Sociálny poriadok je komplexný pojem, ktorý sa týka štruktúry a organizácie spoločnosti. Zahrňuje systém noriem, hodnôt, inštitúcií a vzťahov, ktoré umožňujú spoločnosti fungovať a udržiavať stabilitu. V tomto článku preskúmame definíciu sociálneho poriadku, jeho historický vývoj a rôzne aspekty, ktoré ho ovplyvňujú.
Tento článok poskytuje ucelený pohľad na svetový sociálny, politický, ekonomický a kultúrny poriadok, pričom vychádza z definícií a konceptov sociálnej politiky, sociálneho zabezpečenia a ich historického vývoja. Článok integruje rôzne aspekty týchto oblastí, od rodovej solidarity až po moderné inštitúcie zabezpečujúce ľudské práva, a zohľadňuje medzinárodné sociálne právo a európsky sociálny model.
Definícia pojmov v sociálnej politike
Pre pochopenie sociálneho poriadku je dôležité definovať kľúčové pojmy používané v sociálnej politike.
Pojem "Sociálny"
Pojem sociálny sa používa v rôznych kontextoch, vrátane spoločenského, týkajúceho sa spoločnosti, spoločensky záväzného, normatívneho, slúžiaceho alebo prospešného spoločnosti, týkajúceho sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúceho životné istoty a podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti, pomoc, spolucítenie, ľudskosť a kladné ľudské hodnoty. Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v troch rovinách:
- vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský;
- týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť;
- týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti.
Pojem "Politika"
Politika je správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Je to oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
Sociálna politika
Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Sociálna politika je tiež súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
V širšom zmysle ju možno definovať ako konkrétnu činnosť štátu, ktorou sa ovplyvňuje sociálna realita danej spoločnosti. Sociálna politika nie je len záležitosť štátu, ale aj rôznych subjektov na rôznej úrovni. M. A. Walker uvádza, že existuje toľko definícii sociálnej politiky, koľko autorov o nej píše. Americký odborník L. Wilenský uvádza, že sociálna politika je neurčitý pojem. Niekedy označuje aj tri štvrtiny aktivity vlády, inokedy len snahu udržať príjem chudobných na určitej úrovni. T. Marshall uvádza, že sociálna politika sa vzťahuje k politike vlád, ktorá má priamy dopad na zabezpečenie občanov príjmami alebo službami. Sociálna prax ako praktická činnosť je predmetom odborného záujmu sociálnej politiky ako vedného odboru. Sociálna politika ako praktická aktivita formuje vzťah jednotlivcov a sociálnych podmienok ich života. Každý je nejako účastník sociálnej politiky, nejakým spôsobom ju spoluutvára, či už ide o neho samého, o život jeho rodiny, o život spoločnosti.
Objekty a subjekty sociálnej politiky
Objektom sociálnej politiky sú všetci obyvatelia štátu, ale i určité skupiny obyvateľov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú. Môžu sa členiť podľa veku, pohlavia, vzdelania, príjmov, výdavkov. Objektom sú teda všetci ľudia (jednotlivec je objektom sociálnej politiky pre svoju účasť v systéme, platí príspevok poistenca), určité skupiny (nezamestnaní, rodiny s deťmi,…).
Subjektom sociálnej politiky je každý jednotlivec alebo organizácia, ktorá vykonáva sociálne činnosti pre uspokojenie sociálnych potrieb. Sú to tí, ktorí realizujú a vytvárajú sociálnu politiku.
Subjektom je:
- štát a jeho orgány - najsilnejší formalizovaný subjekt, má rozhodujúci charakter, rozhodujúce mechanizmy. Vykonáva sociálnu politiku prostredníctvom štátnych orgánov a verejnoprávnych inštitúcií.
- samospráva - obce, mestá, VÚC.
- neštátne subjekty - tretí sektor.
- medzinárodné organizácie - zamerané na organizovanie medzinárodnej pomoci pre ekonomicky slabšie štáty.
- zamestnávatelia - realizujú podnikovú sociálnu politiku.
- odbory - obhajovanie záujmov svojich členov, orientované na pracovno-právne vzťahy.
- jednotlivec - musí sa aktívne zúčastňovať na riešení svojej sociálnej situácie, osobná zodpovednosť za vlastný život a jeho kvalitu.
- rodina - jej úlohou je pokrývať všetky potreby svojich členov, a tým predchádzať vzniku sociálnych udalostí.
Subjektmi sociálnej politiky na svetovej úrovni sú:
- Medzinárodné organizácie - tvoriace medzinárodné sociálne právo a svetovú sociálnu politiku - napr. OSN.
- Medzinárodné organizácie tvoriace svetovú a kontinentálnu sociálnu politiku: Rada Európy (Štrasburg) - 47 štátov, Európska únia - 27 štátov.
- Súdne inštitúcie: Medzinárodný súdny dvor v Haagu, Súdny dvor EÚ, Všeobecný súd so sídlom v Luxemburgu.
- Medzinárodné mimovládne organizácie - Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov, Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia, Medzinárodná asociácia priemyselných vzťahov.
Sociálne zabezpečenie
Sociálne zabezpečenie zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom, ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a úmrtia živiteľa.
Nástroje sociálneho zabezpečenia
Medzi nástroje sociálneho zabezpečenia patria:
- Sociálne poistenie: (dôchodkové, úrazové, nemocenské). Označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých a poistenie v nezamestnanosti. Doplnkom tohto poistenia sú sociálne fondy, ktoré majú povinnú alebo dobrovoľnú povahu a nimi sa doplňujú vyššie dávky za podpory štátu - spravujú ich súkromnoprávne inštitúcie.
- Štátna sociálna podpora: (pôrodné, detské prídavky). Označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
- Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod. Medzi služby patria opatrovateľská, stravovanie, prepravná služba, starostlivosť v zariadení sociálnych služieb, sociálne pôžičky.
Sociálne služby
Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov.
Sociálna ochrana
Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.
Člení sa na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu.
- Preventívna sociálna ochrana: Všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.
- Terapeutická sociálna ochrana: Je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.
- Rehabilitačná sociálna ochrana: Súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).
Záchranná sociálna sieť
Pojem zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi, aby si zabezpečil viac.
Historický vývoj sociálnej politiky a intervencií
Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..). Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou.
Modely sociálnej politiky
Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:
- Paternalistický model: Starostlivosť štátu o občana. Je historicky najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému - socializmus.
- Reziduálny model (liberálny štát): Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom - USA.
- Inštitucionálny model (sociálny štát): Sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu - SR.
Rodová solidarita
Rodová solidarita je najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení do spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.
Paternalizmus
Autokratický paternalizmus
Prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina. Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci), babylonský kráľ Chammurapi udelil právo vdove po vojakovi na tretinu vojenského prídelu, ak po zomrelom ostal nedospelý syn. Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému. Neexistovala žiadna sociálna veda. Autokratický paternalizmus bol súčasťou vládnych štruktúr, ktoré určovali sociálne potreby, na ktoré budú reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania (prídelový systém) a systém spravovali a financovali.
Antický paternalizmus
Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom.
Platón vyjadruje svoje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a sníva o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónovom štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nie predlžovať im život. Takí ľudia nie sú užitoční ani sebe, pretože neprežívajú plnohodnotný život, pretože sa nezúčastňujú života v im danej triede. I keď vyslovene neodporúča eutanáziu alebo samovraždu. Platón je považovaný za predchodcu utopistov.
Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Na rozdiel od Platóna nevytvára projekt dokonalého štátu, ale hľadá dobro a účel v inštitúciách vtedajšieho gréckeho štátu a v mravoch a zvykoch ich občanov. Aristotelove názory zmenili a ovplyvnili postoje Grékov k chorým a neduživým. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zhromažďovali masy chudobných a chorých a ohrozovali štát. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Štátne diéty neskôr zmenili na prídely lístkov (dajte ľuďom chlieb a hry). Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov.
V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Neskôr boli podriadené štátnemu dozoru. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Boli však zabudované do systému vlády. Týkali sa slobodných občanov. Významným mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľuďom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých. Ľudia prestávali veriť v pohanských bohov a v štátny kult cisára. Tlačila sa potreba v niečo veriť, cítiť spolunáležitosť s druhými. Na tieto potreby odpovedalo kresťanstvo.
Charita a sociálne učenie cirkvi
Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, pretože tí, ktorí nechcú pracovať by sa iba podporovali v povaľačstve. Cestu do Božieho kráľovstva si musí zaslúžiť každý svojím pričinením v pozemskom živote.
Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi bola pomoc poskytovaná cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí, rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, ale často i pre ľudí postihnutých chorobou alebo stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou. Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť - najvýraznejšie bolo husitstvo.
Svetový sociálny, politický, ekonomický a kultúrny poriadok
Svetový sociálny, politický, ekonomický a kultúrny poriadok tvorí základ pre vymedzenie vzťahu sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia. Tvorí ho systém hraníc sociálneho práva (charty, pakty, konvencie, zmluvy a medzinárodné pracovné právo), ktorých základom je ľudská dôstojnosť. Zahrňuje ochranu základných ľudských práv, garantovanie postavenia človeka v spoločnosti a minimálne štandardy na svetovej úrovni. Katalóg ľudských, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv obsahuje ÚSTAVA 460/1992. Zahrňuje aj sociálnu ochranu. Tvorí najkomplexnejší systém, v ktorom sa realizujú jednotlivé sociálne politiky a právo sociálneho zabezpečenia. Je to systém inštitucionálnych nástrojov a vzťahov, ktoré plnia sociálne, ekonomické, psychologické a etické funkcie.
Pojem sociálnej ochrany definuje systém EÚ - ESSPROS - ako systém sociálnej ochrany obyvateľstva prostredníctvom pravidiel, ktorými sa riadia inštitúcie sociálnej ochrany, ako aj financovanie dávok a služieb sociálnej ochrany. Sociálne právo EÚ tvorí pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia. Je súčasťou medzinárodného pracovného práva, ktoré tvoria OSN a MOP.
Organizácia Spojených národov (OSN)
OSN je najväčšia svetová organizácia (založená v roku 1945), jej základné nástroje sociálnej politiky tvorí okruh ľudských práv: právo na ľudskú dôstojnosť, odmena za prácu, právo na dôstojnú a slušnú prácu, na hmotné zabezpečenie v starobe a v prípade hmotnej núdze.
Medzinárodná organizácia práce (MOP)
MOP je najstaršia a najväčšia svetová organizácia zameraná na pracovné právo a sociálne zabezpečenie. Jej cieľom je presadzovať sociálnu spravodlivosť a medzinárodne uznávané ľudské a pracovné práva. Vytvára medzinárodné pracovné normy vo forme dohovorov a odporúčaní, ktoré pokrývajú širokú škálu tém týkajúcich sa práce, vrátane slobody združovania, práva na organizáciu a kolektívne vyjednávanie, zákazu nútenej práce, rovnakých príležitostí a zaobchádzania, sociálneho zabezpečenia, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
tags: #svetovy #socialny #politicky #ekonomicky #a #kulturny