči. I dnes ženy zhotovujú prekrásne výšivky a tkaniny. Počas revolučných rokov 1848 - 1849, keď Slovensko čelilo uhorskej nadvláde, zohrala Dobrá Niva, podobne ako mnohé iné slovenské obce, dôležitú úlohu v podpore slovenského národného hnutia a dobrovoľníkov.
Hoci konkrétne detaily o opatrovaní slovenských dobrovoľníkov v Dobrej Nive nie sú v poskytnutom texte podrobne rozvedené, historický kontext naznačuje, že obec s takou silnou národnou identitou a prítomnosťou národne uvedomelých kňazov a učiteľov by pravdepodobne poskytovala útočisko a podporu slovenským dobrovoľníkom. Možno tu nachádzali nocľah, stravu, ošetrenie ranených a morálnu podporu. Tieto miestne iniciatívy boli kľúčové pre prežitie a fungovanie dobrovoľníckych zborov, najmä vzhľadom na ich slabú výzbroj a nedostatočnú podporu z centrálnych miest.
Dobrá Niva si dodnes zachovala množstvo kráľovských listín, ktoré sú uložené v Okresnom archíve v kaštieli v Ostrej Lúke. Tieto listiny, vrátane pergamenových listín kráľov Bela IV., Štefana V., Ľudovíta I. a ďalších, svedčia o historickom význame obce a jej právnom postavení. Aj keď priamo nedokladujú opatrovanie dobrovoľníkov, podčiarkujú dlhú históriu samosprávy a snahy o zachovanie práv, čo formovalo silného a odolného ducha miestnych obyvateľov, ochotných postaviť sa za národné záujmy.
tags: #1848 #opatrovanie #slovenskych #dobrovolnikov