História starostlivosti o deti je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho a sociálneho vývoja každej spoločnosti. Vznik spolkov zameraných na opatrovanie detí v 19. storočí predstavuje významný krok v organizovanej podpore rodín a detí. Tento článok sa zameriava na históriu spolku pre opatrovanie detí, ktorý vznikol v roku 1893, jeho ciele, činnosti a vplyv na spoločnosť.
Vznik a ciele spolku
Spolok pre opatrovanie detí, založený v roku 1893, vznikol ako reakcia na rastúcu potrebu zabezpečiť starostlivosť a ochranu deťom z rôznych sociálnych vrstiev. Hlavným cieľom spolku bolo poskytovať opatrovanie a vzdelávanie deťom, ktorých rodičia boli zamestnaní alebo sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Medzi ďalšie ciele patrilo zlepšenie životných podmienok detí, podpora ich zdravého vývoja a zabezpečenie prístupu k vzdelaniu.
Činnosti spolku
Spolok pre opatrovanie detí realizoval širokú škálu činností, ktoré boli zamerané na napĺňanie jeho cieľov. Medzi najdôležitejšie patrili:
Zriaďovanie a prevádzkovanie detských jaslí a škôlok
Spolok zriaďoval a prevádzkoval detské jasle a škôlky, ktoré poskytovali celodennú starostlivosť o deti. Tieto zariadenia boli určené pre deti pracujúcich rodičov, ako aj pre deti zo sociálne slabších rodín. V jasliach a škôlkach sa deťom poskytovala strava, hygienická starostlivosť a výchova.
Organizovanie voľnočasových aktivít pre deti
Spolok organizoval voľnočasové aktivity pre deti, ako napríklad hry, výlety, tábory a kultúrne podujatia. Poskytovanie materiálnej pomoci rodinám s deťmi.
Vzdelávanie a osveta v oblasti starostlivosti o deti
Spolok sa venoval vzdelávaniu a osvete v oblasti starostlivosti o deti. Organizoval prednášky, semináre a kurzy pre rodičov, opatrovateľov a učiteľov. Cieľom týchto aktivít bolo zvýšiť informovanosť o správnej výžive, hygiene, výchove a ochrane detí.
Významné osobnosti
V histórii spolku pre opatrovanie detí sa angažovalo mnoho významných osobností, ktoré sa zaslúžili o jeho rozvoj a úspešné fungovanie. Tieto osobnosti prispeli k rozvoju spolku svojou prácou, skúsenosťami a odbornosťou. Ich angažovanosť mala pozitívny vplyv na životy mnohých detí a rodín.
Zoznam osobností, ktoré prispeli k rozvoju spolku
- Pavol Jánovský (1742 - 1794): učiteľ, ľudovýchovný pracovník.
- Samuel Rafanides (1772 - 1823): evanjelický kňaz.
- Karol Rafanides (1814 - 1886): hudobný skladateľ, autor melódií k vlasteneckým piesňam a niekoľkých kompozícií pre klavír (Nitra milá Nitra, ...). Zložil cirkevný chorál Add, uram, azigazságnsk (1861). Hudobnou tvorbou patril ku skladateľom ľudovovýchovného zamerania. Knižne vydal Lutherov životopis (Život Dr.).
- Jozef Matuška (1795 - 1851): evanjelický kňaz, ovocinár. Napísal publikáciu o pestovaní ovocných stromov.
- Ján Krstiteľ Valuš (1853 - 1877): ostrihomský seminarista, publicista, ľudový liečiteľ a buditeľ. Vydal niekoľko popularizačných brožúr s náboženským obsahom.
- Ján Alexander Rotarides (1822 - 1900): učiteľ, básnik, učiteľ a revolucionár.
- Michal Semian (1826 - 1893): evanjelický kňaz.
- Karol Krupec (1825 - 1861): evanjelický kňaz.
- Štefan Krupec (1858 - 1926): evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ. Od roku 1895 pôsobil ako evanjelický farár v Dvorníkoch, kde 3. júna 1926 zomrel.
- Augustín Varga (1913 - 1968): pedagóg.
- Doc., RNDr. Jozef Fraňo (1916 - 1987): geograf, vysokoškolský učiteľ.
- Bohuslav Tablic (1769 - 1823): evanjelický kňaz.
- Osoba narodená v roku 1937 v Horných Rykynčiciach: slavista a orientalista, historik, prekladateľ, žurnalista a dramaturg. Absolvent sofijskej univerzity, autor Učebných textov z jazyka bulharského, zostavovateľ Slovensko-bulharského a bulharsko-slovenského turistického slovníka. V roku 2008 vydal básnickú zbierku pod názvom Piesne o láske. Prekladal starých perzských a tureckých autorov. Dňa 19. mája 2011 pokrstil Dr. Milan Odran v Krajskej knižnici vo Zvolene svoju ďalšiu básnickú zbierku pod názvom "Slovensko v nervóznom svete".
Vplyv spolku na spoločnosť
Spolok pre opatrovanie detí mal významný vplyv na spoločnosť. Jeho činnosť prispela k zlepšeniu životných podmienok detí, podpore ich zdravého vývoja a zabezpečeniu prístupu k vzdelaniu. Príkladom úspešnej činnosti spolku môže byť zriadenie detských jaslí v priemyselnej oblasti. Tieto jasle umožnili pracujúcim matkám získať zamestnanie a zabezpečiť si príjem, pričom ich deti boli v bezpečí a mali zabezpečenú kvalitnú starostlivosť.
Prepojenie s protipovodňovými opatreniami
Zaujímavým aspektom je aj prepojenie spolku s problematikou protipovodňových opatrení. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, bezpečnosť detí a rodín v povodňových oblastiach je úzko spätá s celkovou kvalitou života a starostlivosťou o komunitu. V Rozvojovom programe investícií Slovenského vodohospodárskeho podniku, a. p. OZ povodie Hrona Banská Bystrica na roky 2011-2013 je zaradená stavba Protipovodňové opatrenie na Hrone v úseku Vlkanová - Radvaň r.k. 167,465-173,800 a na roky 2013-2015 stavba Ochranné opatrenia na Hrone v úseku Sliač - Vlkanová. Obidve tieto stavby sa budú dotýkať aj katastrálneho územia obce Badín. Obec má v roku 2007 schválený Povodňový plán záchranných prác. Sledované sú vodné stavy a podľa stavu hladín sú vyhlasované stupne povodňovej aktivity: Vodné stavy sú sledované na vodomerných staniciach, vodných nádržiach, podľa ktorých sa v obci vyhlasujú 3 stupne povodňovej aktivity - stav bdelosti, stav pohotovosti a stav ohrozenia. Východnou časťou riešeného územia preteká rieka Hron. Inundačné (záplavové) územie je vymedzené v juhovýchodnej časti katastrálneho územia (k. ú.) v dĺžke 1,0 km a v šírke 0,25 km. Vzhľadom na to, že hranica k. ú. prebieha stredom toku, do riešeného územia zasahuje západná polovica záplavového územia v dĺžke 1,0 km a v šírke 0,125 km. V tomto území sa nenachádza žiadna zástavba a ani sa so žiadnou výstavbou neuvažuje. Západne od obce je na Badínskom potoku vybudovaný polder (suchá nádrž), ktorá je schopná zachytiť vodu z topiaceho sa snehu a z prívalových dažďov.
Divadelné predstavenia a kultúrne aktivity
O prvom divadelnom predstavení sa zachoval zápis z roku 1927. Usporiadal ho výpomocný učiteľ Koloman Tóth, ktorý na tunajšej škole pôsobil len krátko. Divadelnému predstaveniu predchádzal prvý majáles, ktorý sa konal v roku 1926 a neskôr už mal svoju tradíciu každý rok.
Vplyv politických zmien na opatrovateľské inštitúcie
Po komunistickom prevrate v roku 1948, respektíve v roku 1950, keď komunisti rozhodli o likvidácii mužských a ženských kláštorov v Československu, bolo na Slovensku bezmála 170 ženských rehoľných domov, resp. kláštorov ženských reholí. V lete 1950 boli sestry učiteľky a vychovávateľky vyhodené zo školstva. V nemocniciach a sociálnych ústavoch pracovalo viac ako 3 170 rehoľných sestier, z ktorých bolo v prvej fáze Akcie R - likvidácii ženských kláštorov internovaných bezmála 1 100 rehoľníčok. Ďalšie stovky boli v nasledujúcich Akciách R1 - R7 násilne premiestnené na manuálne práce, umiestnené na práce v sociálnych ústavoch, do tovární v Čechách či v „socialistickom“ poľnohospodárstve. Sestry takto vytrhli z najmenej 200 miest, dedín a ústavov ich pôsobenia a služby na Slovensku. V niektorých väčších mestách ako Bratislava, Košice či Žilina pritom v rovnakom období pôsobilo i niekoľko reholí súčasne. O takúto hodnotu, službu a obetu komunistický režim od roku 1950, resp. už od roku 1945, obral slovenskú spoločnosť, pričom po jeho viac ako 40-ročnej devastačnej vláde sa ju ani po novembri 1989 nepodarilo obnoviť.
Alžbetínky - Rehoľa sv. Alžbety
Rehoľníčky sv. Alžbety sa venovali chorým v nemocniciach, trpiacim a opusteným. V rehoľnej spiritualite nasledujú príklad sv. Františka Assiského. Rehoľu a prvý kláštor v Aachene založila v roku 1626 Apolónia Radermacherová podľa príkladu sv. Alžbety Durínskej / Uhorskej, terciárky františkánov. Kláštor alžbetínok a kostol sv. Alžbety Uhorskej v Bratislave založil v roku 1738 podporovateľ pomoci chudobným, ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy a tento kláštor bol jediným svojho druhu na Slovensku. Kostol dokončili v roku 1743, kláštor a nemocnicu o dva roky neskôr. V roku 1879 kláštor aj s kostolom vyhoreli, ale obnovili ich v roku 1948. Alžbetínky po druhej svetovej vojne poskytli svoj kláštor na vytvorenie Ústavu klinickej onkológie. Pozemok pri kláštore poskytli Charite. Počas Akcie R ich premiestnili do ústavov v Bratislave - Prievoze a v Podunajských Biskupiciach. Do roku 1960 dochádzali pracovať do svojej bývalej nemocnice sv. Alžbety, potom boli internované v Kláštore pod Znievom, kde museli pracovať na poľnohospodárskom štátnom majetku a v lesoch. V 60. rokoch ich režim porozmiestňoval a prekladal po rôznych sociálnych ústavoch, niektoré sa vrátili pracovať do nemocníc. Sestry, ktoré odišli na dôchodok, boli prekladané po viacerých charitných domovoch po Slovensku. V roku 1988 pracovalo v bratislavskej nemocnici ešte 10 sestier. Počas komunistického režimu neboli alžbetínky väznené.
Anglické panny
Rehoľu v 17. storočí založila Angličanka Mária Wardová a základ svojej duchovnosti mala v učení sv. Ignáca Loyolského. Jej cieľom bola starostlivosť o mládež, predovšetkým o dievčatá, a zakladanie dievčenských škôl. M. Wardová medzi prvými založila rehoľný dom aj v Prešporku v roku 1628. So zrušením inštitútu v roku 1631 bol aj tento dom spolu s ostatnými zrušený a napriek neskoršiemu obnoveniu rehole už ďalej nefungoval. Rehoľa sa na Slovensku znova rozvinula najskôr v Prešove od roku 1882, kde založili detské opatrovne, základné školy i vyššie dievčenské školy, neskôr zmenené na gymnáziá a obchodné školy. Ďalšie školy, v ktorých aj učili, založili anglické panny v Považskej Bystrici, Piešťanoch, Lučenci, Varíne a Giraltovciach. Rehoľa patrila pod pražskú Apoštolskú nunciatúru, od roku 1941 založili slovenskú provinciu v Prešove. Počas Akcie R ich od 29. augusta 1950 režim poprevážal a internoval na niekoľkých miestach mimo ich kláštorov na Slovensku i v Čechách a museli pracovať na poliach, farmách, v lesoch alebo ako šičky. V 60. rokoch sestry režim presúval do ústavov sociálnej starostlivosti a do výrobne hostií v Báči alebo do charitného domova v Čechách. Od uvoľnenia v roku 1968 mohli prijímať sestry do noviciátu, ale len do roku 1972, potom opäť iba tajne. Tento stav sa udržal až do konca 80. rokov. Jedna rehoľníčka bola väznená 9 mesiacov.
Baziliánky - Sestry sv. Bazila Veľkého
Zakladateľom rehole je sv. Bazil Veľký, ženskú odnož založila jeho sestra sv. Makrína a stala sa tak duchovnou matkou sestier baziliánok. Ako jedna z mála reholí východného rítu sa rozšírila aj v Uhorsku. Jej cieľom je šírenie kresťanstva, apoštolát, náboženská výchova mládeže a práca v nemocniciach a sociálnych ústavoch. Baziliánky prišli na Slovensko v roku 1922 na pozvanie generálneho vikára Prešovskej eparchie ThDr. Mikuláša Russnáka a založili si kláštor v Prešove, ktorý bol ich materincom. Tu sa venovali mládeži a najmä dievčatám gréckokatolíckeho vyznania. Baziliánky nemali na Slovensku svoju provinciu, duchovne ich riadil gréckokatolícky ordinariát. Od roku 1938 sa datuje kláštor baziliánok v Medzilaborciach, kde pôsobili ako učiteľky. V roku 1945 otvorili baziliánky svoje domy v Sečovciach, prevzali detský domov v Stropkove a podobný vo Svidníku, pričom v Sečovciach a Stropkove aj vyučovali. Neskôr si zriadili dom v Teplej pri Banskej Štiavnici. Baziliánky začal režim likvidovať ešte pred Akciou R. Už vo februári 1949 sa uskutočnila razia v prešovských baziliánskych kláštoroch. Okrem 11 rehoľníkov bolo zaistených aj 7 baziliánok z Prešova, ktoré boli neskôr deportované do tábora nútenej práce (TNP) Nováky. Baziliánky kvôli takémuto prenasledovaniu poslali mladé sestry do iných rehoľných ústavov. Režim na ne tiež tlačil, aby prestúpili na pravoslávie, čo odmietali. Počas Akcie R ich internoval, mnohé porozmiestňoval po rôznych sociálnych ústavoch v Československu, výrobni a sestry na dôchodku umiestnil v dvoch charitných domovoch. Baziliánky boli spolu odsúdené na tri roky väzenia.
Kongregácia dcér Božského Spasiteľa
Rehoľa pod názvom Kongregácia dcér Božského Spasiteľa prišla na Slovensko koncom 19. storočia a sestry začali pracovať na detskej klinike. Vznikla samostatná kongregácia pre Uhorsko. Ich poslaním bolo ošetrovateľstvo a vyučovanie. Hlavný kláštor, postulát a noviciát mali v Bratislave, ďalší si založili v Rači a v Pruskom, kde vyučovali. Od roku 1942 vznikla slovenská provincia so sídlom v Pruskom a noviciát sa presunul najskôr do Suchej nad Parnou a v roku 1946 do Pruského, kde bol i charitný dom pre sestry. Kláštor v Bratislave sa do roku 1940 rozrástol, žilo a pracovalo tu vyše 20 osôb. V 20. storočí sa tieto kláštory spolu so školami a opatrovňou sľubne rozrástli a pribudli nové kláštory či domy. V Horných Orešanoch spasiteľky získali dom, v Rožňave pracovali v malom seminári, v Piešťanoch v štátnej nemocnici pracovalo bezmála 50 sestier, v Dolnom Smokovci pracovali v Štátnom detskom ústave a v Kvetnici pri Poprade v Štátnom liečebnom ústave. V týchto kláštoroch a ústavoch žilo a pracovalo pred Akciou R vyše 260 sestier spasiteliek. Počas Akcie R boli všetky sestry internované v kláštore v Pruskom. V roku 1952 začal režim sestry prepúšťať z nemocníc a porozmiestňoval ich do mnohých ústavov, priemyselných pracovísk a štátnych poľnohospodárskych majetkov v ČSR. Po roku 1968 mohli spasiteľky aspoň vypomáhať pri vyučovaní náboženstva, no v roku 1970 to normalizačný režim zrušil. V roku 1969 mohla časť sestier znovu nastúpiť v Bratislave do zdravotníctva. Rehoľu oficiálne umiestnili do Kláštora pod Znievom, kde sa však tiesnilo vyše 110 sestier. Ďalšie sestry pokračovali v službe v niekoľkých sociálnych ústavoch. Režim uväznil 8 sestier spasiteliek spolu na 11 rokov a tri mesiace.
Saleziánky
Rehoľu ako ženskú vetvu saleziánskej rodiny založil Don Bosco v roku 1872 so svojou spolupracovníčkou Máriou Dominikou Mazzarellovou na základe výzvy Pia IX. Rehoľa má za cieľ v duchu spirituality Františka Saleského starostlivosť, výchovu a vyučovanie dievčat zo slabých sociálnych pomerov. Začiatkom 20. rokov odišli prvé dievčatá zo Slovenska do ústavov rehole v Taliansku a pracovali v rôznych zariadeniach. V roku 1940 na pozvanie biskupa Pavla Jantauscha sa prvé slovenské saleziánky z Talianska vrátili a pôsobili v malom seminári v Trnave. Neskôr v roku 1943 otvorili ústav v Trnave na Kopánke, kde sa venovali výchove dievčat a vyučovaniu náboženstva na ľudových školách. V roku 1943 otvorili ústav a oratórium v Nitre, kde mali aj dievčenský internát, neskôr v ňom zriadili svoj noviciát a žili tu adeptky rehole. V roku 1947 otvorili svoj ústav v Dolnom Kubíne, kde sa venovali katechetizácii dievčat, ručným prácam a hudobnej výchove. Tento ústav komunistický režim zlikvidoval o dva roky, teda ešte pred Akciou R. Vo zvyšných ústavoch slúžilo v roku 1950 25 sestier saleziánok, dohromady s adeptkami 59 osôb. Počas Akcie R režim tieto sestry internoval v kláštore v Bratislave - Prievoze, následne ich rozviezol na práce na JRD, do tovární a lesov.
Františkánky
Kongregáciu založila koncom 19. storočia v Budapešti Anna Margaréta Brunnerová a jej náplňou je ošetrovateľská, charitatívna, apoštolská a opatrovateľská služba podľa sv. Františka Assiského. Na Slovensku začali františkánky následne účinkovať v Palárikove (vtedy Slovenskom Mederi) v špitáli pri kaštieli miestneho grófa a v Spišskej Sobote. Od roku 1906 kongregácia prevzala nemocnicu v Humennom a Nových Zámkoch. V roku 1925 si v Nových Zámkoch zriadili svoj dočasný materinec a od roku 1947 ošetrovateľskú školu. V roku 1925 bola schválená samostatná slovenská provincia. V roku 1931 preniesli svoj noviciát do Palárikova. Definitívny hlavný provinciálny kláštor si františkánky zriadili v roku 1933 v Bratislave - Prievoze. Služba františkánok sa v Bratislave sľubne rozrastala a tak v roku 1939 otvorili samostatnú nemocnicu pri sídle svojej provincie a slúžili tiež v Štátnej epidemiologickej nemocnici v Bratislave. V Bratislave tak pôsobilo približne 100 sestier a kandidátok. Podobne začali pôsobiť v nemocniciach v Žiline, Zvolene, v ústave v Seredi a Pezinku, ako aj v školách v Trebišove, Parchovanoch, Sečovskej Polianke a Seredi. Svoju činnosť rozšírili aj do dvoch nemocníc v Čechách. Počas likvidácie ženských kláštorov v Akcii R od leta 1950 boli sestry františkánky z Nových Zámkov vyvezené do Čiech na práce v továrni. Sestry učiteľky režim internoval v Bratislave - Prievoze a sestry na dôchodku sústredil napokon do Jasova. V priebehu 50. rokov popresúval františkánky z nemocníc do rôznych ústavov celej ČSR, spravil z nich aj upratovačky, pomocníčky na stavbe či v záhradníctve. Ešte začiatkom 60. rokov museli mnohé františkánky zo sociálnych ústavov odísť pracovať na JRD a tzv. štátne majetky. Ďalšia skupina bola znovu porozvážaná na prácu do rôznych sociálnych ústavov, kde režim nemal iné pracovné sily. Koncom 80. rokov stále pracovali v niektorých sociálnych ústavoch.
Dominikánky
Svoj základ má kongregácia ešte v 13. storočí, keď popri dominikánskom mužskom ráde vznikali kontemplatívne kláštory sestier dominikánok. Po peripetiách počas jozefínskych zásahov aj v Uhorsku, v 19. storočí sa dominikánky v Európe začali venovať aj vyučovaniu a výchove mládeže, zakladali školy a internáty, sociálne ústavy a venovali sa katechetizácii, charite a opatrovaniu chorých. V roku 1903 vznikol kláštor dominikánok v Košiciach. Sestry sa venovali proletárskym deťom a pritom pracovali, aby zo zárobku dokázali vybudovať svoj kláštor a školy počnúc od materských až po gymnázium a dva učiteľské ústavy. Úspešne v nich pôsobili až do roku 1938. Po obsadení Košíc horthyovským Maďarskom odišli viaceré dominikánky do svojich domov v Humennom a Petrovanoch. Po odchode českých sestier v roku 1939 sa dominikánok ujal košický biskup Jozef Čársky a v roku 1943 vznikla slovenská provincia dominikánok, hoci sestry priamo vlastnili len jeden dom v Trebišove. Napriek tomu dominikánky statočne pracovali v ústavoch a školách v Humennom, Trebišove a Petrovanoch. Generálne sídlo provincie bolo v Petrovanoch, po skončení Druhej svetovej vojny bolo premiestnené do košického konventu. Po obnovení ČSR narástol pôvodný počet sestier z 15 na 83 a 24 dievčat dorastu. Počas komunistami riadenej Akcie R 30. augusta 1950 režim nekultúrne vyhnal dominikánky z Košíc, Trebišova a Stropkova priamo od im zverenej školskej mládeže alebo hendikepovaných detí a odviezol ich do sústreďovacieho kláštora v Kostolnej pri Trenčíne. Odtiaľ ich po vyše roku deportoval na manuálne práce do tovární v Čechách, kde však kvôli odmietaniu pracovať v nedeľu dostali v roku 1954 výpovede. Sestry boli roztrúsené vo viac ako 15 sociálnych ústavoch po celej republike, často ich režim premiestňoval alebo prepúšťal zo zamestnania, prebíjali sa bez zárobku a museli pracovať často brigádnicky. V roku 1988 posledné dominikánky ešte pôsobili v dvoch ústavoch a na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, ostatné boli v charitnom domove. Počas komunizmu boli odsúdené tri dominikánky na niekoľkomesačné tresty väzenia.
Notrdamky (kanonisky de Notre Dame)
Rehoľnú spoločnosť založili koncom 16. storočia vo Francúzsku sv. Peter Fourier a bl. Alexia Le Clercová, schválená bola pápežom Urbanom VIII. v roku 1628. Jej hlavným cieľom bolo vyučovať chudobné dievčatá ako základ rodiny a spoločnosti, ako aj chórové recitovanie rímskeho breviára. Notrdamky začali tiež pracovať v sociálnych ústavoch. Na Slovensko prišli v roku 1747 za podpory Márie Terézie v rámci jej školských reforiem a usadili sa v Bratislave, kde otvorili školu a internát, spoločne nazvané Tereziánum. Pôsobilo v ňom 32 sestier, 50 dievčat rehoľného dorastu a rehoľný komplex zamestnával 26 laikov. V roku 1941 rehoľa založila expozitúru v Novákoch a v roku 1948 v Liptovských Lúčkach. V roku 1950 počas Akcie R bolo na Slovensku minimálne 75 sestier kanonisiek de Notre Dame. Boli sústredené do Nových Zámkov, kde pracovali v závode Makyta. V roku 1951 staršie sestry režim umiestnil v charitnom domove a ostatné vyviezol na práce v českých textilkách. Od roku 1961 ich postupne prepúšťal z práce v továrni a umiestnil ich ako opatrovateľky v sociálnom ústave v Čižkovciach, kde pracovali do roku 1985. V roku 1968 časť sestier začala pracovať v detskom domove v Malackách, iné sestry začali učiť náboženstvo v Galante a v Bojnej, čo však kvôli utužovaniu režimu vydržalo iba krátky čas. Postupne sa notrdamky usídľovali v charitnom domove v Slovenskej Ľupči a Rúbani. Niekoľko sestier pôsobilo až do novembra 1989 na biskupskom úrade v Rožňave. Kanonisky neboli za komunizmu súdené.
Notrdamky (kongregácia Gabriel Schneider)
V polovici 19. storočia sa z pôvodnej rehole kanonisiek de Notre Dame vyčlenili sestry, ktoré sa venovali najmä práci v školách, ale i v detských opatrovniach, jasliach a azylových domoch. Zakladateľom novej kongregácie bol Gabriel Schneider. Do Uhorska prišli v roku 1860. Na Slovensku v roku 1920 prevzali školu a sirotinec v Kláštore pod Znievom (v roku 1949 tu bolo 65 sirôt) a v roku 1921 výučbu na ľudovej a meštianskej škole v Trnave. O rok neskôr na žiadosť biskupa Karola Kmeťka prišli do Trenčína, kde v roku 1928 vybudovali novú kláštornú budovu, zriadili internát a v roku 1939 aj dievčenské gymnázium. Notrdamky sa úspešne usadili aj v Novom Meste nad Váhom, kde od roku 1927 adaptovali nový kláštor, meštiansku školu, detskú opatrovňu, zriadili si tu svoj noviciát a v roku 1939 aj sídlo svojej novej slovenskej provincie. V tomže roku prevzali sirotinec v Beckove.
tags: #spolok #pre #opatrovanie #deti #1893