V slovenskom civilnom sporovom konaní platí, že úspešná strana má nárok na náhradu trov konania od neúspešnej strany. Táto zásada, vyjadrená v § 255 Civilného sporového poriadku (CSP), hovorí, že strana, ktorá mala v konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov konania. Ak však mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Napriek tomu však aj v práve platí, že zásady vždy majú svoje výnimky, a preto ani zásadu, že „víťaz berie všetko“ nemožno absolutizovať. Náš právny poriadok totiž predvídavo počíta s tým, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala úspešnej strane sporu (všetky) náklady, ktoré úspešnej strane sporu v súvislosti s vedením konania vznikli.
Základné princípy náhrady trov konania
Podľa § 255 CSP platí zásada úspechu v konaní. V sporovom súdnom konaní platí ohľadom trov konania zásada úspechu vo veci, tzn. že úspešná strana sporu má nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej strane. V slovenskom civilnom sporovom konaní platí, že úspešná strana má nárok na náhradu trov konania od neúspešnej strany.
V civilnom sporovom konaní platí, že strana, ktorá mala v konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov konania. Ak však mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Účelnosť trov konania
Podľa § 251 CSP sa za trovy konania považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní od jeho začatia do jeho skončenia. Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne, so zreteľom na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Dôkazné bremeno v časti preukázania trov vzniknutých v príslušnom konaní leží na príslušnej strane v spore. Aj preto je vecou strany v spore, a nie všeobecného súdu o výške trov rozhodujúceho, aby vykonanie právneho úkonu a vynaloženie výdavkov naň riadnym spôsobom preukázal. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postupom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú.
Výnimky zo zásady úspechu v konaní
Dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP)
Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania rozhodne nie je žiadnou novinkou. Rovnaké oprávnenie priznávalo súdom aj ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného sporového poriadku nielen, že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. V prvom rade platí, že skutočnosť, či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Aplikovať dotknuté procesné ustanovenie, a teda aj moderovať výšku nároku na náhradu trov konania, možno v akomkoľvek sporovom konaní. Platí totiž predpoklad, že okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného konania, čo potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti nedávno už aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018).
Možno ďalej tiež uviesť, že výrok rozhodnutia, ktorým súd neprizná nárok na náhradu trov konania nemôže byť formulovaný spôsobom, ktorým sa skonštatuje, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“. Takáto formulácia nemá v Civilnom sporovom poriadku oporu (sporová strana síce nárok na náhradu trov konania síce môže mať, súd jej ho však s odkazom na okolnosti hodné osobitného zreteľa napriek tomu nemusí priznať).
Príklady dôvodov hodných osobitného zreteľa:
- Sociálna situácia strán: Ak je neúspešná strana v obzvlášť nepriaznivej majetkovej situácii (nízky príjem, vyživovacia povinnosť), súd môže aplikovať § 257 CSP. Súd je však povinný zohľadniť nielen sociálnu situáciu strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy súdneho konania, ale aj sociálnu situáciu úspešnej strany sporu.
- Zavinenie na zastavení konania: Ak k zastaveniu konania dôjde z dôvodov, ktoré nezavinila žiadna zo strán (napr. čiastočnú moderáciu, ktorá sa určí podielom z trov, ktoré má strana zaplatiť - a to buď percentuálnym vyjadrením alebo zlomkom). Napríklad, v civilnom konaní môže vzniknúť situácia, že strana počas konania zomrie alebo zanikne, pričom nie vždy je možné v konaní pokračovať, pretože povaha sporu to neumožňuje a preto je konanie potrebné zastaviť. V takom prípade nemožno žiadnej zo strán pričítať zavinenia na zastavení konania, pretože dedičia, resp. právny nástupcovia ako ani druhá strana zastavenie konania nezapríčinili. Je preto správne, ak v týchto prípadoch súd aplikuje § 257 CSP, keďže ide o výnimočnú situáciu napĺňajúcu dôvody hodné osobitného zreteľa. Rovnako môže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa taká procesná situácia, keď žalovaný uplatní prvý krát kompenzačnú námietku až v súdnom konaní, v dôsledku čoho súd žalobu zamietne.
Pokiaľ žalobca zobral žalobu späť, pričom späťvzatie nebolo zapríčinené správaním žalovaného, potom by mal mať žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd iba výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak na to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Povinnosť súdu vytvoriť procesný priestor
Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia.
Správnosť formulácie výroku rozhodnutia
Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. Podľa Najvyššieho súdu SR musí výrok rozhodnutia o trovách konania byť vykonateľný a musí obsahovať, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Rozhodovanie o trovách znaleckého dokazovania
Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane.
Špecifické prípady rozhodovania o trovách konania
Konanie o určenie pravosti pohľadávky
Pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky nemožno vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. V takomto prípade je namieste určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť.
Konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby
Na určenie trov právneho zastúpenia v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, možno podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom aplikovať aj právny záver vyslovený v judikatúre najvyššieho súdu, že v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci v takomto konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
Rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania
Základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP. Možno preto uzavrieť, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť, nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu.
Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v odvolacom konaní
Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postupom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú.
Dôležitosť riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu
Každé rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť. Rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu trov súdneho konania nemožno výlučne na základe akéhosi všeobecného záveru, ktorým súd bez ďalšieho len zhodnotí (odhadne) dopad rozhodnutia, ktorým by sa náhrada trov súdneho konania priznala niektorej zo strán sporu. Rovnako nestačí, ak súd v rámci odôvodňovania rozhodnutia len odkáže na výpoveď strany sporu, v ktorej strana sporu uvádza dôvody oprávňujúce súd rozhodnúť podľa § 257 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd nepriznal strane sporu nárok na náhradu trov konania musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov čerpal súd svoje zistenia, na ktorých základe nakoniec ustálil záver, že daný posudzovaný prípad spĺňa podmienky uvedené v § 257 CSP.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie súdu v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníka, ktorý mal v konaní úspech, v odôvodnení, ktoré neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia súdu, je potrebné považovať za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý porušuje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.