Prečo si anglickí králi nárokovali francúzsky trón?

Stredoveké dejiny Európy sú plné zložitých dynastických sporov a vojen o moc. Jedným z najznámejších konfliktov je Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom, ktorá sa ťahala s prestávkami od roku 1337 do roku 1453. Hlavným spúšťačom tohto dlhotrvajúceho konfliktu bol nárok anglických kráľov na francúzsky trón. Prečo si ho anglickí králi nárokovali a aké historické udalosti k tomu viedli?

Charakteristika doby a anglickí panovníci

V priebehu 14. a 15. storočia, počas ktorých prebiehali hlavné udalosti spojené s anglickým nárokom na francúzsky trón, vládli v Anglicku títo panovníci:

• Edward I. "Longshanks" (1272-1307)
• Eduard II. (1307-1327)
• Edward III. (1327-1377)
• Richard II. (1377-1399)
• Henrich IV. (1399-1413)
• Henrich V. (1413-1422)
• Henrich VI. (1422-1461 a 1470-1471)
• Edward IV. (1461-1470 a 1471-1483)
• Edward V. (apríl-jún 1483)
• Richard III. (1483-1485)
• Henrich VII. (1485-1509)

Toto obdobie bolo pre Anglicko náročné, poznačené vojnami, epidémiami a sociálnymi nepokojmi. Moc mešťanov a šľachty vzrástla, pretože panovník sa na nich spoliehal pri financovaní nákladných vojen.

Pôvod nároku na francúzsky trón

Nárok anglických kráľov na francúzsky trón siaha do obdobia vlády anglického kráľa Edwarda III. Edward III. si nárokoval francúzsky trón prostredníctvom svojho príbuzenského vzťahu s vymretým rodom Kapetovcov. Jeho matka Izabela Francúzska bola dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV. Krásneho. Keď v roku 1328 zomrel posledný priamy mužský potomok Kapetovcov, Karol IV., Edward III. sa cítil byť právoplatným dedičom francúzskeho trónu.

Francúzi však túto interpretáciu dedičského práva odmietli a na trón dosadili Filipa VI. z vedľajšej vetvy rodu Valois. Francúzi argumentovali tzv. sálskym právom, ktoré vylučovalo dedičstvo trónu po ženskej línii. Edward III. spočiatku Filipa VI. uznal, ale neskôr svoj nárok obnovil, čo viedlo k vypuknutiu Storočnej vojny v roku 1337.

Ďalšie príčiny sporu

Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako feudum značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Ďalšou príčinou Storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom, ktoré bolo hlavným odberateľom anglickej vlny. Pred začiatkom Storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dalo flámske knieža Ludvig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jacoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. vyhlásil mu vojnu.

Priebeh Storočnej vojny (1337-1453)

Storočná vojna bola sériou ozbrojených konfliktov medzi Anglickom a Francúzskom, ktoré sa ťahali s prestávkami viac ako sto rokov. Anglickí králi sa snažili vojensky presadiť svoj nárok na francúzsky trón.

Prvá fáza vojny (1337-1360)

Počas prvých desaťročí vojny dosiahli Angličania významné víťazstvá. Víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Anglická armáda vedená Eduardom III. vo významnej bitke pri Kreščaku v roku 1346 zvíťazila nad mnohonásobnou presilou Francúzov. V tomto boji sa hlavne osvedčili waleskí lukostrelci, ktorým Edward III. pozdvihol morálku tým, že prikázal svojim rytierom zosadnúť z koní a bojovať bok po boku s lukostrelcami. Neusporiadané francúzske rytierske vojsko nedokázalo odolať anglickým lukostrelcom, ktorí postrieľali francúzskych jazdcov skôr než stihli použiť svoje dlhé kópie a ťažké meče. V tejto bitke padol tiež významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý. V roku 1347 po dlhodobom obliehaní dobyli Angličania prístavné mesto Calais a to zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov.

V roku 1347 bolo uzavreté osemročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom trvajúce do roku 1355, pretože obe strany sa po začiatočných bojoch finančne vyčerpali. Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na francúzsky trón jeho syn Ján II. prezývaný Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazení Čiernym princom Eduardom (synom kráľa Edwarda III.) a kráľ Ján bol zajatý. V následných zmätkoch sa vlády vo Francúzsku chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý s pomocou panstva a duchovenstva najprv musel zlikvidovať protivojnovú vzburu parížskych mešťanov. Mierom v Brétigny v roku 1360 skončila prvá etapa Storočnej vojny. Anglický kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Calais, ako aj väčšina francúzskeho územia. Okrem toho mal kráľ Ján zaplatiť ohromné výkupné v hodnote troch miliónov dukátov, čo však nikdy nesplatil a preto odišiel do zajatia do Anglicka, kde v roku 1364 zomrel.

Druhá fáza vojny (1369-1389)

Na francúzsky trón v roku 1364 nastúpil Karol V., ktorý znovu vyhlásil vojnu Anglicku a vyhnal ich z mnohých oblastí Francúzska. Teraz však už zmenili svoju taktiku a viedli malú vojnu, bránili mestá a veľkým bitkám sa opatrne vyhýbali. Za vlády Karola V. Francúzsko prosperovalo. Naopak Anglicku sa dariť prestalo. V roku 1377 zomrel kráľ Eduard III. a zanechal vládu svojmu vnukovi, Richardovi II.., ktorý roku 1381 musel potlačiť ľudové povstanie, ktoré si kládlo za cieľ rovnosť všetkých stavov.

Tretia fáza vojny (1415-1453)

Konflikt sa obnovil v 15. storočí, keď anglický kráľ Henrich V. opäť uplatnil nárok na francúzsky trón. Armagnacovská liga bola v tomto období veľmi aktívna. Angličania dosiahli ďalšie víťazstvá, napríklad v bitke pri Azincourte (1415), a ovládli rozsiahle územia v severnom Francúzsku. V roku 1420 podpísali obe krajiny troyeský mier. Podľa neho sa mal Henrich V. oženiť s dcérou Karola VI. Katarínu a po svokrovej smrti zasadnúť na francúzsky trón. Syn Karola VI. mal byť z následníctva vylúčený. Angličania našli v burgundskom vojvodovi mocného spojenca. Henrich sa však francúzskej koruny nedočkal, pretože v roku 1422, sedem týždňov pred Karlom VI. nečakane zomrel. Zanechal po sebe deväťmesačného syna Henricha VI., ktorý bol uznaný za kráľa v Anglicku a časti Francúzska, severne od Loiry a v Guyenne. V ostatných oblastiach Francúzska vládol syn Karola VI., Karol VII., devätnásťročný mladík. Proti nemu pokračoval vo vojne vojvoda z Bedfordu, ktorého vojská postúpili za Loiru a v roku 1428 už obliehali Orléans, poslednú väčšiu vojenskú pozíciu francúzskych síl.

Johanka z Arcu a obrat vo vojne

V roku 1429 sa však situácia začala meniť vďaka aktivite Johanky z Arcu, ktorá inšpirovala francúzske vojská a viedla ich k víťazstvám. V roku 1429 sa jej podarilo Orléans uvoľniť, čím si získala svoje "bojové" meno, Panna orleánska. V tom istom roku bol v Remeši korunovaný princ Karol VII., čím malo Francúzsko zrazu dvoch kráľov. Vystúpením Jany z Arku vojna proti Angličanom zrazu nadobudla národný charakter. Na Angličanov sa problémy začali hrnúť zo všetkých strán - ich vzťahy s burgundským vojvodom sa začali zhoršovať a ich vojská vo Francúzsku začali trpieť nedostatkom zásob a posíl. Po oslobodení mesta Orléans a porážke Angličanov pri mestách Patay a Jargeau nastal obrat vo vojne. Vysoká šľachta však závidela Jane z Arku jej postavenie a prekážalo jej, že spásu Francúzsku prinieslo obyčajné dievča. Johanka bola nakoniec vyštvaná z kráľovského dvora a vrátila sa späť do boja. Pri oslobodzovaní Compiègne bola zajatá Burgunďanmi a v roku 1431 bola v Rouen upálená. V roku 1435 bolo zvolané zasadnutie v meste Arras, na ktoré sa dostavili vyslanci skoro všetkých európskych štátov. Malo sa tu rozhodnúť o osude Francúzska, ale k tomu nedošlo pre nezhody medzi Anglickom a Francúzskom. Vojna preto pokračovala.

Koniec vojny a dôsledky

Angličania však stratili svojho burgundského spojenca, ktorý za prestup na francúzsku stranu zinkasoval mnohé územia a lénnu nezávislosť na francúzskom kráľovi až do Karlovej smrti. Potom už nasledovala jedna porážka Angličanov za druhou. V roku 1436 dobyli Francúzi Paríž a v roku 1449 Normandiu. Angličania napokon v roku 1453 prehrali bitku pri Castillone a museli vojnu skončiť. Vo Francúzsku zostalo v ich moci jedine prístavné mesto Calais s okolím a Normanské ostrovy. V polovici 15. storočia Angličania stratili väčšinu svojich území vo Francúzsku a v roku 1453 boli definitívne porazení.

Storočná vojna mala rozsiahle dôsledky pre Anglicko aj Francúzsko. Pre Anglicko znamenala stratu rozsiahlych území na kontinente a oslabenie kráľovskej moci. Vojna tiež prispela k vnútorným nepokojom, ktoré vyvrcholili vo vojne ruží medzi dvoma vetvami kráľovského rodu. Pre Francúzsko znamenala vojna zničenie a straty na životoch, ale zároveň posilnila národné povedomie a upevnila kráľovskú moc. Nárok anglických kráľov na francúzsky trón bol jedným z hlavných motorov Storočnej vojny. Hoci Angličania nakoniec neuspeli v presadení svojho nároku, vojna mala zásadný vplyv na dejiny oboch krajín a na formovanie európskeho politického systému.

Vojny ruží (1455-1485)

Po skončení Storočnej vojny sa v Anglicku začali vyostrovať spory v boji o trón. V roku 1455 tieto spory prerástli do vojny, známej ako Vojny ruží. Proti sebe bojovali dva rody: rod Lancasterovcov a rod Yorkovcov. Názov tejto vojny vznikol podľa ruží v erboch u oboch rodov. Rodu Lancasterovcov patrí červená ruža, rodu Yorkovcov patrí biela ruža. Až do vyriešenia sporov medzi týmito dvoma rodmi vojna trvala dlhých tridsať rokov.

Henrich VI. a nástup Yorkovcov

Kráľ Henrich VI. trpel slabomyseľnosťou a nebol schopný vládnuť sám. To viedlo k nestabilite v krajine. Bezprostrednou príčinou vojny bol nárok na trón vznesený vojvodom Richardom z Yorku, ktorý dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Vypukli krvavé šarvátky medzi oboma stranami. Richard z Yorku bol kráľovský miestodržiteľ v Írsku. Po jeho smrti sa boj o trón vyostril.

Nástup Tudorovcov

V roku 1485 vyriešil situáciu v Anglicku Henrich VII. Tudor. V bitke na Bosworthskom poli pri Leicestri, 22. augusta 1485, sa odohrala rozhodujúca bitka, ktorú vyhral Henrich. Tým sa vojna skončila. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. z rodu Yorkov, a tak spojil nepriateľské rody. Svoj sľub dodržal a svojou svadbou s Alžbetou z rodu Yorkovcov ukončil vojnu a tým stabilizoval celkovú situáciu v Anglicku. Henrichom VII. Tudorom tak začína Anglicku vládnuť dynastia Tudorovcov. Na znak zmierenia vznikla tzv. Tudorovska ruža.

Henrich VII. bol pre Anglicko dobrou voľbou. Panovník si vytvoril silnú stálu armádu, aby zabránil akejkoľvek ďalšej občianskej vojne. Podarilo sa mu rozpustiť vojenské družiny šľachty, ktoré boli dovtedy pre každého veľmoža samozrejmosťou, ale aj zdrojom napätia, lebo prispievali k neposlušnosti a uľahčovali vzburu voči kráľovi. Kráľ sa postaral, aby feudáli, ktorí vraždenie prežili, mali menšiu moc. Formálne však rešpektoval úlohu anglického parlamentu (poradného zboru kráľa) zloženého z najvyššej šľachty. Protežoval však novú, silnú vrstvu mešťanov a ušla sa mu aj prezývka „meštiacky“ kráľ. Postaral sa totiž, aby sa z Anglicka okrem surovín vyvážalo aj súkno, už ako hotový výrobok. Anglicko tak začalo konkurovať v obchode Holandsku. Henrich VII. kráľovskú moc postupne upevňoval a blížila sa až k absolutizmu. Aj keď sa na trón Henrich VII. dostal „procesom eliminácie“, dosiahol uznanie svojej vlády, aj priaznivé podmienky pre rozvoj krajiny. Vládol dvadsaťštyri rokov. Jeho zákony v krajine platili až do revolúcie v sedemnástom storočí.

Henrich VIII. a jeho vplyv na Anglicko

Henrich VIII. nastúpil na trón v roku 1509 vo veku osemnásť rokov. Bol inteligentným, vzdelaným vládcom. Bol športovo založený, o jeho kondícii sa hovorilo po celom kráľovstve. Jeho kráľovský dvor priťahoval množstvo učencov, hudobníkov a umelcov. Usporadúval rôzne ceremónie, predstavenia a turnaje, na ktoré míňal neskutočne veľa peňazí. Okrem toho na jeho dvore prekvitala kultúra. Počas jeho vlády Anglicko naozaj prekvitalo a hovorilo sa o zlatom veku Anglicka. Bol horlivým prívržencom rímskej cirkvi a útočil na Martina Luthera. V tzv. Assertio Septem Sacramentorum bránil dogmy. Za to mu pápež udelil titul obranca viery.

Manželstvá Henricha VIII. a anglikánska cirkev

Henrich VIII. je známy svojimi šiestimi manželstvami. Stál pri zrode anglikánskej cirkvi. Príčinou jej vzniku bol jeho rozvod s Katarínou Aragónskou, ktorý pápež nechcel schváliť. Henrich VIII. vyhlásil svoje manželstvo za rozvedené a vzal si Annu Boleynovú. Neskôr vymenoval nového canterburského arcibiskupa Thomasa Cranmera, ktorý anuloval manželstvo s Katarínou Aragónskou. Vzápätí vyhlásil jeho uzavreté manželstvo s Annou Boleynovou za platné. Kráľ Henrich VIII. presadil zákon o zvrchovanosti kráľa ako hlavy cirkvi v Anglicku, pričom nesúhlas bol považovaný zároveň za kacírstvo. Jeho dcéra Mária bola v roku 1533 vyhlásená za nemanželskú a zbavená titulu. Po smrti Kataríny Aragónskej bola Anna Boleynová popravená za cudzoložstvo, incest a velezradu, pretože mu neporodila mužského dediča. Potom sa oženil s Jane Seymourovou, ktorá mu porodila syna Eduarda. Jane zomrela krátko po pôrode. Neskôr nasledovali manželstvá s Annou Klévskou, Katarínou Howardovou (popravenou za cudzoložstvo) a Katarínou Parrovou. Vďaka vplyvu Kataríny Parrovej sa výnosom parlamentu v roku 1543 zabezpečilo následníctvo oboch dcér (Márie a Alžbety), napriek tomu, že boli vyhlásené za nelegitímne.

Henrichova staroba a následníci

Henrich VIII. zostarol a s pribúdajúcimi rokmi narastala jeho zloba a tyranský prístup. Počas jeho vlády došlo k veľkému množstvu popráv, celkovo až 72 000. Henrich VIII. zomrel 28. januára 1547. Po Henrichovi VIII. sa na tróne vystriedali všetky tri jeho deti: Eduard VI., Mária I. a Alžbeta I.

Eduard VI.

Eduard VI. nastúpil na anglický trón hneď po smrti svojho otca Henricha VIII. v roku 1547. Bol korunovaný 20.2.1547 vo Westministerskom opátstve ako 9-ročný. Po korunovácii ho usadili na trón sv. Eduarda a dostal tri meče, ktoré reprezentovali jeho tri kráľovstvá: Anglicko, Írsko, Francúzsko. Stal sa z neho protestant, ktorý bol bigotný a netolerantný. Neznášal rímskokatolícku cirkev i všetko, čo sa s ňou spájalo. Keďže bol Eduard ešte neplnoletý, mala za neho vládnuť kráľovská rada podľa závetu spísaného jeho otcom Henrichom VIII. Lord protektor Hertford, ktorý sa stal vojvodom zo Somersetu, bol 21. marca 1547 formálne vymenovaný za lorda protektora, čím získal plnú moc a oprávnenie vládnuť v kráľovom mene. Jeho cieľom bolo vybudovať protestantský štát.

Mária I. (Krvavá)

Mária bola silná katolíčka a odmietala akokoľvek sa podriadiť či prestúpiť na protestantskú vieru. Medzi Máriou, kráľovskou radou či Eduardom došlo k viacerým sporom. Po smrti Eduarda VI. nastúpila na trón Mária, ktorú prezývali Krvavou, kvôli častým popravám a vraždeniu anglikánov. Vrátila Anglicko ku katolicizmu. Zomrela bezdetná v roku 1558 po 5-ročnom vládnutí.

tags: #z #akeho #dovodu #mali #anglicky #krali