Mentálne postihnutie, známe aj ako mentálna retardácia alebo retardácia intelektového vývinu, je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie jednotlivca. Tento článok poskytuje podrobný pohľad na stupne mentálneho postihnutia, ich charakteristické znaky, príčiny vzniku a možnosti vzdelávania.
Definícia mentálneho postihnutia
Mentálna retardácia je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Pojem "mentálna retardácia" pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatio" (oneskorenie), pričom "retardatio" zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je definitívny a ukončený stav.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku, iné definície zahŕňajú aj prípady do 18 rokov. Väčšina definícií vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:
- funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
- znížená schopnosť adaptability.
Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika predstavuje zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Meranie stupňa zaostalosti
Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom (IQ). Hodnoty tohto kvocientu stanovuje Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v Ženeve a sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí 10. revízia z roku 1992).
Stupne mentálnej retardácie podľa IQ
- Mierna duševná zaostalosť (ľahká mentálna retardácia): IQ 50-69
- Stredne ťažká duševná zaostalosť: IQ 35-49
- Ťažká duševná zaostalosť: IQ 20-34
- Hlboká duševná zaostalosť: IQ je nižšie ako 20
Charakteristické znaky jednotlivých stupňov mentálneho postihnutia
Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)
Ľahká mentálna retardácia je najmenej závažný stupeň postihnutia. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky "zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.
Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnohí dospelí sú schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
Stredná mentálna retardácia (IQ 35-49)
Stredná mentálna retardácia sa vyznačuje nápadným zaostávaním vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.
Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. V prípade stredne ťažkej duševnej zaostalosti sa jedná o IQ 35 - 49. Tento stav zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku od 6 do 9 rokov. Deti majú ťažkosti so zvládaním vzdelávania, ale sú schopné nadobúdať určité školské zručnosti, či dosiahnuť určitý stupeň nezávislosti v dospelosti. Život a práca v dospelosti si vyžadujú starostlivosť spoločnosti rôzneho stupňa. V škole majú upravený rozsah učiva podľa svojich schopností a možností - vzdelávajú sa podľa vzdelávacieho programu pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia podľa Variantu B.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)
Ťažká mentálna retardácia je veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.
Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20)
Hlboká mentálna retardácia je najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35 % z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2. ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie môže mať rôzne príčiny, ktoré sa delia na endogénne (vrodené) a exogénne (získané).
Endogénne faktory
Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm). Ako vysvetľuje MUDr. Mária Šustrová, CSc., ide o stav, kedy majú ľudia o jeden chromozóm viac, pričom Downov syndróm vzniká pri počatí.
Exogénne faktory
Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Ide o pôsobenie teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
Sociálne faktory
Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.
Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím
Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.
Možnosti vzdelávania detí s mentálnym postihnutím
Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:
- v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
- v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
- v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)
Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:
- Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP). Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.
Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.
Ďalšie vzdelávanie a zamestnanie
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.
- Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
- Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.
Príprava na zamestnanie a trénovanie zručností sú dôležité pre integráciu ľudí s mentálnym postihnutím do pracovného procesu. Sekundárny edukačný program a rôzne formy zamestnávania (chránené dielne, podporované zamestnávanie) umožňujú ľuďom s mentálnym postihnutím získať pracovné skúsenosti a sebarealizáciu.
Psychologický a sociálny aspekt práce pre ľudí s mentálnym postihnutím zahŕňa podporu sebaúcty, rozvoj sociálnych zručností a zabezpečenie adekvátneho odmeňovania. Zamestnanie a rôzne formy zamestnávania ľudí s MP prispievajú k ich sociálnemu začleneniu a ekonomickej nezávislosti.
Včasná diagnostika a intervencia
Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program a rodičovi vysvetlia, aké sú možné postupy.
Systém včasnej starostlivosti o deti s mentálnym postihnutím zahŕňa profesionálnu intervenciu zameranú na podporu vývinu dieťaťa a pomoc rodine. Centrá včasnej starostlivosti poskytujú komplexné služby, ktoré zahŕňajú diagnostiku, terapiu, poradenstvo a podporu. V súčasnosti na Slovensku funguje päť centier včasnej intervencie - v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach. Na tieto centrá sa môžu obrátiť rodičia s deťmi so zdravotným postihnutím či deťmi s rizikovým vývinom od narodenia do približne siedmich rokov. Pôsobia v nich odborníci (najmä psychológovia, pediatri, sociálni pracovníci, logopédi, fyzioterapeuti, lekári), ktorí sa v spolupráci s rodinou snažia podporiť vývin dieťaťa tak, aby dokázalo čo najviac využiť svoje možnosti, schopnosti a predpoklady.
Spoločenské aspekty a diskriminácia
Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Väčšina zdravotných postihnutí prináša aj určité fyzické znaky. Limity vo vzdelaní, kariére či úspechu znamenajú odlišovať sa. Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Vieme, že mentálna retardácia na vrodenom podklade vyvoláva stresujúce situácie a vyžaduje si v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc od rôznych zdravotníckych a školských odborníkov.
Na archívnej snímke komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Bratislava 25. augusta (TASR) - Školský zákon neumožňuje žiakom s mentálnym postihnutím, bez ohľadu na ich individuálne schopnosti, dosiahnuť úplné základné vzdelanie, čím priamo bráni v prístupe k vzdelávaniu. Aj v prípade, že takýto žiak absolvuje so svojimi rovesníkmi vzdelávanie v bežnej triede a za stanovených podmienok úspešne absolvuje všetkých deväť ročníkov základnej školy, môže dosiahnuť len ukončenie primárneho vzdelávania, to je absolvovanie prvého stupňa základnej školy. Upozorňuje na to komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. S takýmto vzdelaním následne nemôže byť prijatý na ktorúkoľvek strednú školu, ale len na úzku časť odborných škôl v dvojročných až trojročných vzdelávacích programoch a získať tak maximálne nižšie stredné odborné vzdelanie. Vylúčenie prístupu k vzdelaniu, čiže získať úplné základné vzdelanie, či minimálne absolvovať prijímacie skúšky na strednú školu, z dôvodu zdravotného postihnutia, je v priamom rozpore s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý Slovenská republika ratifikovala už v roku 2010. "Pretrvávanie diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím v prístupe k vzdelávaniu, ktorá je v tomto prípade daná priamo školským zákonom, je neprijateľná," konštatuje komisárka. Veľký problém je podľa nej aj to, že v zákone stále nie je definované inkluzívne vzdelávanie. "Deti so zdravotným postihnutím sú často vyraďované zo spádových škôl, lebo škola povie, že nemá vytvorené podmienky pre vzdelávanie týchto detí. Keď sa niekde takáto škola objaví, tak, ľudovo povedané, všetky deti sa tam nahrnú," hovorí Stavrovská. Mnohé deti, najmä tie s autizmom, vzdelávajú v rodinách. Ľudia s mentálnym a psychosociálnym postihnutím majú tiež veľmi obmedzené možnosti pracovného uplatnenia. "Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím hovorí, že by sa nemalo investovať do chránených dielní a pracovísk, ale do toho, aby boli títo ľudia zamestnaní na voľnom trhu práce," pripomína Stavrovská. Diskriminácia je podľa nej najvýraznejšia u ľudí s mentálnym postihnutím, ale objavuje sa aj pri iných typoch postihnutia. Tvrdí, že ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku diskriminujú napríklad pri skončení pracovného pomeru, pričom komisárka často vstupuje do súdnych konaní, ktoré sa týkajú neplatnosti výpovedí. Ďalšia diskriminácia sa objavuje v rozvodových konaniach, počas ktorých musí rodič so zdravotným postihnutím na rozdiel od zdravého rodiča preukazovať svoju schopnosť starať sa o deti. Diskriminácia sa objavuje aj v prístupe k informáciám. "Riešili sme to napríklad počas núdzového stavu (spôsobeného pandémiou nového koronavírusu, pozn. TASR), keď tlmočníci mali na tvári rúška. Nepočujúci ľudia, ktorí majú kochleárny implantát, totiž odčítavajú z pier a neboli schopní porozumieť. Až po našich pripomienkach začali tlmočníci nosiť priesvitné štíty," priblížila Stavrovská.
Príbeh Márie Šustrovej a Spoločnosť Downovho syndrómu
Mária Šustrová zasvätila svoj život pomoci ľuďom s Downovým syndrómom. Sama dokonca vychovala syna s touto diagnózou. Mária Šustrová, CSc. sa problematikou Downovho syndrómu zaoberá od roku 1978, keď sa jej narodil syn s touto diagnózou. Je zakladateľkou Spoločnosti Downovho syndrómu a vďaka nej vzniklo v roku 1994 Centrum pre Downov syndróm pri vtedajšom Ústave preventívnej a klinickej medicíny, dnes Slovenskej zdravotníckej univerzite.
Toto občianske združenie spája rodiny, priateľov a sympatizantov ľudí s Downovým syndrómom. Snaží sa pomôcť ľuďom s DS pri začleňovaní do života, pri ich vzdelávaní, pracovnom zaradení aj využívaní voľného času. Poslaním spoločnosti je v prvom rade chrániť záujmy a potreby ľudí s DS. Okrem toho ale spája ľudí aj cez rôzne aktivity. Každý rok organizuje pobyty pre rodiny s deťmi a tábory bez rodičov pre deti staršie ako 15 rokov. Ako vraví MUDr. Šustrová, netreba pri výchove detí s DS vymýšľať nejaké extra prístupy.
tags: #sustrova #mentalne #postihnutie