Somatické a Psychické Osobitosti Mentálne Postihnutých Jedincov

Mentálne postihnutie je komplexný stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti a adaptívne funkcie jednotlivca. Tento článok poskytuje podrobný pohľad na mentálne postihnutie, jeho klasifikáciu, psychické osobitosti a somatické charakteristiky.

Úvod do Mentálneho Postihnutia

Pojmom mentálne postihnutie sa označuje stav zastaveného, oneskoreného alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý charakterizuje podpriemerná inteligencia. Mentálne postihnutie vzniká ako výsledok pôsobenia dedičnosti a prostredia, ktoré ovplyvňujú vývin centrálnej nervovej sústavy, v dôsledku čoho celková mentálna schopnosť - od prvých rokov života - evidentne zaostáva od priemeru danej populácie, a preto existujú značné prekážky v možnostiach samostatnej realizácie života.

V tomto termíne je zladený vývinový aspekt poruchy, ako aj skutočnosť, že mentálne postihnutie je stav, ktorý nie je definitívne ukončený a rozhodne nie je nemenný. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, zvyčajne definovanú ako IQ pod 70. Prejavuje sa v útlom detstve a ovplyvňuje schopnosť jedinca adaptovať sa na bežné životné situácie. Dôležité je zdôrazniť, že mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca.

Definícia Mentálneho Postihnutia

Mentálna retardácia, mentálne postihnutie je označované aj ako duševná zaostalosť. Pod týmito pojmami rozumieme zníženie rozumových schopností, zastavenie, oneskorenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens - myseľ, rozum a retardatió - zdržanie, oneskorenie. Pojem retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálna postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Tento pojem mentálna retardácia sa využíva na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Takto definuje mentálnu retardáciu Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízie (MKCH 10), platná od roku 1992 až po súčasnosť.

Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Klasifikácia Mentálnej Retardácie

Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.

Klasifikácia podľa etiológie

Klasifikačným kritériom je príčina mentálnej retardácie:

• Po infekciách a intoxikáciách.
• Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (napr. prenatálne poškodenie).
• Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria).
• Pri makroskopických léziách mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.).
• Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplyvmi (napr. vrodený hydrocefalus).
• Pri chromozomálnych abnormalitách (napr. Downov syndróm).
• Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch).
• Po vážnej duševnej poruche.
• Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin).
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií).

Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):

1. Oligofrénia
2. Demencia
3. Sociálne podmienená mentálna retardácia

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie podľa MKCH 10

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r.1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Druhy Mentálneho Postihnutia

Druhy mentálneho postihnutia (klasifikujú sa s ohľadom na etiológiu a dobu vzniku):

Oligofrénia (Slabomyseľnosť)

Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je stav obmedzeného vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových. Ide o narušenie intelektu, ktoré je zdedené, vrodené alebo vzniká v ranom období detstva, spravidla do druhého roku života. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť. Oligofrén je nápadný i laickému okoliu už svojím zjavom a konaním.

Príčiny oligofrénie:

• Biologicky podmienené: Súvisia s poškodením mozgu.
• Sociálne podmienené: Spôsobené extrémnou výchovnou zanedbanosťou.

Demencia

Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po druhom roku života. Priebeh demencie má progresívny charakter - zhoršuje sa, je pozvoľné, až k rozpadu osobnosti, alexia, agrafia, akalúlia, strata schopnosti naučiť sa písať, počítať. Sú to pekné deti, lebo sa vyvíjali ako zdravé, tým sa odlišujú od oligofrenikov.

Príčiny demencie:

• Epileptické záchvaty (časté);
• Úrazy mozgu;
• Choroby žliaz s vnútornou sekréciou (kretenizmus);
• Poruchy metabolizmu;
• Degeneratívne poruchy CN.

Sociálne podmienené mentálne postihnutie

Sociálne faktory hrajú významnú úlohu pri vzniku mentálneho postihnutia. Ide o prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Z histórie sú známe veľmi extrémne prípady takýchto odhodených a opustených detí. Napríklad prípad Amaly a Kamaly alebo Gašpara Hausera sú veľmi inštruktívne a literárne dokumentované. Sociálne podmienená mentálna retardácia vzniká v extrémne nevhodnom sociálnom prostredí, napr. IQ do 35, výrazné oneskorenie vývinu, nekoordinovanosť hrubej a jemnej motoriky, často prehnane reagujú na chlad, teplo, hlad, vnímajú, ale majú minimálnu pamäť, myslenie prakticky chýba, ak hovoria, tak bez chápania významu. Dieťa je izolované od spoločnosti, nepodnetné prostredie (nemajú dostatok podnetov na rozvoj osobnosti).

Stupne Mentálnej Retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100.

Ľahká mentálna retardácia (Debilita)

Ľahká mentálna retardácia (F70) - ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie vymedzený IQ v rozmedzí 50 - 69. Motorický a neuropsychický vývin, psychické procesy a reč sú kvantitatívne a kvalitatívne odlišné od normy. Sú čiastočne oneskorené a obmedzené. Deti s takýmto mentálnym postihnutím sú vychovávateľné a vzdelávateľné v podmienkach špeciálnej výchovy v špeciálnom školstve, pričom sociálna prognóza je priaznivá. Deti s miernou duševnou zaostalosťou navštevujú špeciálne školy. Môžu mať eretickú formu (nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy) alebo torpídnu formu (pomalosť).

Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna (majú problémy napr. s naučením sa výnimiek z gramatických pravidiel). Sovák (1965) tvrdí, že deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia a podľa neho zaostávajú v usudzovacej schopnosti, kedy sa od nich vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie u nich nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často vedie ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy.

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie. Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove, adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.

Stredná mentálna retardácia (Imbecilita)

Stredná mentálna retardácia (F71) - vymedzuje ju pásmo IQ v rozsahu 35 - 49. Dieťa postihnuté stredne ťažkou mentálnou retardáciou zaostáva v somatickom a neuropsychickom vývine a výrazne v motorike. Vývin všetkých psychických funkcií je oneskorený a narušený. Prejavuje sa to najmä poruchami pozornosti, nedostatkom koncentrácie a veľmi slabou pamäťou vo všetkých jej zložkách. Myslenie je primitívne, reč sa vyvíja značne oneskorene a dosahuje iba úroveň konkretizácie. Podobne oneskorená je schopnosť starať sa sám o seba. Deti so stredne ťažkou duševnou zaostalosťou sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradené do ústavov. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základných spoločenských návykov. Vyžadujú si stálu starostlivosť, pretože sú nesamostatní. Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie.

Matulay (1986) vo svojej knihe uvádza, že títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Bajo (1985) zdôrazňuje, že tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyvy a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy. Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac-menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov. Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach. Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života.

Ťažká mentálna retardácia (Idiocia)

Ťažká mentálna retardácia (F72) - vymedzuje ju pásmo IQ v rozsahu 20 - 34. V mnohom sa podobá strednému stupňu mentálneho postihnutia čo sa týka klinického obrazu, prítomnosti organickej etiológie a pridružených stavov. Len všetky prejavy a znížená úroveň schopností sú v tomto stupni omnoho výraznejšie. Ťažko postihnutí trpia značným stupňom poruchy motoriky alebo inými pridruženými vedami súvisiacimi s primárnym postihnutím centrálnej nervovej sústavy. Možnosti výchovy a vzdelávania týchto osôb sú veľmi obmedzené. Tieto deti boli v minulosti vyraďované zo školského systému a poskytovala sa im často len sociálna a zdravotná starostlivosť v ústavných zariadeniach, prípadne v domácom prostredí.

V súčasnosti, keď už sú povinne všetci zaradení do školského systému, skúsenosti ukazujú, že včasná systematická a dostatočne kvalifikovaná rehabilitačná, výchovná a vzdelávacia starostlivosť, môže významne prispieť k rozvoju ich motoriky, rozumových schopností, komunikačných zručností, k ich samostatnosti a celkovému zlepšeniu kvality ich života. Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky - oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia). Väčšina z nich má pridružené rôzne iné postihnutia a poruchy. Pri vhodnej podpore, edukácii, rehabilitácii je možné pozitívne podnecovať ich vývinové kapacity a zabezpečiť zlepšenie ich života.

Človek s ťažkým mentálnym postihnutím sa dokáže naučiť mnoho vecí. Napríklad pracovným návykom, sebaobslužným činnostiam, vytvára vzťahy s okolím, komunikuje. Komunikácia a ostatné prejavy, či činnosti sú výrazne obmedzené a pre intaktných ľudí často ťažko pochopiteľné. No za pomoci asistenta môže byť plnohodnotnou súčasťou komunity alebo spoločnosti a podieľať sa na spoločenských procesoch a aktivitách.

Hlboká mentálna retardácia (Hlboká idiocia)

Hlboká mentálna retardácia (F73) - vymedzuje pásmo IQ < 20. Ide o hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie obmedzené. Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok. Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Poznávacie schopnosti rozvíjajú iba výnimočne. Väčšinou vedia rozpoznať známe a neznáme veci a reagujú na ne pozitívne alebo negatívne. Potrebujú asistenčnú pomoc takmer pri všetkých úkonoch a činnostiach. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Ľudia s hlbokou mentálnou retardáciou sú ťažko schopní porozumieť požiadavkám či inštrukciám okolia a tým pádom im nie sú schopní ani vyhovieť. Väčšina z nich je imobilná alebo výrazne obmedzená v pohybe. Často bývajú inkontinentní a prinajlepšom sú schopní jedine neverbálnej komunikácie. IQ nejde presne zmerať, je len odhadované na menej ako 20. Pri správnej komplexnej rehabilitácii je možné dosiahnuť napríklad základné zrakovo priestorové a orientačné schopnosti, pri vhodnom dohľade a vedení sa môžu podieľať na praktických sebaobslužných úkonoch. Vo väčšine prípadov je možné určiť organickú etiológiu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Matulay upozorňuje, že aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov. Jednoduché slová, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Ako zistil už dávno psychológ Kainz (1943), aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Našťastie toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad (Matulay, 1986). Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.

Mentálna Subnorma

Mentálna subnorma je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne veľmi zruční. Pokiaľ ide o vývin reči, už Atzesberger (1967) zistil a v súčasnosti Wirth (1990) potvrdil, že v začiatkoch rečového vývinu u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov.

Nešpecifikovaná mentálna retardácia

Táto kategória sa používa pri diagnostike prípadov, kde je preukázaná mentálna retardácia, ale nie je dostatok informácií, aby bolo možné zaradiť pacienta do jednej z vyššie uvedených kategórií.

Typy Mentálneho Postihnutia

Eretický typ

Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne, zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné.

Apatický typ

Ide o opačný typ mentálne retardovaných. Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady.

Nevyhranený typ

Tento typ kombinuje charakteristiky eretického a apatického typu.

Downov syndróm

Downov syndróm (Darwinov Syndróm) je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Ľudia s Downovým syndrómom radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu, napodobňujú a dajú sa ľahko zlákať na hlúposti. Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Sú si podobní (guľatá hlava, gombíkový nos, súdkovité ruky, šikmé oči). Stredná MR variant B: dobrá mechanická pamäť, veľmi prítulné, dožívajú sa vyššieho veku. Postihnutie spájame so srdcom, zápalmi dýchacích ciest.

Psychické Osobitosti Mentálne Postihnutých

Existujú dve koncepcie:

1. Prvá: Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Druhá: Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, morálneho správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

Vnímanie

Zrakové vnímanie

Osobitosti:

• Spomalené tempo zrakového vnímania: potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
• Znížený rozsah zrakového vnímania: v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov: dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych premetov, napr. kompas-hodinky.
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
• Rigidita vnímania: (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť).
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie: neschopnosť štruktúrovania tvarov.
• Porucha integrácie: prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania.
• Výberovosť vnímania: v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Hmatové vnímanie

Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Predstavivosť

Osobitosti:

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
• Strata originality, spodobňovania predstáv: Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
• Narušený proces fantázie.

Myslenie

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Osobitosti:

• Konkrétno-názorné myslenie.
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne.
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.

Rečový prejav

Osobitosti:

• Nižšia slovná zásoba.
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky.

Pedagogika Mentálne Postihnutých (Psychopédia)

Psychopédia alebo pedagogika ľudí s mentálnym postihnutím je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním ľudí s mentálnym postihnutím. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a socializácia postihnutých. Pojem pochádza z gréckych slov psyché (duša) a paideia (výchova). Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi tohto štúdia sa nazývajú psychopédi. Priekopníkmi psychopédov na Slovensku boli V. Gaňo, V. Predmerský a G. Rehuš. Pedagogika mentálne postihnutých je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Jej cieľom je rozvíjať ich schopnosti a zručnosti, aby sa mohli čo najviac integrovať do spoločnosti a viesť plnohodnotný život.

Historický kontext pedagogiky mentálne postihnutých

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužen, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

Rané snahy o vzdelávanie

V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.

Vývoj v Československu

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách). Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Rozvoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru

Špeciálna pedagogika sa ako vedný odbor rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, t.j. čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať, ako organizovať špeciálnopedagogickú činnosť, aby sa rešpektovali odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti pri sledovaní cieľa - pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie. PMP sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied. ŠP je pre PMP základným východiskovým odborom. Sústava špeciálnopedagogických vied patrí do sústavy pedagogických vied. Táto patrí do sústavy vied o človeku.

Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia. Vznik prvej ČSR priniesol rozvoj časopisectva v oblasti špeciálnej pedagogiky. Celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy. V rokoch 1957-1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec. péče“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“, ktorý sa neskôr zmenil na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.

Súčasné trendy v pedagogike mentálne postihnutých

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

Inkluzívne vzdelávanie

Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.

Špeciálna andragogika mentálne postihnutých

Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Hedviga Gregušová sa venuje aktuálnym otázkam kvality života dospelých osôb s mentálnym postihnutím. Helena Kusá sa venuje štruktúre a povahe sociálnych vzťahov dospelých s mentálnym postihnutím. Blažena Urbanová sa venuje dospelosti u ľudí s mentálnym postihnutím. Tomáš Slovák sa zaoberá možnosťami špeciálnopedagogických intervencií u dospelých osôb s mentálnym postihnutím. Helena Kusá sa venuje špeciálnej andragogike a dospelým ľuďom s mentálnym postihnutím.

Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Metodologické aspekty v pedagogike mentálne postihnutých

Empirické spracovanie zvolenej problematiky v pedagogike mentálne postihnutých je dôležité pre získavanie relevantných poznatkov a overovanie účinnosti rôznych intervencií. V rámci empirickej časti záverečných prác sa často využíva kvantitatívny výskum.

• Kvantitatívny výskum: zameriava sa na meranie a štatistické spracovanie dát.
• Kvalitatívny výskum: zameriava sa na hĺbkové porozumenie skúmaného javu. V pedagogike mentálne postihnutých sa využíva na skúmanie osobných skúseností jednotlivcov s mentálnym postihnutím, na identifikáciu ich potrieb a na získavanie informácií o ich pohľade na svet.

Špecifické prístupy a metodiky

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Štruktúrované učenie poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Multisenzorické učenie využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Trendy v špeciálnej andragogike

Špeciálna andragogika sa neustále vyvíja a reaguje na nové poznatky a výzvy. Medzi súčasné trendy patria:

• Podpora celoživotného vzdelávania: Celoživotné vzdelávanie je dôležité pre všetkých, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na vytváranie príležitostí pre celoživotné vzdelávanie a rozvoj.
• Využívanie moderných technológií: Moderné technológie môžu byť cenným nástrojom pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na využívanie moderných technológií na podporu vzdelávania a integrácie.
• Spolupráca s rodinou a komunitou: Spolupráca s rodinou a komunitou je dôležitá pre úspešnú integráciu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím

„Dospelosť je obdobie vrcholu zrenia určitej funkcie alebo súboru funkcií. Obvykle sa delí na dospelosť biologickú, emocionálnu, sociálnu, kognitívnu. Dôležitým pojmom dospelosti je právny pojem dospelosti, ktorý je daný zákonnou formou. Dospelosť je stav, kedy človek dosiahol určitej veľkosti a sily, ktorú potrebuje na vykonávanie určitých činností, aby sa mohol prispôsobiť životu. Paradoxne v praxi sa nám ukazuje, že práve najväčšie problémy v dospelosti ľudí s mentálnym postihnutím, sú aj ich najväčšími túžbami. Tak, ako každý dospelý jedinec, aj človek s postihnutím túži po samostatnosti, nezávislosti, túži po vhodnom a dôstojnom bývaní, zmysluplnom živote, dobrej práci, ktorá ho napĺňa a baví, atď.

Túžby viac, či menej ovplyvňujú jednotlivé riziká, akými sú napríklad: zdravotné komplikácie, somatické možnosti, apatia, slabá motivácia, nedostatočné sebaobhajovanie a iné. Jedinci s postihnutím sú často aj v dospelosti odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Vo väčšine prípadov si vyžadujú aspoň čiastočnú, niekoľkohodinovú asistenciu. Jej miera je priamo úmerná schopnostiam dospelého jedinca a závažnosti zdravotného postihnutia. Čím viac dokáže byť človek s postihnutím samostatnejší, tým je miera potreby asistencie menšia.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím potrebuje asistenciu najmä v oblasti:

• sebaobsluhy
• rozvoja schopností, činností a návykov
• sociálnej interakcie a integrácie

Dôležitým aspektom v živote každého dospelého človeka, o to viac dospelého človeka s mentálnych postihnutím, je jeho práca. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou. Človek s mentálnym postihnutím sa musí na pracovný proces dobre pripraviť. Táto príprava začína v rámci edukačnej činnosti na špeciálnej základnej škole. Dobre zvolená a pripravená profesionálna príprava je základným predpokladom pre pracovnú integráciu človeka s postihnutím do spoločnosti. (Vašek, 2006). Každý jedinec má však inú mieru začlenenia, iné potreby, nároky, iné možnosti. Avšak platí, že uplatnenie človeka s postihnutím na trhu práce je podmienené dobrým zvládnutím všetkých etáp profesionálneho vývinu, prípravy.

tags: #somaticke #osobitosti #mentalne #postihnutych