Telesné postihnutie terčom výsmechu: Spoločenské výzvy a možnosti riešenia

Telesné postihnutie, či už vrodené alebo získané, by nikdy nemalo byť dôvodom na posmech. Ľudia s telesným postihnutím čelia v živote mnohým výzvam a posmešky im situáciu len zhoršujú. Je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa niekto odlišuje od väčšiny, má rovnaké právo na úctu a rešpekt. V skutočnosti, títo jedinci často trpia viac, ako si dokážeme predstaviť.

Telesné postihnutia sú obvykle pre okolie dobre rozpoznateľné, viditeľné, často nápadné. V niektorých kultúrach, žiaľ, ešte aj dnes sú ľudia s telesným postihnutím vnímaní ako príťaž spoločnosti, nemajú ľahké postavenie a spoločnosť sa k nim často nespráva najláskavejšie. Deťom v niektorých kultúrach je ešte aj dnes odopieraný prístup k vzdelávaniu či k primeranej zdravotnej starostlivosti. U nás je našťastie v tomto smere situácia priaznivejšia. Aj keď napr. nechodiace dieťa na vozíčku v škole bezpečne upúta pozornosť, má prístup k vzdelávaniu s ohľadom na svoje postihnutie.

Šikanovanie a jeho dopady na telesne postihnutých jedincov

Šikanovanie je veľmi zložitý právny problém, zasahuje právo multidisciplinárne. Je to sociálno-patologický jav, ktorý sa vyskytuje pomerne často v školách. Zo dňa na deň má šikanovanie stúpajúcu tendenciu, napriek tomu, že školy realizujú rôzne besedy a vedú diskusie k tejto téme.

Žiaci ako aj ich rodičia sú informovaní a oboznámení s prevenciou a riešením šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach metodickým usmernením, teda smernicou č. 36/2018 vydanou MŠVVaŠ SR, o ktorej informuje riaditeľ školy, sociálny pedagóg, koordinátor prevencie, triedny učiteľ a iní odborní pracovníci o preventívnych činnostiach.

Prečo dochádza k šikanovaniu?

Dochádza k nemu zväčša z dôvodu zvýšenej agresie, ktorú si dieťa vybíja na rovesníkovi, prípadne mladšom dieťati. Dieťa vedome ubližuje svojou silou inému dieťaťu, robí mu prieky, vysmieva sa mu a pod. Agresor môže mať problémy so správaním, s rodičmi nemá vytvorený dobrý vzťah, vyskytujú sa problémy v škole, v medziľudských vzťahoch a svoju agresivitu vyvršuje predovšetkým na slabších, mladších žiakoch.

Agresívne správanie môže mať rôzne podoby:

• Agresia ako forma hry: dieťa si overuje svoju silu, prípadne chce mať radosť z víťazstva a preto si vyhľadáva slabšie dieťa, ktoré dokáže poraziť.
• Agresia ako obranný mechanizmus: obeť sa bráni útočníkovi, a v konečnom dôsledku môže obeť ublížiť útočníkovi.
• Agresia ako reakcia frustrovaného jedinca: v tomto prípade sa dieťa cíti menejcenné a hľadá náhradu za svoju prehru ublížením slabšiemu jedincovi.
• Agresia ako forma zvedavosti: deti zisťujú, kde sú ich hranice, čo je povolené a čo zakázané. Takáto forma môže vyústiť do egoistického presadzovania.
• Agresia ako nevhodná forma túžby po láske: dieťa svoju pozornosť získava negatívnym správaním a konaním, uspokojovaním svojich potrieb, pričom si neuvedomuje svoje konanie.

Formy šikanovania

Šikanovanie má rôzne podoby, ktoré sa môžu odzrkadliť na psychickom, ale aj fyzickom zdraví žiaka. Šikanovanie môže mať rôzne prejavy:

• Verbálna (slovná): ide o slovné napádanie a tiež o psychickú formu tlaku agresora na obeť.
• Sociálna (spoločenská): ide tiež o istý druh slovného poníženia pred spoločnosťou alebo kolektívom.
• Fyzická: ide o prechod od psychickej a spoločenskej šikany na úroveň fyzických napádaní.

Dieťa, ktoré sa začína stávať obeťou šikanovania si to na začiatku takéhoto typu správania jeho/jej spolužiakov ani nevšimne. Po určitom čase zistí, že kolektív ho vytláča na okraj triedy a nikto sa s ním nerozpráva, ignorujú ho, prípadne sa mu posmievajú za hocičo, čo ho odlišuje od zvyšku triedy, môže ísť o dobré/zlé vlastnosti, prípadne šikovnosť, drahé/lacné oblečenie, vlastnenie/nevlastnenie určitej veci (mobil, Xbox, mp3), prípadne nosí okuliare/načúvací prístroj/má diétu/fyzické postihnutie.

Patrí sem napr. posmech, pokorujúca prezývka, nadávky, hrubé žarty, kritika dieťaťa (nepriateľská až násilnícka), príkazy od iných detí (panovačným, nepriateľským tónom), štuchanie, kopanie, rany (nemusia byť silné, ale obeť ich nevracia).

Štádiá šikanovania

1. Ide prevažne o psychické formy násilia - ignorovanie, prehliadanie obete, vylúčenie zo skupiny. Mierne nadávky, intrigovanie, ohováranie a zosmiešňovanie.
2. Psychický nátlak začína prerastať do fyzickej agresivity. Občasné strkanie, potkýnanie, ťahanie za vlasy, podkopávanie stoličky, bitky či facky. Pritvrdzuje sa manipulácia s obeťou.
3. K agresorovi (agresorom) sa pridávajú ďalší jednotlivci. Skupina agresorov pritom upevňuje svoju moc nielen nad obeťou, ale aj nad ostatnými členmi skupiny.
4. V tejto etape je kladenie odporu v podstate zbytočné. Činnosť agresorov nerušene pokračuje. Aj slušní a dobrí žiaci sa začínajú správať kruto, keďže majú pocit uspokojenia z ponižovania druhého žiaka.
5. Toto je posledné štádium vykorisťovania. Dokonalá šikana sa vyskytuje na stredných školách, vo výchovných ústavoch, alebo vo väzniciach. Žiaci a chovanci sa delia na dve skupiny - otrokárov (nadľudí) a otrokov (podľudí).

Výskum výskytu šikanovania

Hlavným cieľom výskumu bolo zistiť výskyt šikanovania a tiež, či žiaci prišli do kontaktu s týmto javom v školskom prostredí na dvoch vybraných stredných školách. Do výskumu bolo zapojených spolu 145 respondentov, z toho 86 ((35) 40,69% dievčat, (51) 59,30% chlapcov) bolo zo Strednej zdravotníckej školy (SZŠ) a 59 (100% dievčat, 0% chlapcov) zo Strednej odbornej školy pedagogickej (SOŠPg). Výskum bol realizovaný v 1. a 2. ročníku.

So šikanovaním sa na SZŠ stretlo 18,60% chlapcov a 60,47% dievčat, na SOŠPg to bolo 88,14% dievčat. Z daného nám vyplýva, že sa so šikanovaním stretlo viac dievčat ako chlapcov.

Najčastejšie miesto, kde k šikanovaniu dochádza: v škole SZŠ 50% a SOŠPg 81%, na krúžku SZŠ to bolo len niečo cez 4,65% a v SOŠPg 3,39%, na ulici uviedlo zo SZŠ 37,21% a SOŠPg až 55,36%, v internáte uviedli respondenti SZŠ 8,14% a SOŠPg 10,17%, objavila sa aj kyberšikana na SZŠ v podiele 2,33% a vôbec sa nestretli so šikanovaním 24,41% respondentov. Pri odpovedi na otázku, či boli osobne šikanovaní bola odpoveď vo väčšej miere nie - SZŠ dievčatá 56,98% a chlapci 15,12%, na SOŠPg neboli šikanované dievčatá uviedlo 72,88%. V predchádzajúcej otázke č. 2, či sa stretli so šikanovaním, mali zjavne na zreteli pri odpovedi, že to nemuselo byť šikanovanie súvisiace priamo s nimi, skôr boli ako svedkovia.

Telesné napadnutie (kopanie, drganie...) uviedli respondenti zo SZŠ v počte 25 (29,07%) a zo SOŠPg 20 (33,90%), ničenie osobných vecí (oblečenie, školské potreby...) zo SZŠ označilo 14 (16,28%) respondentov a zo SOŠPg 50 (84,75%), vydieranie (finančné, psychické - nosenie desiaty a pod.) zo SZŠ 20 (23,26%) respondentov, a zo SOŠPg 23 (38,99%) respondentov, kyberšikanovanie uviedlo zo SZŠ 16 (18,60%) a zo SOŠPg 7 (11,86%) respondentov, opäť sa tu opakuje odpoveď - iné, nestretli sa so šikanovaním zo SZŠ 27 (31,40%) a SOŠPg 10 (16,95%). Ako môžeme vidieť z výskumu, je zrejmé, že žiaci používajú rôzne podoby šikanovania, ako najpočetnejšia odpoveď bolo telesné napadnutie, ničenie osobných vecí ale aj vydieranie.

Na otázku, či bol žiak dlhodobo šikanovaný, zdôrazňujem, že túto otázku sme položili zámerne, keďže za šikanovanie sa pokladá opakované ubližovanie, respondenti odpovedali takto: zo SZŠ aj SOŠPg odpovedalo v rovnakom počte 9, viac ako 2x v percentuálnom podiele SZŠ (10,47%) respondentov, zo SOŠPg odpovedalo v percentuálnom podiele 15,25%, nie stalo sa to len raz označilo odpoveď 40 (46,51%) respondentov SZŠ a 7 (10,17%) SOŠPg, nie, nebol/a som šikanovaný/á odpovedalo 37 (43,02%) respondentov SZŠ a 43 (72,88%) SOŠPg. Opäť sa nám potvrdzuje, že žiaci boli zväčša svedkami šikanovania, touto otázkou sme si chceli potvrdiť výskyt šikanovania na školách z čoho vyplýva, že šikanovanie sa vyskytuje v školách, ale v menšej miere, pretože 10,47% žiakov SZŠ a 15,25% SOŠPg uviedlo, že boli šikanovaní viac ako dvakrát.

Najviac odpovedí, nepovedal/a o šikanovaní nikomu označilo 47 (54,65%) respondentov zo SZŠ a 21 (35,59%) respondentov zo SOŠPg, rodiča, alebo príbuzného by si vybralo 20 (23,26%) respondentov zo SZŠ a 25 (42,37%) respondentov zo SOŠPg, učiteľovi by sa zdôverilo 13 (15,12%) respondentov zo SZŠ a 14 (23,73%) respondentov zo SOŠPg, spolužiakovi by to povedalo 11 (12,79%) respondentov SZŠ a 12 (20,34%) respondentov SOŠPg. Z danej tabuľky vidíme, že viac ako polovica žiakov zo SZŠ by to nepovedala nikomu a viac ako polovica respondentov SOŠPg by si vybrala rodiča, alebo príbuzného.

V nasledujúcej otázke, či má respondent kamarátov, odpovedali takto: viac ako 3 kamarátov označilo 79 (91,86%) respondentov SZŠ a 55 (93,22%), jedného kamaráta označili 4 (4,65%) respondenti SZŠ a 1 (1,70%) respondent SOŠPg, nie, nemám označilo v rovnakom počte 3 respondenti a teda v percentuálnom podiele 3,49% respondentov SZŠ a 5,08% respondentov SOŠPg. V prípade, že by sa respondent dozvedel, že je niekto šikanovaný sa zisťovalo, komu by to oznámil: najviac odpovedí respondenti uvádzali, že by to povedali rázne agresorovi, teda tomu, kto šikanuje, aby tak nerobil 54 (62,79%) respondentov SZŠ a ale len 21 (35,59%) respondentov SOPgŠ, oznámil by to škole: 37 (43%) respondentov SZŠ, až 35 (59%) respondentov SOPgŠ, navrhol by šikanovanému, aby sa vyhýbal agresorovi: 13 (15,12%) respondentov SZŠ, 5 (8,48%) respondentov SOPgŠ, iné - 1 (1,16%) respondent SZŠ by použil silu, teda zbil by agresora, ale 3 (3,49%) respondenti SZŠ a 4 (6,78%) respondenti SOPgŠ by to povedali rodičom agresora. Respondenti SZŠ v nadpolovičnej väčšine 62,79% by túto situáciu riešili zoči-voči agresorovi a to tak, že mu povedú, aby to nerobil, ale 59% respondentov SOPgŠ by to oznámili škole.

Obeť šikanovania

Vo väčšine prípadov ide o žiakov, ktorí dávajú najavo strach, plachosť či utiahnutosť. V triednom kolektíve sú to tí najslabší. Obeťami bývajú žiaci, ktorí sú usilovní, alebo žiaci, ktorí majú nejaký handicap (telesné alebo zmyslové postihnutie, poruchy učenia a pod.), nadváhu, alebo sú niečím odlišní - nosia okuliare, strojček na zuby, majú pehy, ryšavé vlasy. Nie všetky deti sa dokážu zdôveriť a požiadať o pomoc.

Existuje však mnoho varovných signálov, ktoré naznačujú, že vaše dieťa je šikanované. Šikanovanie trvalo poškodzuje duševné aj telesné zdravie obete. Mohlo by sa zdať, že mierne formy šikanovania nemôžu mať nežiaduce následky, pravdou však je, že „strakizovaní“ žiaci sa v škole necítia dobre, z čoho vyplynie negatívny vzťah ku škole, resp. Takíto žiaci majú často problémy s prospechom, sú nepozorní na vyučovaní, objavuje sa záškoláctvo, poruchy učenia, poruchy sebahodnotenia, neistota a neustály strach.

Počiatočné štádiá šikany (1. až 3.) u obetí 4. až 5. stupňa šikanovania, sa následky dotýkajú celej osobnosti. Pri pokročilých štádiách je už ohrozený život obete.

Čo robiť, ak odhalíte šikanovanie?

Podľa Miroslavy Adamík Šimegovej, mimoriadny výchovný význam je v tom, ako sa pri vyšetrovaní správame. Preukázať, že ide o šikanovanie a preniknúť do jadra je totiž veľmi náročné. Základným pravidlom je, že nikdy nezačíname s výsluchom agresora, nakoľko by sme nič konkrétneho nezistili a mohlo by dôjsť k zničeniu dôkazov.

Úlohou stratégie prvej pomoci je predovšetkým zmapovanie symptómov, čiže vnútorného obrazu šikanovania:

• Rozhovor s informátormi a s obeťou: Prehovoríme s tým, kto o šikanovaní informoval a necháme ho rozprávať vlastnými slovami. Potom sa pýtame na všetky podrobnosti a okolnosti.
• Získavanie vhodných svedkov: Individuálne alebo konfrontačné rozhovory so svedkami.
• Zaistenie ochrany obete: Poradie tohto kroku nie je pevne dané.
• Rozhovor s agresorom, prípadná konfrontácia: Toto je vždy posledný krok vo vyšetrovaní. Musíme byť naň dobre pripravení.

Pri riešení šikanovania by sme mali pracovať s celou skupinou - musíme im povedať, čo bolo zlé na ich správaní, ako budú vinníci potrestaní a aká zmena v správaní by mala nastať. Zároveň by sme mali spolupracovať tak s rodičmi obete, ako aj agresora. S jednotlivými rodičmi by sme sa mali stretnúť, informovať ich o situácii a spoločne hľadať riešenia, ako ďalej postupovať. Treba dať dôraz na partnerský prístup a snahu spoločne zadefinovať ďalší postup, ktorý pomôže dieťaťu zmeniť svoje správanie, naučiť sa novým formám správania. Rodičia agresora by nemali mať pocit, že im na dieťa žalujete alebo ich obviňujete zo zlej výchovy.

Prevencia šikanovania

Z výskumu vyplýva, že viac dievčat ako chlapcov sa stretáva so šikanovaním, najviac šikanovania sa deje v školách a na ulici. Najviac sa šikanovanie prejavuje v ničení osobných vecí, až 84,75% respondentov SOŠPg z celkového počtu 59 respondentov, ale SZŠ uvádza najčastejšie šikanovanie - telesné napadnutie v percentuálnom podiele 29,07% z celkového počtu 86 respondentov. Z výskumu je zrejmé, že žiaci používajú rôzne formy šikanovania a komparáciou odpovedí vidíme, že na jednotlivých školách dochádza k rozdielnym formám šikanovania, konkrétne, medzi dievčatami na SOŠPg dochádza viac k ničeniu osobných vecí a na SZŠ respondenti uviedli, že šlo o telesné napadnutie.

Preto by prevencia mala byť zameraná nielen na žiakov, učiteľov ale aj rodičov, ktorí dostávajú informácie na rodičovských stretnutiach. Zapájať žiakov do aktivít, s motívom odmietania násilia, napr. učiť žiakov asertívnemu správaniu - vedieť prijať ľudí takých akí sú, rešpektovať ich názory, vyznania, hodnoty, ale zároveň nepresadzovať svoje záujmy a názory na úkor iného. Škola má pre žiakov vytvoriť dobrú, pozitívnu klímu školského prostredia, aby si boli vedomí toho, že ak sa vyskytne nejaká situácia, učiteľ je tu pre nich, ktorý pomôže danú situáciu riešiť. Úlohou triednych učiteľov je byť všímaví a tak včasne môže odhaliť šikanovanie.

Komplexná rehabilitácia a integrácia

Liečba telesných postihnutí závisí od druhu a stupňa postihnutia. Obvykle je však dlhodobá, často pre dieťa veľmi namáhavá a vyžaduje obetavého a trpezlivého rodiča. U niektorých druhov telesných postihnutí celkové vyliečenie často nie je možné. Ak už raz chorobu získame, musíme s chorobou žiť. Znamená to, keď už raz chorobu kúpim, musím sa s ňou naučiť žiť.

Zložky komplexnej rehabilitácie:

• Liečebná rehabilitácia: je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky. Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu.
• Sociálna rehabilitácia: ide o proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie. S cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň spoločenskej integrácie. Ide o aktívne nástroje a väčšinou služby, ktoré majú pôsobiť na znižovanie miery závislosti osoby vyplývajúcej z jej zdravotného postihnutia a následného handicapu.
• Pedagogická rehabilitácia: je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania. Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno-pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia.
• Pracovná rehabilitácia: je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania. Pracovná rehabilitácia môže byť zmysluplnou dennou činnosťou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb. Pracovná rehabilitácia je činnosť, ktorá by mala viesť k vhodnému pracovnému uplatneniu osôb s postihnutím, a preto je významným prostriedkom integrácie ľudí s postihnutím do väčšinovej spoločnosti.

Špecifiká vo vzdelávaní detí s telesným postihnutím

Dieťa s telesným postihnutím - ak to potrebuje a ak to vyžaduje charakter jeho postihnutia - sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s telesným postihnutím (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s telesným postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky.

Pri vzdelávaní dieťa s telesným postihnutím je dôležitá najmä prognóza jeho zdravotného stavu - či je stav relatívne stabilizovaný, zlepšujúci sa, alebo zhoršujúci. V pedagogickej praxi sa vychádza najmä z toho, či je dieťa chodiace alebo nechodiace a z toho, či žiak s týmto postihnutím dokáže pri vyučovaní:

• Udržať polohu tela v sede a v stoji: problémy môžu nastať v tom, že neudrží vzpriamený trup a hlavu, takže potrebuje oporu, nie je schopný stáť alebo stojí len s oporou.
• Vykonávať lokomočné pohyby: pričom môže byť neschopný chodiť s pomocou - je imobilný, schopný chodiť s pomocou (druhej osoby, barly) - čiastočne mobilný, schopný chodiť samostatne - mobilný.
• Vykonávať manipulačné pohyby: obmedzenie podľa druhu a rozsahu porúch hybnosti horných končatín.

Žiak s telesným postihnutím môže mať do svojho vzdelávania - ak to potrebuje - zaradené aj tieto špecifické predmety:

• Rozvíjanie komunikačných schopností a grafomotorických zručností (v prípravnom + 1.-4. ročníku): obsahom predmetu je rozvoj grafických zručností a jemnej motoriky na uľahčenie osvojovania písania podľa individuálnych možností žiaka, taktiež aj skvalitňovanie zrakového, sluchového a hmatového vnímania, rozvíjanie jeho poznávacích a vyjadrovacích schopností.
• Rozvíjanie pohybových zručností (v prípravnom + 1.- 4. ročníku): s obsahom zameraným na získanie základných pohybových zručností, zdokonaľovanie správneho držania tela, koordinácie pohybov, rozvíjanie pohybových návykov, pohybovej pamäte, orientácie v priestore, utvrdzovanie základných hygienických návykov.
• Zdravotná TV (môže byť zaradená v oblasti špec.pedagogická podpora na nižšom stupni stredného vzdelávania): prispieva k upevneniu optimálneho zdravotného stavu žiaka, plní úlohu preventívnu, výchovnú, vzdelávaciu, sociálnu aj psychologickú.

Sociálna rehabilitácia

Jedna z vhodných foriem pomoci osobám telesne a ťažko telesne postihnutým, vrátane vozičkárov, je program sociálnej rehabilitácie, uskutočňovaný jednodňovým a viacdňovým programom.

• Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.
• Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote.

Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopnosti a získavať potrebné pracovné návyky.

Podľa zákona o sociálnej pomoci 195/1998 Z.z. NRSR, rehabilitačná činnosť v sebe zahŕňa postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana. Jednou z vynikajúcich príležitostí sú spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch, kde postihnutí nielen získajú kondičku, posilnia svalstvo, získajú informácie, ale zároveň aj psychicky pookrejú.

V snahe pomôcť pri organizovaní kurzov sociálnej rehabilitácie pre telesne a ťažko telesne postihnutých v rámci Slovenska, krajov, či okresov je nutné zhromaždiť témy najdôležitejších prednášok a praktických cvičení, ktoré by mali byť zaradené do programu kurzov. Témy majú slúžiť ako podklad pre prednášajúcich v jednotlivých oblastiach. V prvej fáze je nutné zamerať sa na problematiku osôb imobilných. Niektoré témy možno použiť, prípadne s určitými úpravami, pre celú skupinu osôb ťažko telesne postihnutých. Musia sa získať podklady i pre ďalšie prednášky a praktické cvičenia týkajúce sa napr. Komu smeruje sociálna rehabilitácia? Kto je osoba s telesným postihnutím? Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia.

Psychologické dopady na rodinu

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím.

Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa.

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu.
2. Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
6. Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku.
7. Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov.
8. Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Šport a telesné postihnutie

Šport má nezastupiteľné miesto v živote ľudí a najmä v živote človeka telesne postihnutého. Veď k tomu, aby sa človek nejakým spôsobom telesne postihnutý dopracoval k určitému stupňu sebaobsluhy a sebestačnosti, musel cvičiť, nech už ako pacient v niektorom rehabilitačnom ústave, v kúpeľoch alebo doma. Miera sebestačnosti je priamo úmerná dávkam a povahe rehabilitačných úkonov a vnímavosti každého jedinca. Z jedných takých rehabilitačných cvikov je aj športová činnosť.

Šport je taká svojím spôsobom spoločenská záležitosť, lebo sa ľudia stretávajú, komunikujú, v rámci spoločnosti športovcov sa zúčastnia aj iných než športových akcií, čo ocení najmä človek, vyradený zo zdravotných dôvodov z pracovného pomeru.

tags: #telesne #postihnuti #ciel #terc #vysmechu