Zakázané kresťanské knihy: História, dôvody a ich vplyv

Modernému človeku, omámenému ideou slobody, je obyčajne odporné akékoľvek nariadenie, obmedzujúce jeho klamnú slobodu, a preto azda čudným sa mu vidí i cirkevné obmedzenie nečítať všetko alebo zákaz čokoľvek písať. Avšak, Cirkev ako Bohom založená spoločnosť, ktorá má učiť pravdu všetky národy a ničiť bludy, má spolu právo odsúdiť a zakázať knihy, ktoré sú nebezpečné viere a dobrým mravom.

Cirkevné obmedzenia a prirodzené právo

Lev XIII. vo svojej apoštolskej konštitúcii „Officdorum ac munerum" zo dňa 25. januára 1897 hovorí, že jednou z najdôležitejších povinností apoštolskej Stolice je ustavične bedliť a všetkými prostriedkami zabraňovať, aby neporušenosť katolíckej viery a mravov neutrpela ujmu. Jedna z najhlavnejších zbraní nepriateľov kresťanstva je nesmierne rozšírenie zlých spisov.

Prirodzené právo zakazuje čítať knihy, ktoré zaviňujú blízke duchovné nebezpečenstvo. Veľkosť hriechu, ktorého sa dopúšťa čítajúci knihy zakázané prirodzeným právom, nezávisí od látky alebo veľkosti knihy, ale jedine od nebezpečenstva pre dušu. Keď takéto nebezpečenstvo je veľké a bezprostredné, ten, čo takú knihu číta, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Keď nebezpečenstvo je menšie a vzdialené, čítanie takej knihy znamená ľahký hriech.

Knihy všeobecne zakázané cirkevným právom

Cirkevným právom všeobecne zakázané knihy sú tie, ktoré Cirkev dala do indexu (do zoznamu zakázaných kníh), a knihy, ktoré propagujú bludy alebo usilujú sa zaprieť základy viery, ako napr. jestvovanie Boha, slobodnú vôľu, dušu atď., knihy nekatolíkov, ktoré ex professo vravia o náboženstve, knihy, ktoré vysmievajú sa katolíckym dogmám, ktoré píšu o vyvolávaní duchov, o mágii a ktoré také knihy odporúčajú. Ďalej knihy, ktoré za dovolené považujú: súboj, vraždu, ktoré píšu o slobodomurárstve a vyhlasujú to za neškodné Cirkvi a štátu, knihy úmyselne hovoriace o veciach oplzlých a nemravných (pornografia). Napokon cirkevné právo zakazuje knihy pod cenzúrou, t. j. pod trestom vyobcovania (exkomunikácie), ktorá je zvláštnym spôsobom vyhradená svätej Stolici.

Ako vnímať zákaz kníh?

Rozumný katolík to pokladá za čosi celkom zrejmé, keďže vie, že Cirkev ho vydala iba z materinskej lásky a starostlivosti o svoje deti. Keď rodičia chránia svoje deti pred jedom, Cirkev ako starostlivá matka nerobí to právom, aby zachránila zverené jej duše pred jedom zlej a nemravnej tlače, ktorá je príčinou a zdrojom všetkej nečistoty a nevery? Cirkev svätá robí celkom rozumne, keď chráni svoje deti, svoje údy od otravy a keď sa nespokojí len všeobecným poukazom na nebezpečenstvo zlých kníh, ale i konkrétne menuje knihy škodlivé pre duše.

Dobrý katolík rád sa podrobí múdrym nariadeniam Cirkvi svätej a je si povedomý toho, že i keby zákaz kníh bol zrušený, ostáva v platnosti prirodzený a mravný zákon a že i bez toho zákazu treba sa varovať každého nebezpečenstva a najbližšej príležitosti ku hriechu. Toto je dôležité, lebo sú mnohé knihy, ktoré výslovne nie sú zakázané, a predsa môžu obsahovať mnohé nebezpečenstvá proti viere a mravom. Často je pochybné, či nejaký časopis alebo román nepodlieha zákazu indexu. Dobrý katolík bude veľmi opatrný pri ich čítaní, také knihy a časopisy nebude držať ani vo svojom dome, ani ich nebude čítať. Nepochopiteľná je ľahkomyseľnosť tých, ktorí si myslia, že môžu všetko čítať proti viere a mravom, a hovoria, že im nič neškodí. A čo platí o viere nepriateľských knihách, platí aj o nemravných výtvarných umeleckých dielach, fotografiách, filmoch atď. Lebo ani tu neplatí nijaká licencia poetica, ako by azda v krásnom rúchu, v krásnej forme mohli sme podávať otravu, lebo to by znamenalo, že je dovolené v umelecky vypracovanom a brúsenom pohári podať niekomu jed. Umenie má tiež zodpovednosť.

Povolenie čítať zakázané knihy

Pokiaľ ide o povolenie čítať alebo mať u seba zakázané knihy, ak niektorá kniha je pre niekoho zakázaná prirodzeným zákonom, nikto mu nemôže dať možnosť túto knihu čítať alebo mať u seba, keďže nikto nemôže dať povolenie hrešiť. Keď však použijeme prostriedky, ktorými sa vyvarujeme hroziaceho nebezpečenstva hriechu, ako napr. povolenie čítať zakázané knihy ipso jure alebo rozhodnutím svätej Stolice, môže dať pre svojich veriacich biskup, a to len pre jednotlivé knihy a v nevyhnutných prípadoch. Pokiaľ ide o čítanie t. zv. klasických kníh, často mravne chybných, tí, od ktorých ich povolanie (napr. profesor) žiada poznanie týchto kníh, tieto knihy môžu čítať, nesmú však zabúdať na dobrý úmysel a pamätať na to, či tieto knihy nie sú pre nich blízke nebezpečenstvo duševnej ujmy.

Historický vývoj cenzúry a Indexu zakázaných kníh

Knihy sa stali prístupnými pre oveľa širší okruh záujemcov vďaka vynálezu kníhtlače Johannesa Gutenberga v 15. storočí. Pápežská stolica sa zamyslela nad nutnosťou dozerať na prevádzku tlačiarní a ich produkciu. Cisár Konštantín sotva 20 rokov po uznaní kresťanstva (r. 313) zaviedol cenzúru viery a roku 496 pápež Gelasius zostavil prvý index zakázaných kníh.

Index Librorum Prohibitorum

V 16. storočí vydala katolícka cirkev po prvýkrát Zoznam zakázaných kníh, ktorý vstúpil do histórie pod latinským názvom Index Librorum Prohibitorum. Veriaci mali pod hrozbou exkomunikácie prísne zakázané čítať texty vybraných autorov. Celkovo sa reštrikcie dotkli viac než 4 300 najrôznejších textov a to aj z oblasti vedy, filozofie a kultúry.

Príčiny toho, prečo bolo čítanie niektorých textov zakázané, tkveli, okrem zrejmých súvislostí, i v tom, že mali mať údajne neblahý efekt na celú spoločnosť. Ako svojho času napísal historik Johann Gottfried Hoche, tak pri čítaní nevhodnej literatúry (pre neho to bola predovšetkým taká, ktorá mala dobrodružný dej) sa mohlo pokojne stať, že by napríklad gazdinky zabudli vykonať niektoré domáce práce. V skratke, podľa Hocheho bolo čítanie takejto literatúry len a len stratou času. Index bol rozdelený do troch „kategórií“: zoznam spisovateľov, ktorých všetky knihy na akúkoľvek tému boli zakázané, konkrétne zakázané diela od autorov, ktorých ostatné diela neboli zavrhnuté, a dlhý zoznam anonymných prác. Podľa tohto dodatku boli všetky preklady Biblie v národných jazykoch zakázané. Gigliola Fragnitová, ktorá vyučuje dejiny novoveku na Parmskej univerzite v Taliansku, vysvetľuje, že „týmito predpismi, ktoré sa týkali všetkých katolíkov, cirkev vydala prvé oficiálne vyhlásenie proti tlačeniu, čítaniu a vlastneniu Svätej knihy v miestnych jazykoch.“

Vývoj a zrušenie Indexu

V roku 1571 bola vytvorená Kongregácia Indexu, ktorá mala na starosti jeho revíziu. O tom, ktoré diela budú zakázané, rozhodovali vtedy až tri entity - Kongregácia Svätého ofícia, Kongregácia Indexu a pápežský hodnostár zastávajúci úrad najvyššieho cenzora kníh. Index strácal na význame a v roku 1917 bola Kongregácia Indexu, ktorá ho aktualizovala, rozpustená. Dňa 14. júna 1966 zverejnil prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Ottaviani, oznámenie o zrušení Indexu zakázaných kníh, ktorý tak prestal byť platným cirkevným zákonom. Index už nebude vydávaný ani doplňovaný. Platný Kódex kanonického práva z roku 1983 už neobsahuje zákaz čítať závadné knihy a nie sú v ňom ani cirkevné sankcie pre tých veriacich, ktorí čítali niektorú knihu, ktorá bola cirkevnými orgánmi odmietnutá. Trvá ovšem morálna povinnosť nedávať do obehu alebo čítať knihy, ktoré ohrozujú vieru a morálku.

Pálenie kníh

Odkedy sa píšu knihy, od tých čias sa aj pália. Platilo to za čias rímskych vojenských cisárov, za Cromwella, za katolíkov, jezuitov, dominikánov a puritánov, za kalvínov či protestantov. Ničivé plamene sa rozhoreli v Číne, vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku, Írsku, Nemecku, Petrohrade, Bostone, v Oklahoma City. Oheň mal vždy onen rovnako blčiaci vlčí hlad a vždy znova a znova požieral práve to najlepšie - diela Ovídia, Properza, Danteho, Boccaccia, Marlowa, Erazma, Luthera, Pascala, Defoa, Swifta, Voltaira, Rousseaua. Niekedy ako porciu navyše zožrali aj autora či vydavateľa. Kästner sa na tomto bolestnom a ohyzdnom inferne - konkrétne v Berlíne na Námestí opery - osobne zúčastnil ako svedok i obeť zároveň - jeho knihy skončili taktiež vo vatre.

Kästner spomína na pálenie kníh slovami: „Zapálili dechtové fakle, napravo od budovy opery bola pripravená hranica z kníh. Začali ju hltať plamene. Nákladiaky sa k nej šinuli ako k vykladacej rampe. Vyklopili z nich tisíce kníh a usilovné ruky ich vysokým oblúkom hádzali do ohňa. Goebbels gestikuloval pred ohniskom ako čertík pred pekelnou bránou. Horekoval, táral, vyvolával spisovateľov po mene a zveroval ich knihy plameňom a zabudnutiu“ (s. 8 - 9).

Príklady autorov a diel na Indexe

Autorov by sme v rámci Index Librorum Prohibitorum mohli rozdeliť do dvoch skupín - na autorov, ktorí mali na zozname len zopár zo svojich kníh a na takých, ktorých všetky knihy sa ocitli na pomyselnej čiernej listine. V praxi to znamenalo napríklad to, že veriaca žena nemohla prežívať vzostupy a pády s Julienom Sorelom v Stendhalovom Červenom a čiernom, s pohoršením sledovať sexuálne harašenie mládeže v Zolovom Germinali alebo zažívať koniec sveta s Maeterlinckovými Slepcami. Podobne ako Stendhalove, tak aj diela Victora Huga bývali častým terčom cenzúry a to zo strany svetskej i cirkevnej moci. Uvedenie jeho drámy Marion de Lorme stopli ešte na začiatku, keďže zobrazovala panovníka ako poverčivého, krutého a slabého. A ak náhodou nejaké dielo prešlo cez cenzorov v rámci svetskej moci, tak v dvoch prípadoch zasiahla cirkev. To bol aj prípad jeho azda najslávnejších románov - Chrám Matky Božej v Paríži a predovšetkým Bedárov.

Prípad Victora Huga a jeho Bedárov

Bedári unikli cenzúre na francúzskom území len o pomyselný chlp, keďže dej Hugovho románu sa odohrával nie v súčasnosti, ale o bezmála polstoročie skôr. Bedári sa napriek tomu stal jedným z katalyzátorov rozsiahlych politických zmien vo vtedajšom Francúzsku. Keď „potenciál“ románu videl ruský cár Nikolaj I., rozhodol sa nielen Bedárov, ale aj všetky ostatné Hugove diela radšej preventívne zakázať na svojom území, keďže sa obával, že by mohli obyčajných ľudí prinútiť vzbúriť sa voči vládnucej elite.

Kým štátom dosadení cenzori voči Hugovým Bedárom nemali vážnejšie námietky, cirkev už áno. Necelé dva roky po oficiálnom vydaní, v roku 1864, sa kniha spoločne s Flaubertovou Pani Bovaryovou a Renanovým Životom Ježiša ocitla na už aktualizovanom Index Librorum Prohibitorum. V prípade Huga sa jednalo už o druhý román, ktorý cirkev zakázala čítať veriacim - tým prvým bol Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý sa na zoznam dostal ešte v roku 1834, teda približne tri roky po vydaní. V oficiálnom zdôvodnení sa uvádzalo, že Bedárom priťažilo to, že v ňom Hugo „kritizoval pápežstvo a cirkev ako takú.“ A tak sa Hugo opäť dostal na dvere kostolov po celom Francúzsku, kde častokrát býval vyvesený zoznam týchto škodlivých kníh, aby ho mali veriaci priamo na očiach.

Dej Bedárov tomu na prvý pohľad nenapovedá. Je to román o bývalom galejníkovi Jeanovi Valjeanovi, ktorého kňaz pomocou symbolu v podobe ukradnutých svietnikov privedie na správnu životnú cestu a on potom žije ako nový človek a viackrát hovorí o svojej láske k Bohu. Ujme sa dcéry prostitútky, zachráni život zavalenému obyvateľovi mesta, kde je starostom, nepomstí sa a ušetrí život policajného úradníka Javérta a spraví i veľa ďalších dobrých vecí. A to všetko aj vďaka kňazovi, ktorý ho ušetril galejí.

Cirkevná pomsta a rehabilitácia

V čase vydania Bedárov bol Victor Hugo i jeho román pod veľkou paľbou kritiky zo strany cirkvou podporovaných periodík. Nebolo to však ani tak kvôli lascívnosti či vulgárnosti nového románu, ale kvôli postoju samotného Huga voči cirkvi. Ten síce vyrastal v katolíckej rodine a dlho sa aj ku viere hlásil, no vplyvom nie úplne zrejmých skutočností, sa jej neskôr zriekol. Cirkev samozrejme nemohla prijať to, že by muž, ktorý bol voľnomyšlienkár (a možno aj ateista) mohol napísať knihu, ktorá by v sebe ukrývala určité katolícke posolstvo. Cieľom na tú dobu pomerne veľkej a dlhotrvajúcej mediálnej anti-kampane bolo na jednu stranu zdiskreditovať Victora Huga (a samozrejme aj jeho román) a na druhú stranu ho tým prinútiť k tomu, aby uvažoval, že zmení svoj postoj k cirkvi. To sa však nestalo a Bedári sa onedlho na to dostali na zoznam zakázanej literatúry. Tu vydržali bezmála storočie, až do roku 1959 a teda z neho vypadli len pár rokov predtým, než pápež oficiálne zrušil Index Librorum Prohibitorum.

V poslednom polstoročí sa Hugovi a predovšetkým jeho Bedárom dostáva rehabilitácie i zo strany samotnej cirkvi, ktorá o stoosemdesiat stupňov zmenila svoj kritický postoj a začína dielo dokonca odporúčať s odkazom, že je to román o dobrote, láske a ochote pomôcť blížnemu. Treba povedať, že tejto novej reputácii môže Hugo vďačiť i nedávnemu muzikálu v réžii Toma Hoopera, ktorý preukázateľne zvýraznil kresťanské motívy, na ktoré kniha nekládla až tak veľký dôraz. Bohužiaľ Hugo sa už takejto rehabilitácie nedožil.

Flaubertova Pani Bovaryová

Flaubertovi „spôsobovala“ Pani Bovaryová nepríjemnosti už od svojho vydania v roku 1856. Hoci tvrdil, že je to kniha, ktorá učí morálke, tak francúzske autority mali na to iný názor a postavili ho pred súd za podnecovanie útokov voči „morálke a viere“. Súdny spor Flaubertovmu románu napokon paradoxne pomohol a jeho kniha sa po autorom očistení stala takmer okamžite bestsellerom. 20. júna 1864 Vatikán vydal aktualizovaný zoznam zakázaných kníh, ktorý je dnes známy pod označením Index Librorum Prohibitorum. Na ňom po novom pribudla i Flaubertova Pani Bovaryová alebo Hugovi Bedári. Román sa tak zaradil bok po boku viac než k 4.000 titulom, ktoré boli počas približne troch storočí označené za škodlivé pre dušu človeka. V prípade Pani Bovaryovej predstaviteľom cirkevnej „komisie“, ak to tak zjednodušene nazveme, vadilo „otvorené zobrazovanie nemorálneho správania“. Až v roku 1907 pápež Piux X. rozhodol o tom, že vybrané texty od Kanta, Voltaira, Diderota, ale aj Flauberta už nebudú na zozname zakázanej literatúry. V prípade Flaubertovho románu získala kniha status akejsi autorizovanej príručky pre výchovu modernej mladej ženy. Paradoxné na celom vatikánskom zozname bolo to, že veľa autorov, ktorí sa na ňom nachádzali, vrátane Flauberta, pochádzali z kresťanských pomerov. Kým v niektorých oblastiach bol Index Librorum Prohibitorum veľmi prísne dodržiavaný a postihnuté knihy boli prakticky nezohnatelné, inde poskytol zoznam v duchu hesla „zakázané ovocie najlepšie chutí“ dobrú inšpiráciu pre to, čo čítať.

Apokryfy a sporné diela

Apokryfy: Skryté spisy a ich význam

Apokryfy (gr. apókryphos = skrytý) sú starozákonné a novozákonné knihy (napísané väčšinou po grécky v období od 2. stor. pred Kr. do 5. stor. po Kr.), ktoré sa formou i obsahom podobajú kánonickým knihám Svätého písma, ale nepatria do biblického kánonu inšpirovaných kníh, ako to definoval Tridentský koncil v roku 1546. Apokryfy sú cenné informácie, ktoré prispievajú k lepšiemu pochopeniu Biblie.

Protestantská biblická terminológia pokladá za apokryfy aj také knihy Svätého písma, ktoré katolíci označujú ako deuterokánonické (ako sú Kniha Tobiáš, Kniha Judita, Kniha Sirachova, Prvá a Druhá kniha Machabejcov a z novozákonných Jakubov list, Druhý Petrov list, Júdov list, List Hebrejom a Zjavenie apoštola Jána). K známejším starozákonným apokryfom patrí napr. apokryf Knihy Genezis z 1. stor. pred Kr. v aramejčine. Novozákonných apokryfov je oveľa viac. Najznámejšie sú Skutky Jánove, Petrove, Andrejove a Tomášove.

Da Vinciho kód: Fikcia verzus realita

Bestseller Dana Browna Da Vinciho kód je v súčasnosti jednou z najpredávanejších kníh. Avšak, obsahuje mnohé historické nepresnosti. Napríklad, Ježišov život určite nezaznamenávali „tisíce nasledovníkov“ - za svojho života ich tak veľa nemal, a neboli ani gramotní. Niet jediného dôkazu, že by za jeho života o ňom ktokoľvek čokoľvek napísal. Nie je pravda, že Ježiša do Nicejského koncilu považovali len za smrteľného proroka. Konštantín si neobjednal Bibliu, v ktorej by sa vypustili pasáže o tom, že Kristus bol človek. Zvitky od Mŕtveho mora sa nenašli v 50. rokoch 20. storočia, ako píše Brown, ale v roku 1947. Ranokresťanská cirkev odvrhla evanjeliá, ktoré Krista zobrazovali ako ľudskú bytosť a kanonizovala len štyri - podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána - ktoré ho zobrazovali ako Boha. Nie je pravda, že evanjelií bolo osemdesiat. Nevie sa, koľko ich bolo, dnes ich je známych dvadsať štyri, medzi nimi aj evanjelium, ktoré zaznamenáva Ježišovo detstvo. Kľúčovou témou Brownovho románu je Ježišov vzťah k ženám, predovšetkým k Márii Magdaléne, s ktorou bol údajne ženatý, mal s ňou dieťa a jej - teda nie Petrovi, ani žiadnemu zo svojich mužských nasledovníkov - zveril ďalšie šírenie svojich myšlienok. O rodokmeni Márie Magdalény nič nevieme, nepochádzala z „Benjamínovho“ (teda kráľovského rodu), ako tvrdí Brown. V žiadnom z evanjelií, ani v tých, ktoré neboli kanonizované, niet o nej zmienky ako o manželke, či milenke, len ako o „spoločníčke“ Ježiša. Renomovaný historik Bart D. Ehrman odporúča vnímať aj problematický Brownov Da Vinciho kód len ako napínavú detektívku.

Knihy o oslobodení a uzdravení

Kresťanstvo vníma slobodu ako oslobodenie od hriechu a od moci diabla. No nielen zlý duch nás spútava. O našu slobodu nás môže oberať aj prílišná naviazanosť na hmotné veci, či rôzne závislosti. Knihy o oslobodení môžu človekovi pomôcť vyslobodiť sa z moci diabla. V tomto kontexte je dôležité poznať a vyhýbať sa knihám, ktoré môžu viesť k duchovnému spútaniu namiesto oslobodenia. Knihy o oslobodení ponúkajú návody, ako sa zbaviť duchovných pút, ktoré ohrozujú náš život. Medzi autorov, ktorí sa venujú tejto téme, patrí Imrich Degro, Václav Kocián, Mária Vicenová a Tomáš Haburaj.

Imrich Degro

Imrich Degro je katolícky kňaz a skúsený exorcista, ktorý sa roky venuje modlitbám za uzdravenie a oslobodenie. Je autorom viacerých kníh, ktoré slúžia ako modlitbové sprievodce na ceste oslobodenia a prijatia daru uzdravenia. Medzi jeho diela patria: Pýtame sa exorcistu, Pane, príď mi na pomoc, Príď a uzdrav nás! V knihách ponúka modlitby za uzdravenie, ktoré sa dotýkajú celého nášho života - od našich predkov a nášho počatia cez dospievanie až po dospelosť. Nevynecháva žiadnu z dôležitých oblastí nášho života, akými sú prijatie sviatostí, vnútorná sloboda, život v pravde, moc našich slov či zranené emócie.

Václav Kocián

Václav Kocián je editor brožúr zameraných na vnútorné uzdravenie a oslobodenie od Zlého a citových rán. Jeho brožúry obsahujú modlitby, návody a postupy, ako sa modliť za telesné i vnútorné uzdravenie, modlitbu obnovenia krstných sľubov, vzývania Najsvätejšej Trojice, Panny Márie, sv. Michala archanjela a litánie. Medzi jeho diela patria: Modlitby za oslobodenie od Zlého a citových rán, 1. diel, Modlitby za oslobodenie od Zlého a citových rán, 2. diel.

Mária Vicenová

Mária Vicenová sa venuje téme duchovného boja a oslobodenia od negatívnych pút, ktoré ohrozujú náš život. V knihe Osloboď ma, Pane! ponúka návod, ako spoznať a osvojiť si bojovú taktiku duchovného zápasu a zbaviť sa negatívnych pút. Medzi jej diela patria: Osloboď ma, Pane!, Bolestný ruženec za uzdravenie a oslobodenie, Večeradlo s Matkou.

Tomáš Haburaj

Tomáš Haburaj je gréckokatolíckym kňazom, ktorý sa venuje téme boja s diablom a oslobodenia od jeho moci. V knihách prináša svedectvo o zakázanej oblasti, do ktorej človek nemá nikdy vstupovať. Medzi jeho diela patria: Zakázané svedectvo, Teba nenávidím, Hovorím Ti: VSTAŇ!

Ďalšie odporúčané knihy

Okrem vyššie uvedených autorov existuje mnoho ďalších kníh, ktoré sa venujú téme oslobodenia a uzdravenia. Medzi ne patria: Plná Božia výzbroj (Lawrence O. Richards), Ježiš, môj uzdravovateľ (Elias Vella), Kristoterapia (Elias Vella), Vnútorné oslobodenie a uzdravenie (Tomislav Ivančič), Krížová cesta oslobodenia (Viera Nemcová; Václav Kocián), Lámač pút (Neil T. Anderson).

Kontroverzia okolo knihy "Láske sa treba učiť"

Koncom minulého roka prišlo Vydavateľstvo Nové mesto na trh s knihou Láske sa treba učiť. Išlo o prvú zo série kníh o sexuálnej výchove. Jej prvé vydanie je určené pre rodičov štvor- až sedemročných detí. „Vydajte sa so svojimi deťmi v rodine na cestu objavovania emócií, vzťahov a sexuality. Ukážte deťom, že sexuálna výchova nie je niečím tajným, ale príležitosťou vyjadriť svoju jedinečnú osobnosť v emóciách, vzťahoch a širších súvislostiach,“ píše sa v úvode knihy, ktorej autormi sú taliansky psychológ a formátor Ezio Aceti a Stefania Caglianiová, psychologička a formátorka učiteľov katolíckych škôl. Obaja študovali náboženskú výchovu. Talianski biskupi si ich pravidelne pozývajú do svojich diecéz ako renomovaných odborníkov v oblasti psychológie. Psychológ Aceti viedol v Taliansku aj zahraničí formačné kurzy pre rodiny, kňazov i rehoľné sestry a so skúsenosťami o sexuálnej etike sa podelil aj s Inštitútom Jána Pavla II. pri Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme.

Obsah a kritika knihy

Deti v knihe cez postavičky Lucky a Samka objavujú tri krajinky. Prvou je ľudské telo, druhá hovorí o emóciách a pocitoch a tretia o tom, „ako sa staneme dospelými“. Autori pomáhajú čitateľom detským jazykom spoznávať orgány tela a proces vzniku života. Dávajú odpovede na otázky o počatí, príchode človeka na svet a dozrievaní chlapcov a dievčat. To všetko je doplnené o farebné ilustrácie. Súčasťou publikácie je aj príručka pre vychovávateľov a rodičov, v ktorej dávajú vysvetlenia a rady, ako s deťmi o týchto témach komunikovať. „Tieto návrhy bude môcť každý čitateľ využiť alebo odmietnuť na základe vzťahu s dieťaťom, pričom je potrebné brať do úvahy jeho kognitívnu vyspelosť a telesný vývoj,“ upozorňujú autori. Kniha sa v Taliansku stala bestsellerom. Vydavateľstvo Nové mesto sa ju rozhodlo priniesť na Slovensko z dôvodu, že u nás podobná odborná príručka pre rodičov o výchove k sexualite, ktorá by odrážala aktuálne psychologické poznatky, chýbala. Vydavateľstvo zorganizovalo ku knihe a téme sexuálnej výchovy viacero diskusií, jedna z nich bola v apríli súčasťou kresťanského festivalu Bratislavské Hanusove dni.

Stanovisko Trnavskej arcidiecézy

Ľudia z tohto vydavateľstva plánovali v septembri usporiadať ku knihe konferenciu aj za účasti talianskych autorov a o témach, ktoré otvárajú, ďalej diskutovať. Ich plány však narazili na nečakané stanovisko z Trnavskej arcidiecézy. Pred dvomi týždňami sa na stránkach Trnavskej arcidiecézy objavilo vyhlásenie arcibiskupa Jána Oroscha ku knihe Láske sa treba učiť. Orosch je členom Komisie pre katechizáciu a školstvo pri Konferencii biskupov Slovenska, ktorú vedie košický arcibiskup Bernard Bober. „Vnímam v nej podprahové podsúvanie prvkov LGBT ideológie, ako aj predčasnú sexualizáciu detí vo veku od 4 do 7 rokov,“ tvrdí Orosch a vyzýva k zodpovednosti rodičov, kňazov, učiteľov aj vychovávateľov. „Prosím o dar rozlišovania duchov, aby sme správne vedeli rozlíšiť, kedy prichádza vlk v ovčom rúchu. Odbornosť autorov či prekladateľov nie je vždy zárukou pravovernosti,“ píše trnavský arcibiskup a dodáva, že aj najväčší odborníci prechádzajú rôznymi krízami svojho života, keď môžu veci vidieť v nepravom svetle a zmiasť tak veľký počet ľudí. „Ako pastier partikulárnej Cirkvi som sa rozhodol vydať zákaz na používanie knihy Láske sa treba učiť, ktorej autormi sú Ezio Aceti a Stefania Caglianiová, v Trnavskej arcidiecéze. Verím, že toto moje rozhodnutie bude prijaté s pochopením,“ zakončuje Orosch svoje vyhlásenie.

Reakcia vydavateľov a odborníkov

Slová trnavského arcibiskupa zaskočili viacerých veriacich vrátane vydavateľov knihy z Nového mesta. Vydavatelia z Nového mesta sa o stanovisku komisie pre katechizáciu a školstvo dozvedeli až od nás. Vydavateľstvo uviedlo: „Ako kresťanské vydavateľstvo rešpektujeme a prijímame odporúčanie komisie. Sťahujeme knihy z kresťanskej distribúcie a septembrový termín konferencie za účasti autorov a ďalších odborníkov posunieme na neskorší termín.“ Odmietajú, že by sa v knihe objavovali prvky LGBT ideológie. „Ani autori, ani vydavateľstvo žiadnym spôsobom túto ideológiu nepropagujú. Naopak, knihy vyšli v Taliansku ako reakcia na Štandardy pre sexuálnu výchovu z dielne WHO v snahe predbehnúť ideologické obsahy, s ktorými ako kresťania máme problém. Prostredníctvom kníh Láske sa treba učiť chcú autori pravdivými informáciami pomôcť rodičom, aby svoje deti naučili správne rozlišovať a v budúcnosti rozpoznávať ideologické prvky.“

Kniha má podľa jej slov slúžiť ako pomôcka pre rodičov, ktorí sa cítia v téme neistí a hľadajú spôsob, ako o tom pred deťmi hovoriť. Páči sa jej preto príručka, ktorá je súčasťou knižky. „Samotní autori hovoria, že kniha nepatrí priamo do rúk detí, ale rodičov, ktorí majú jej vhodnosť zvážiť. Nemá ambíciu byť katechetickou učebnicou,“ dodáva Lucia s tým, že nerozumie kritikom, ktorí ju považujú za nebezpečnú. „Niektorí sa už tak boja škodlivých prúdov, že si bránia svoje pozície bez možnosti dialógu.“ Psychologička Monika Matejová tvrdí, že predškolský vek je obdobím, keď sa o sexualite s deťmi dá rozprávať, hoci nie v úzkom zmysle slova, ale o identite a vzťahovosti. Marcela Dobešová, predsedníčka organizácie Fórum za život, hodnotí knihu pozitívne a považuje ju za vhodnú pre katolícke prostredie. Podľa jej slov autori reflektujú potreby dnešnej doby v otázke sexuálnej výchovy a tému komunikujú vhodne nielen pre katolícke prostredie.

Kresťanská literatúra v socialistickom období a v dnešnej dobe

V priebehu 20. storočia sa dostalo na index (a aj do ohňa, zberu či šrotu) viac kníh ako kedykoľvek predtým. My starší si pamätáme aj literatúru zo socialistického obdobia našej minulosti. Nielen cyklostylové samizdaty, či kopy zošrotovaných kníh, o ktorých tak krásne písal Bohumil Hrabal. Dnes môže vychádzať skutočne hocičo. Negatívne však je, že vychádza hocičo. Byť v dnešnej dobe literárnym kritikom musí byť rizikovým povolaním. O nič lepšie to však nie je ani na poli popularizačnej spisby. Premnožili sa dielka samozvaných odborníkov s patologickým presvedčením o vlastnej geniálnosti, ako aj grafomanov s neutíchajúcou túžbou przniť vkus a dezinformovať pospolitý ľud. Aj vydavatelia majú svoje maslo na hlave. Tlačia na prekladateľov, ktorí v časovom strese vydajú z rúk preklady pod psa, ale čo je horšie, mnohí z nich často ani netušia, čo prekladajú. Asi vyvolá nevôľu moje konštatovanie, že cenzúra predsa len mala niečo do seba a nebolo by od veci znova ju zaviesť. Nemala by to byť však cenzúra v pôvodnom slova zmysle, teda znovuzavedenie smutne presláveného Úradu pre tlač a informácie alebo Hlavnej správy tlačového dohľadu (aj keď si viem celkom dobre predstaviť ich dnešné personálne obsadenie). Stačili by oponenti, ktorí by samozvanému literátovi bez autocenzúry či sebareflexie šetrne prezradili, že jeho dielo je nanič. Nezaškodilo by ani to, ak by vydavateľstvá oferovali nejaký ten groš na odborného posudzovateľa a dielo vydali až s jeho odobrením.

Knihy o prenasledovaní Cirkvi v Československu

V socialistickom období boli prenasledovaní mnohí duchovní a veriaci. Tieto udalosti dokumentujú viaceré knihy:

• Ernest Hauser: Štiavničan - Spomienková kniha Ernesta Hausera je zaujímavým svedectvom osudu človeka, prenasledovaného komunistickým režimom. Kniha opisuje pokus o emigráciu koncom 40. rokov 20. storočia, následné zatknutie, vyšetrovanie, väznenie, zaradenie do PTP a vysťahovanie rodiny v rámci akcie B.
• Miloš Doležal: Krok do tmavé noci - Príbehy farára Josefa Toufara, jeho vrahov a čihošťského zázraku so správami archeológa, antropológov a súdneho lekára o exhumácii. Autor odhaľuje novozistené fakty a svedectvá, ktoré sa viažu k osobnosti Josefa Toufara, jeho mučiteľov a dobovému kontextu.
• Daniel Atanáz Mandzák: Dokumenty k akcii „P“ - Publikácia o prešovskom „Sobore“, ktorého cieľom bolo, aby gréckokatolíci prešli na pravoslávie. Gréckokatolícka cirkev bola na 18 rokov administratívne zakázaná a jej členovia boli komunistickým režimom prenasledovaní.
• Albert Púčik; Róbert Letz; Blažej Belák: Drahomilovaní moji! - Korešpondencia Alberta Púčika (1944 - 1951), jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku. Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie a vovádzajú nás do rodinných pomerov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.
• Josef Petr Ondok: Řeč o Bohu - Metódy analytickej filozofie v teológii od Josefa Petra Ondoka, ktorý bol z politických dôvodov väznený až do mája 1963.
• Petr Kubín: Brány pekelné ji nepřemohou - Kapitoly z prenasledovania cirkvi v Československu okolo roku 1950. Publikácia obsahuje príspevky z vedeckého kolokvia o prenasledovaní rímskokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1948-1960.

tags: #zakazane #krestanske #knihy